Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/48/2021 Identifikačné číslo spisu: 1419010070 Dátum vydania rozhodnutia: 14.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 138písm.

b), písm.

1. i)Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného Š. T., o dovolaní obvineného Y. U. a dovolaní obvineného O. J., proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2To/27/2020, z 24. júna 2020 takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
2. c)Trestného poriadku dovolania obvinených Š. T., Y. U. a O. J. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/15/2019, z 27. februára 2020 boli obvinený O. J. a Y. U. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)

§ 138písm.

b), písm. i) Trestného zákona a obvinený Š. T. z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c)

§ 138písm.

b), písm.

1. i)Trestného zákona. Prvostupňový súd za to uložil obvinenému O. J. podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm.
2. b)Trestného zákona súd zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložil trest prepadnutia majetku a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 3 roky. Obvinenému Y. U. uložil prvostupňový súd podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm.
3. b)Trestného zákona súd zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložil trest prepadnutia majetku a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Obvinenému Š. T. uložil prvostupňový súd podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 60 ods. 1 písm.
4. b)Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to: -mobilného telefónu zn. HTC čiernej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung šedej farby IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung bielej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X, -mobilného telefónu zn. Nokia čiernostriebornej farby, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. Sony čiernej farby s prasknutým displejom, bez zadného krytu a batérie, -mobilného telefónu zn. Black Berry čiernostriebornej farby, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung čiernej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. HTC striebornošedej farby s klávesnicou s vloženou SD kartou, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. HTC striebornošedej farby s klávesnicou a SD kartou, IMEI č. XXXXXXXXXXXXX/XX bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. NOKIA šedej farby, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. Sony Xperia bielostriebornej farby, -mobilného telefónu zn. Sony čiernej farby, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX, -navigácie Garmin čiernej farby, S/N:XEPXXXXXX, -navigácie Garmin strieborno čiernej farby. Súčasne obvinenému podľa § 60 ods. 1 písm.
5. c)Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti 1 500,- Eur a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. 2To/27/2020, z 24. júna 2020 podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku vo výroku I. zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v celom rozsahu a zároveň rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, tak že upravil skutkový stav nasledovne: obvinení O. J., Y. U., Š. T. spolu s A. O., O. M., t. č. právoplatne odsúdených na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 01.03.2019, sp. zn. 6T/4/2019, a T.Á. A. a P. G., ktorí sú stíhaní v iných trestných konaniach, ako aj s ďalšími doposiaľ nestotožnenými osobami, minimálne od začiatku roka 2017 až do dňa 26.03.2018 (T. A. iba do dňa 30.10.2017, kedy bol zadržaný políciou v súvislosti s drogovou trestnou činnosťou) ako členovia organizovanej skupiny po viacerých vzájomných dohodách, získaní kontaktov v zahraničí (Holandsko), organizovali pravidelný neoprávnený dovoz kokaínu z Holandského kráľovstva na územie Slovenskej republiky do Bratislavy, najmä do okresu Bratislava IV - mestské časti Karlova Ves a Dúbravka, a to zvyčajne vo väčších množstvách (cca 1 000g až 2 000g), kde si potom takto neoprávnene dovezený kokaín rozdeľovali, ukrývali ho na neznámych miestach v rámci bratislavského kraja a následne neoprávnene so ziskom predávali vopred dohodnutým odberateľom (dílerom), ktorí ho ponúkali ďalším odberateľom alebo aj konečným konzumentom, menovaní takto konali s cieľom rýchleho zbohatnutia, v rámci uvedeného zoskupenia mali presne rozdelené jednotlivé úlohy, pôsobili koordinovane a disciplinovane, pričom niektorí členovia zoskupenia sa vzájomne ani nepoznali, aby tak eliminovali riziko vzájomného prezradenia, v prípade zadržania niektorého člena políciou, taktiež si z uvedeného dôvodu neprezrádzali ani mená svojich odberateľov (dílerov), každá dodávka kokaínu bola vopred presne dohodnutá s doposiaľ nestotožnenými osobami v Holandsku, boli na ňu pripravené finančné prostriedky a bolo aj určené, ktorému odberateľovi, resp. odberateľom po privezení na územie Slovenskej republiky bude za dohodnutú cenu v konkrétnom množstve dodaná, v rámci skupiny mali najvyššie postavenie obvinení O. J., Y. U. ako aj A. O., ktorí riadili ďalšie osoby v rámci skupiny, komunikovali ohľadne kúpy kokaínu s doposiaľ nestotožnenými osobami v Holandskom kráľovstve, kam aj osobne za týmto účelom niekoľko razy vycestovali, každý z nich mal na Slovensku svojich odberateľov, o ktorých ostatným nepovedal, aby sa navzájom neohrozili a eliminovali možnosť prezradenia ich totožnosti, obvinený O. J. v priebehu roku 2017 zabezpečil kuriéra na dovoz kokaínu, a to obvineného Š. T., tento vozil osobnými motorovými vozidlami kokaín z Holandska na Slovensko pre A. O. a obvinených O. J. a Y. U., ktorí sa na kúpu kokaínu finančne skladali, A. O. získal osobné kontakty pre účely kúpy kokaínu v Holandskom kráľovstve, kde komunikoval s doposiaľ nestotožnenými osobami vystupujúcimi pod prezývkami „I.Ď.“ a „A.Á.“, tieto kontakty mu sprostredkovali P. G. a T. A., ktorí sa zúčastnili počiatočných ciest do Holandska, A. O. si malú časť dovezeného kokaínu nechával pre vlastnú potrebu a väčšiu časť neoprávnene predával so ziskom najmä O. M., pričom tento následne so ziskom neoprávnene predával kokaín doposiaľ nestotožneným osobám, vyššie menované zoskupenie osôb zorganizovalo viacero ciest do Holandského kráľovstva za účelom neoprávnenej kúpy kokaínu a jeho dovozu na Slovensko, a to nasledovne - v mesiaci január 2017 pravdepodobne v období od 13.01.2017 do 16.01.2017 sprostredkoval T. A. cez P. G. prvú cestu do Holandského kráľovstva za účelom kúpy kokaínu, tejto sa zúčastnili A. O., obvinený Y. U., T. A. a P. G.Č., pričom osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi, striebornej farby, EČV: I. zabezpečil T. A. z autopožičovne BB AUTOLAND, so sídlom Hraničná 16/A, Bratislava, finančnú hotovosť vopred zabezpečili A. O. a obvinený Y. U. rovným dielom, každý po 3 500,- Eur, následne po vopred dohodnutých inštrukciách od doposiaľ nestotožnených osôb vystupujúcich pod prezývkami „I.Á.“ a „A.“ vycestovali do mesta Helmond v Holandsku, kde osoby vystupujúce pod uvedenými prezývkami predali A. O. 100g kokaínu za cenu 3 500,- Eur a obvinenému Y. U. 100g kokaínu za cenu 3 500,- Eur, po návrate na územie Slovenskej republiky A. O. a obvinený Y. U. predali takto zakúpený kokaín každý samostatne sám svojmu odberateľovi, - v mesiaci február 2017, pravdepodobne v období od 05.02.2017 do 07.02.2017 uskutočnili druhú cestu do mesta Helmond v Holandsku A. O., T. A. a P. G., a to na osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Rapid, svetlo modrej azúrovej farby, EČV: I.