Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/160/2021 Identifikačné číslo spisu: 1112208414 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 262ods.

1 a § 396 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, v rozsahu jeho výrokov II. a IV., podali žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj ako „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodili z § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP a § 420 písm.
2. f)CSP. V prvom rade namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože odvolací súd neprihliadol na rozsudok najvyššieho súdu z 29. marca 2017, sp. zn. 5Cdo/195/2015, v celom spektre potrebných aspektov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie veci. Uviedli, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá je reprezentovaná označeným rozsudkom. Nesprávne právne posúdenie podľa dovolateľov spočíva v tom, že odvolací súd nesprávne zistil (ustálil) a vyložil (interpretoval) ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke ušlého zisku a jeho dokazovania, keď pôvodného žalobcu zaťažil dôkazným bremenom vysoko nad rámec požiadavky „pravdepodobnosti dosiahnutia ušlého zisku“, teda takým dôkazným bremenom, ktoré nie je možné uniesť. V tomto smere poukázali na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016 a z 23. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 135/2018 a citovali z nich pasáže týkajúce sa otázky dôkazného bremena. S poukazom na uvedené skonštatovali, že nie je možné vyžadovať vyčíslenie ušlého zisku na hranici istoty, ak ide o veličinu v rovine pravdepodobnosti. Dovolatelia napadli dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania. Tento je podľa ich názoru zjavne arbitrárny a svojvoľný, čím je naplnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP. Poukázali na to, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania aplikujúc § 257 CSP. Odvolací súd tak bol povinný podrobne a presvedčivo vysvetliť, prečo vo vzťahu k trovám odvolacieho konania § 257 CSP neaplikoval, aj keď dôvody hodné osobitného zreteľa naďalej existujú. Tieto spočívajú v tom, že dovolateľka 1/ je vo veku 81 rokov starobná dôchodkyňa s jediným príjmom v podobe dôchodku, pričom Slovenský pozemkový fond má zriadený vlastný právny odbor a nie je odkázaný na pomoc advokáta pri zastupovaní v predmetnej veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaná navrhla dovolanie odmietnuť. Mala za to, že dovolatelia neuviedli argumenty, ktoré by boli schopné zdôvodniť uplatnený dovolací dôvod - nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, a preto nemala možnosť poskytnúť relevantnú právnu protiargumentáciu. Dovolanie proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania považovala s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/221/2016 za neprípustné, a preto sa k nemu v tejto časti nevyjadrila. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalobcovia 1/ - 3/ zastúpení v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutých častiach vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie vo veci samej nie je prípustné a v časti náhrady trov konania je síce prípustné, ale nie je dôvodné. I. K dovolaniu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie 6. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 7. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 8. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP dovolací súd uvádza, že toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil, t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie a zároveň sa týmto rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 6. marca 2017 sp. zn. 3Cdo/6/2017, kde sa uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ Podľa judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 9. Dovolatelia tvrdia, že odvolací súd sa právnym posúdením veci odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, konkrétne od rozsudku najvyššieho súdu z 29. marca 2017 sp. zn. 5Cdo/195/2015. Nesprávne právne posúdenie má spočívať v tom, že odvolací súd nesprávne zistil a interpretoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke ušlého zisku a jeho dokazovania, keď pôvodného žalobcu zaťažil dôkazným bremenom vysoko nad rámec požiadavky „pravdepodobnosti dosiahnutia ušlého zisku“, teda takým dôkazným bremenom, ktoré nie je možné uniesť. 10. V posudzovanom spore sa pôvodný žalobca domáhal náhrady ušlého zisku voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu Slovenského pozemkového fondu súvisiaceho s rozhodnutím OPÚ Prešov č. OPÚ-2006/81-57/Fe z 2. mája 2006 a následnou nečinnosťou Slovenského pozemkového fondu spočívajúcou v nevydaní náhradných pozemkov podľa § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Pre vyslovenie zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie preto zisťoval, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky - preukázanie nesprávneho úradného postupu Slovenského pozemkového fondu, preukázanie vzniku uplatneného ušlého zisku na strane právneho predchodcu dovolateľov a preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutým ušlým ziskom. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia daných podmienok nesie pritom žalujúca strana. Súdy nižších inštancií zhodne uviedli, že prvá zákonná podmienka bola splnená, ďalšie dve už ale nie. 11. Ako vyplýva z bodu 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, pôvodný žalobca výšku uplatneného ušlého zisku odôvodnil poukazom na predpokladanú kapitalizáciu nevydaných pozemkov v hodnote 521.160,- eur, ďalšími matematickými výpočtami pomocou paraboly, pričom tento spôsob výpočtu prehodnotil a uplatnil prepočet formou nájomného. Ušlý zisk ďalej vypočítal formou úročenia v banke tak, že k základnej sume (určenej z ním stanovenej hodnoty nevydaných pozemkov v sume 521.161,- eur) pripočítal 6 % ročné úroky z vkladu, o ktoré sa medziročne bude navyšovať základ. Sumu 6.488,- eur mesačne ustálil ako medziročnú škodu narastajúcej škody od dátumu posledného podania, t. j. od 16. júna 2013 až do vyplatenia pohľadávky. Následne podaním doručeným súdu prvej inštancie 1. októbra 2014 svoj spôsob výpočtu doplnil s odkazom na metódu finančnej investície. V tejto súvislosti poukázal na znalecký posudok č. 1/2010 ku konaniu Okresného súdu Poprad č. k. 20C/139/2008-730 z 2. marca 2010, v ktorom autori uvádzajú priemerný ročný kapitalizovaný výnos vypočítaný z 20 tisíc rôznych scenárov