lekárskeho posudku zo 17.4.2015 bol žalobca dočasne nespôsobilý na výkon posudzovanej práce „nie fyzická záťaž, práca na rebríku, ručná manipulácia s bremenami, práca v noci." Následne žalobca listom zo 17.4.2015 požiadal žalovanú poukazujúc na závery lekárskeho posudku zo 17.4.2015 o prijatie vhodných opatrení a s tým, že do ich prijatia nie je jeho prítomnosť na pracovisku potrebná. Listom z 23.4.2015 žalovaná vyzvala žalobcu na zdokladovanie neprítomnosti v práci a okamžitý nástup k výkonu práce. Žalobca listom z 5.5.2015 žalovanej oznámil, že dlhodobé prideľovanie práce v rozpore s lekárskymi posudkami je porušovaním pracovnoprávnych predpisov, ktorá skutočnosť je dôvodom na odmietnutie vykonávať prácu. Neprideľovanie práce v súlade s lekárskymi posudkami žalobca považuje za prekážku na strane zamestnávateľa
3 Zák. práce a požiadal o vyplatenie náhrady mzdy. V oznámení ďalej uviedol, že od 13.4.2015 do 17.4.2015 čerpal riadnu dovolenku. Listom z 18.5.2015 žalobca vyzval žalovanú na doplatenie mzdy za mesiac apríl
lekárskeho posudku zo 17.4.2015 nebol žalobca uznaný dlhodobo nespôsobilým na výkon posudzovanej práce. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné aplikovať § 142 ods. 3 Zák. práce. Dočasná nespôsobilosť na výkon dohodnutej práce je dôvodom na zmenu pracovnej zmluvy v časti druhu práce. Z § 47 ods. 1 Zák. práce vyplýva právo zamestnávateľa od zamestnanca vyžadovať iba také pracovné úkony, ktoré mu patria do rámca druhu dojednanej práce, v tomto prípade v rozsahu „Popisu práce žalobcu." Elementárnou povinnosťou zamestnanca je chodiť do práce a zdržiavať sa na pracovisku, t. j. byť k dispozícii zamestnávateľovi. Z výzvy z 23.4.2015 vyplynulo, že zamestnávateľ vyzval zamestnanca na okamžitý nástup do práce. Keďže v danom čase nebola dohodnutá zmena pracovnej zmluvy, zamestnávateľ správne vyzval zamestnanca k výkonu dohodnutej práce
pracovnej zmluvy. Na strane zamestnávateľa tak nemožno tvrdiť, že prestal zamestnancovi prideľovať prácu, ale zamestnanec nebol pripravený prácu vykonávať. Preto nebola splnená podmienka, že zamestnanec bol povinný nastúpiť do práce až vtedy, kedy ho zamestnávateľ vyzve a vyjadrí ochotu prideľovať mu inú ako dohodnutú prácu. Len ten účastník, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, sa môže vo vzťahu k druhému domáhať zodpovedajúceho plnenia. Pracovná zmluva je uzatváraná v písomnej forme, pričom jej podstatnou náležitosťou je dohoda o druhu práce.
