2 C. s. p. ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví. Vzhľadom na to, že žiadna zo strán sporu nepodala v zákonnej lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania návrh na pokračovanie v konaní a táto lehota uplynula dňa 23. júla 2018, súd konanie zastavil. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol
ustanovení § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 257 C. s. p. a o znalečnom
ustanovení § 262 ods. 1, § 251, § 252, § 253 a § 255 ods. 1 C. s. p.
p. a strany sporu v tomto uznesení riadne poučil, že ak nebude v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia podaný návrh na pokračovanie v konaní niektorou zo strán sporu, súd konanie zastaví. Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenej lehote takýto návrh podaný nebol, súd prvej inštancie konanie zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 163 ods. 1 a 2 C. s. p. a uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný konanie prerušiť postupom
p., keďže strany sporu zhodne navrhli odročenie pojednávania. Prerušenie konania
p. je osobitným prípadom obligatórneho prerušenia konania, t. j. súd je povinný konanie prerušiť. Osobitný charakter má z toho dôvodu, že kým dôvody uvádzané v § 162 C. s. p. majú charakter prekážok v konaní, konsenzus strán sporu o prerušení konania alebo odročení pojednávania je prejavom dispozície s konaním, a to predovšetkým dispozičným prejavom žalobcu. Prerušenie konania
p. má teda charakter procesnej sankcie za pasivitu v spore, preto súd konanie preruší najmenej na tri mesiace. Predkladateľ C. s. p. zaujal názor, že zhodné navrhnutie odročenia pojednávania možno považovať za procesnú pasivitu predovšetkým na strane žalobcu, ktorý má mať v kontradiktórnom spore v prvom rade záujem na pokračovaní v konaní, nie na jeho odročení, čím vznikajú zbytočné prieťahy. Pre obligatórne prerušenie konania súdom prvej inštancie postupom
p. sa vyžaduje buď zhodný návrh strán sporu na prerušenie konania alebo zhodné návrhy na odročenie pojednávania. V danej veci nastal práve prípad, že strany sporu zhodne navrhli odročenie pojednávania. V tomto smere neobstojí odvolacia argumentácia žalobkyne, že strany sporu návrhmi na odročenie pojednávania nesledovali cieľ konanie prerušiť. Pre obligatórne prerušenie konania súdom postačuje, ak strany zhodne navrhnú odročenie pojednávania (nie je potrebné súčasne navrhnúť prerušenie konania). Žalobkyňa v rámci odvolania namietala aj skutočnosť, že súd prvej inštancie o prerušení konania rozhodol vo forme rozsudku, a nie uznesenia ako to predpisuje právna úprava. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie o prerušení konania rozhodol formou uznesenia, a nie rozsudku ako to uvádza žalobkyňa. Aj poučenie súdu prvej inštancie v predmetnom uznesení o možnosti podať opravný prostriedok zodpovedalo ustanoveniu § 357 C. s. p. Strany sporu boli v uznesení o prerušení konania riadne poučené o tom, že ak nebude podaný návrh na pokračovanie v konaní v lehote šiestich mesiacov, súd konanie zastaví. Uznesenie o prerušení konania im bolo zároveň riadne doručené. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak konanie zastavil. 3. Uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu napadla včas podaným dovolaním žalobkyňa. