Obsah (21)

§ 172§ 20§ 382§ 48§ 76§ 78§ 77§ 60§ 319§ 371§ 18§ 85§ 102§ 22§ 386§ 388§ 8§ 380§ 23§ 3§ 2

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/52/2021 Identifikačné číslo spisu: 5819010180 Dátum vydania rozhodnutia: 28.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Patrik Príbelský Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 172ods.

1 písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaný v spolupáchateľstve

§ 20

Trestného zákona, o dovolaní oboch obvinených proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolania obvinených E. T. a B. O. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, spNamietal zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2020 boli obžalovaní E. T. a B. M. uznaní vinnými z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

§ 172ods.

1 písm. d), ods. 2 písm. e) Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva

§ 20

Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: spoločne, od presne nezistenej doby do 23.30 hodiny dňa

1. novembra 2018, prechovávali v osobnom motorovom vozidle značky ŠKODA OCTAVIA evidenčné číslo J. XXX R., psychotropnú látku metamfetamín, ktorý je zaradený, v zmysle Zákona NR SR číslo 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, do II. skupiny psychotropných látok, pričom pri obhliadke miesta činu a pri prehliadke motorového vozidla, ktorá bola vykonaná v meste P., v blízkosti budovy katastrálneho úradu, na mieste, kde sa toto osobné motorové vozidlo nachádzalo, boli zaistené veci, a to ako stopa číslo 1 - väčší mikroténový sáčok s kryštalickou látkou, ako stopa číslo 2 - menší mikroténový sáčok s kryštalickou látkou, ako stopa číslo 3 - plastová uzatváracia krabička s kryštalickou látkou, ako stopa číslo 4 elektronická váha uzatváracia, ako stopa číslo 5 - elektronická váha, ďalej, pri prehliadke motorového vozidla, bol vo vozidle, pri sedadle vodiča, zaistený mikroténový sáčok s kryštalickou látkou (predmet číslo 6), pričom na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Slovenská Ľupča spisová značka PPZ-KEUSL- EXP-2018/3207 (kriminalistická toxikológia) z
2. januára 2019 bolo zistené, že: - predmet číslo 1 (stopa číslo 1) - mikroténové vrecko, v ktorom boli vložené 4 mikroténové vrecká, (31,86 g, 17,04 g, 11,57 g a 17,35 g), ktoré obsahovali kryštalickú látku spolu hmotnosti 77,82 g, s obsahom metamfetamínu 79,0 % hmotnostných (báza) 61 475 mg čistej látky, ktorá zodpovedá minimálne 1 537 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), - predmet číslo 2 (stopa číslo 2) - mikroténové vrecko, ktoré obsahovalo kryštalickú látku hmotnosti 17,18 g, s obsahom metamfetamínu 78,8 % hmotnostných (báza) - 13 534 mg čistej látky, ktorá zodpovedá minimálne 338 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), - predmet číslo 3 (stopa číslo 3) - plastová uzatváracia krabička, ktorá obsahovala kryštalickú látku hmotnosti 5,13 g, s obsahom metamfetamínu 79,5 % hmotnostných (báza) - 4 078 mg čistej látky, ktorá zodpovedá 102 - 408 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), - predmet číslo 6 - mikroténové vrecko, ktoré obsahovalo kryštalickú látku hmotnosti 17,64 g, s obsahom metamfetamínu 78,6 % hmotnostných (báza) - 13 865 mg čistej látky, ktorá zodpovedá minimálne 347 bežným jednotlivým dávkam drogy, ktoré sú spôsobilé po aplikovaní ovplyvniť psychiku užívateľa (konzumenta), pričom,

odborného vyjadrenia Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protidrogovej jednotky Prezídia PZ SR spisová značka PPZ-NKA-PDJ-3-040/2019-PZ z 28. januára 2019, má spoločná hodnota zaistenej psychotropnej látky metamfetamín o súhrnnej hmotnosti 117,77 g minimálnu hodnotu 4 121,95 eur. Za to prvostupňový súd uložil obvinenému E. T.

§ 172ods.

2, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov.

§ 48ods.

4 Trestného zákona súd zaradil obvineného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne obvinenému

§ 76ods.

1 Trestného zákona a

§ 78ods.

1 Trestného zákona obvinenému uložil ochranný dohlaď vo výmere 3 (troch) rokov.

§ 77ods.

1 písm. b) Trestného zákona súd obvinenému uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do dvoch pracovných dní k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má bydlisko, a v rámci uloženého ochranného dohľadu mu uložil povinnosť dvakrát v kalendárnom mesiaci osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka. Zároveň

§ 60ods.

1 písm. a) Trestného zákona súd obvinenému uložil trest prepadnutia veci - plastovej krabičky s modrým tesnením s obsahom látky metylsulfonylmetánu, mikrováhy v plastovom obale zeleno-čiernej farby zn. TUFF-weight, bez bateriek a mikrováhy čiernej a striebornej farby bez horného krytu s dvomi kusmi batérie zn. Varta. Obvinenému B. O. prvostupňový súd uložil

§ 172ods.

2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

§ 48ods.

4 Trestného zákona obvineného na výkon trestu súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne

§ 76ods.

1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obvinenému súd uložil ochranný dohlaď vo výmere 3 (troch) rokov a

§ 77ods.

1 písm. b) Trestného zákona obvinenému uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do dvoch pracovných dní k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode má bydlisko, a v rámci uloženého ochranného dohľadu mu uložil povinnosť dvakrát v kalendárnom mesiaci osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka. Proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2019 podali odvolania prokurátor a obžalovaní E. T. a B. O., ktoré

§ 319Trestného poriadku Krajský súd v Žiline uznesením , sp.

zn. 1To/66/2020, z

1. augusta 2020 zamietol, pretože nie sú dôvodné. Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z
2. augusta 2020 ako aj konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podal obvinený E. T. vlastnoručne napísané dovolanie (č. l. 959 a nasl. spisu), a to z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. c), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Úvodom upriamil pozornosť na vzatie do väzby z 27. novembra 2018, kde jeho advokát JUDr. Peter Kovačev upozornil na to, že dôkazy sú získané nezákonným spôsobom tak, ako bol nezákonný aj postup policajtov.

obvineného neboli dodržané požiadavky

Smernice Európskeho parlamentu hlavne tým, že nebol poučený v rozsahu tejto smernice. Poukázal na výpoveď svedka Mgr. Š. Š. z 26. novembra 2018, z ktorej vyplýva, že podozrenie zo spáchania trestného činu nadobudli pri kontrole dokladov vodiča a spolujazdca, nebol im oznámený dôvod zastavenia.

obvineného sa jednalo iba o bežnú kontrolu, pri ktorej kontrolovali doklady, teda vykonávali policajný zákrok

§ 18zákona o Policajnom zbore.

Od tohto momentu už nevykonávali žiaden služobný zákrok a napriek tomu začali vykonávať, zneužívať § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore a začali robiť prehliadku na zbrane, pri ktorej cieľom bolo hľadanie omamných a psychotropných látok. Obvinený E. T. ďalej uviedol, že (mutatis mutandis): ,,1.) Ak mali policajti podozrenie zo spáchania trestného činu, mali postupovať

§ 85ods.

