2 Zákonníka práce, teda za obdobie od marca 2017 do decembra 2017 a rovnako za január a február 2017 s odôvodnením, že priznanie náhrady mzdy za ostatné obdobie je dostatočným a primeraným zadosťučinením pre žalobkyňu i dostatočnou sankciou pre žalovaného, ktorý pri rozviazaní pracovného pomeru nepostupoval v súlade so zákonom. Ako premlčaný zamietol súd prvej inštancie nárok žalobkyne na zaplatenie dlžnej mzdy vo výške 2.250,- eur pozostávajúcich z tretej časti odmeny za rok 2011 vo výške 1.000,- eur (splatnej 11.12.2014), druhej časti odmeny za rok 2012 vo výške 750,- eur (splatnej 11.11.2014) a prvej časti odmeny za rok 2013 vo výške 500,- eur (splatnej 11.10.2014), ktorý si žalobkyňa uplatnila až dňa 07.02.2018, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Ako nedôvodnú okresný súd zamietol aj žalobu o vyplatenie odmien v celkovej výške 2.750,- eur z dôvodu nepreukázania takéhoto nároku. Okresný súd teda priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 31.12.2016 vo výške 24.850,- eur. Pri určení výšky náhrady mzdy v zmysle § 134 ods. 1,2 Zákonníka práce vychádzal z priemerného zárobku žalobkyne za rozhodujúce obdobie, ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Žalobkyňa pri uplatnení nároku na náhradu mzdy vychádzala zo základného tarifného platu v rozhodujúcom období vo výške 735,- eur mesačne, pričom žalovaný takto vyčíslený a uplatnený nárok nerozporoval. Súd prvej inštancie preto
2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) pri stanovení výšky náhrady mzdy žalobkyne vychádzal z takto určeného priemerného zárobku. O trovách konania okresný súd rozhodol
2 CSP, keď vychádzal z pomerného úspechu sporových strán v konaní (žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 35,45 %, žalovaný v rozsahu 64,55 %), s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie
ust. § 388 CSP vo výroku I. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.2015 v sume 8.715,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok) a vo zvyšnej časti, t. j. v časti o zaplatenie sumy 16.135,- eur žalobu zamietol (II. výrok). Vyslovil, že vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý (III. výrok). Žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,72 % (IV. výrok). 2.1. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že doručenie žaloby súdu prvej inštancie bez uvedenia sumy, ktorej zaplatenia sa žalobkyňa domáha, nevyvolalo spočívanie premlčacej lehoty
3 CSP a skutočnosť, že právne účinky spojené s podaním žaloby zostali zachované, žalobkyňa svoje podanie doplnila, teda v konaní riadne pokračovala. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/28/2008 a 6Cdo/202/2016. 2.2. Odvolací súd moderoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy aplikujúc § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce s poukazom na argumentáciu žalovaného.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2018 poskytnutie náhrady mzdy v zmysle ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce je osobitným nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presiahol 12 mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje. Odvolací súd uviedol, že náhrada mzdy
1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal
pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Uplynutím obdobia 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia spočívajúca v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním základných životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných potrieb. Súdna prax zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil. Krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce(ďalej aj „ZP“) má zaistiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má aj zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov tak musí súd nájsť v rámci voľnej úvahy mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 ZP tak, aby jeho rozhodnutie neodporovalo dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. 2.
názoru odvolacieho súdu bola satisfakčná a sankčná funkcia náhrady mzdy
1 a 2 Zákonníka práce v plnom rozsahu dosiahnutá jej priznaním za obdobie od 07.03.2014 do 28.02.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP s použitím § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalovanému ako prevažne úspešnej procesnej strane v spore nárok na ich náhradu v rozsahu 54,72 % proti žalobkyni, ktorá v prevažnej časti v tomto spore úspech nemala. Vychádzajúc zo žalobou uplatneného nároku - istiny v sume 38.495,- eur a súdom priznanej sumy 8.715,- eur úspech žalobkyne v spore predstavuje 22,64 %, úspech žalovaného v spore predstavuje časť, v ktorej bola žaloba v celkovej sume 29.780,- eur, t. j. 77,36 % súdom prvej i druhej inštancie zamietnutá. Čistý úspech žalovaného tak predstavuje 54,72 % (77,36% - 22,64%). 3. Proti II. a IV. výroku rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodu
f) CSP s návrhom, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Nosným dôvodom dovolania tak, ako ho vymedzila žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) bol tvrdený nesprávny výpočet náhrady príjmu pri určení náhrady mzdy. Dovolateľka poprela záver súdov nižších inštancií, že ohľadom výšky príjmu 735,- eur mesačne došlo medzi žalobkyňou a žalovaným ku konsenzu, preto odvolací súd výšku tejto čiastky neskúmal. Argumentovala, že pri výpočte náhrady mzdy bol použitý základný tarifný plat 735,- eur, ku ktorému však patrili aj provízie za predaj produktov banky a podiel na hospodárskych výsledkoch, a táto suma nezohľadňovala skutočný priemerný mesačný plat žalobkyne.
