Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/51/2020 Identifikačné číslo spisu: 8111225650 Dátum vydania rozhodnutia: 28.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022

§ 420písm.

1. f)CSP 5. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 6. Dovolateľka namietala nedostatok odôvodnenia a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Podľa nej odvolací súd rozhodol právne nesprávne a vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, na základe čoho potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolateľka mala za to, že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom nepostupoval v zmysle záverov skôr vydaného uznesenia z 28.05.2015 sp. zn. 8Co/194/2014 odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil a nezistil správne skutkový stav. Dovolateľka mala za to, že nebol jednoznačne preukázaný právny titul poskytnutia sumy 800.000 SK. 7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97). 8. Dovolací súd súčasne pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 9. Pokiaľ dovolateľ súdom vytýkal niektoré nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, nevykonanie dôkazov a tiež nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, najvyšší súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 2Cdo/130/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila (v súvislosti s tým pozri napr. 2Cdo/159/2017, 3Cdo/59/2017, 5Cdo/47/2017 a 7Cdo/42/2017). 10. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Jadrom dovolacej argumentácie dovolateľky bola námietka, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutia a nevysvetlil na základe čoho potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. V predmetnej veci obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd a súd prvej inštancie svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP. Dovolací súd mal za to, že súdy nižšej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedli dôvody, ktoré ich viedli k prijatému rozhodnutiu; postup odvolacieho súdu, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. 11. V dovolacom prieskume týkajúcom sa námietky dovolateľky o nerešpektovaní právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení z 28.05.2015 sp. zn. 8Co/194/2014 o nesprávnom právnom posúdení a nezistení skutkového stavu dovolací súd zistil jej neopodstatnenosť. 12. Dovolací súd má za to, že súd prvej inštancie rešpektoval závery vyslovené v odvolacom rozhodnutí a opätovne sa zaoberal otázkou splatnosti pôžičky, pričom aj v rámci dispozičného úkonu žalobkyne (zmena žaloby) postupoval v zmysle § 564 OZ, nakoľko zo zistených záverov vyplývalo, že dovolateľka vráti žalobkyni pôžičku, kedy bude môcť, teda čas bol ponechaný na vôli dlžníka. Súd prvej inštancie bol povinný najprv rozhodnúť o splatnosti samotnej pôžičky. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdeniami dovolateľky, že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom nerešpektoval skôr vyslovený názor odvolacieho súdu. Odvolací súd zároveň v uznesení, na ktoré odkazovala dovolateľka uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa poskytla sumu 800.000 SK žalovanej, ktorú získala z predaja svojho bytu a že táto suma bola poskytnutá ako pôžička. Odvolací súd síce poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a vyvodil nesprávne právne závery, ale vo vzťahu k určeniu času plnenia zo zmluvy, nakoľko mal za to, že keďže sa žalovaná vyjadrila, že zaplatí všetko, keď bude mať, mal súd prvej inštancie postupovať v zmysle § 564 OZ a nie pristúpiť k uplatneniu § 563 OZ. 13. K dovolateľkou tvrdenej vade pri zisťovaní skutkového stavu týkajúceho sa existencie pôžičky dovolací súd uvádza, že v rozhodnutí o žalobe v zmysle § 564 OZ sa súd obmedzí na určenie splatnosti dlhu, bez toho aby dlžníkovi ukladal povinnosť dlh plniť. Predpokladom takého rozhodnutia je zistenie, že záväzok bol dohodnutý a že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Nakoľko ide len o nahradenie prejavu vôle dlžníka ohľadne doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom rozsahu existuje. To musí byť preukázané až v konaní o splnení takéhoto záväzku. Súdy nižšej inštancie na základe vykonaného dokazovania však dospeli k záveru, že k vzniku záväzku došlo, keď žalobkyňa požičala žalovanej sumu 800.000 SK, dokonca konštatovali, že v rámci konania bolo preukázané, že tieto peniaze boli poskytnuté titulom pôžičky. Zároveň mali za to, že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka, nakoľko sa dovolateľka prvotne vyjadrila, že peniaze vráti, keď bude môcť. Podľa dovolacieho súdu teda nebola opodstatnená námietka dovolateľky týkajúca sa posudzovania existencie pôžičky. 14. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta, že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
4. f)CSP). Prípustnosť jej dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 15. Dovolateľka v rámci dovolania poukázala z dôvodu istoty aj na dovolací dôvod § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. Avšak v súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP konkrétne neuviedla žiadnu právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
4. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania. 16. Vzhľadom na to, že dovolateľka v dovolaní nevymedzila právnu otázku, na ktorej založil svoje rozhodnutie odvolací súd, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v tejto časti nie je procesne prípustné.

§ 421ods.

1 písm.