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. K údajnému porušeniu práva na spravodlivý proces žalobkyňa uviedla, že odvolací súd sa nezaoberal podstatnými námietkami uvedenými ňou v odvolaní, keď vychádzal z obsahu spisového materiálu predloženého súdom prvej inštancie, s ktorým bolo manipulované zrejme v snahe o nápravu pochybenia, ktorého sa súd prvej inštancie dopustil vydaním rozsudku o prerušení konania namiesto správneho vydania uznesenia o prerušení konania. Stranám sporu bol pritom do elektronickej schránky doručený rozsudok o prerušení konania. Súd prvej inštancie tak o prerušení konania rozhodol nezákonnou formou a opravu tohto pochybenia tiež vykonal nezákonným spôsobom, čím malo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Takéto zmätočné rozhodnutie vydané v rozpore s prejavenou vôľou a zámerom sporových strán, proti ktorému
poučenia súdu prvej inštancie nemala možnosť podať opravný prostriedok, nemôže mať
žalobkyne za následok prerušenie konania, ktoré zákon spája s uznesením obsahujúcim predpísané náležitosti, a preto ani nedodržanie lehoty pre podanie návrhu na pokračovanie v konaní nemôže mať za následok zastavenie konania. Odvolací súd bol obsahom spisového materiálu súdu prvej inštancie uvedený do omylu a nemal tak možnosť rozpoznať nesprávnosť jeho procesného postupu a napraviť jeho pochybenia. Pri posudzovaní veci odvolací súd nezohľadnil skutočnosť, že vôľou sporových strán nebolo dosiahnuť spočívanie konania po dobu podstatne prevyšujúcu dobu, ktorú sami navrhli vo svojich žiadostiach o odročenie pojednávania (30 dní). Prerušenie konania na tak dlhú dobu bolo v rozpore so záujmom žalobkyne a viedlo spolu so zdravotnými problémami žalovaného k utlmeniu aktivít sporových strán a k opomenutiu lehoty pre vykonanie úkonu smerujúceho k pokračovaniu v konaní. Žalobkyňa navyše podala návrh na pokračovanie v konaní dňa 21. septembra 2018, t. j. v čase, keď rozhodnutie o zastavení konania nebolo sporovým stranám ešte doručené a o jeho vydaní nemohla mať vedomosť. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm.
ktorého je prerušenie konania najmenej po dobu troch mesiacov dôvodným, resp. povinným za situácie, keď síce bola naplnená podmienka zhodného navrhnutia odročenia pojednávania účastníkmi, ale súčasne ich prejav vôle smeroval iba k poskytnutiu podstatne kratšej lehoty (30 dní) za účelom dosiahnutia mimosúdnej dohody a nie sú dané iné okolnosti sporu svedčiace o pasivite účastníkov v konaní a (ii) či zastavenie konania
2 C. s. p. je nutným následkom (v každom prípade) zmeškania lehoty na podanie návrhu na pokračovanie v konaní prerušenom rozhodnutím svojou formou odporujúcim ustanoveniam procesného predpisu, najmä za situácie, keď takýto návrh na pokračovanie v konaní bol súdu doručený v dobe pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania, ako aj jeho samotným doručením účastníkom konania. Dovolaciemu súdu navrhla, aby zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia, rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
f) C. s. p. dovolateľka namietala, že súd prvej inštancie rozhodol o prerušení konania formou rozsudku a nie uznesenia, pričom nesprávnosť tohto svojho procesného postupu odstránil manipuláciou so súdnym spisom a nie zákonnou formou. Stranám sporu bol pritom doručený rozsudok o prerušení konania s nesprávnym poučením o nemožnosti podať proti nemu odvolanie. Uvedený zmätočný procesný postup súdu prvej inštancie mal pritom zasiahnuť do práva žalobkyne na spravodlivý proces. 12.
1 C. s. p. ak strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne navrhnú odročenie pojednávania, súd konanie preruší najmenej na tri mesiace. 13.