2 Obč. zák. písomne uzavretá dohoda sa môže meniť alebo zrušiť iba písomne, okrem prípadu, keď sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 55 Zák. práce. V súlade s § 55 ods. 2 písm. a/ Zák. práce je zamestnávateľ povinný jednostranne preradiť zamestnanca na inú prácu len v prípade dlhodobej nespôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu, nie z dôvodu dočasnej nespôsobilosti vykonávať dohodnutú prácu tak, ako je to v posudzovanom prípade. Súd prvej inštancie teda ustálil, že na strane žalobcu nebola preukázaná ochota a pripravenosť plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru, preto sa nemôže vo vzťahu k žalovanej domáhať zodpovedajúceho plnenia. Nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia prekážok v práci na strane zamestnávateľa, nevznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu v tejto často zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol
1 O. s. p. a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
2 CSP potvrdil a žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že
2 zákona č. 355/2007 Z. z. na ochranu verejného zdravia záver lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu znie: a/ spôsobilý na výkon posudzovanej práce, b/ spôsobilý na výkon posudzovanej práce s dočasným obmedzením, c/ spôsobilý na výkon posudzovanej práce s trvalým obmedzením, d/ dočasne nespôsobilý na výkon posudzovanej práce alebo e/ dlhodobo nespôsobilý na výkon posudzovanej práce. Jednostranné preradenie na inú vhodnú prácu je v § 55 ods. 1, 2 Zák. práce konštruované ako výnimka zo zásady zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov. Zákonnú povinnosť jednostranne preradiť zamestnanca na inú prácu má zamestnávateľ len v prípade, ak zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav
lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť naďalej vykonávať doterajšiu prácu (§ 55 ods. 2 písm. a/ Zák. práce). Zo záveru lekárskeho posudku zo 17.4.2015 však takáto skutočnosť nevyplýva. Žalobca bol uznaný za dočasne nespôsobilého na výkon posudzovanej práce v rozsahu činností, ktoré by mu spôsobovali fyzickú záťaž, práca na rebríku, ručná manipulácia s bremenami a práca v noci. Závery tohto lekárskeho posudku žalobcu neoprávňovali nedostaviť sa do práce dôvodiac, že doposiaľ nebol preradený na inú vhodnú prácu. Žalovaná nemala právnu povinnosť žalobcu jednostranne previesť na inú prácu, keďže nebol naplnený predpoklad uvedený v § 55 ods. 2 písm. a/ Zák. práce (t. j. dlhodobá strata spôsobilosti žalobcu vykonávať doterajšiu prácu). Keďže žalobca po obdržaní posudku už neprišiel na pracovisko, nemôže s úspechom tvrdiť, že mu žalovaná nebola od 1.5.2015 pripravená prideľovať prácu v zmysle lekárskeho posudku (zohľadniac jeho zdravotný stav), rovnako tak nemôže tvrdiť, že žalovaná nebola pripravená dojednať s ním dočasnú zmenu pracovného pomeru týkajúcu sa jeho pracovnej náplne. Uvedený záver nemôže spochybniť ani skutočnosť, že žalovaná zaplatila žalobcovi náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od 20.4.2015 do 30.4.2015 (§ 142 ods. 3 Zák. práce). Takéto konanie žalovanej nie je možné považovať za uznávací prejav
zák. vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy uplatneného za obdobie od 1.5.2015 do 30.9.2015 a nie je z neho možné vyvodiť ani skutkový záver, že by prekážky v práci na strane žalovanej (zamestnávateľa) trvali aj od 1.5.2015. Žalobca bol oprávnený odmietnuť výkon práce, ktorý by bol v rozpore so závermi lekárskeho posudku vydaného 17.4.2015, avšak aby tak mohol urobiť, musel by sa počas pracovnej doby zdržovať na pracovisku. V takom prípade by išlo o prekážky v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej by zamestnancovi patrila náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku
3 Zák. práce. Pokiaľ žalobca dôvodil, že žalovaná pri vykonávaní svojich oprávnení konala v rozpore s dobrými mravmi, teda v rozpore s čl. 2 Základných zásad Zák. práce, odvolací súd konštatuje, že to bol žalobca, ktorý porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru - chodiť do práce, zdržovať sa na pracovisku a byť k dispozícii zamestnávateľovi tak, aby mohol plniť jeho pokyny (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zák. práce). Z uvedeného dôvodu sa žalobca nemôže s úspechom dovolávať ochrany vyplývajúcej z čl. 2 Základných zásad Zák. práce. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 421 CSP, keď rozhodnutie obsahuje riešenie právnych otázok, pri ktorých sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, resp. dovolanie podáva z opatrnosti aj
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol, aby súd