-XXXJS, ktoré zapožičal z autopožičovne Renoz, s. r. o., A. O. na meno T. A., pričom od osôb s prezývkami „I.“ a „A.“ kúpili kokaín o hmotnosti 1 000g, tento kokaín následne previezli v rezerve uvedeného vozidla, na ktorom išli T. A. a P. G., v druhom vozidle išla osoba s prezývkou „I.“ spolu s A. O., do mesta Berg alebo Kittsee v Rakúskej republike, kde na druhý deň si od „I.“ kúpil 500g kokaínu obvinení Y. U. za sumu 17 500,- Eur, tieto následne predal doposiaľ neustáleným osobám a 500g kokaínu si kúpil A. O. za cenu 12 000,- Eur, z ktorých 400g kokaínu predal O. M. za sumu 20 000,- Eur a zvyšných 100g kokaínu A. O. skonzumoval, alebo rozdal, pričom zo zisku vyplatil za sprostredkovanie T. A. sumou 2 000,- Eur, po vzájomnej dohode A. O. a obvineného O. J. v presne nezistený deň mesiaca marec 2017, kedy T. A. zapožičal osobné motorové vozidlo, vycestovali obvinený O. J. a T. A. na tretiu cestu najskôr do mestečka Best, a potom do mesta 's-HerTogenbosch v Holandskom kráľovstve za účelom nákupu 1 000g kokaínu za sumu 29 000,- Eur, pričom tieto finančné prostriedky poskytol z väčšej časti obvinený O. J., približne o 3 000,- Eur viacej ako A. O., kúpený kokaín po privezení na územie Slovenska A. O. predal O. M. za sumu 37 000,- Eur, finančný zisk v hodnote 8 000,- Eur si rozdelili tak, že 4 000,- Eur si zobral obvinený O. J., 2 500,- Eur si ponechal A. O. a 1 500,- Eur dostal T. A., pričom ešte počas uvedeného pobytu v Holandskom kráľovstve obvinení O. J. dohodol kúpu ďalších 2 000g kokaínu, - následne v mesiaci apríl 2017, pravdepodobne v období od 21.04.2017 do 23.04.2017 obvinený O. J. dal sumu 46 000,- Eur A. O., ktorý doložil sumu 8 000,- Eur na nákup kokaínu o hmotnosti 2 000g, pričom do Holandského kráľovstva vycestoval A. O. na osobnom motorovom vozidle zn. Chevrolet bielej farby alebo na vozidle zn. Honda CR-V, EČ I.-XXXXT, zapožičané z auto požičovne Renoz, s. r. o. , a doviezol kokaín s hmotnosťou 2 000g, pričom 1 000g kokaínu predal A. O. za sumu 37 500,- Eur O. M. a druhých 1 000g kokaínu si obvinený O. J. prevzal a predal samostatne, zisk z predaja O. M. si rovným dielom rozdelili A. O. a obvinený O. J., po takto rozbehnutom nelegálnom obchode s kokaínom a po vzájomnej dohode A. O. s obvinenými O. J. a Y. U., keď obvinený O. J. zabezpečil obvineného Š. T. ako šoféra - kuriéra s vozidlom na dovoz kokaínu z Holandského kráľovstva na územie Slovenskej republiky, ďalšie cesty v roku 2017 do Holandského kráľovstva pre kokaín už menovaní traja neabsolvovali, ale chodil obvinený Š. T., ktorého zabezpečoval obvinený O. J., pričom obvinený O. J. a A. O. sa na ďalších obchodoch s kokaínom dohadovali cez telefón s doposiaľ nestotožnenou osobou vystupujúcou pod prezývkou „I.“, a to tak, že vždy dohodli miesto a čas prevzatia ako aj množstvo kokaínu, obyčajne sa jednalo o 1 000g na jednu cestu, kde obvinený O. J.Ľ. dával väčšiu časť peňazí na tieto nákupy, následne takto dovezený kokaín A. O. predával O. M., A. O. taktiež 500g kokaínu predal aj Mgr. B. Š., a to v McDonalde v OC AUPARK na Einsteinovej ulici v Bratislave - Petržalke, za ktorý mu zaplatil sumu 15 000,- Eur, pričom z každého predaného kokaínu si zisk delili obvinený O. J.Ľ. a A. O. rovným dielom, obvineného Š. T. vyplácali sumou 2 000,- Eur alebo 50g kokaínu za jednu cestu, opísaným spôsobom A. O. a obvinení O. J., Y. U., ako prední členovia organizovanej skupiny zaoberajúcej sa drogovou trestnou činnosťou, najmä v priebehu roku 2017 až do ich zadržaní políciou dňa 26.03.2018, neoprávnene v Holandsku kúpili, doviezli, alebo si dali doviezť na Slovensko, následne prechovávali a so ziskom neoprávnene predali kokaín v hodnote presahujúcej sumu 26 600,- Eur, A. O. v tomto období neoprávnene predal na viac razy kokaín O. M., a to v hodnote presahujúcej sumu 26 600,- Eur, z kokaínu, ktorý si A. O. nechával pre seba, dával a neoprávnene predával v malých množstvách kokaín aj A. P., táto mala kokaín od A. O. alebo od doposiaľ nezistených osôb, takto neoprávnene zadovážený kokaín buď skonzumovala, neoprávnene predala, ale najmä rozdala ďalším osobám, kokaín je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny omamných látok. Právna kvalifikácia skutku sa oproti prvostupňovému rozhodnutiu nezmenila. Za to druhostupňový súd uložil obvinenému O. J. podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm.
6. b)Trestného zákona zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložil trest prepadnutia majetku a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 3 roky. Obvinenému Y. U. uložil podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm.
7. b)Trestného zákona zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona uložil trest prepadnutia majetku a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Obvinenému Š. T. uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil obvineného na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne obvinenému podľa § 60 ods. 1 písm.
8. b)Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to: -mobilného telefónu zn. HTC čiernej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung šedej farby IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung bielej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X, -mobilného telefónu zn. Nokia čiernostriebornej farby, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. Sony čiernej farby s prasknutým displejom, bez zadného krytu a batérie, -mobilného telefónu zn. Black Berry čiernostriebornej farby, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. Samsung čiernej farby s prasknutým displejom, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez batérie a SIM karty, -mobilného telefónu zn. HTC striebornošedej farby s klávesnicou s vloženou SD kartou, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. HTC striebornošedej farby s klávesnicou a SD kartou, IMEI č. XXXXXXXXXXXXX/XX bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. NOKIA šedej farby, IMEI č. XXXXXX/XX/XXXXXX/X bez SIM karty, -mobilného telefónu zn. Sony Xperia bielostriebornej farby, -mobilného telefónu zn. Sony čiernej farby, IMEI č. XXXXXXXXXXXXXXX, -navigácie Garmin čiernej farby, S/N:XEPXXXXXX, -navigácie Garmin strieborno čiernej farby. Súčasne obvinenému podľa § 60 ods. 1 písm.
9. c)Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti 1 500,- Eur a podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky. Vo výroku II. krajský súd podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie matky obvineného Š. T., A. F. zamietol. K uvedenému krajský súd v stručnosti uviedol nasledovné (mutatis mutandis): ,,Odvolací súd po preskúmaní veci z meritórneho hľadiska zistil, že pokiaľ ide o výrok o vine obvinených, tak v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil, a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu 2 ods. 12 Trestného poriadku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, aké dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, aké skutkové závery z týchto dôkazov súd prvého stupňa vyvodil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ako sa vysporiadal s obhajobou jednotlivých obvinených. Podľa názoru odvolacieho súdu výrok o vine obvinených O. J. a Y. U. zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)