2 C. s. p. ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví. 14.
1 C. s. p. rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.
1 C. s. p. súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. 15. Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa k dovolaniu skutočne pripojila rozsudok o prerušení konania (ktorý jej bol doručený), zatiaľ čo v spise je zažurnalizované uznesenie o prerušení konania. Niet pochýb o tom, že súd prvej inštancie mal správne o prerušení konania rozhodnúť uznesením, keďže v danom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predpokladom porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. je nielen nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zo zákonného rámca, ale aj znemožnenie strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Takýto nesprávny procesný postup sa teda musí vymykať aj z ústavnoprávneho rámca, t. j. musí ísť o porušenie, ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. V danom prípade najvyšší súd konštatuje, že hoci sa súd prvej inštancie zjavne dopustil nesprávneho procesného postupu vo vzťahu k forme rozhodnutia o prerušení konania a k náprave tohto pochybenia, ani dovolateľka neuviedla a ani najvyšší súd nevzhliadol v takomto nesprávnom procesnom postupe takú intenzitu porušenia procesných a ústavných práv žalobkyne, ktorá by predstavovala zásah do jej práva na spravodlivý proces. Skutočnosť, že rozhodnutie o prerušení konania bolo stranám sporu doručené s nesprávnym označením formy rozhodnutia, avšak so správnym poučením o nemožnosti podať proti nemu opravný prostriedok, bola zjavne procesnou chybou, ktorá mohla (a mala) byť odstránená zákonným spôsobom, avšak sama o sebe nijakým spôsobom neznemožnila žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v žiadnej miere, nieto ešte v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na prerušenie konania totiž boli splnené všetky zákonné podmienky
p. a žalobkyňa mohla kedykoľvek v priebehu zákonnej lehoty podať návrh na pokračovanie v konaní. Skutočnosť, že tento nepodala ani v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania svedčí o jej pasivite v spore, ktorú nie je spôsobilé zvrátiť ani jej konštatovanie o tom, že ju spôsobilo zmätočné rozhodnutie a zdravotné problémy žalovaného. Žalobkyňa mala k dispozícii účinný procesný prostriedok, ktorý mohol vyvolať pokračovanie v konaní, a ktorý vlastnou vinou nevyužila počas šesťmesačného obdobia. Sankciou za túto jej procesnú pasivitu tak bolo zastavenie konania. V tejto súvislosti nemá relevanciu námietka, že o prerušení konania bolo rozhodnuté nezákonnou formou v dôsledku jej nesprávneho označenia v záhlaví rozhodnutia, keďže z hľadiska jeho obsahu aj poučenia o opravnom prostriedku bolo plne v súlade so zákonom. Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov na prerušenie konania odkazuje na bod 7. uznesenia odvolacieho súdu (zreplikovaný v bode 2. tohto uznesenia), s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. 16. Z obsahu spisu navyše vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o prerušení konania bolo stranám sporu riadne doručené a boli v ňom riadne poučené, že ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania, súd konanie zastaví. Bez tohto návrhu súd prvej inštancie v konaní ani nemohol pokračovať. Pokiaľ súd preruší konanie z dôvodu
163 C. s. p., môže v ňom pokračovať len na návrh jednej zo sporových strán. Ustanovenie § 165 ods. 1 C. s. p. sa v tomto prípade nepoužije a pokiaľ je konanie prerušené len
1 C. s. p., možno v ňom pokračovať iba na základe dispozičného úkonu jednej zo sporových strán. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že podala návrh na pokračovanie v konaní dňa
2 C. s. p. V porovnaní s ustanovením § 110 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku už súd neskúma predpoklad, či sa návrh na prerušenie konania neprieči účelu sporu. Dôvodom je podstatná zmena vo filozofii sporového konania, ktorá je prísne ovládaná dispozičným princípom a procesnou aktivitou strán sporu. Súd tak v prípade, že to strany sporu zhodne navrhnú alebo strany sporu zhodne navrhnú odročenie pojednávania, bez ďalšieho uznesením konanie preruší (Civilný sporový poriadok, 1. vydanie, 2016, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič, s. 626 - 628: A. Kotrecová). 18.
c) C. s. p. odmietol. Dovolanie
1 písm. b) C. s. p. 20.
1 písm. b) C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 21.
2 C. s. p. dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
a) až n). 22.
a) C. s. p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. 23. Keďže napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol o odvolaní dovolateľky proti uzneseniu
2 C. s. p., keďže v prejednávanej veci dovolateľka napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní dovolateľky proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd odmietol dovolanie žalobkyne
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.