žalobkyne rozhodujúcim obdobím v zmysle § 134 ods. 1, 2 ZP by mal byť tretí štvrťrok roku 2013, pretože žalobkyňa bola posledný deň v práci 29.09.
dovolateľky vyššie uvedené skutočnosti nezohľadnil a nezdôvodnil, z akého dôvodu na relevantné preukázané právne skutočnosti nebral zreteľ a ako dospel k záveru o dostatočnej satisfakcii vo výške 8.715,- eur. Z tohto pohľadu sa javí jeho rozhodnutie
dovolateľky ako arbitrárne a nepreskúmateľné, keď odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie bez toho, aby sa vyporiadal s dôkazmi predloženými žalobkyňou, z ktorých vychádzal prvostupňový súd a bez zdôvodnenia, prečo tieto dôkazy nepovažuje za relevantné, resp. neumožnil žalobkyni adekvátne sa proti týmto rozhodnutiam brániť, čím porušil jej právo na spravodlivý proces. Krajský súd nezohľadnil ani pracovnoprávny charakter sporu so slabšou stranou. 4. Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť s poukazom na § 447 písm. c), resp. písm. f) CSP. Uplatnil si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. V úvode svojho vyjadrenia poukázal na to, že dovolanie bolo v rozpore s § 82 písm. l) ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. súdu doručené v listinnej podobe poštou a nespĺňa náležitosti
1 CSP. Tvrdil, že advokát zastupujúci žalobcu dovolanie nepodpísal, pretože jeho podpis sa nachádza iba na titulnej strane v záhlaví dovolania pri označení strán a ich zástupcov. Z abecedného poradia jednotlivých náležitostí podania určených v § 127 ods. 1 CSP a významu slova podpis je pritom zrejmé, že ho nemožno umiestiť kdekoľvek v texte, ale iba pod textom podania. Text napísaný za podpisom nereprezentuje relevantný prejav vôle osoby, ktorá sa podpísala. Poukázal na odborný článok autora Feketeho, venovaný podpisu súkromných listín, publikovaný v časopise Justičná revue č. 2/2008, aj na odbornú literatúru - komentáre rôznych autorov, k Občianskemu zákonníku. Vyjadril názor, že vzhľadom na absenciu podpisu pod textom dovolania ide o podanie vadné. Namietol tiež prípustnosť dovolania
f) CSP vychádzajúc z toho, že nesprávne hodnotenie dôkazov neodôvodňuje prípustnosť dovolania
tohto dovolacieho dôvodu (rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/204/2009, 2Cdo/215/2016 a 3Cdo/108/2016), čo platí aj pre neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov (R 42/93, R 37/93, R 125/99, R 6/2000, rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012). Zdôraznil, že žalobkyňa, od začiatku konania zastúpená advokátom, v prvotnom podaní zo dňa 22.02.2017 požadovala iba priznanie náhrady mzdy bez jej upresnenia. Už v doplnení žaloby, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 38.495,- eur, v časti náhrady mzdy vychádzala pri svojich výpočtoch zo sumy 735,- eur a za obdobie od 06.03.2014 do 21.12.2017 dospela k čiastke 33.495,- eur (suma 5.000,- eur predstavovala dlžnú časť mzdy za rok 2011 až 2013). Žalovaný výšku náhrady mzdy žiadnym spôsobom nerozporoval. Žalobkyňa do konania nepredložila žiadne výplatné pásky, žalovaný predložil výplatné pásky (za september 2012, september 2013 a október 2013) na pojednávaní dňa 12.11.2020 za účelom preukázania, že časť odmeny za rok 2011 a rok 2012 už bola žalobkyni vyplatená. