názoru súdu presvedčivý, logický a súladný s ostatnými vykonanými dôkazmi a jeho záver je použiteľný pre dané konanie. Pokiaľ žalovaná predložila iné znalecké posudky, na tie neprihliadol, pretože predmetom znaleckého posudku číslo 8/2014 znalca G.. B.. M. nebolo rozhodné obdobie a predmetom znaleckého posudku číslo 10/2014 znalca G.. E.. O. bolo určenie výšky nájomného za pôdu. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu v obdobných konaniach identickej žalovanej (žalobkyňami sú rôzne spoluvlastníčky predmetných pozemkov a nároky sa týkajú rôznych rozhodných období), napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/323/2015, z ktorého vyplýva okrem iného správny záver súdu prvého stupňa (sp. zn. 40C/67/2008) pri posúdení nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenským pozemkovým fondom a žalovanou ako neplatnej zmluvy a správny záver výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia, pokiaľ ide o znalecký posudok znalca G.. T., ktorý určil výšku nájmu
vyhlášky číslo 492/2004 Z. z., pretože predmetom konania nie je určenie výšky nájmu v zmysle zákona číslo 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale bezdôvodného obohatenia pri určení výšky ktorého sa vychádza z výške obvyklého nájmu. Pozemok, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia, je evidovaný ako parcela registra ,,C” - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.204 m2. Predmetný pozemok, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia žalovanej, teda nie je poľnohospodárskym pozemkom s určenou BPEJ, zákon číslo 504/2003 Z. z., ktorého aplikácie sa domáha žalovaná. Z uvedeného je zrejmé, že je potom potrebné prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetný pozemok nemožno považovať za poľnohospodársku pôdu a
toho posudzovať cenu pôdy v situácií, ak je evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria, a to v rámci parcely ,,C”, pri ktorej je druh pozemku záväzným údajom katastra. Z výpisu zo živnostenského registra nepochybne plynie, že žalovaná v rozhodnom období prevádzkovala (od 10.3.2000) ranč, zariadenie slúžiace na regeneráciu a rekondíciu, vyučovanie rekreačnej jazdy na koni, predaj na priamu konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych nápojov, kokteilov, vína a destilátov, predaj na priamu konzumáciu zmrzliny, ak sa na jej prípravu použijú priemyselne vyrábané koncentráty a mrazené krémy, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchle upravovaných mäsových výrobkov a obvyklých príloh, ako aj bezmäsitých jedál, ak k ich priamej konzumácií nie je k dispozícií viac ako osem miest, predaj na priamu konzumáciu jedál, nápojov a polotovarov ubytovaným hosťom v ubytovacích zariadeniach s kapacitou 10 lôžok, ubytovacie služby v kategórií po triedu *** a maloobchod a veľkoobchod v rozsahu voľných živností. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku G.. X. X.? znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetného pozemku aplikujúc oceňovaciu vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR číslo 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku evidovaného ako parcela registra ,,C”, parcelné číslo XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.204 m2 zapísanú na liste vlastníctva číslo XXXX, pre katastrálne územie F. patriacemu žalobkyni za obdobie kalendárnych rokov 2012 až 2015 sumu vo výške 9.690,00 Eur. O trovách konania rozhodol
ustanovenia § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalobkyňa mala vo veci úspech v pomere 79,84 % k 20,16 % úspechu žalovanej a priznal žalobkyni proti žalovanej nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 59,68 %.
ustanovenia § 191 ods. 1, 2 CSP, t. j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiadny logický rozpor. Nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo v konaní nevyšli najavo. Preto sa stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukázal.
názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne boli žalovanou užívané už s tým, že sa na týchto pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby, ktoré žalovaná vlastnila a išlo o stavby spojené so zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti. Zdôraznil, že v takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota je konzumovaná) už tým, že sú na ňom postavené stavby (teda samotným umiestnením stavieb spojených so zemou pevným základom), a je bez právneho významu, akým spôsobom je vlastnícke právo k stavbám, vlastníkom stavieb ,,konzumované”, teda či tieto stavby prenajíma, ale či ich užíva osobne a podobne. Samotná žalovaná nepopiera, že na predmetných nehnuteľnostiach vybudovala ranč, kde sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej - sklad slúžiaci ako stajne, či krytá jazdiareň a priestory ošipárne boli prerobené na priestory ubytovne - klubovne. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnené ani výhrady žalovanej v súvislosti s určením výšky bezdôvodného obohatenia za dobu užívania pozemkov. Pri určení výšky uplatneného nároku súd prvej inštancie správne vychádzal zo znaleckého posudku číslo 43/2017 vypracovaného znalcom G.. X. X.?, ktorý určoval výšku obvyklého nájomného za 1 m2 za užívanie nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX, parcelného čísla XXX/XX, a to za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2015. Súd prvej inštancie správne postupoval pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo užívaním pozemkov bez právneho dôvodu ak vychádzal z hodnoty nájomného
vyhlášky číslo 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, ktorá výslovne upravila postup na určovanie ceny nájmu nehnuteľností pre výpočet nájomného. K odvolacej námietke žalovanej, že predmetné pozemky sú poľnohospodárskymi pozemkami uviedol, že s touto námietkou žalovanej nesúhlasí. Aj