1 Trestného poriadku a

§ 102ods.

1 Trestného poriadku vykonať osobnú prehliadku so súhlasom prokurátora. V žiadnom prípade nemali odo mňa žiadať, aby som vystúpil z auta a vyložil veci z tašky na kapotu auta. Takúto výzvu som považoval za niečo, čo nie je možné odmietnuť. 2.) Každý služobný zákrok je neodkladným úkonom, čo je spojené so zásahom do základných práv a slobôd, a teda musí byť aj preskúmateľný súdom. A v tomto prípade policajti nijakým spôsobom nedokumentovali postup, takže všetky dôkazy, zabezpečili bezpečnostnou prehliadkou sú nezákonné. 3.) Je v rozpore so zákonom, ak policajt ,,skúša", či osoba, ktorá sa mu len zdá z nejakého dôvodu podozrivá (napr. či nemá u seba drogy) a na toto skúšanie využíva ustanovenie

§ 22ods.

1 zákona o Policajnom zbore s tým, že sa mu podozrenie potvrdí, takúto osobu zadrží

§ 85Trestného poriadku".

Obvinený E. T. ďalej uviedol, že ako spolujazdec, ak by bol pod vplyvom drog, nedopúšťal by sa žiadneho trestného činu, nakoľko užívanie drog nie je trestným činom. Ako spolujazdec nemohol byť podozrivým, takým mohol byť iba vodič vozidla. Ako spolujazdcovi mali policajti oznámiť obvinenému E. T., že majú podozrenie z prechovávania OPL a mal byť vopred poučený o tom, že ako osoba podozrivá nie je povinný akýmkoľvek spôsobom prispievať k svojmu obvineniu. Obvinený E. T. nebol povinný vykladať veci na kapotu, ktorými by sa obvinil. Tu poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Heaney a Meguinness vs. Írsko z roku 2000, zároveň mal za to, že bolo hrubo porušené Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na súkromie. Od začiatku žiadal vyšetrovateľa, prokurátora a Okresný súd Námestovo, aby boli zabezpečené prepisy vysielačkových nahrávok, a to od momentu zastavenia až po privolanie vyšetrovateľa. Taktiež kamerový záznam z druhého auta, na ktorom by bolo vidieť ako obvinený E. T. musel obchytávať všetky veci vlastnými rukami na príkaz policajtov a mali byť vypočutí aj ďalší dvaja policajti, ktorí boli prítomní. K uvedenému obvinenému nebolo vyhovené aj napriek tomu, že je to dôležité pre spravodlivé posúdenie súdom. Vo vzťahu k nepretržitému upozorňovaniu a sťažnostiam pre k nezákonné dôkazy obvinený E.Í. T. uviedol, že ani Okresný súd Námestovo a ani Krajský súd v Žiline sa vôbec nezaoberal odvolaniami a námietkami. Obvinený mal za to, že policajný zákrok nebol v súlade so zákonom a ním zabezpečené dôkazy sú získané nezákonným spôsobom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/11/2013 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/186/2014, z 24. februára 2015. Okresný súd ani krajský súd si nesplnili svoju preskúmavaniu povinnosť, čo zakladá dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii obvinený nesúhlasil, že je spolupáchateľom B. O., ale že je iba osoba, ktorá si kúpila pervitín pre vlastnú spotrebu, jeho bol iba kelímok s 5g pervitínu a nebol majiteľom všetkého zisteného metamfetamínu. Ďalej situáciu prečo skončil s O. na Orave, v aute s nimi bola aj C. D.. Poukázal na § 172 ods. 1 písm.
3. d)Trestného zákona (prechováva po akúkoľvek dobu) ani samotná vedomosť ani to, že drogy sú na mieste pre oboch dostupnom, nezakladá konanie formou spolupáchateľstva. Namietal aj, že v obžalobe sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že by mal predávať drogy. Najväčšiu vinu pripisuje vyšetrovateľovi a prokurátorovi, na základe ktorých nebol zistený skutočný skutkový stav. V odvolaní obvinený E. T. krajský súd žiadal o vykonanie dokazovania, ale ten to zamietol, čím došlo k hrubému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, čo zakladá dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Poukázal aj na úradný záznam spísaný kpt. W. T., na základe ktorého sa C. D. vyhla trestnému stíhaniu, ako aj na facebookovi účet, kde je dokázané, že sa títo dvaja poznajú, a preto má obvinený úvahu o tom, že bola ,,agentom". Záverom navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/59/2019, z 9. apríla 2020

§ 386ods.

2 Trestného priadku zrušil a

§ 388ods.

1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie obvinený E. T. aj prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Michala Murinu (č. l. 1016 a nasl. spisu), a to z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. c), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. V predmetnom podaní v častiach I. a II. obhajca obvineného v podstate uviedol totožnú argumentáciu ako obvinený E. T. vo svojom vlastnoručnom podaní. V časti III. Uviedol nasledovné (mutatis mutandis): ,,...rozhodnutia Okresného súdu Námestovo a Krajského súdu Žilina nemajú oporu v zákone, pretože dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom. Existujú jasné pochybnosti v koho distribúcií mali byť nájdené drogy. Ak policajt dal príkaz na vybratie vecí a ja som ich vybral, pričom následne sa zistila prítomnosť mojej DNA na týchto veciach, to ešte neznamená, že dané veci (v ktorých boli drogy) patrili mne. Vyšetrovaním sa malo zistiť v koho distribúcií boli uvedené veci (látky) a kto bol páchateľom tohto trestného činu. Ak si orgány činné v trestnom konaní a súd myslia, že som bol spolupáchateľom musí byť daná skutočnosť riadne preukázaná a na hlavnom pojednávaní vykonaná zákonným spôsobom. Spolupáchateľom predsa nie je každá osoba, ktorá sa nachádza pri páchateľovi trestného činu. Poukazujem pri tom na judikatúru Najvyššieho súdu (sp. zn. 6To/14/2012), v ktorom uvádza, že nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol napadnutým rozhodnutím kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin, alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa posudzovaným skutkom dopustil. Rovnako aj v judikáte R49/2013 súd uviedol, že dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku je v takom prípade splnený, ak niektorá z odporujúcich si okolností odôvodňuje použitie inej než preskúmanej právnej kvalifikácie skutku. V súvislosti s mojou trestnou vecou poukazujem ešte aj na judikát R23/2000 - Na naplnenie znaku spoločného konania

§ 20

Trestného zákona je preto potrebné, aby sa prechovávanie uskutočnilo aj aktívnym konaním toho páchateľa, ktorý má prechovávanie zabezpečiť, alebo aby k takej súčinnosti došlo aspoň konkludentne. Samotná vedomosť osoby odlišnej od tej, ktorá takú látku zadovážila, o jej ukrytí na mieste obom dostupnom nestačí na trestnú zodpovednosť tej osoby, ktorá uvedenú látku nezadovážila a ani s ňou nebola oprávnená disponovať". S ohľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 368 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu Žilina, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 došlo k porušeniu § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo vedenom na Okresnom súde Námestovo, sp. zn. 6T/59/2020, z 9. apríla 2020 aj k porušeniu § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve

§ 20Trestného zákona, a to v neprospech obvineného E.