1. c)CSP 17. Podľa § 421 ods. 1 písm.
2. c)CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku podľa § 421 ods. 1 CSP. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
3. c)CSP, musí to v dovolaní tvrdiť a v spojitosti s tým vysvetliť svoje presvedčenie, že odvolací súd riešil otázku dovolacím súdom riešenú rozdielne. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. 19. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. V dôsledku viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí rozdielnu ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktoré judikáty, stanoviská alebo rozhodnutia mal na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky a vec posudzovali rozdielne. V opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétne cieľu sledovanému § 421 ods. 1 CSP (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017). 20. Dovolateľka v rámci dovolania namietala, že zo samotnej žaloby ako aj tvrdení žalobkyne vyplývalo, kedy má byť pôžička splatná a preto mala za to, že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom nesprávne právne posúdil určenie času splatnosti dlhu. 21. Sama polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu sporu významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
4. c)CSP. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
5. c)CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. Dovolateľka podrobila kritike konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu, vysvetľovala, v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, poukázala na nesprávnosť skutkových zistení a následný nesúhlas s právnym posúdením, avšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) nemožno ustáliť, konkrétne ktorú právnu otázku riešenú odvolacím súdom považovali za podstatnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom uviedla z pohľadu požiadaviek vyplývajúcich z obsahu ňou uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
6. c)CSP všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým podľa jej názoru došlo pri právnom posudzovaní veci odvolacím súdom. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a následne polemizovala s vyhodnotením skutkových zistení týkajúcich sa preukázania času splatnosti pôžičky. Dovolateľka týmito argumentami vyjadrila svoj nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Konkrétnu právnu otázku, ktorá je dovolacím súdom riešená rozdielne dovolateľka neuviedla a v tejto súvislosti ani žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu. 22. Záverom dovolací súd uvádza, že otázka či v konkrétnom prípade bol čas splatnosti dlhu preukázaný alebo nepreukázaný, nie je otázkou interpretácie práva, ale otázkou dostatku či naopak nedostatku skutkových zistení pre jeden alebo druhý možný záver, a teda primárne vecou dokazovania (vyhodnotenia skutkových zistení potrebných pre formulovanie následného právneho záveru, či určenie času splatnosti pôžičky bolo ponechané na vôli dlžníka alebo čas nebol dohodnutý vôbec). V takomto prípade sa potom dovolaciemu súdu javí, že ide skôr o otázku skutkovú, keďže mimo akúkoľvek pochybnosť ide len o proces hodnotenia dôkazov. Zároveň platí, že vyhodnotenie času splatnosti pôžičky v konkrétnom prípade závisí od posúdenia jedinečných skutkových okolností posudzovanej veci, čo činí uvedenú otázku nespôsobilou na zovšeobecnenie, ktoré sleduje jeden z účelov § 421 ods. 1 CSP. Dovolateľka právny záver odvolacieho súdu relevantným spôsobom nespochybnila a len nesúhlas s názorom vysloveným súdom prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom, nedáva podklad pre záver o prípustnosti a dôvodnosti uplatneného mimoriadneho opravného prostriedku. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie". Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd", resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy. Dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
7. h)CSP (8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). 23. Zároveň dovolateľka vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm.
8. c)namietala, že odvolací súd sa bez relevantného odôvodnenia odklonil od doterajšej interpretácie zákona, pričom vo veci nepremlčania uplatňovaného nároku odvolacím súdom aplikovaný rozdielny právny názor vôbec nebol vysvetlený. Dovolateľka mala za to, že ak nie je stanovená splatnosť záväzku, je nevyhnutné viazať začiatok plynutia premlčacej doby už na vznik samotného dlhu, pričom hmotnoprávne účinky žiadosti veriteľa o plnenie má aj doručenie prípadnej žaloby súdom žalovanému. Poukázala na to, že žaloba bola na súde podaná dňa 19.09.2011 a podľa petitu žaloby žalobkyňa určila splatnosť sumy ku dňu 30.09.2010, nakoľko si uplatnila úrok z omeškania počnúc dňom 01.10.2010. Zároveň uviedla, že z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaná vráti peniaze žalobkyni na jej požiadanie ako aj to, že keďže si nedohodli konkrétny čas plnenia, mala by byť povinná zaplatiť žalobkyni po prečítaní listu zo dňa 31.05.2011. V tomto smere poukázala na aktuálnu judikatúru (R 91/2004, 1Cdo/197/2009, R (ČR) 73/2010, R (ČR) 104/2011). 24. Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