názoru odvolacieho súdu predmetné nehnuteľnosti nie sú poľnohospodárskymi pozemkami s určenou BPEJ. Zákon číslo 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ktorého aplikácie sa žalovaná domáhala počas konania § 1 odsek 2 upravuje, že pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou, alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely, alebo časť tohto pozemku s tým, že tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitného predpisu, vyhlášky Úradu geodézia, kartografia a katastra Slovenskej republiky číslo 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon a vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde odkazuje na zákon číslo 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona číslo 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potencionálnu pôdu evidovanú v katastri nehnuteľností, ako orná pôda, chmelnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty (§ 2 písm. b/ citovaného zákona). Z uvedeného je zrejmé, že treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetné pozemky nemožno považovať za poľnohospodársku pôdu,
toho posudzovať cenu pôdy v situácií, ak sú evidované ako orná pôda. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaný ako parcela registra ,,E” (viď § 70 ods. 2 posledná veta zákona číslo 162/1995 Z. z.). Dodal, že v minulosti Krajský súd v Košiciach (a príslušné prvoinštančné súdy) rozhodovali už vo viacerých obdobných, skutkovo i právne rovnakých sporoch, v ktorých vystupovali rôzni žalobcovia uplatňujúci si rovnaké nároky voči žalovanej, užívajúcej ich pozemky bez právneho dôvodu v rámci ranča E. a ani v jednom z týchto konaní žalovaná sa svojím tvrdením o charaktere užívaných pozemkov ako poľnohospodárskych neuspela. Rešpektujúc princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sa od predchádzajúcich záverov odvolací súd nemohol odchýliť ani v prejednávanej veci. Už v konaniach sp. zn. 2Co/198/2015, sp. zn. 6Co/161/2017, sp. zn. 9Co/162/2018, či sp. zn. 6Co/773/2014 Krajský súd v Košiciach opakovane vysvetlil, prečo pozemky svojou povahou totožnou s pozemkami, ktoré sú predmetom tohto konania a ktorých sa týka bezdôvodné obohatenie, svojim charakterom nie sú poľnohospodárskymi pozemkami a prečo na vec nemožno aplikovať zákon číslo 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté
1 CSP spolu s § 225 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný úspech, a preto proti neúspešnej žalovanej jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako ,,dovolateľka”) dovolanie, v ktorom uplatnila dovolací dôvod
b/ CSP. Právnu otázku doposiaľ neriešenú Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako dovolacím súdom formulovala v tom znení ,,určovanie všeobecnej ceny/hodnoty pozemkov a z toho prameniaceho obvyklého nájomného za 1 m2, ktoré sú dnes evidované v Katastri nehnuteľností Slovenskej republiky ako akákoľvek zapísaná kultúra (zastavaná plocha a nádvorie, orná pôda, stavby, atď.), za súčasného znenia všeobecne záväzného právneho predpisu zákona číslo 504/2003 Z. z., ktorý na základe vecného rozsahu tohto zákona tieto kultúry - pre účely výpočtu a nacenenia všeobecnej hodnoty týchto pozemkov - určuje ex lege ako poľnohospodárske pozemky“. Vecný rozsah tohto všeobecne záväzného právneho predpisu odignorovali tak súd prvej inštancie ako aj súd odvolací a priamym spôsobom odignorovali prameň práva, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky platný a účinný a ktorý dopadá na predmet prejednavaného a rozhodovaného sporu zásadným spôsobom. Dovolateľka ďalej namietala zásah do práva na spravodlivý súdny proces, nerešpektovanie procesno-právneho princípu ,,iura novit curia”, nerešpektovanie rozhodovacej praxe iných súdov. V tejto súvislosti vo vzťahu k argumentácií Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu uviedla, že nie je možné súhlasiť s prístupom odvolacieho súdu, ktorým odkáže na štyri (bod číslo
jej názoru nepodstatné, ako sú v katastri nehnuteľností (v súlade s katastrálnym zákonom)
jeho aktuálneho stavu zapísané dnes ale aplikáciou uvádzaného ustanovenia ZoNPP je potrebné tento fakt zohľadniť aj pri výške vypočítania nájomného za 1 m2, čo sa neodzrkadlilo ani v jednom znaleckom posudku vypracovanom v súvisiacich konaniach, na ktoré žalobkyňa odkazuje aj v tomto konaní. Zákonný predpis, ktorý je platný a účinný, a to zákon číslo 504/2003 Z. z. na vzťah prejednavaný pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom nebol aplikovaný, hoci mal byť. V tejto skutočnosti spočíva nesprávne právne posúdenie veci ako celku, a to na tom základe súd v procese vykonaných procesných úkonov vykonal také dôkazné postupy (nesprávne znalecké posudky z nesprávnych znaleckých odborov) a z nich plynúce dôkazy, ktorými následne logicky dospel k nesprávnym zisteniam - a to ku nesprávnej výške dlžného nájomného vo forme bezdôvodného obohatenia. Tým došlo konaním prvoinštančného a odvolacieho súdu k zásahu do práva dovolateľky na spravodlivý súdny proces. Toto je správne právne posúdenie, ktoré považuje dovolateľka za jediné možné a takéto právne posúdenie vylučuje právne posúdenie ako ho vykonali súdy na prvoinštančnej ako aj odvolacej úrovni. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva teda aj vtedy, ak súd dospeje k právnemu záveru, ale nevysporiada sa so skutočnosťou, zohľadnenie ktorej je nevyhnutné pre právne posúdenie veci. Predovšetkým nezohľadnením tohto postupu konajúce súdy zasiahli do práv dovolateľa, pretože neposudzovali a nevysporiadali všetky skutočnosti, zohľadnenie ktorých bolo pre právne posúdenie predmetnej veci právne relevantné. Navrhol zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 7. decembra 2020 požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu, toto však do rozhodnutia dovolacieho súdu nepredložila. 5. Najvyšší súd Slovenskej republika (ďalej len ,,najvyšší súd”) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaná zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je nie len procesne prípustné ale je aj dôvodné. 6.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
názoru dovolacieho súdu vyplýva, že dovolateľka namieta aj vadu zmätočnosti konania a
f/ CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
CSP Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 15.
CSP Otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán
Ak bolo o otázke
odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
f/ CSP je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.