T. a zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil v zmysle § 386 ods. 2 Trestného poriadku dovolaním napadnuté uznesenie ako aj rozhodnutie prvého stupňa v časti výroku o vine a treste a prikázal v zmysle § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému súdu Námestovo, aby v potrebnom rozsahu opätovne v uvedenej trestnej veci konal a rozhodol. K podanému dovolaniu sa vyjadril spoluobvinený B. O. (č. l. 1025 spisu), ktorý uviedol, že sa pridržiava svojej výpovede z 18. augusta 2020. Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/66/2020, z 18. augusta 2020 ako aj konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podal obvinený B. O. vlastnoručne napísané dovolanie (č. l. 1027 a nasl. spisu), a to z dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. b)Trestného poriadku, a to 13. mája 2019, kedy obvinený E. T. pri preštudovaní a ukončení spisov vypovedal pred vyšetrovateľom, že drogy doniesol obvinený B. O.. Obvinený namietal skutočnosť, že jeho ako aj jeho spoluobvineného E. T. zastupoval ten istý obhajca Peter Kovačev, pričom došlo k stretu konfliktov a záujmov. Vyšetrovateľ a obhajca mali prerušiť preštudovanie a oboznámiť sa s novou skutočnosťou a obhajca sa mal vzdať jedného z obvinených. Obvinený ďalej uviedol, že vyšetrovateľ zámerne zamenil čísla mobilu na C. D., ktorá bola predvolaná vypovedať pred vyšetrovateľa, s ktorým sú kamaráti, čo dokazuje založený účet na facebooku. Namietal tiež hlavné pojednávanie z 18. septembra 2019, keď sudkyňa zapísala výpoveď prvého svedka, pričom vypovedal svedok druhý, čo je založené a dokázané prehratím zvukového záznamu. Obvinený B. O. tiež namietal hlavné pojednávanie na Krajskom súde v Žiline zo 14. januára 2020, na základe ktorého v uznesení z toho istého dňa je uvedené, že krajská prokurátorka považuje rozsudok za nesprávny o uložených trestoch a navrhla prísnejší trest, a to dvanásť rokov. Prokurátorka jasne povedala, že prijíma priznanie obvineného, jeho oľutovanie a spoluprácu, a preto navrhla trest pod spodnú hranicu stanovenej trestnej sadzby, pričom toto pojednávanie nebolo zvukovo zaznamenané, čo tiež

obvineného nie je v poriadku. Vo vzťahu k uloženému trestu prvostupňovým súdom obvinený uviedol (mutatis mutandis): ,,Dňa

1. októbra 2019 mi okresný súd vymeral desať rokov nepodmienečne. Voči rozsudku som podal odvolanie a
2. januára 2020 na krajskom súde som sa priznal. Nadriadený súd vec vrátil späť na prvostupňový súd, a to s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti ako aj zákonné požiadavky riadnej obhajoby obžalovaných. Taktiež mal byť zohľadnený môj postoj k stíhanému trestnému činu (priznanie obžalovaného B. O.). Prvostupňový súd mi opätovne uložil rovnaký trest vo výmere desať rokov do prvej NVÚ. Týmto okresný súd porušil Trestný poriadok, a to § 327 ods. 1, ods. 2". Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku obvinený namietal nezákonné zloženie tým, že bol prítomný prísediaci sudca JUDr. Pavol Polka, ktorý už bol odsúdený za zneužívanie svojej právomoci a branie úplatku.

obvineného ide o osobu s veľkým vplyvom, je osobou, ktorá prevyšuje vlastné záujmy vedené zistenými alebo osobnými motívmi aj nad takú hodnotu ako je spravodlivosť. Záverom obvinený B. O. navrhol, aby dovolaním napadnuté uznesenie v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa zrušil v časti výroku o treste a prikázal vec vrátiť do prípravného konania, resp. až k časti k uzatvoreniu spisov, kde došlo k porušeniu práva obhajoby obvineného a zatajeniu zo strany advokáta, že obvinený E. T. na obvineného B. O. vypovedá. K dovolaniu obvineného E. T. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo (č. l. 1032a a nasl. spisu) nasledovne (mutatis mutandis): ,,Obvinený E. T. formálne uvádza dôvody dovolania

§ 371ods.

1 písm. c), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Predmetné dovolacie dôvody obvinený bližšie nekonkretizuje, uvádza ich vo všeobecnej rovine, kde ponúka sám svoje hodnotenie dôkazov a na základe toho aj vyvodenie príslušných záverov. Predmetná argumentácia bola, v podstate, uplatnená už v priebehu hlavného pojednávania v danej veci a následne v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku, kde prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, a následne aj odvolací súd, sa s uvedenou argumentáciou riadne vysporiadal a s predmetným odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňujem a naň poukazujem. Vo vzťahu k namietanému zásadnému porušeniu práva na obhajobu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku uvádzam, že v danom konaní nebolo zistené zásadné porušenie práva o obhajobu tak, ako to má na zreteli predmetné ustanovenie Trestného poriadku. Vznesené námietky sa týkajú skôr zistenia skutkového stavu veci, ktorý však v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať. Skutkový stav je možné hodnotiť len z toho hľadiska či skutok, alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. V tomto smere mám za to, že nedošlo k pochybeniu zo strany či už prvostupňového, resp. druhostupňového súdu. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa, preto námietky obvineného po vecnej stránke nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu upravenému v § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku a sú zákonom priamo vylúčené (veta za bodkočiarkou). Z uvedených skutočností, ktoré vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je celkom evidentné, že argumenty obvineného nie sú dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písmeno

1. i)Trestného poriadku. Rovnako v dovolaní nie sú uvedené ani žiadne také skutočnosti, ktoré by napĺňali dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm.
2. g)a písm.
3. h)Trestného poriadku". Prokurátor záverom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného E. T.

§ 382písm.

c) Trestného poriadku, odmietol. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie v časti týkajúcej sa výroku o treste obvinený B. O. aj prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Adriany Panekovej (č. l. 1046 a nasl. spisu), a to z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. c), písm. e), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. V predmetnom podaní argumentuje, že bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na riadnu obhajobu tým, že advokát JUDr. Peter Kovačev zastupoval v konaní jednak obvineného B. O. a jednak aj spoluobvineného E. T., pričom obvinený B. O. sa v konaní priznal ku spáchanému skutku a spoluobvinený trval na svojej nevine, teda zastupoval dvoch klientov s protichodnými záujmami, resp. ktorých záujmy si odporujú. Po materiálnej stránke