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 12.11.2020 nenamietala názor okresného súdu, ktorý konštatoval v rámci predbežného právneho posúdenia, že základný plat 735,- eur, na ktorý žalobkyňa poukazovala a z ktorého vychádzala pri výpočte náhrady mzdy, nebol spochybnený ani rozporovaný. Voči rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa odvolanie nepodala. Žalovaný zdôraznil dispozičný princíp a viazanosť súdu žalobou v zmysle § 216 CSP, ktorú nemôže prekročiť a priznať viac, než sa žalobca domáha. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že okresný súd správne posúdil všetky skutočnosti, dôkladne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, vrátane výšky náhrady mzdy. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi nemal dôvod iniciatívne sa zaoberať správnosťou výšky náhrady mzdy, osobitne ak jej posúdenie nebolo predmetom odvolacieho prieskumu. Odvolávanie sa žalobkyne na údajný problém s určením priemerného mesačného platu a správneho rozhodného obdobia neobstojí. Žalobkyňa, resp. jej advokát disponovali v čase podania žaloby všetkými relevantnými premennými a podkladmi potrebnými pre určenie výšky náhrady mzdy. Žalobkyňa sa dovolaním snaží sanovať dôsledky svojej zjavnej procesnej pasivity a v rozpore s elementárnymi zásadami civilného sporového konania uvádza nové skutočnosti a predkladá nové dôkazy. K dovolaniu pripojila celkovo 22 listín, ktoré by mali byť
nej súčasťou súdneho spisu, avšak jednoduchým porovnaním príloh dovolania a listín založených v spise možno uzavrieť, že bezmála všetky prílohy, na ktoré odkazuje žalobkyňa, neboli doposiaľ súčasťou spisu, prvýkrát ich predložila až v dovolacom konaní. Žalobkyňa je od podania žaloby zastúpená advokátom, preto akýkoľvek apel na ochranu slabšej strany sporu nie je namieste a za daných okolností nemôže ospravedlňovať pasivitu žalobkyne v konaní. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/40/2019, 4Cdo/110/2018, 4Cdo/148/2018, 5Obdo/73/2019, R 39/93 žalovaný poukázal na to, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a zaujal k nim správny právny záver. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa. Procesnou vadou konania nie je, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv žalobkyne. Riešenie presadzované dovolateľkou nezodpovedá funkciám náhrady mzdy a už vôbec sa nejaví ako spravodlivé. Odvolací súd postupoval korektne, keď sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného a nepriznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Dodatočné účelové tvrdenia žalobkyne uvedené prvýkrát v dovolacom konaní nie sú sami o sebe spôsobilé odôvodniť priznanie náhrady mzdy za tento čas. 5. Vyjadrenie žalovaného bolo v súlade s § 436 ods. 4 CSP doručené dovolateľke, ktorá reagovala ďalším svojím vyjadrením. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v zmysle § 436 ods. 3, 4 CSP na toto ďalšie podanie dovolateľky neprihliadal. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom advokátom (§ 429 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru o nedôvodnosti žalobkyňou podaného prípustného dovolania. 7. Dovolanie z dovolacieho dôvodu daného v § 420 písm.