ustanovenia § 449 CSP obidve rozhodnutia zrušil, alternatívne, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a zaviazal žalovanú na náhradu trov konania. 3.1. Je toho názoru, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a to v právnej otázke: ,,Možno neprítomnosť dovolateľa na pracovisku z dôvodu vzniknutej nespôsobilosti na výkon dohodnutej práce hodnotiť ako porušenie povinností
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce?" Dovolateľ nesúhlasí s tým, že porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru - chodiť do práce, zdržovať sa na pracovisku a byť k dispozícii zamestnávateľovi tak, aby mohol plniť jeho pokyny (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ďalej aj „ZP"). Na aplikáciu ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ ZP nebol žiadny dôvod a práve použitie tohto ustanovenia a čl. 2 ZP v neprospech dovolateľa, považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Správne mal odvolací súd na riadne a dostatočne zistený skutkový stav aplikovať ustanovenie § 47 ods. 3 písm. a/ ZP, ustanovenie § 81 písm. g/ ZP ako aj čl. 2 ZP v prospech dovolateľa. Dovolateľ si splnil zákonnú povinnosť
g/ ZP, zaslaním predmetného lekárskeho posudku, oznámil žalovanému zamestnávateľovi zmenu týkajúcu sa pracovného pomeru a jeho osoby. Písomnou reakciou žalovaného zamestnávateľa na doručený mu lekársky posudok bola výzva na okamžité sa dostavenie na pracovisko k výkonu práce
pracovnej zmluvy, teda k výkonu tej práce, na ktorú dovolateľ
lekárskeho posudku bol nespôsobilý, a preto nemožno konanie dovolateľa posudzovať ako porušenie ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ ZP. Na oprávnenie dovolateľa odmietnuť výkon práce, ktorý by bol v rozpore so závermi lekárskeho posudku vydaného 17.4.2015 nie je nutná prítomnosť dovolateľa na pracovisku, keďže si splnil zákonnú povinnosť uloženú mu ustanovením § 81 písm. g/ ZP. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo 140/2010,
ktorého: „Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom rozhodnutí z
ktorého: „Ak po odvolaní zamestnanca z funkcie nebola s ním dohodnutá iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi, nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru; uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas." Dovolateľ je presvedčený, že svojím konaním v čase trvania jeho pracovného pomeru neporušil svoje povinnosti. Je toho názoru, že súdy by mali na zistený skutkový stav aplikovať ustanovenia § 142 ods. 3 ZP s tým, že prekážka v práci vznikla na strane zamestnávateľa a zamestnancovi (dovolateľovi) mal byť priznaný nárok na náhradu mzdy. Prekážka v práci na strane zamestnávateľa je aj situácia, kedy zamestnávateľ nebol schopný, resp. ochotný prideľovať zamestnancovi prácu zodpovedajúcu zmenenému zdravotnému stavu tohto zamestnanca v zmysle lekárskeho posudku. Dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.7.1989, sp. zn. 6Cz/13/1989,
ktorého „ak došlo v dôsledku organizačných zmien k zrušeniu určitej funkcie v organizácii a pracovník bol z tejto funkcie neplatne prevedený do inej funkcie, pričom vyhlásil, že s prevedením nesúhlasí, ide tu o prekážku na strane organizácie a pracovníkovi vzniká nárok na náhradu mzdy." Analogicky by teda bolo vhodné v prejednávanej veci aplikovať režim,
ktorého, ak nedôjde zo strany zamestnávateľa (žalovanej) k prideľovaniu vhodnej práce zamestnancovi (žalobcovi), je nutné vzniknutú situáciu hodnotiť ako prekážku na strane zamestnávateľa. 4. Žalovaná zaslala k dovolaniu žalobcu vyjadrenie, v ktorom navrhla dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Z lekárskych posudkov vyplýva, že žalobca bol jednak uznaný za spôsobilého na výkon práce s dočasným obmedzením a následne bol uznaný dočasne nespôsobilým na výkon práce predavača s inkasom. Nebol uznaný za dlhodobo nespôsobilého na výkon práce
pracovnej zmluvy a žalovaná nebola povinná ho preradiť na inú vhodnú prácu. Žalobca nebol uznaný nespôsobilým na všetky pracovné činnosti, ktoré boli predmetom pracovnej zmluvy a mohol vykonávať napr. pracovné úkony spočívajúce v kontrole cien, či cenovky zodpovedajú cenám v pokladni, kontrole dátumu spotreby tovarov, kontrole dátumu minimálnej trvanlivosti a iné podobné činnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. Žalovaná vyzvala žalobcu na nástup do práce výzvou z
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. 9. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
1 písm. a/ CSP musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie" (porovnaj sp. zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd", resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod
1 písm. h/ CSP (porovnaj sp. zn. 8 Cdo 140/2018, 8 Cdo 157/2018). Dovolací súd už opakovane uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). 13. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci k otázke ,,Či možno neprítomnosť dovolateľa na pracovisku z dôvodu vzniknutej nespôsobilosti na výkon dohodnutej práce hodnotiť ako porušenie povinností