obvineného nemohlo byť naplnené právo na obhajobu, pričom táto skutočnosť bola v konaní napádaná už viackrát. Z uvedeného dôvodu nebolo možné poskytnúť právnu pomoc v rovnakej kvalite, aká by bola, ak by zastupoval obhajca iba obvineného B. O.. Obvinený B. O. ďalej uviedol, že (mutatis mutandis): ,,... mne uložený trest vo výške desať rokov mi bol stanovený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, zároveň boli použité nesprávne ustanovenia Trestného zákona v súvislosti s ukladaním trestu a jeho výškou, pretože mi nebola zohľadnená spolupráca s NAKA a finančnou správou v iných trestných veciach ako poľahčujúca okolnosť. Aj túto skutočnosť som viackrát namietal v súvislosti s ukladaním trestu, avšak súd ju nezohľadnil. Ako som už uviedol, v Žiline za mnou bol vyšetrovateľ, ktorému som sa priznal a spravil som s nim spoluprácu. Viem o tom, že vyšetrovateľ, resp. prokurátor, o čom je písomný dôkaz v spise, žiadal súd, aby mi bola zohľadnená moja spolupráca pri ukladaní výšky trestu, avšak súd to pri rozhodovaní nezohľadnil. Rovnako tak na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline 14. januára 2020, ktoré by malo byť zvukovo nahrávané, sa prokurátorka jasne vyjadrila, že mi bude navrhovať nižší trest, ako som dostal, ale opäť súd túto moju spoluprácu ako poľahčujúcu okolnosť nezohľadnil. Taktiež napádam skutočnosť, že v prípravnom konaní vypočúval svedkyňu C. D. vyšetrovateľ kpt. T., o ktorom som neskôr zistil, že je jej kamarát, pretože boli priateľmi na facebooku. C. D. následne pred ním odmietla vypovedať v môj prospech. Myslím si, že vyšetrovateľ kpt. T. mal byť vylúčený z vykonávania jej výsluchu. Rovnako tak v mojom prípade rozhodoval na odvolacom súde v Žiline senát, v ktorom bol sudca - JUDr. Pavol Polka, ktorý bol neskôr odsúdený za trestný čin prijímania úplatku a zneužitia právomoci verejného činitelia, preto mám podozrenie, či aj v mojom prípade nebol zaujatý a mal byť vylúčený z rozhodovania v mojej trestnej vec". Na základe vyššie uvedeného obvinený B. O. navrhol, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach v môj neprospech a zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj okresného súdu a prikázal, aby vec v časti týkajúcej sa výroku o treste znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného B. O. sa vyjadril vlastnoručným napísaným podaním spoluobvinený E. T. (č. l. 1051 a rub spisu). Vo vzťahu k obvineným B. O. namietanému porušeniu práva na obhajobu tým, že ho zastupoval obhajca JUDr. Peter Kovačev, spoluobvinený E. T. uviedol, že nebolo porušené právo, nakoľko mohol kedykoľvek požiadať o ustanovenie iného obhajcu, avšak tak neurobil. Porušené právo na obhajobu bolo postupom príslušníkov PMJ, ktorí konali v hrubom rozpore s ustanoveniami zákona o Policajnom zbore, Ústavy Slovenskej republiky a Smerníc Európskej únie. Vo vzťahu k namietanej výške trestu spoluobvinený E. T. uviedol, s poukazom na § 39 Trestného zákona, že súd nemohol na uvedené ustanovenie prihliadnuť, nakoľko O. od začiatku vypovedal účelovo tak, aby sa vyhol trestu a taktiež klamal priamo na súde. K C. D. uviedol, že tá pre O. rozpredávala drogy a vo vzťahu ku kpt. W. T. uviedol, že ten v uvedenom prípade maril spravodlivosť. K uvedenému E. T. uviedol, že bude na generálnu prokuratúru doručené veľké trestné oznámenie. Vo vzťahu ku skorumpovanému sudcovi JUDr. Pavlovi Polkovi uviedol, že je skorumpovaný, právoplatne odsúdený a fakt, že bol súčasť v tejto trestnej veci je

obvineného T. porušením Európskeho dohovoru pre ľudské práva, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských páv, pretože skorumpovaný sudca nemá nič spoločné so spravodlivým procesom. K dovolaniu obvineného B. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo (č. l. 1053 a nasl. spisu) nasledovne (mutatis mutandis): ,,Obvinený B. O. formálne uvádza dôvody dovolania

§ 371ods.

1 písm. c), písm. e), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku". ,,Vznesené námietky nespĺňajú kritéria upravené pre dovolacie dôvody uvedené v § 371 Trestného poriadku. V stručnosti možno uviesť, že obvinený B. O. bol či už v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom vždy riadne zastúpený zvoleným obhajcom. Samotná nespokojnosť obvineného s kvalitou poskytovaného zastupovania v trestnej veci nezakladá dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku. Rovnako obvinenému bol uložený trest v rámci zákonom ustanovenej zákonnej sadzby za správneho vyhodnotenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm.
4. n)Trestného zákona, a to napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Tu si dovolím poukázať na skutočnosť, že obvinený sa k svojej trestnej činnosti začal priznávať až potom, čo bol prvostupňovým súdom vyhlásený v poradí prvý odsudzujúci rozsudok v danej veci. Pri ukladaní trestu súdy brali do úvahy prevahu poľahčujúcich okolností u obvineného s tým, že mu uložili trest na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Čo sa týka výsluchu svedkyne C. D. tak táto, či už v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom využila svoje právo a odmietla vypovedať. Vo vzťahu k členovi senátu Krajského súdu v Žiline JUDr. Pavlovi Polkovi v obsahu dovolania nie sú uvedené také skutočnosti, ktoré by spôsobovali, že uvedený sudca mal byť vylúčený z vykonávania úkonom trestného konania. Samotná skutočnosť, že tento bol právoplatne odsúdený v inej trestnej veci, ešte nespôsobuje jeho vylúčenie vo veciach, ktoré nijako nesúvisia so skutkom, za ktorý bol odsúdený uvedený sudca". S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného B. O.

§ 382písm. c)

Trestného poriadku odmietol. Obvinený E. T.

1. decembra 2021 vlastnoručne napísaným podaním (č. l. 1089 a nasl. spisu) doplnil dovolanie podané obhajcom na Okresnom súde Námestovo
2. mája 2021, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 305/09/
3. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený opätovne poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Heaney a Mc

Guiness vs. Írsko z roku 2000 a zároveň uviedol rozsudok Saunders vs. Spojené kráľovstvo z roku 1996, kde Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby predovšetkým vopred predpokladá, že obžaloba sa v trestnej veci snaží preukázať dôkazy proti obvinenému bez použitia dôkazov získaných metódami donútenia či nátlaku na obvineného. Ďalej poukazuje na výpoveď spoluobvineného B. O. na hlavnom pojednávaní z

1. júna 2019, na výpoveď svedka Mgr. G. Š. z
2. novembra
3. Opätovne popisuje priebeh zastavenia vozidla so spoluobvineným O., ako prebiehala kontrola motorového vozidla a ako bez poučenia dobrovoľne obvinený E. T. vyložil veci na kapotu. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/186/2014, z
4. februára 2015, v ktorom sa upozorňuje na rozšírenú prax príslušníkov Policajného zboru, ktorí si v rozpore s účelom jednotlivých ustanovení Trestného poriadku uľahčujú získavanie dôkazných prostriedkov tak, že na ich získavanie použijú postupy, ktorých použitie im síce Trestný poriadok či zákon o Policajnom zbore umožňuje, ale ich účelom je riešenie iných situácií než zhromažďovanie dôkazného materiálu. Poukázal tiež na právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/11/2013, z
5. mája
6. Namietal aj svedecké výpovede policajtov, ktoré predložil prokurátor, v ktorých policajti opisujú svoj postup klamlivo, súd odmietol vykonať dokazovanie (prepisy vysielačkových nahrávok a kamerový záznam druhého policajného auta), súdom teda

obvineného nebolo umožnené plnohodnotné obhajovanie, a týmto konaním bolo obhajobe znemožnené zmeniť názor súdu a bolo hrubo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Čo sa týka dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol nasledovné. Predmet č. 1 (stopa č. 1), predmet č. 2 (stopa č. 2), predmet č. 3 (stopa č. 3) považuje za nezákonne získané dôkazy. Na to, aby mohol policajt postupovať

§ 22ods.