§ 138písm.

b), písm. i) Trestného zákona a obvineného Š. T. zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c)

§ 138písm.

b), písm.

1. i)Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti“. ,,Odvolací sa súd sa v odôvodnení vyjadroval k jednotlivým odvolacím námietkam ako aj k celkovému hodnoteniu priebehu konania ako v konaní pred okresným súdom, tak aj v odvolacom konaní. Vo vzťahu k výroku o treste krajský súd zistil, že pochybil okresný súd, keď nepriznal obvineným poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
2. j)Trestného zákona. Pokiaľ ide o trest uložený obvinenému O. J., Y. U. a Š. T. napadnutým rozsudkom, tak súd prvého stupňa správne vychádzal pri ukladaní trestu zo závažnosti trestného činu, z ktorého boli obvinení uznaní vinnými a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 172 ods. 3 Trestného zákona) v rozpätí od 15 až 20 rokov a v prípade ustanovenia 172 ods. 2 Trestného zákona je daná v rozpätí od 10 až 15 rokov. Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obvineným, odvolací súd konštatoval, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona), pričom podmienečne odloží uložený výkon trestu odňatia slobody, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky (§ 49 ods. 1 Trestného zákona), resp. 3 roky (§ 51 ods. 1 Trestného zákona). Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej trestnej veci bolo možné uložiť len nepodmienečné tresty odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu tu vylučuje priamo Trestný zákon. Vo vzťahu k obvinenému O. J. ako aj Y. U. a Š. T., krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia § 36 písm.
3. j)Trestného zákona (vedenie riadneho života), keďže obvinený O. J.Ý. a obvinený Š. T. doposiaľ súdne trestaní neboli, pokiaľ sa jedná o priestupky spáchané, tak ide o priestupky na úseku dopravy, na ktoré súd neprihliadal a rovnako neprihliadol ani na odsúdenie obvineného Y. U., ktorý bol odsúdený v roku 2010 pre iný druh trestnej činnosti a uvedené odsúdenie má zahladené. Táto okolnosť nebránila Krajskému súdu v Bratislave priznať obvinenému U. taktiež poľahčujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia 36 písm.
4. j)Trestného zákona. Na rozdiel od súdu prvého stupňa krajský súd považoval za primerané a zákonu zodpovedajúce tresty odňatia slobody u obvineného O. J. vo výmere 16 rokov, u obvineného Y. U. vo výmere 15 rokov a u obvineného Š. T. vo výmere 10 rokov. Odvolací súd tak dospel k záveru, že účel trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona možno dosiahnuť uložením trestov uvedených vo výrokovej časti rozsudku. Takto vymerané tresty zodpovedajú požiadavkám generálnej prevencie, ochrannej funkcie trestu vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti, možnostiam nápravy obvinených a vyjadrujú tiež morálne odsúdenie páchateľa. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa obvinených O. J. a Y. U. podľa § 48 ods. 3 písm.
5. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, keďže ich odsúdil za obzvlášť závažný zločin. Obvineného Š. T. v súlade s ustanovením § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže takéto zaradenie považuje za súladné so zákonom. V prípade odsúdenia pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3 alebo ods. 4 Trestného zákona zákon bez potreby splnenia ďalších podmienok určuje povinnosť súdu uložiť páchateľovi aj trest prepadnutia majetku (obvinený J. a obvinený U.). Podľa § 59 ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutého majetku stáva štát. Obvineným bolo tiež ex lege uložené ochranné opatrenie, a to ochranný dohlaď podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona. Vychádzajúc z účelu ochranného dohľadu, ktorým je vytvorenie podmienok na zabránenie v ďalšom páchaní trestnej činnosti po výkone trestu, odvolací súd nariadil ochranný dohľad vo výmere 3 roky obvinenému O. J. a 2 roky obvinenému Y. U. a Š. T., berúc zreteľ na osobnostnú výbavu obvinených a ich priaznivé možnosti nápravy. Obvinenému Š. T. uložil aj trest prepadnutia veci zmysle ustanovenia § 60 ods. 1 písm. b), písm.
6. c)Trestného zákona. Odvolací súd uzatvára, že nosné odvolacie námietky z rozobratých dôvodov vyhodnotil ako neopodstatnené a na podstate vyššie uvedených skutočností rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku“. Obvinený Š. T. prostredníctvom svojho obhajcu napadol dovolaním 3. februára 2021 (č. l. 6154-6156 spisu) uznesenie Krajského súdu v Bratislave ako i jemu predchádzajúce konanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), písm.
7. c)a písm.
8. g)Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
9. a)Trestného poriadku uviedol, že vec mala byť prejednaná Okresným súdom Bratislava I a nie Okresným súdom Bratislava IV, nakoľko predmetom obžaloby boli obzvlášť závažné zločiny, kde spodná hranica trestnej sadzby bola vo výške najmenej 15 rokov a súčasne podľa obžaloby sa jednalo o skutok, ktorý vykonala organizovaná skupina. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
10. c)Trestného poriadku v podstate uviedol, že arbitrárnosť napádaných rozhodnutí spočíva vo vzťahu k obvinenému Š. T. v tom, že absentuje akékoľvek zákonné zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa obvineného súdy v odôvodnení nevysvetlili rozpory v dôkazoch - výpovediach (výpoveď nepriamych svedkov T. A., B. I. versus výpoveď priameho svedka O. J.). Týmito otázkami sa ani len nezaoberali a ani nevysvetlili myšlienkové pochody pri prijatých záveroch. Poukazuje na svojvôľu rozhodovania v napádaných rozhodnutiach tým, že je založené na neexistujúcej výpovedi A. O.. Tento svedok ani v jednej svojej výpovedi neuviedol, že Š. T. vykonával šoféra na prevoz kokaínu z Holandska a v žiadnom prípade vo vzťahu k tomuto obvinenému nepotvrdil výpovede T. A. a B. I.. T. A. túto informáciu iba počul, nikdy nebol pri akomkoľvek prevoze kokaínu obvineným, túto skutočnosť nevnímal, iba sa ju dopočul sprostredkovane, preto sa nemôže z podstaty jednať o priamy dôkaz, ale iba o indíciu, ktorá má byť verifikovaná ďalšími dôkaznými prostriedkami, podľa jeho tvrdenia mu to povedal O. J., ktorý to ale vyslovene poprel, a to už v prípravnom konaní. Ďalším svedkom, ktorý mal potvrdzovať výpovede týchto dvoch svedkov (T. A., B. I.) vo vzťahu k obvinenému mal byť A. O.. Vo vzťahu k právnym záverom vyvodeným voči obvinenému Š. T., obvinený uviedol, že: ,,Vada nedostatku dôvodov sama o sebe nemusí vždy disponovať potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv. Táto skutočnosť sa posudzuje vždy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter konania II. ÚS 373/08. Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie ústavných práv, dosahuje odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné zistiť rozsah porušenia práv, prípadne také, v ktorom dôvody, na ktorých je založené, absentujú, sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti I. ÚS 34410, III. ÚS 305/8. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu môže však dôjsť aj tým, že by sa súd pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (IV. ÚS 182/09)“. Rozhodnutie je podľa obvineného nepresvedčivé a nedáva odpoveď na nastolené otázky a podstatné námietky obvineného. Jednostrannosť spočíva v tom, že k odsúdeniu Š. T. došlo na základe svedeckej výpovede svedka T. A., tzv. nepriamy dôkaz /indícia/, nakoľko dokazovaná skutočnosť bola iba sprostredkovaná. Súdy vo svojich rozhodnutiach nevysvetlili, prečo a aké úvahy pri vyhodnocovaní dôkazov ich viedli k prijatiu záverov, že výpoveď T. A. a svedka I. je pravdivá, hoci ako nepriamy dôkaz indícia /je síce možná/ pravdepodobná, ale v žiadnom prípade nemožno na jej základe založiť vinu obvineného. Súdy nedali žiadnu odpoveď na podstatnú časť prednesených argumentov, vo svojich rozhodnutiach vykladali každú okolnosť v neprospech obvineného a ignorujú argumentáciu a vykonané dôkazy, ktoré svedčia v prospech obvineného, a to v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. Rozhodnutia sú založené na viere vo vinu obvineného bez reálneho zákonného základu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvého ani druhého stupňa nedostatočne zdôvodnil svoje úvahy ohľadne viny obvineného Š. T.. Vo vzťahu k nemu vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle. Odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 168 Trestného poriadku. Rozhodnutie nie je spravodlivé, nakoľko je založené na jedinom priamom dôkaze. ,,Súd môže výrok o vine oprieť aj o nepriame dôkazy, avšak len za predpokladu, že tvoria vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu nepriamych dôkazov (nestačí preto len jeden nepriamy dôkaz) vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich je možné vyvodiť záver a súčasne vylúčiť možnosť iného záveru /R 381970-1/“. Vo vzťahu k obvinenému sa mal súd zaoberať otázkou „in dubio pro reo“, ktorá vyplýva z § 2 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko v konaní týkajúceho sa obvineného vznikli také pochybnosti o dôkazovej skutočnosti a tieto pochybnosti trvajú aj po objektívnom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu veci. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
11. g)Trestného poriadku videl obvinený porušenie v tom, že postup súdu a orgánov činných v trestnom konaní mal negatívny materiálny dopad na jeho práva. Vina obvineného Š. T. je založená na výpovedi spolupracujúceho obvineného T. A.. V zmysle uvedeného poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Adamčo vs. Slovenská republika, z 12. novembra XXXX, sťažnosť č. XXXX/XX uviedol, že nebolo tvrdené a ani inak zistené, že pri posudzovaní dôkazu poskytnutého M. v rámci trestného konania proti sťažovateľovi bola venovaná osobitná pozornosť skutočnosti, že tento dôkaz pochádza od svedka, ktorý sa sám zúčastnil na predmetnom trestnom čine. Naopak, skôr sa zdá, že dôkaz bol preskúmaný a posúdený vnútroštátnymi súdmi ako každý iný dôkaz. V tomto pohľade ESĽP konštatuje, že intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutého komplicom je priamo úmerná významu dohody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne. V posudzovacom prípade výhoda, ktorú M. získal, prevýšila zníženie trestu alebo finančnú výhodu, keďže znamenala prakticky beztrestnosť za zločin vraždy. Okrem iného ESĽP poznamenal, že všetky rozhodnutia týkajúceho sa trestného stíhania M. boli prijaté výlučne v rámci právomoci prokuratúry bez akejkoľvek súdnej kontroly. Európsky súd uzatvoril, že použitie dôkazu získaného od M. nebolo sprevádzané primeranými zárukami tak, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania. ESĽP, preto dospel k záveru, že trestné konanie proti sťažovateľovi nespĺňalo záruky spravodlivosti podľa článku 6 Dohovoru o ľudských právach. Obvinený Š. T. navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave. Zároveň, aby dovolací súd prikázal vec príslušnému orgánu v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Prostredníctvom svojho obhajcu podal dovolanie 15. marca 2021 (č. l. 6172-6183 spisu) aj obvinený Y. U., a to z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. e), písm.
12. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
13. c)Trestného poriadku podradil nasledovné, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu minimálne od 8. októbra 2018, t. j. od prvej vety usvedčujúcej výpovede vtedy obvineného A. O., nakoľko tohto zastupoval v tom čase rovnako ako obvineného U. advokát, JUDr. Andrej Lehoťan, ktorý svojim postupom porušil § 21 písm.
14. a)Zákona o advokácii, z čoho automaticky vyplýva aj porušenie práva podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku, a teda i § 119 ods. 2 Trestného poriadku, pričom zo strany prokurátora bol porušený § 230 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní. Takýmto konaním obhajcu a prokurátora došlo k porušeniu § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Po podaní obžaloby 25. februára 2019, podaním z 5. marca 2019 obvinený navrhol predbežne prejednať obžalobu s návrhom postupovať podľa § 244 ods. 1 písm.
15. h)Trestného poriadku s poukázaním na skutočnosti ohľadom porušenia práva na obhajobu a na ktoré opätovne poukazoval aj v prípravnom konaní a ktoré svedčili o závažnom porušení práva na obhajobu obvineného. Okresný súd svojim postupom v rozpore s § 243 ods. 2, resp. ods. 3 Trestného poriadku, § 244 ods. 1 písm.
16. h)Trestného poriadku porušil ustanovenie § 2 ods. 7, ods. 9 Trestného poriadku. K ďalšiemu porušenia práva obvinených došlo postupom Okresného súdu Bratislava IV v závere hlavného pojednávania, keď 14. februára 2020 s poukazom na § 274 Trestného poriadku súd zamietol všetky návrhy obhajoby ako nadbytočné, a to napriek tomu, že celkom zrejme nadbytočné neboli, čím porušil § 2 ods. 10 Trestného poriadku, čo zakladá dovolacie dôvody jednak v zmysle § 371 ods. 1 písm.
17. c)Trestného poriadku ako i v zmysle § 371 ods. 1 písm.
18. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
19. g)Trestného poriadku mal obvinený za to, že svedok A. po niekoľkomesačnom výkone väzby sa údajne rozhodol spolupracovať, presne vedel, akým spôsobom má vypovedať, aby ho bolo možné dostať do procesného postavenia svedka, ktorý významnou mierou prispel pri objasňovaní trestného činu spáchaného organizovanou skupinou. Jeho nezákonné procesné postavenie vyplýva z toho, že orgány činné v trestnom konaní si uvedomovali, že nie je možné mu vzniesť obvinenie a následne prerušiť trestné stíhanie voči nemu podľa § 228 ods. 3 Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že práve on bol organizátor, resp. návodca iných osôb na drogovú trestnú činnosť, na ktorej objasnení sa sám podieľal. Táto nezákonnosť sa podľa obvineného preniesla i do štádia súdneho konania a vyprofilovala i ďalšieho kajúcnika v osobe pôvodne obvineného A. O.. Orgány činné v trestnom konaní nekonali v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 230 ods. 1 Trestného poriadku, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
20. g)Trestného poriadku. Obvinený poukázal aj na nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní pri získaní dôkazu výsluchom svedka O.G.. K uvedenému uviedol (mutatis mutandis): ,,Svedok O. 17. januára 2019 odmietol vo veci vypovedať, pričom uviedol, citujem „Po poučení svedka som sa teraz rozhodol, že sa chcem ešte poradiť so svojim advokátom, a preto dnes vypovedať nebudem“. Mám za to, že svedok odmietol vypovedať z dôvodu, ktorý však nie je zákonným dôvodom na odopretie výpovede tak, ako to vyplýva z § 130 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Následne bol opätovne predvedený na výsluch 22. januára 2019, kde po porade s advokátom, ktorý bol v konflikte záujmov, usvedčil obvineného U.. Mám za to, že týmto postupom orgánov činných v trestnom konaní, t. j. opakovaním úkonu po troch dňoch, došlo k neprípustnému nátlaku. Dnes nemožno jednoznačne tvrdiť, ako by svedok O. vypovedal, ak by bol opätovne zákonne poučený o dôvodoch na odopretie výpovede bez porady s advokátom. Po podaní obžaloby svedok na hlavnom pojednávaní po riadnom poučení uviedol, že nebude vypovedať a nevypovedal. Prečítaním jeho nezákonnej výpovede na hlavnom pojednávaní z prípravného konania sa teda preniesla táto nezákonnosť do ďalšieho štádia trestného konania, čo napĺňa predmetný dovolací dôvod. Po otvorení hlavného pojednávania 26. apríla 2019 došlo k porušeniu obžalovacej zásady a zásady ústnosti, nakoľko nebola prednesená obžaloba, čo vyplýva zo zvukového záznamu a k porušeniu § 235 písm.