9. c)CSP a namieta absenciu posúdenia premlčania uplatňovaného nároku, teda namieta nesprávne právne posúdenie v právnej otázke: „kedy začína plynúť premlčacia lehota v prípade žalobkyňou uplatňovaného nároku o určenie času plnenia zo zmluvy". V zmysle dovolacej argumentácie dovolateľky, v prípade ak nie je dohodnutá splatnosť záväzku, je nevyhnutné viazať začiatok plynutia premlčacej doby už na vznik samotného dlhu, pričom hmotnoprávne účinky žiadosti veriteľa o plnenie má aj doručenie prípadnej žaloby súdom žalovanému. 25. Z hľadiska časovej chronológie prvým rozhodnutím dovolacieho súdu, na ktoré poukázala dovolateľka s cieľom preukázať rozdielnosť rozhodovania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
10. c)CSP, je rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. júna 2003, sp. zn. 1Cdo/25/2003, publikované v zbierke stanovísk najvyššieho súdu ako R 91/2004, v ktorom senát 1C dospel k záveru, že ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky. 26. Ďalším dovolateľkou označeným rozhodnutím je rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. marca 2010, sp. zn. 1Cdo/197/2009, v ktorom senát 1 C dospel k záveru, že čas vrátenia pôžičky medzi veriteľom a dlžníkom nebol dohodnutý, preto odvolací súd (ale aj súd prvého stupňa) správne vo veci aplikoval ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. Preto, pokiaľ žalobca nevyzval žalovanú do konca všeobecnej trojročnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť od nasledujúceho dňa po poskytnutí pôžičky), na splnenie dlhu a žalovaná až následne uznala svoj dlh čo do dôvodu a výšky (§ 558 Občianskeho zákonníka), nevediac pritom, že uznáva premlčaný dlh, takýto uznávací prejav žalovanej nezaložil plynutie novej desaťročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 27. Dovolací súd v predmetnej veci zároveň poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/254/2009, ktoré dospelo k záveru, že oprávnenie veriteľa požiadať súd o určenie splatnosti dlhu ustanovené v § 564 OZ prestavuje právny prostriedok, ktorým veriteľ môže (ak už nechce ďalej čakať až čas splatnosti určí sám dlžník) dosiahnuť, aby sa jeho pohľadávka stala v súdom určenom čase splatnou a aby ju potom mohol prípadne i nútene v občianskom súdnom konaní vymáhať. Uvedené právo veriteľa nemožno považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Prijatie názoru o premlčateľnosti tohto práva veriteľa by totiž znamenalo, že veriteľ by bol nútený v každom prípade podať na súde žalobu v trojročnej premlčacej dobe začínajúcej už dňom nasledujúcim po poskytnutí pôžičky, aby zabránil nepriaznivému dôsledku spočívajúcemu v tom, že dlh nebude môcť vymáhať, pretože sa mu premlčalo právo na určenie jeho splatnosti súdom. Taký záver by ale bol v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 564 OZ umožňujúceho, aby dohodou účastníkov zmluvy bolo určenie splatnosti dlhu ponechané jednoznačne na vôli dlžníka; viedol by k nedôslednej ochrane veriteľa a možnosti obohatenia sa dlžníka na jeho úkor (R 11/1988). 28. Dovolací súd k dovolateľkou nastolenej právnej otázke, ktorá je podľa nej rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne uvádza, že dovolateľkou označené rozhodnutia dovolacieho súdu sa týkajú situácie keď čas splnenia dlhu nebol medzi účastníkmi dohodnutý a preto je potrebné aplikovať ustanovenie § 563 OZ, kedy premlčacia doba začína plynúť nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zmluvy o pôžičke. V predmetnom spore však súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom dospeli k záveru, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli dovolateľky ako dlžníčky, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dovolateľka žalobkyni vráti pôžičku kedy bude môcť, preto na povinnosť žalovanej plniť bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 564 OZ. Až následne v auguste 2010 riešili strany sporu vrátenie pôžičky, kde sa dovolateľka vyjadrila, že žalobkyni vráti žalovanú istinu, ak jej žalobkyňa vráti motorové vozidlo Honda Civic. Za určenie splatnosti však podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať vyjadrenie žalovanej, že pôžičku vráti, keď jej žalobkyňa vráti auto, aby mala od nich pokoj. Samotná dovolateľka v rámci pojednávania zo dňa 19.03.2012 pred súdom prvej inštancie vypovedala, že nepopiera, že v afekte povedala, že vráti všetky peniaze, aby mala od rodiny pokoj. Takéto vyjadrenie nebolo určitým a vážnym stanovením termínu plnenia, pretože neurčuje konkrétny termín splatnosti a neuznáva právny titul plnenia. Pokiaľ zo zmluvy o pôžičke vyplýva záväzok dlžníka vrátiť predmet pôžičky „keď bude mať", bol čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka (§ 564 OZ) a určiť by ho mohol iba súd na návrh veriteľa (4MCdo/1/2007). 29. Dovolateľka v rámci svojho dovolania označila aj rozhodnutia najvyššieho súdu Českej republiky, pričom v zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodnutia najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, preto sa dovolací súd týmito rozhodnutiami nezaoberal. 30. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalovanej v časti, v ktorej namietala vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
11. f)CSP odmietol podľa § 447 písm.
12. c)CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm.
13. f)CSP. 31. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.