1 zákona o Policajnom zbore je nevyhnutnou materiálnou podmienkou existencia služobného zákroku. Bez služobného zákroku niet právneho podkladu na vykonanie bezpečnostnej prehliadky osoby. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016. V ďalšej časti obvinený citoval hodnotenie Okresného súdu Námestovo v jeho rozsudku v danej veci vo vzťahu k zákonnosti vykonaného zákroku a s poukazom na § 23 ods. 1 a § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore ako aj opis celej situácie pri zastavení motorového vozidla a vykonanie prehliadky a vyloženie veci na kapotu. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že sa nedopustil žiadnej protiprávnej činnosti, policajti u neho vykonali služobný zákrok

§ 18ods.

1 zákona o Policajnom zbore, ktorý však

obvineného skončil v momente ako preukázal svoju totožnosť občianskym preukazom. V ďalšej časti hodnotí a sumarizuje postup policajtov pri vykonávaní zákroku, uvádza možné situácie, ktoré získal načítaním rôznych rozhodnutí v porovnaní so situáciou aká nastala v danom prípade. Obvinený E. T. ďalej opísal situáciu, ktorá nastala po vyložení veci na kapotu, že bola privolaná druhá hliadka, pred ktorou bol nútený manipulovať so všetkými vecami, aby zistili, čo ktorá vec je a či sa oplatí zavolať vyšetrovateľa. Následne bola vykonaná osobná prehliadka, pri ktorej sa údajne vo vrecku bundy našli ďalšie dôkazy (stopa č. 1 a č. 2) a následne bol privolaný vyšetrovateľ.

obvineného postup

§ 85ods.

2 Trestného poriadku nie je možné považovať za služobný zákrok, a preto policajt nie je ani oprávnený na tomto postupe založiť dôvodnosť vykonania bezpečnostnej prehliadky

§ 22ods.

1 zákona o Policajnom zbore a bezpečnostnú prehliadku vykonať. Ďalej poukázal na § 99 ods. 4 Trestného poriadku. Uviedol, že je vylúčená aplikácia § 99 ods. 4 Trestného poriadku a § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, ktoré upravujú vykonávanie tzv. ,,bezpečnostných prehliadok" na prípady obmedzenia osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku. A preto, ak by policajt napriek uvedenému bezpečnostnú prehliadku vykonal, všetko čo by ňou zabezpečil, by bolo ,,plodom z otráveného stromu". V praxi by

obvineného policajt mal nad osobou obmedzenou na osobnej slobode vykonávať dohľad až do času, kedy túto osobu neprevezme príslušný orgán činný v trestnom konaní. Poukázal tu na výsluch svedka Mgr. G. Š. z 26. novembra 2018 a následne uviedol, prečo považuje dôkaz č. 3 za nezákonný. V ďalšej časti doplnenia dovolania sa obvinený E. T. zaoberá analýzou Nariadenia prezídia Policajného zboru a činnosti základných útvarov služby poriadkovej polície Policajného zboru č. 80/2018, § 85 ods. 2 Trestného poriadku ako aj internými predpismi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, vyhláškou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 a súčasnou platnou vyhláškou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 192/2017.

obvineného moment kedy policajti získali dôkaz predmet č. 3, po ktorom začali postupovať v zmysle Trestného poriadku aj napriek tomu, že o zaistenej kryštalickej látke nebolo možné hovoriť ako o trestnom čine, nakoľko v tomto momente disponovali predbežným znaleckým posudkom, ktorý môže zabezpečiť iba vyšetrovateľ a na základe toho rozhodnúť, či sa vôbec jedná o trestný čin. Nebolo teda

obvineného možné, aby začali postupovať v zmysle Trestného poriadku, ale mali postupovať ďalej v intenciách ustanovení zákona o Policajnom zbore. Následne tu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016, z

1. apríla
2. Pod obvineným označeným bodom
3. namietal prehliadku motorového vozidla zn. Škoda Octavia, EVČ: J., č. l. 281-318 spisu a predmet č. 6 (stopa č. 1) ako nezákonné dôkazy. Opisuje priebeh získania týchto dôkazov ako aj to, ako bol pod nátlakom zo strany vyšetrovateľa donútený podpísať zápisnicu, s ktorou nesúhlasil, a to nielen z dôvodu, že nie je majiteľom vozidla, ale aj preto, že sa nemohol zúčastniť tejto prehliadky, nakoľko bol aj so spoluobvineným B. O. zadržaný minimálne tri metre od vozidla, nemohol vidieť, či predmet č. 6 nezobral nejaký policajt z kapoty vozidla a neumiestnil ho pod sedadlo vodiča, alebo sa tam naozaj nachádza. Pod obvineným označeným bodom
4. namietal znalecké posudky z odvetvia kriminalistickej genetickej analýzy pod č. PPZ-KEU-SI-EXP-2018/3207 a č. PPZ-KEU-SI-EXP-2019/121 ako nezákonné dôkazy.

obvineného uvedené posudky sú irelevantné pri ustaľovaní skutkového stavu. Predmety č. 3, 4 a 5 sú predmetmi, ktoré som jednak musel vyložiť z tašky na príkaz príslušníkov PMJ za absencie ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o Policajnom zbore a následne na to som musel vlastnými rukami detailne všetky predmety ukazovať policajtom, ktorý mi to prikazovali za účelom presvedčenia sa o tom, že sa im vôbec oplatí zavolať na miesto vyšetrovateľa. Tieto úkony mali

obvineného vykonávať vyšetrovateľ a technik. Zvukové nahrávky policajných vysielačiek ako dôkaz na súde vykonaný nezákonným spôsobom namietal obvinený bod bodom 5/, a to s poukazom na § 115 ods. 6 Trestného poriadku, pretože nebol vyhotovený prepis, čím došlo k porušeniu ustanovení Trestného poriadku. Ak dôkaz nemá kvalitu

Trestného poriadku nemôže byť ani použitý v trestnom konaní. V časti označenej III. obvinený uviedol nasledovné (mutatis mutandis): ,,...považujem za dostatočne preukázanú existenciu dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku v tejto mojej trestnej veci. V prípade výpovedí obvinených a svedkov (policajtov) mal byť

môjho názoru použitý jeden z princípov ,,prezumpcie neviny", a to zásada ,,in dubio pro reo". Ďalej mám za to, že v postupe policajtov došlo k zneužívaniu svojich právomoci a ustanovení zákona o Policajnom zbore. Absenciou ustanovenia

§ 8ods.