21. c)Trestného poriadku, nakoľko obžaloba nespĺňa základné náležitosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia ohľadne špecifikácie tzv. skutkovej a právnej vety obžaloby, čo sa ďalej prenieslo i do rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV ako i Krajského súdu v Bratislave, a teda došlo k porušeniu § 2 ods. 15, ods. 18 Trestného poriadku. Keďže na hlavnom pojednávaní nenavrhol prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena, oboznámiť obsah príkazov k ITP a k domovým prehliadkam, nemožno akékoľvek dôkazy takýmto spôsobom vykonané na hlavnom pojednávaní pokladať za vykonané zákonne, nakoľko nie je totiž možné posúdiť, či príkazy sudcu pre prípravné konanie spĺňali náležitosti tak, ako to ustanovuje judikatúra ESĽP, ale i ÚS SR, pretože je nevyhnutné pri zásahu do práva na súkromie skúmať jeho legálnosť, legitímnosť a proporcionalitu“. Vo vzťahu k porušeniu § 371 ods. 4 Trestného poriadku obvinený poukázal na nezákonnosť postupu vo vzťahu ku konkrétnym porušeniam zákona, na ktoré poukazuje obhajca obvineného U. ako aj i ďalší obhajcovia, a to na hlavnom pojednávaní ako aj v odvolaniach, a teda je potrebné v zmysle zásady ,,beneficium cohaesionis“ posudzovať, že splnené podmienky predmetného ustanovenia Trestného poriadku. Ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
22. e)Trestného poriadku vidí obvinený v tom, že počas hlavného pojednávania 15. októbra 2019 obhajoba namietala aj skutočnosť, že prísediaca Marta Gulíšková má byť vylúčená z rozhodovania, nakoľko rozhodovala v inej trestnej veci, a to v konaní o schválení Dohody o vine a treste, kde ako členovia organizovanej skupiny boli zahrnutí obžalovaní U., J., T.. Ďalší postup Okresného súdu v nezmenenom zložení, vrátane vynesenia rozsudku zakladá podľa obvineného predmetný dovolací dôvod. Vo svojom dovolaní obvinení tiež poukázal na rozporné veci týkajúce sa prvej cesty do Holandska, druhej cesty do Holandska, na výpovede svedkov, z ktorých nevyplýva účasť obvineného U. na páchaní predmetnej trestnej činnosti, na znalkyne PhDr. Kurucovú a MUDr. Stanislavovú, ktoré potvrdili, že je občasným užívateľom drog. K znalcovi Fundákovi obvinený uviedol: ,,na moju otázku, či sa vie vyjadriť, či uvedené fotografie boli vyhotovené zaisteným mobilným telefónom, alebo boli na tento telefón preposlané, uviedol, že táto otázka nebola predmetom skúmania. Týmto tvrdením znalca je teda z veľkej časti spochybnené hodnotenie opakovane sa vyskytujúce v trestnom konaní, že sa jedná o fotografie peňazí z drogovej trestnej činnosti, ktoré sú v zaistenom mobile obvineného U.. Samotné fotografie neboli oboznámené (ukázané) na hlavnom pojednávaní obvineným, a teda títo sa k nim ani nemohli vyjadriť, čím bolo porušené ustanovenie § 2 ods. 7 Trestného poriadku, čo podľa názoru obhajoby napĺňa dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm.
23. g)Trestného poriadku“. Na hlavnom pojednávaní boli oboznámené zvukové nahrávky z vykonaných odposluchov s ich prepismi. Informačno-technické prostriedky podľa obvineného nepreukazujú akúkoľvek účasť obvineného U. na žalovanej trestnej činnosti. Tento dôkaz na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný zákonne, nakoľko prokurátor nenavrhol oboznámiť obsah príkazov na hlavnom pojednávaní. Taktiež neboli oboznámené príkazy na vykonanie domových prehliadok a správy z požičovní áut nepreukazujú účasť obvineného na žalovaných skutkoch. Naopak, spochybňujú tvrdenia A.. Uvedené zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
24. i)Trestného poriadku. Napadnutý rozsudok obvinený považuje za nepreskúmateľný, neodôvodnený, založený na dôkazoch získaných nezákonne, vykonaných nezákonne súdom l. stupňa, ktoré pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku bez odstránenia rozporov, s výnimkou oboznámenia príkazov na informačno-technické prostriedky. Obvinený tiež namietal zlé vymedzenie skutku, ako jedného skutku. Podľa obvineného by mal byť skutok vymedzený ako pokračovací trestný čin (v prípade preukázania viny). K pochybeniu už v prípravnom konaní, keď nebolo pre každý takýto čiastkový útok pokračovacieho trestného činu rozšírené vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku. Keďže nebolo takto postupované, nemohla byť podaná ani obžaloba pre čiastkové skutky, nakoľko to odporuje § 234 ods. 2 Trestného poriadku prvá veta. Postup podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku v danom prípade základným predpokladom pre získanie dôkazov zákonným spôsobom a spôsobuje nezákonnosť celého konania. Je nevyhnutné, aby pri každom čiastkovom skutku bol identifikovaný obvinený, ktorý sa ho mal dopustiť. Ak tomu tak nie je, nie je možné uplatňovať reálne právo na obhajobu. Obvinený ďalej uviedol (mutatis mutandis): ,,V skutkovej vete rozsudku Krajského súdu v Bratislave (aj Okresného súdu Bratislava IV) chýba opis látky, v koncentrácii spôsobilej nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, sociálne správanie (viď rozsudok dovolacieho súdu 6Tdo/22/2019). Nie je uvedené, ani jasné, kde a akým spôsobom súd dospel k názoru, že sa jedná o kokaín. Z vyššie uvedeného neprijatia právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tdo/22/2019, by však s odôvodnením, aké je na str. 43 posledný odsek rozsudku krajského súdu, hrozilo a nielen v tomto prípade odsudzovanie osôb, ktorých jeden, resp. po dohode dvaja „svedkovia kajúcnici“ ich označia ako dílera. Tu poukazujem na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov ohľadne posudzovania a hodnotenia výpovedí „kajúcnikov“. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že na uznanie viny nemôžu stačiť len výpovede spolupracujúcich osôb, ktoré nie sú potvrdené aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ak navyše nie je možné vylúčiť ich účelovosť motivovanú snahou získať miernejší postih oproti ostatným obvineným z tejto trestnej činnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To/1/2014). Taktiež sa stotožňujem s názorom uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4To/10/2015, že bez ďalších podporných dôkazov proti obvineným, ktorými je možné hodnoverne preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup v istej miere spochybňoval nielen zákonnosť, ale i spravodlivosť celého trestného konania. Ďalej poukazujem na rozhodnutie ESĽP - Adamčo proti Slovenskej republike - č. 45084/14, z ktorého vyplýva, že dôveryhodnosť, resp. nedôveryhodnosť výpovede „kajúcnika“ je treba hodnotiť nielen z pohľadu výhod, ktoré takýto svedok získal v aktuálnom trestnom konaní, ale aj z pohľadu prípadných výhod získaných týmto svedkom v inom trestnom konaní (tu dávam opätovne do pozornosti zamietnutie môjho návrhu ako nadbytočného na hlavnom pojednávaní 14. februára 2020 Okresným súdom Bratislava IV, kde som navrhoval zabezpečiť uznesenia a rozsudky voči svedkom, ktoré mali dokladovať ich procesné postavenie v iných konaniach). Ak teda je skutková a právna veta postavená na výpovediach kajúcnikov bez zaistenia drogy, uvedenia koncentrácie látky, s opakovaným použitím slov „pravdepodobne“, bez uvedenia údajných kupujúcich, ceny, miesta, kde malo dôjsť k predaju, množstva látky, potom je podľa názoru obhajoby možné postupovať len podľa § 285 písm.
25. a)Trestného poriadku. Skutková a právna veta je ďalej bez konkrétnych dôkazov vo vzťahu k obvinenému U. konštruovaná tak, aby napĺňala právnu kvalifikáciu i podľa § 172 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)