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce?" Poukázal pritom na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo 140/2010 a v ňom uvedenú citáciu rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 255/2008 : ,,že ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu." Dovolateľ ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 81/2010, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval. 13.1. Takto vymedzená dovolacia otázka ale
názoru dovolacieho súdu nie je vymedzená zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď žalobca v dovolaní nevymedzil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP. 13.2. V danom prípade dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že otázkou relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá
dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola
názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším. 13.3. Dovolateľ ale namietanou otázkou rieši akademickú otázku, ktorá vychádza z predpokladu ,,nespôsobilosti zamestnanca na výkon dohodnutej práce", ktorá skutočnosť ale nevyplýva zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
lekárskeho posudku zo 17.4.2015 nebol žalobca uznaný dlhodobo nespôsobilým na výkon posudzovanej práce. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné aplikovať § 142 ods. 3 Zák. práce. Dočasná nespôsobilosť na výkon dohodnutej práce je dôvodom na zmenu pracovnej zmluvy v časti druhu práce. Z § 47 ods. 1 Zák. práce vyplýva právo zamestnávateľa od zamestnanca vyžadovať iba také pracovné úkony, ktoré mu patria do rámca druhu dojednanej práce, v tomto prípade v rozsahu „Popisu práce žalobcu." Elementárnou povinnosťou zamestnanca je chodiť do práce a zdržiavať sa na pracovisku, t. j. byť k dispozícii zamestnávateľovi. Nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia prekážok v práci na strane zamestnávateľa, nevznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že závery lekárskeho posudku zo 17.4.2015 žalobcu neoprávňovali nedostaviť sa do práce dôvodiac, že doposiaľ nebol preradený na inú vhodnú prácu. Žalovaná nemala právnu povinnosť žalobcu jednostranne previesť na inú prácu, keďže nebol naplnený predpoklad uvedený v § 55 ods. 2 písm. a/ Zák. práce (t. j. dlhodobá strata spôsobilosti žalobcu vykonávať doterajšiu prácu). Keďže žalobca po obdržaní posudku už neprišiel na pracovisko, nemôže s úspechom tvrdiť, že mu žalovaná nebola od 1.5.2015 pripravená prideľovať prácu v zmysle lekárskeho posudku (zohľadniac jeho zdravotný stav), rovnako tak nemôže tvrdiť, že žalovaná nebola pripravená dojednať s ním dočasnú zmenu pracovného pomeru týkajúcu sa jeho pracovnej náplne. Z oboch rozhodnutí nižšej inštancie je tak zrejmé, že žalobca v konaní nepreukázal dlhodobú stratu spôsobilosti žalobcu vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve a to aj napriek predloženému lekárskemu posudku zo 17.4.
dovolacieho súdu, otázku nastolenú dovolateľom nemožno považovať za vymedzenú zákonom predpokladaným spôsobom, pretože táto otázka zjavne nespĺňa charakteristické znaky právnej otázky, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. 14.
neho odvolací súd dostatočne nevysporiadal s otázkou, na základe čoho a akých argumentov dospeli k záveru, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za mesiac apríl 2015 vznikol a nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie máj až september 2015 nevznikol, pričom podmienky a okolnosti celej situácie sú tie isté. 17.
f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17.
zák. vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy uplatneného za obdobie od 1.5.2015 do 30.9.2015 a nie je z neho možné vyvodiť ani skutkový záver, že by prekážky v práci na strane žalovanej (zamestnávateľa) trvali aj od 1.5.2015. Žalobca bol oprávnený odmietnuť výkon práce, ktorý by bol v rozpore so závermi lekárskeho posudku vydaného 17.4.2015, avšak aby tak mohol urobiť, musel by sa počas pracovnej doby zdržovať na pracovisku. V takom prípade by išlo o prekážky v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej by zamestnancovi patrila náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku
3 Zák. práce. 19.1. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv žalobcu. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ CSP. 20. Na záver tak dovolací súd konštatuje, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti
f/ CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP z dôvodu nevymedzenia uplatneného dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným v ustanoveniach § 431 až § 435 nie je prípustné (§ 447 písm. f/ CSP). Vzhľadom na uvedené dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.