2 zákona o Policajnom zbore bola taktiež porušená zásada ,,nemo tenetur se ipsum accusare". Rovnako bola postupom policajtov porušovaná Ústava Slovenskej republiky a niet pochýb o tom, že im bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, pričom vyššie uvedené jednoznačne zakladá záver, že v mojom prípade došlo k hrubému porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto nie je možné zaujať názor iný ako ten, že v mojom prípade, v tejto trestnej veci, odsúdenému E. T. právo porušené bolo". S ohľadom na uvedené obvinený E. T. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu ustanovenia § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo na súde prvého stupňa aj k porušeniu ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve

§ 20Trestného zákona, a to v neprospech obvineného E.

T.. Zároveň navrhol, aby dovolací súd zrušil v zmysle § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie ako aj rozhodnutie Okresného súdu Námestovo v časti o vine a treste a prikázal, aby

§ 388ods.

1 Trestného poriadku Okresný súd Námestovo v potrebnom rozsahu opätovne v uvedenej trestnej veci konal a rozhodol a

§ 388ods.

1 Trestného poriadku, aby v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol a aby ju

§ 388ods.

2 Trestného poriadku súd rozhodol v inom zložení senátu, alebo aby ju rozhodol iný sudca. Odvolaciemu súdu obvinený navrhol, aby

§ 380ods.

2 Trestného poriadku súčasne rozhodol, že sa neberie do väzby a prepustil ho na slobodu, nakoľko neboli nájdené žiadne dôvody väzby. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo 13. januára 2022 doručené podanie obvineného E. T. z 10. januára 2022 (č. l. 1113 a nasl. spisu) z dôvodov dovolania

§ 371ods.

1 písm. c), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku obvinený uviedol, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm.
3. d)Dohovoru dôjde vtedy, ak je odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej v rozhodujúcej miere (,,solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V súvislosti s uvedeným obvinený poukázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Marianna Marinescu vs. Rumunsko, č. 36110/03, z 2. februára 2010; Emen vs Turecko, č. 25585/02, z 26. januára 2010; Visser vs. Holandsko, č. 26668/95, zo 14. februára 2002. Poukázal tiež na § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku, Ústavu Slovenskej republiky, a to čl. 2 ods. 2.

obvineného nebolo spoľahlivo dokázané ani to, že príslušníci Policajného zboru (PMJ) zastavili vozidlo vedené spoluobvineným B. O. so zákonných dôvodov. Obvinený E. T. poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia z

1. novembra 2018, na zápisnicu o výsluchu svedka Mgr. G. Š. z
2. novembra
3. V súvislosti s uvedeným poukázal na zákon č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch, a to konkrétne na § 22 ods. 1 písm. l, ods. 2 písm. g), ods. 3 písm. e), § 73 ods. 1, § 84 ods. 1, § 89 ods.
4. Ďalej uviedol, že policajti PMJ obvinili spoluobvineného B. O. z priestupku tým, že pomocou zvukovo - svetelnej signalizácie na ich služobnom vozidle dali vodičovi znamenie, aby vozidlo zastavil, čím spustili proces obvinenia a následného objasňovania priestupku. Uviedol aj nariadenie Prezídia Policajného zboru č. 80/2018 o činnosti základných útvarov služby poriadkovej polície Policajného zboru, a to konkrétne na čl. 1, čl. 2 ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), čl. 47 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h), písm. i) a písm. j), ods.
5. Obvinený tiež uviedol, že absentuje dôkaz o tom, ako bol vyriešený priestupok, ktorého sa dopustil B. O.. Namiesto prejednávania ,,údajného" priestupku policajti začali vykonávať prehliadku auta v zmysle § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore.

obvineného môže byť prehliadka motorového vozidla

§ 23ods.

2 zákona o Policajnom zbore, na ktorú v tomto prípade nemali policajti žiaden zákonný dôvod. Neboli žiadne informácie alebo zistenia, ktoré by zakladali akékoľvek iné podozrenia z páchania trestného činu okrem toho, že obvinení boli pod vplyvom drog, avšak ako uviedol obvinený takéto podozrenie sa vzťahuje iba na vodiča vozidla a toto bolo možné jednoducho overiť odberom biologického materiálu u vodiča B. O.. Ďalej obvinený E. T. poukázal na zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne na § 32 ods. 1, Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o používaní služobných cestných vozidiel č. 68/2010, a to na čl. 18 písm. a), čl. 19 písm. c), písm. d), Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, a to čl. 5 ods. 1 písm. c), ods.

1. K danému obvinený dodal, že orgány činné v trestnom konaní, ani prokurátor a ani Okresný súd Námestovo sa preskúmaním zákonnosti nezaoberali a nijako ho nevyšetrili, a tým konali v rozpore s právom obvineného, a to byť trestne stíhaný len zo zákonných dôvodov. Tieto zákonnosti ako uvádza obvinený boli namietané už na prvom súde
2. novembra 2018, kde sa rozhodovalo väzobnom stíhaní. Taktiež poukázal na § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čl. 1, čl. 8 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru, čl. 3 ods. 1 písm. e), čl. 4 ods. 1, ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní., čl. 19, čl. 29 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2016/19190 EÚ o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní. V ďalšej časti obvineným označenej II. poukázal na uznesenie Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6Tp/29/2018, z
3. novembra 2018, v ktorom nie je

obvineného uvedené, ako sa súd vysporiadal s nezákonným postupom PMJ, nezákonnými dôkazmi ako aj s nezákonnou väzbou. Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1Tpo/75/2018, z 11. decembra 2018, v ktorom nebolo tiež uvedené ako sa vysporiadali s obhajobnými námietkami, bolo iba odkázané na uznesenie okresného súdu. Uvedenými uzneseniami namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 225/2012-18, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Higgis vs. Francúzsko z

1. februára 1998, Van de Hurk vs. Holandsko, z
2. apríla 1994, Trestného poriadku, čl. 17 ods. 23 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1 Trestného poriadku, poukázal aj na čl. 30 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní. V nasledujúcej časti sa obvinený venuje zápisnici o hlavnom pojednávaní z
3. júna 2019 a jednotlivým citáciám zo strany 2, strany 3, strany
4. Ako ďalšiu opisuje zápisnicu o hlavnom pojednávaní z
5. septembra 2019, konkrétne stranu 3 a stranu
6. Poukazuje tu na vyhlášku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 648/2008 o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní, konkrétne na § 1, § 4 písm. a), písm. i), písm. j), § 5 ods. 2, vyhlášku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 192/2017 o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania, a to § 1 písm. a), písm. b), § 2 písm. a) až písm. l), § 4, § 6, § 203 Trestného poriadku.

obvineného došlo: ,,postupom hliadky PMH a orgánmi činnými v trestnom konaní k porušeniu celej rady článkov, smerníc, nariadení, vyhlášok a zákonov, a to počnúc už Chartou základných práv únie, Listina dohôd o ľudských právach a taktiež boli porušené články ako: Dohovor o ochrane ľudských práv, čl. 5 ods. 1, ods. 2 ods. 3, ods. 4; čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3; Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 4, ods. 5, čl. 13 ods. 3, ods. 4, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 4; Trestný poriadok a to v § 2 ods.