§ 138písm.

b), písm. i) Trestného zákona, avšak taktiež bez opory vo vykonanom dokazovaní. Kvalifikačný znak podľa § 172 ods. 2 písm. c)

§ 138písm.

1. b)Trestného zákona, t. j. po dlhší čas nie je naplnený, nakoľko je zrejmé (za predpokladu preukázania viny v ods. 1 § 172 Trestného zákona), že čiastkové útoky mal obvinený U. páchať „pravdepodobne“ od 13. januára 2017 do 16. januára 2017 a „pravdepodobne“ od 5. februára 2017 do 7. februára 2017. Je teda zrejmé, že sa nejedná o dostatočne dlhý časový úsek na to, aby v zmysle rozhodovacej praxe súdov bola naplnená kvalifikovaná skutková podstata podľa § 172 ods. 2 písm.
2. c)Trestného zákona. Čo sa týka kvalifikačného znaku podľa § 172 ods. 2 písm. c)

§ 138písm.

1. i)Trestného zákona, nebolo preukázané, že došlo k spolčeniu osôb za účelom páchania trestného činu, nebola ničím a nikým preukázaná deľba úloh medzi údajnými členmi skupiny, plánovitosť a koordinovanosť. O niektorých určujúcich atribútoch hovorí len „kajúcnik“ A. a nikto iný a dokonca aj „kajúcnik“ O. existenciu skupiny vyvracia. Avšak aj zo samotného vyjadrenia svedka A. nie je možné konštatovať splnenie všetkých určujúcich atribútov súčasne tak, ako to vyžaduje § 129 ods. 2 Trestného zákona. Kvalifikačný znak podľa § 172 ods. 3 písm.
2. c)Trestného zákona v danom prípade nemôže byť naplnený, nakoľko v skutkovej vete rozsudku krajského súdu sa kladie za vinu obvineným nakladanie s látkou označenou ako kokaín bez uvedenia koncentrácie účinnej látky. Je nepochybné, že práve uvedenie koncentrácie účinnej látky by bolo rozhodujúce pre posúdenie naplnenia kvalifikačného znaku podľa § 172 ods. 3 písm.
3. c)Trestného zákona“. Podľa obvineného skutok napĺňa znaky obzvlášť závažného zločinu, na ničím nepodložené a neverifikované výpovede „kajúcnikov“, rozpory, s ktorými sa krajský súd nevysporiadal v ich výpovediach a rozhodnutie v merite veci je opreté o nezákonne získané dôkazy, dôkazy, ktoré neboli získané zákonným spôsobom alebo súdom vykonané zákonne, prípadne vôbec. Uvedené zakladá dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm.
4. i)Trestného poriadku už aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozhodnutie, sp. zn. 6Tdo/40/2017, z ktorého vyplýva „V zmysle § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku je dovolací súd zisteným skutkovým stavom viazaný, ale len za predpokladu, že tzv. skutková veta obsiahnutá vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenia všetkých skutkových okolností, ktoré vyžaduje použitá právna kvalifikácia skutku. Pokiaľ tomu tak nie je, musí aj dovolací súd skúmať správnosť a zákonnosť ustálenia skutkového stavu, čo vyplýva z práva na spravodlivý proces, mimo ktorého nestojí ani dovolacie konanie a ak zistí, že pritom bol porušený zákon, je povinný túto nezákonnosť napraviť“. ... ,,V neposlednej miere aj samotné odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave je vnútorne protirečivé a nekonzistentné. Na tomto mieste poukazujem na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 243/2007 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR - rok 2008, z ktorého vyplýva právna veta: Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky či čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Čo sa týka trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona, súd sa vôbec nezaoberal a nebral do úvahy výpoveď svedkyne U., ani ňou predloženými dôkazmi. Mám za to, že pri ukladaní trestu prepadnutia majetku súd porušil ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm.
6. i)Trestného poriadku, nakoľko je okrem iného celkom zrejmé, že majiteľom vecí - hotovosti 8.340,00 Eur a zlata je K. U. a tieto neboli použité na spáchanie trestného činu alebo získané trestnou činnosťou obvineného U.“. Obvinený požiadal dovolací súd, aby vyslovil rozsudkom v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku, že napadnutým rozsudkom bol porušený zákon v neprospech obvineného Y. U.. Zároveň požiadal, aby dovolací súd rozhodol podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku o väzbe. Obvinený prostredníctvom obhajcu podal doplnenie dovolania (č. l. 6196 spisu), a to o dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm.
7. a)Trestného poriadku. Uviedol, že: ,,...obžaloba bola podaná pre obzvlášť závažný zločin s trestnou sadzbou prevyšujúcou spodnou hranicou 15 rokov a skutok mal byť spáchaný organizovanou skupinou, pričom tieto skutočnosti sa premietli i priamo do rozsudku Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. Vecne príslušným súdom na rozhodnutie v predmetnej trestnej veci je v zmysle § 16 ods. 1 písm. a),
8. b)Trestného poriadku Okresný súd Bratislava I, t. j. Okresný súd v sídle Krajského súdu. K podaným dovolaniam obvineného Š. T. a obvineného Y. U. podal vyjadrenie prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava (č. l. 6201 - 6205 spisu). K jednotlivým dovolacím dôvodom uviedol nasledovné (mutatis mutandis): K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
9. a)Trestného poriadku: ,,Dňa 1. januára 2017 nadobudla právoplatnosť novela (zák. č. 316/2016 Z. z.) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá upravila znenie § 7 ods. 2 písm.
10. a)tak, že okresným súdom v sídle krajského súdu na účely trestného konania v obvode Krajského súdu v Bratislave je v bode 4 Okresný súd Bratislava IV pre územný obvod okresu Bratislava IV. Obžaloba v danej veci bola podaná na Okresný súd Bratislava IV 25. februára 2019. Z uvedeného vyplýva, že vec bola riadne prejednaná vecne a miestne príslušným súdom [v nadväznosti na § 16 ods. 1 písm. a), písm.
11. b)Trestného poriadku], a preto nie je uvedený dovolací dôvod zjavne splnený“. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
12. c)Trestného poriadku (mutatis mutandis): ,,Právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený podľa 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
13. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
14. i)Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. V kontexte s uvedenými tvrdeniami a skutočnosťami, ktorými obhajoba u oboch obvinených dôvodila dotknutý dovolací dôvod, som nezistil splnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