za obdobie rokov 2008-2010 vo výške 14,0329 %. Pre výpočet výšky výnosu pôvodný žalobca optimalizoval na 11 %. Výpočet bol prevedený podľa vzorca Cš = z (1 + % / 100)n - z, pričom „Cš“ predstavuje celkový ušlý zisk (výnos), „z“ trhovú hodnotu nevydaných stavebných pozemkov, „n“ počet rokov trvania škodovej udalosti a „%“ výšku výnosu p.a. 12. Súd prvej inštancie uvedený výpočet ušlého zisku pôvodným žalobcom neakceptoval, nakoľko ho vyhodnotil ako subjektívny, bez opory v akýchkoľvek relevantných listinných dôkazoch. Aj odvolací súd považoval uplatnený ušlý zisk za hypotetický, pretože pôvodný žalobca jeho vznik odvodil len všeobecne od úvahy o prípadnej možnosti dosiahnutia zisku (výnosu), ak by vlastnil pôvodné vyvlastnené, prípadne za ne vydané náhradné pozemky. V rámci konania nešpecifikoval konkrétne okolnosti, na základe ktorých mal k uplatnenému ušlému zisku dospieť, keby sa Slovenský pozemkový fond nedopustil nesprávneho úradného postupu. Preskúmaním právneho záveru odvolacieho súdu ohľadne neunesenia dôkazného bremena o existencii ušlého zisku a následnej existencii príčinnej súvislosti medzi ušlým ziskom a nesprávnym úradným postupom žalovanej, dovolací súd nezistil, že by zo strany odvolacieho súdu došlo pri riešení nastolenej dovolacej právnej otázky k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP. 13. Najvyšší súd vyššie označeným rozhodnutím z 29. marca 2017, sp. zn. 5Cdo/195/2015 (od ktorého sa mal podľa dovolateľov odvolací súd v súdenej veci odkloniť), zamietol dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania náhrady ušlého zisku a vo zvyšku zamietol žalobu. Čo sa týka nároku na ušlý zisk, odvolací súd mal za to, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. V odôvodnení uviedol nasledovné: „Žalobkyňa totiž nijako nepreukázala, že by pri predpokladanom chode vecí dosiahla tvrdený zisk. Tomuto záveru nasvedčovalo aj to, že predpokladom dosiahnutia zisku žalobkyne bolo vybudovanie plničky minerálnych vôd, ktorá ale až do ukončenia využitia zdroja minerálnej vody vybudovaná nebola. Žalobkyňa nedoložila súdu ani žiadne iné listinné doklady, ktoré by dosvedčovali a z ktorých by sa dalo zistiť, do akej miery by bola jej podnikateľská činnosť efektívna a či mohla dosahovať taký zisk, o ktorý, ako tvrdí, zmarením jej podnikania prišla. Podnikateľský zámer žalobkyne nebol dotiahnutý do takého štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za vysoko pravdepodobné.“ Dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne, nakoľko žalobkyňa zakladala svoj nárok na ušlý zisk výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku, pričom netvrdila žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku ako dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu. Takýto ušlý zisk nemá reálny základ a ostáva len v rovine fikcie. Zároveň sa vyjadril k predloženému znaleckému posudku, ktorý dokazuje len to, aký priemerný zisk by dosiahol ktorýkoľvek podnikateľský subjekt v prípade realizácie žalobkyňou zamýšľaného podnikateľského zámeru v daných podmienkach a na danom trhu, avšak nedokazuje, že takýto zisk by práve žalobkyňa skutočne dosiahla nebyť nezákonného rozhodnutia a ani to, že realizácia zámeru by bola uskutočnená podľa jej plánu. Dovolací súd ďalej v bode 28. rozsudku uviedol definíciu ušlého zisku a v bode 29. rozsudku vysvetlil potrebu jednoznačného preukázania ušlého zisku v každom jednotlivom prípade, a to v kontexte rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/513/2014, 4MCdo/23/2008, 4Cdo/319/2008 a 1Cdo/76/2008. 14. Dovolatelia citovali v dovolaní časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. marca 2017, sp. zn. 5Cdo/195/2015, nasledovne: „V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym.“ Namietali, že odvolací súd v rozpore s uvedeným pôvodného žalobcu zaťažil dôkazným bremenom vysoko nad rámec požiadavky „pravdepodobnosti dosiahnutia ušlého zisku“. Citovanú časť rozhodnutia však nemožno vytrhnúť z kontextu celého sporu, v ktorom žalobkyni nárok na ušlý zisk priznaný nebol, pretože nijako nepreukázala (neuniesla dôkazné bremeno), že by pri predpokladanom chode vecí dosiahla tvrdený zisk. O obdobnú situáciu ide aj v súdenom prípade. Dovolací súd zastáva názor, že odvolací súd v danej veci nedisponoval reálnym podkladom na to, aby mohol konštatovať existenciu ušlého zisku v uplatnenej výške. Vyčíslenie ušlého zisku pôvodným žalobcom bolo iba v rovine hypotézy, pretože v konaní nepreukázal konkrétnu príležitosť na zhodnotenie svojho majetku, ktorú stratil v dôsledku nesprávneho úradného postupu Slovenského pozemkového fondu. Neuviedol také relevantné skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že ušlý zisk by vznikol, ak by nedošlo k protiprávnej udalosti. Samotná skutočnosť, že došlo k protiprávnej udalosti (nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu) nezakladá nárok pôvodného žalobcu na ušlý zisk. Výpočet ušlého zisku pôvodným žalobcom je vyslovene teoretický, bez reálneho základu a poukázania na zaužívaný chod vecí. Navyše, nie je vôbec isté, či by pôvodný žalobca naozaj uzatvoril zmluvu o nájme vydaných pozemkov a aká by bola výška dohodnutého nájomného. 15. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení nastolenej dovolacej otázky neodchýlil, práve naopak, v plnom rozsahu ju rešpektoval. Dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu preto odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm.
7. c)CSP. II. K dovolaniu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania 16. Dovolatelia podali dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania. Jeho prípustnosť v tejto časti vyvodzujú z § 420 písm.
8. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 18. Rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, i keď je obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia. Prípustnosť dovolania proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu existencie vady v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP konštatoval dovolací súd vo viacerých rozhodnutiach (napr. 8Cdo/266/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 2Cdo/89/2020). 19. Podľa dovolateľov je výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania arbitrárny a svojvoľný. Na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý o trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP, odvolací súd vo vzťahu k trovám odvolacieho konania aplikoval § 255 ods.