1. ods. 2, ods. 3, ods. 10, ods. 12 a ods. 14". Súčasť podaného doplnenia tvorila aj príloha č. 1 (rozsudok Najvyššieho údu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/92/2016) a príloha č. 2 (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/50/2017). Záverom dovolací súd požiadal rozhodnúť v zmysle petitu podaného v predchádzajúcom doplnení dovolania. Podaním adresovaným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo
2. januára 2022 doručené podanie obvineného E. T. (č. l. 1138 a nasl. spisu) z dôvodov dovolania

§ 371ods.

1 písm. b), písm. c), písm. e), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Obvinený uviedol, že svoje predchádzajúce podanie dopĺňa o dovolacie dôvody

§ 371ods.

1 písm.

1. b)a písm.
2. e)Trestného poriadku. K námietkami napadnutým dôvodom uviedol, že považuje za nezákonnosť, keď v jeho veci rozhoduje sudkyňa Š. G., ktorá bola sudkyňa pre prípravné konanie, rozhodovala o jeho vzatí o väzby, prejednávala žiadosti o prepustenie z väzby a následne prijala obžalobu a stala sa predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní. V danom prípade ide o hrubé porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď sudca z prípravného konania rozhoduje aj hlavné pojednávanie. Sudkyňa K. G.

obvineného presadzovala klamstvá bez dôkazov a súčasne napomáhala prokurátorovi uniesť ,,dôkazné bremeno" v podobe nezákonných dôkazov. Ďalej uviedol, že počas celého prípravného konania okrem zaistených drog nebol zabezpečený žiaden ďalší dôkaz, ktorý by dokazoval spoločný úmysel obvineného E. T. s B. O., že spolu zásobovali oravských dílerov. Namietal aj predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. Pavla Polku, ktorý bol viackrát členom senátu v odvolacích konaniach proti rozhodnutiam Okresného súdu Námestovo, a to v čase, keď už bol podozrivý z ovplyvňovania súdnych rozhodnutí za čo bol neskôr právoplatne odsúdený. Záverom obvinený uviedol, že sa pridržiava petitu z prvého doplnenia dovolania. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo 26. januára 2022 (č. l. 1140 a rub strany) doručené podanie obvineného E. T. k dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písm. b), písm. c), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Obvinený uviedol, že uvedené doplnenie je dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu k nesprávnemu použitiu ustanovenia § 20 Trestného zákona uviedol, že na naplnenie znaku spoločného konania je potrebné, aby sa prechovávanie uskutočnilo aj aktívnym konaním toho páchateľa, ktorý má prechovávanie zabezpečiť, alebo aby k takej súčinnosti došlo aspoň konkludentne. Samotná vedomosť osoby odlišnej od tej, ktorá takú látku zadovážila, o jej ukrytí na mieste obom dostupnom nestačí na trestnú zodpovednosť tej osoby, ktorá uvedenú látku nezadovážila a ani s ňou nebola oprávnená disponovať. Počas celého prípravného konania

obvineného nebol vyprodukovaný jediný dôkaz, ktorý by dokazoval spoločné konanie, napriek tomu prokurátor predložil súdu obžalobu s kvalifikáciou § 172 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm.

1. e)a § 20 Trestného zákona. Nebolo nijako dokázané, na čo boli drogy určené a komu aké množstvo patrilo a takto nebola relevantným dôkazom vylúčená tretia osoba ako možný majiteľ. Záverom uviedol, že sa pridržiava petitu z prvého doplnenia dovolania. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
2. h)Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm.
3. b)Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že nie je možné o dovolaniach oboch obvinených rozhodnúť v súlade s ich návrhmi, pretože je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania

§ 371Trestného poriadku.

Dovolanie z hľadiska systematiky Trestného poriadku radíme k mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že jeho uplatnením sa zasahuje do právoplatného rozhodnutia. Následkom dovolania môže byť narušenie stability konečného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, a preto pri jeho uplatnení musí výrazne akcentovať záujem na zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia alebo aj konania, ktoré takémuto rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. To vyžaduje existenciu zásadných, resp. podstatných chýb, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť a kedy nemožno na právoplatnosti viac trvať. Dovolanie si preto nemožno zamieňať s odvolaním, a teda s ďalšou riadnou opravnou inštanciou. Skôr, než Najvyšší súd Slovenskej republiky sústredí svoju pozornosť na analýzu uplatnených dovolacích dôvodov, považuje za potrebné podotknúť, že jeho viazanosť dôvodmi podaných dovolaní v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa netýka formálno-právneho uplatnenia niektorého (či viacerých) z dovolacích dôvodov vymedzených v § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale vecných chýb, ktoré dovolateľ vo svojom podaní namietol v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku. Zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania tak v súlade s uvedeným znáša výlučne dovolateľ, keďže iba ten svojím podaním určuje mantinely prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nebude na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí či v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov. Ak však najvyšší súd zistí, že vymedzenie chýb napadnutého rozhodnutia a konania zodpovedá inému dovolaciemu dôvodu než tomu, ktorý označil obvinený, podradí toto vymedzenie pod zodpovedajúci dovolací dôvod (k tomu viď R 120/2012). K jednotlivým dovolacím námietkam obvinených potom najvyšší súd chronologicky uvádza nasledovné:

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Nezákonným zložením je v zmysle predmetného ustanovenia napríklad nasledujúci demonštratívny výpočet procesne neprípustných situácii: namiesto senátu rozhodol samosudca, senát rozhodne v neúplnom zložení, alebo ak prísediacemu uplynulo funkčné obdobie. Nezákonným zložením súdu je takisto aj prípad účasti sudcu na rozhodovaní v senáte, ak je tento sudca zo zákona vylúčený, alebo bol z rozhodovania vylúčený. Rovnako tak je nezákonným zložením súdu aj situácia, ak

rozvrhu práce nastúpil do senátu tzv. zastupujúci sudca, ak však na takéto zastúpenie neboli splnené predpokladané podmienky, resp. ak sa nedá objektívne preukázať, že na zastúpenie existoval riadny zákonný dôvod, ktorý býva potom bližšie rozvedený v príslušnom rozvrhu práce konkrétneho súdu. Nezákonne zloženým súdom sa teda rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Uvedené je reflexiou ústavnej garancie explicitne normovanej v článku 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Účelom práva priznaného

článku 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (II. ÚS 87/2001). Zároveň

§ 3ods.