15. c)Trestného poriadku. Z dikcie tohto dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Takéto pochybenia som však v tomto konaní nezistil. Pokiaľ obhajca obvineného Y. U. navyše argumentuje, že k porušeniu práva na obhajobu obvineného malo dôjsť konaním iného obhajcu (JUDr. Andreja Lehoťana), tak táto argumentácia je zjavne scestná a irelevantná, nakoľko nejde o porušenie práva na obhajobu, ktoré by sa eventuálne mohlo pričítať orgánu činnému v trestnom konaní, keďže prípadné porušenie práva na obhajobu by mohlo vzniknúť jedine konaním samotného orgánu činného v trestnom konaní, ktorý však nenesie zodpovednosť za konanie iného obhajcu vo veci“. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
16. e)Trestného poriadku prokurátor uviedol (mutatis mutandis): ,,Na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
17. e)Trestného poriadku sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený (§ 31 Trestného poriadku), pričom o jeho vylúčení nebolo rozhodnuté. Na podklade vyjadrenia obhajoby som nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali oprávnenosť tohto dovolacieho dôvodu. Navyše o skutočnostiach prezentovaných obhajobou sa vo svojom rozhodnutí vyjadril Krajský súd v Bratislave, pričom s tam prezentovanou argumentáciou sa plne stotožňujem a pokladám ju za zákonnú a dôvodnú“. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
18. g)Trestného poriadku (mutatis mutandis): ,,Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
19. g)Trestného poriadku je potrebné podotknúť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Žiadna zo skutočností, ktoré by zakladali opodstatnenosť dotknutého dovolacieho dôvodu, zistená v tomto konaní nebola“. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
20. i)Trestného poriadku (mutatis mutandis): ,, V nadväznosti na uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
21. i)Trestného poriadku je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že dovolanie z citovaného dôvodu možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o tento dovolací dôvod, je potrebné hodnotiť skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Predmetom tohto dovolacieho dôvodu tak môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom, a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. V rámci tohto dovolacieho dôvodu tak nemožno účinne namietať ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu, keďže aj to by odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom, ktorá je výslovne zakotvená v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
22. i)veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, a ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania iniciovaného obvineným je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Dôvod dovolania podľa tohto písmena slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Nielen vo vzťahu k vyššie uvedenému dovolaciemu dôvodu, ale aj vo vzťahu k ostatným mám za to, že Krajský súd v Bratislave bez akýchkoľvek pochybností správne vyhodnotil skutkový stav a jeho právne posúdenie, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi aspektmi dôležitými pre ukladanie trestov. Námietky obhajoby týkajúce sa spochybňovania jednotlivých výpovedí svedkov, sú námietkami vzťahujúcimi sa k preskúmavaniu správnosti a úplnosti zisteného skutku, ktorý však dovolací súd v konaní o dovolaní nemôže skúmať a ani meniť, a z tohto dôvodu sa s nimi ani nemôže zaoberať (na podklade dovolania obvinených)“. Prokurátor navrhol, aby dovolací súd dovolanie podľa § 382 písm.
23. c)Trestného poriadku odmietol. Dňa 17. augusta 2021 bolo do spisu doručené vlastnoručne napísané doplnenie dovolania obvineným Y. U.Ť. (č. l. 6304-6305 spisu), ktorým doplnil dovolanie o rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 6T/32/2018, zo 14. januára 2020 a o uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/29/2020, z 8. apríla 2021. Poukazom na uvedené rozhodnutia obvinený v podstate požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o vysvetlenie, aký kokaín sa mu kladie za vinu, keď z vyjadrení svedkov T. A., B. I. a A. O. sa nedá náležite zistiť, alebo vyvodiť, či ide skutočne o psychotropnú látku v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. Dňa 11. októbra 2021 obvinený Š. T. zaslal do spisu vlastnoručne napísané vyjadrenie k doplneniu dovolania obvineného Y. U. (č. l. 6338 spisu), v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s predmetným doplnením dovolania. Obvinený Y. U. zaslal 6. júna 2022 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vlastnoručne napísané doplnenie dovolania, ktorým namietal trest prepadnutia majetku, ktorý mu bol uložený podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona, nakoľko je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež: ,,s čl. 1 Dodatkového protokolu s čl. 17 Charty v spojení s čl. 52 ods. 1 Charty a s čl. 49 ods. 3 Charty“. Obvinený podotkol, že: ,,tento majetok nepochádza zo žiadnej trestnej činnosti. Nie je ani výnosom zo žiadnej trestnej činnosti. Nebol použitý na spáchanie žiadnej trestnej činnosti, ani nebol určený na spáchanie trestného činu“. Uviedol, že zo žiadneho rozsudku nevie zistiť, čo mal touto vymyslenou trestnou činnosťou získať aj napriek tomu, že krajský súd podmienil kvalifikačný znak organizovanej skupiny práve vytváraním zisku. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bolo Okresným súdom Bratislava IV predložené dovolanie obvineného O. J., podané prostredníctvom jeho obhajcu zo 4. novembra 2021 (sp. zn. 1Tdo/57/2021), a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. g), písm.
24. i)a alternatívne písm.
25. e)Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
26. i)Trestného poriadku obvinený uviedol nasledovné. Skutok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného musí byť v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého sa obvinený uznáva za vinného. V nastolenej právnej veci súd ustálil vinu obvineného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie alebo obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)