f) CSP nemožno považovať, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie uviedol, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, a teda z akého skutkového stavu veci vychádzal, ako vec právne posúdil a zároveň sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami a námietkami žalobkyne aj žalovaného. Konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom okresného súdu vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. V odôvodnení rozsudku poukázal na relevantné skutkové zistenia a zhrnul právne posúdenie veci. Zaoberajúc sa výtkou dovolateľky, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej námietkami, že základný plat nie je priemernou mesačnou mzdou žalobkyne dovolací súd z obsahu zistil, že uvedená otázka nebola v odvolacom konaní vôbec a v konaní pred súdom prvej inštancie relevantným spôsobom, nastolená. Žalobkyňa uviedla požadovanú náhradu mzdy v doplnení žaloby zo dňa 31.01.2018 sumou 38.495,- eur, pri jej výpočte (č. l. 40 súdneho spisu) vychádzala zo základného platu 735,- eur mesačne, v závere tohto podania uviedla, že „hrubá mzda obdobie 01.01.2013 - 29.09.2013 9.529,73 : 9 = 1.058,86 eur“. Na pojednávaní dňa 12.11.2020 (zápisnica č. l. 160) právny zástupca žalobkyne poukázal na spôsob výpočtu mzdy uvedúc, že nie je odborník na mzdy a financie, nárok vyčíslili v hrubých cifrách. Žalobkyňa doplnila, že výpočet vychádza zo základného platu, jej hrubá mzda je vyššia o 300,- eur, čiže je 1.000,- eur a viac, ale (ona) vychádzala z minimálnej čiastky 735,- eur. Na otázku súdu, ako dospela k výpočtu (č. l. 161 p. v. súdneho spisu) žalobkyňa uviedla výpočet požadovanej náhrady vychádzajúc zo základnej mzdy. Okresný súd v predbežnom právnom posúdení veci (č. l. 163) uviedol stranám sporu, že základný plat 735,- eur nebol spochybnený ani rozporovaný, žalobkyňa ani jej právny zástupca v tomto smere nijako nereagovali. Právny zástupca žalobkyne iba uviedol, že žalobkyňa nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Ani vo vyjadrení k následne podanému odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobkyňa nevyjadrila k skutočnosti, že pri ustálení výšky náhrady mzdy považoval okresný súd za nesporné, že medzi stranami sporu bola nesporná výška priemernej mzdy žalobkyne 735,- eur mesačne. Okresný súd pritom v bode
ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,
ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument,
ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. 14. Dovolací súd pripomína, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z tohto dôvodu dovolací súd nemohol a ani nebral zreteľ na listiny, ktoré dovolateľka pripojila k dovolaniu a pri kontrole postupu nižších súdov v procese dokazovania vychádzal iba z tvrdení a z dôkazov, ktoré strany sporu predložili súdom do rozhodnutia odvolacieho súdu. 15.
Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
2 Civilného sporového poriadku súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. 16. Za nedostatky v procese dokazovania označila žalobkyňa skutočnosť, že súdy pri ustálení výšky náhrady mzdy vychádzali z jej základnej tarifnej mzdy, nie z priemerného mesačného zárobku v rozhodnom období. Dovolací súd však poukazuje na záver okresného súdu, prevzatý aj odvolacím súdom, že ustálenie výšky priemerného zárobku žalobkyne sumou 735,- eur rovnajúcou sa jej základnému tarifnému platu nebolo sporné. Z tejto sumy vychádzala žalobkyňa pri vyčíslení požadovanej náhrady mzdy (viď jej vyjadrenie na pojednávaní dňa 12.11.2020, že jej hrubá mzda bola vyššia, ale ona vychádzala z minimálnej čiastky 735,- eur) a žalovaný takýto výpočet sporným neurobil. Ani po poskytnutí predbežného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie žalobkyňa zastúpená osobou disponujúcou právnickým vzdelaním nereagovala spochybnením nespornej výšky priemerného zárobku. Dovolací argument žalobkyne, že základný tarifný mesačný plat bol použitý pre problém s určením priemerného mesačného platu (zrejme má na mysli priemerný zárobok
dovolacieho súdu), hlavne s určením správneho rozhodujúceho obdobia nemôže pri rešpektovaní princípu rovnosti zbraní obstáť ani z hľadiska ochrany žalobkyne ako slabšej strany sporu. Základnou povinnosťou dovolateľky ako žalobkyne bola povinnosť riadne vymedziť predmet sporu; pri plnení tejto povinnosti žalobkyňu nemohol zastúpiť žalovaný a už vôbec nie konajúci súd. Žalobkyňa požadovanú sumu náhrady mzdy vymedzila doplnením žaloby zo dňa 31.01.2018 a v celom konaní pri jej vymedzení vychádzala (viď bod 10. tohto rozsudku) zo sumy 735,- eur žalovaným nezospornenej. Okresný súd preto nemohol požiadať žalovaného, aby predložil výpočet priemernej mesačnej mzdy (priemerného zárobku, pozn. dovolacieho súdu) ako
vlastného dovolacieho tvrdenia očakávala žalobkyňa. Z hľadiska dokazovania je relevantné, že žalobkyňa vykonanie takéhoto dôkazu nenavrhla. Okresný súd nemohol, aj v prípade zistenia, že priemerný zárobok žalobkyne bol vyšší, rozhodnúť ultra petitum a priznať žalobkyni vyššie ako ňou žiadané plnenie.
19. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd
1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne
2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.