§ 396ods.

1 CSP, teda úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciu § 257 CSP poukazom na sociálny status pôvodného žalobcu Y. F. (v tom čase 82 ročný starobný dôchodca) a skutočnosť, že Slovenský pozemkový fond má vlastný právny odbor. Pred rozhodnutím odvolacieho súdu však pôvodný žalobca Y. F. zomrel a odvolací súd v konaní pokračoval s jeho právnymi nástupcami - dovolateľmi 1/ až 3/. Uvedená zmena subjektu na strane žalobcu je tak relevantná aj vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Rozhodnutie súdu, ktorým strane sporu neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Daný § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP). Podľa názoru dovolacieho súdu obsah spisu neposkytuje podklad na to, aby aj o trovách odvolacieho konania malo byť (automaticky) rozhodnuté podľa § 257 CSP. Pokiaľ ide o námietku, že dovolateľka 1/ je tiež starobná dôchodkyňa a jej jediným príjmom je dôchodok, táto skutočnosť sama o sebe, bez ďalších mimoriadnych skutočností, nezakladá povinnosť súdu aplikovať § 257 CSP. Dovolací súd považuje za podstatné zdôrazniť, že súčasťou spisu je uznesenie Okresného súdu Prešov z

1. septembra 2018 č. k. 35D/158/2018-91, Dnot 56/2018, z ktorého vyplýva, že dovolateľka 1/, ktorá bola manželkou pôvodného žalobcu, nadobudla majetok špecifikovaný v bode III. tohto uznesenia. Čo sa týka dovolateľov 2/, 3/, dovolací súd má za to, že vo vzťahu k nim nevyplýva zo spisu existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a žiadne takéto dôvody neboli v dovolaní ani tvrdené či preukázané. Navyše, oproti rozhodovaniu o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania je situácia ohľadom trov odvolacieho konania odlišná v tom, že na strane žalobcu vystupovali v odvolacom konaní po úmrtí pôvodného žalobcu namiesto jednej osoby tri osoby - jeho manželka, syn a dcéra, ktorí sú na náhradu trov odvolacieho konania ako neúspešná strana sporu z povahy veci zaviazaní spoločne. Dovolatelia 1/ - 3/ poukázali tiež na to, že Slovenský pozemkový fond, ktorý v danom spore zastupuje Slovenskú republiku, má zriadený vlastný právny odbor a nie je odkázaný na zastupovanie advokátom. Ani tento argument však bez ďalšieho nepredstavuje dôvod, aby neúspešná strana sporu nemusela uhradiť protistrane, ktorá mala v merite veci plný úspech, vzniknuté trovy konania. Štát, ako ktorákoľvek iná právnická osoba, má ako strana civilného sporu právo na zastúpenie advokátom (§ 89 CSP). Dovolací súd tak vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania nezistil existenciu vady zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP.
2. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je prípustné, ale nie je dôvodné, a preto ho v tejto časti zamietol podľa § 448 CSP.
3. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. Obsah spisu preukazuje vznik trov dovolacieho konania žalovanej - podanie vyjadrenia k dovolaniu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods.

§ 262ods.

1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.