§ 138písm.

b), písm.

1. i)Trestného zákona. Obvinený upriamil výklad na ustanovenie § 371 ods. 5 Trestného poriadku: ,,Dôvody podľa odseku 1 písm.
2. i)a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného“. Uvedené je žiaduce najmä z toho dôvodu, že ak by dovolací súd došiel k záveru o nesprávnosti jedného z normatívnych znakov bez toho, aby táto skutočnosť mala dopad na rozmedzie trestnej sadzby, tak sa vždy zásadným spôsobom mení postavenie obvineného. Je tomu tak preto, lebo zásadnú zmenu postavenia obvineného nie je možné zredukovať len na prípadnú výšku trestnej sadzby. V tomto smere poukazujeme na Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. I. ÚS 519/19 z 02.04.2020, body 66/, 67/ a 69/ (rovnako tiež na Nález Ústavného súdu SR, z 18. februára 2020, sp. zn. I. ÚS 311/2017)“. Vo vzťahu k tomu, či je predmetom obžaloby (a potom i nasledovného konania pred súdom nižších inštancií) len jeden skutok alebo viacero skutkov, obvinený uviedol, že v prípade, ak viacero, tak súdy nižších inštancií vôbec nezaoberali tým, aká účasť je pripisovaná jednotlivým obvineným na týchto skutkoch. Tieto námietky boli formulované už na začiatku hlavného pojednávania a sú relevantné podľa obvineného nielen z pohľadu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku, ale i z pohľadu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku. Súd prvého stupňa mal (v súlade s obžalobu prokurátora) za to, že predmetom trestného stíhania je len jeden skutok, tak z hľadiska hmotného práva ako i z práva procesného, argumentujúc pritom judikatúrou o totožnosti spáchaného skutku. Aj napriek námietkam obhajoby sa k tejto skutočnosti odvolací súd nevyjadril. Obvinený ďalej uviedol, že otázka totožnosti skutku spôsobuje aplikačné problémy v rozhodovacej činnosti súdov, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 110/2012, z 3. decembra 2012. Vo vzťahu k tvrdeniu, že obžalobou vymedzený skutok predstavuje jeden skutok (prvostupňový súd aj odvolací), obvinený uviedol (mutatis mutandis): ,,Skutok bol vymedzený tak, že všetci obvinení spolu s ďalšími osobami mali spáchať celkom sedem čiastkových útokov v období od začiatku roka 2017 do dňa zadržania (t. j. do 26. marca 2018). Možno uzavrieť, že predmetom stíhaného skutku by bol skutok spáchaný v referenčnom období minimálne jedného roku. Tomuto nakoniec zodpovedá i právna kvalifikácia skutku (vykonaná prokurátorom ako i súdom) spočívajúca v naplnení kvalifikačného znaku podľa § 138 písm.
5. b)Trestného zákona, t. j. spáchaný po dlhší čas”. Kvalifikačný znak podľa § 138 písm.
6. b)Trestného zákona však prichádza do úvahy len v prípade, ak ide o trestný čin pokračovací, hromadný alebo trvajúci. Nemôže sa napríklad jednať o trestný čin páchaný opakovane (§ 122 ods. 9 Trestného zákona). Vzhľadom na “skutok”, ktorý je predmetom trestného stíhania, neprichádza do úvahy právna kvalifikácia skutku ako hromadného alebo trvajúceho. Hromadný trestný čin je vylúčený z toho dôvodu, lebo všetky čiastkové útoky napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu a do úvahy neprichádza ani trvajúci trestný čin (tento by bol prípustný len v prípade naplnenia alternatívy skutkovej stránky stíhaného trestného činu vo forme “prechovávania”, z povahy skutku ako jej právnej kvalifikácie však vyplýva, že sa obvinenému kladie za vinu i spáchanie iných alternatív, u ktorých je vylúčená trvácnosť)“. N