1 veta prvá a druhá zákona o sudcoch sudca rozhoduje v senáte alebo ako jediný sudca, ak tak ustanovuje zákon. Zákon ustanovuje, kedy sa na rozhodovaní senátov zúčastňuje aj prísediaci. O tom svedčí aj znenie § 3 ods. 2 Zákona o sudcoch, v zmysle ktorého sú si sudcovia a prísediaci pri rozhodovaní rovní. K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo s poukazom na vyššie vyjadrené dochádzať len výnimočne a výlučne na základe zákona. Zákonným sudcom sa totiž stáva sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie; odňať vec jednému sudcovi a prideliť ju inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonom určených podmienok na odňatie veci. Takýmto permisívnym ustanovením je napr. § 277 ods. 5 veta tretia Trestného poriadku. Ako už bolo uvedené, právo na zákonného sudcu je garantované priamo článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Uvedené priamo esenciálne súvisí s princípom právneho štátu tak, ako je garantovaný v ustanovení článku 1 ods. 1 Ústavy SR a z neho vychádzajúcim princípom deľby moci. Zmyslom práva na zákonného sudcu je teda vylúčiť akékoľvek subjektívne motivované zásahy do prideľovania konkrétnej veci na rozhodnutie konkrétnemu sudcovi/konkrétnym sudcom. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 560/2018), prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z článku 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. V ďalšej judikatúre (napr.: I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01) ústavný súd v podstate vymedzil tri podmienky charakterizujúce požiadavky na „zákonného sudcu" a to, že taký sudca:

1. a)spĺňa formálne predpoklady na výkon funkcie sudcu,
2. b)je natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na určitý súd,
3. c)bol určený na rozhodovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce daného súdu, na ktorom funkciu vykonáva. Možno pritom uviesť, že posledná podmienka uvedená pod bodom
4. c)vychádza z nutnosti zabránenia účelovosti v prideľovaní vecí na rozhodovanie určitým konkrétnym sudcom, ktorej inštitucionálnym vyjadrením je rozvrh práce konkrétneho súdu na príslušný kalendárny rok. Vychádza z požiadavky náhodnosti výberu sudcu garantovanou tým, že sa na rok vopred vyberú sudcovia pre rozhodovanie genericky určených prípadov, z ktorých sa potom systémom elektronickej podateľne vyberie konkrétny sudca (konkrétni členovia senátu) ako zákonný sudca (zákonní sudcovia) na rozhodnutie v konkrétnej veci. Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z článku 48 ods. 1 ústavy, a preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné (napr. III. ÚS 116/06). Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu

článku 48 ods. 1 ústavy nezodpovedá prípad, ak sa zákonní sudcovia nezúčastnili na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonných predpokladov na ich nahradenie (napr. III. ÚS 62/2015). Obvinený E. T. naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku vidí v tom, že v jeho veci rozhoduje sudkyňa Daniela Pilarčíková, ktorá bola sudkyňa pre prípravné konanie, rozhodovala o jeho vzatí do väzby, prejednávala žiadosti o prepustenie z väzby a následne prijala obžalobu a stala sa predsedníčkou senátu na hlavnom pojednávaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedenému uvádza, že v súvislosti s možnou účasťou zákonného sudcu na procesných úkonoch predchádzajúcich rozhodovaniu v merite veci ESĽP vyslovil princíp,

ktorého skutočnosť, že sudca (či už prvostupňového súdu alebo súdu odvolacieho) v priebehu konania participoval na procesnom rozhodovaní prípravného konania, vrátane rozhodovania o väzbe, nemôže sama osebe spochybniť jeho nestrannosť, pokiaľ samozrejme, neexistujú určité osobité okolnosti, ktoré by mohli viesť k opačnému záveru (Hauschildt v. Dánsko, rozsudok z

2. 1989, sťažnosť č. 10486/83). Jestliže se z rozsudků Piersack a De Cubber zdálo, že ESLP uplatňuje víceméně abstraktní hledisko, brzy se jeho přístup změnil v tom směru, že při zkoumání respektování Úmluvy se nezabýval ani tak zákonem upraveným postavením soudce v procesu a povahou jemu svěřených pravomocí, jako tím, jakou konkrétní úlohu v tom kterém případě sehrál. Tato změna je patrná již v rozsudku Hauschildt proti Dánsku, která se týkala soudce, který byl v daném věci činný jako procesní soudce pro přípravné řízení a z tohoto titulu rozhodoval kromě jiného o vazbě stěžovatele. ESLP nejprve uvedl, že jednak procesní soudce nemá stejné postavení jako vyšetřující soudce nebo státní zástupce, jednak při rozhodování o vazbě či podobných úkonech v přípravném řízení stačí pouhé podezření, přičemž konstatování existence tohoto podezření nelze ztotožňovat s konstatováním viny. Vyslovil proto princip, podle kterého skutečnost, že soudce (ať již soudu nalézacího či odvolacího) v průběhu řízení učinil některá procesní rozhodnutí v průběhu přípravného řízení, včetně rozhodnutí o vazbě, nemůže samo o sobě zpochybnit jeho nestrannost, pokud zde ovšem nejsou určité zvláštní okolnosti, které by vedly k opačnému závěru [§ 50-51]. (Evropská úmluva o lidských právech. Velký Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 677 - 678). Uvedené je napokon zrejmé aj z ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku,

ktorého dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku (za splnenia ďalších podmienok) môže založiť okolnosť, spočívajúca v tom, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Z naostatok citovaného vyplýva, že k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nemôže dôjsť pri akomkoľvek porušení práva obvineného na obhajobu, ale toto porušenie musí dosahovať určitú zásadnú intenzitu, čím sa má na mysli najmä porušenie práva na povinnú obhajobu v zmysle § 37 Trestného poriadku. V súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti

§ 2ods.

10, ods. 11 Trestného poriadku ako aj vlastné hodnotenie dôkazov

§ 2ods.

12 Trestného poriadku (viď: ZSP 21/2010, R 7/2011, ZSP 16/2013, R 14/2015). Trestný poriadok totiž neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti. V tomto smere platí výlučne zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv obvineného, teda nie je porušením jeho práva na obhajobu a v zmysle toho ani adekvátnym dovolacím dôvodom. Najvyšší súd Slovenskej republiky na tieto teoretické východiská poukazuje práve z toho dôvodu, že obvinený B. O. namietal skutočnosť, že jeho ako aj jeho spoluobvineného E. T. zastupoval ten istý obhajca JUDr. Peter Kovačev. Uplatnenie tejto dovolacej námietky je limitované ustanovením § 371 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku,

ktorého dôvody

odseku 1 písm.

1. a)až
2. g)nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Cieľom tohto ustanovenia je predísť tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zo spisového materiálu je zistiteľné, že obvinený B. O. (č. l. 319 spisu) požiadal Okresný súd Námestovo o zrušenie splnomocnenia JUDr. Petrovi Kovačevovi v plnom rozsahu a ustanovenie nového obhajcu. Uvedené požiadal z dôvodu, že voči svojmu advokátovi stratil úplnú dôveru, ktorá by mala byť prvoradá medzi advokátom a obvineným, nakoľko mu advokát už dva mesiace nedvíha telefón a dostal ho svojou nezodpovednosťou do núdzovej situácie tým, že nepodal odvolanie voči rozsudku na odvolací súd a už vôbec neveril, že ako jeho právny zástupca by naďalej za obvineného konal v čo najlepší prospech. Z uvedenej žiadosti vyplýva, že výlučným dôvodom jeho postupu bola nespokojnosť so zvoleným obhajcom z dôvodu, že s ním prestal komunikovať. Obvinený však vôbec nenamietal, že prišlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, že zvolený obhajca zastupoval zároveň jeho i spoluobžalovaného E. T.. Obvinenému bola následne ustanovená obhajkyňa JUDr. Adriana Paneková, a to opatrením Okr