Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/25/2022 Identifikačné číslo spisu: 3608899999 Dátum vydania rozhodnutia: 13.09.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3608899999.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v spore žalobcu: BANKRUPTCY & RECOVERY SERVICE, k. s., so sídlom Nám. M. Benku 10, 811 07 Bratislava, IČO: 36 669 415, správca konkurznej podstaty úpadcu Diligentia R.C., s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 12, 821 04 Bratislava, IČO: 46 008 616, proti žalovanej: Vlasta Melicheríková - REA 100, miesto podnikania Komenského 673/23, 956 18 Bošany, IČO: 34 583 335, zastúpenej JUDr. Ivanou Magdolenovou Joríkovou, advokátkou, so sídlom Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, o zaplatenie 9.999,55 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Partizánske, pod sp. zn. 3Cb/5/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24. novembra 2021, č. k. 8Cob/62/2019 - 1034, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a . II. Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie 1. Okresný súd Partizánske (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.999,55 € s 18,8%-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku návrh zamietol. Výrokom III. vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom zamietol. Výrokom IV. konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil. Výrokom V. žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu a odvolanie žalovanej uznesením zo dňa 20. decembra 2016 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., ktorým bola žalovaná zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom zamietol a čo do trov konania (výrok V.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil, zrušil. 3. Okresný súd Partizánske uznesením zo dňa 20. apríla 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur zastavil. Právoplatnosť uvedené uznesenie nadobudlo dňa 27.05.2017. 4. Okresný súd Partizánske viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne v zrušujúcom uznesení rozsudkom zo dňa 19. októbra 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, rozhodol tak, že výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.999,55 Eur s 18,8%-ným úrokom z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 5. Právny predchodca žalobcu sa žalobou zo dňa 12.05.1999 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.249,01 Eur (459.391,80 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5% z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobou uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že na základe zmluvy uzavretej so spoločnosťou REITANGRUPEN a.s., Nórsko je žalobca výhradným zástupcom na rozširovanie franchisingového systému maloobchodného diskontného predaja potravín na území Slovenskej republiky pod obchodným označením REMA 1000. Žalovaná ako samostatne zárobkovo činná osoba nadobudla na základe dohodnutej obchodnej spolupráce so žalobcom dňa 28.01.1998 obchodné podnikateľské označenie REMA 1000 za účelom prevádzkovania určenej maloobchodnej predajne potravín REMA 1000. Strany sporu uzavreli obchodnú spoluprácu v zmysle ustanovenia § 269 Obchodného zákonníka v systéme franchisingu, na základe ktorej žalovaná začala podnikať s účinnosťou od 02.02.1998 pod obchodným označením REMA 1000. V zmysle franchisingových podmienok žalobca zriadil a odovzdal žalovanej do prevádzkovania maloobchodnú predajňu REMA 1000 na Kubačovej ul. č. 19 s účinnosťou od 02.02.1998, na základe ktorej žalovaná prevzala predajňu REMA 1000 do prevádzkovania, vrátane technologického zariadenia a vybavenia predajne a vyzásobenia predajne maloobchodným potravinárskym, drogistickým a priemyselným tovarom. Týmto dňom žalovaná maloobchodnú predajňu užívala, prevádzkovala a predávala tovar ako obchodný partner žalobcu. Žalobca predložil v zmysle dohodnutej franchisingovej spolupráce žalovanej franchisingovú zmluvu na prevádzkovanie predajne REMA 1000, ktorú žalovaná akceptovala a v zmysle dohodnutých podmienok predajňu prevádzkovala, platila faktúry vystavené žalobcom za poskytnuté hnuteľné a nehnuteľné veci a franchisingové služby a obchodný názov tak, ako boli uvedené vo franchisingovej zmluve a poberala zisk z prevádzkovania predajne. V zmysle dohodnutých franchisingových podmienok a uzavretej podnájomnej zmluvy bola dohodnutá a akceptovaná mesačná cena za prenajaté nebytové priestory vo výške 6% z mesačných tržieb dosiahnutých v predajni, cena za prenajaté technologické a interiérové vybavenie (HIM, DHIM) vo výške 2,5% z nadobúdacej hodnoty a cena za poskytované franchisingové služby žalobcom a použitie obchodného názvu vo výške 1% z mesačnej tržby, ktoré žalobca žalovanej fakturoval mesačne. Žalovaná tieto faktúry riadne platila žalobcovi, a to až do mesiaca máj 1998, kedy prestala platiť prenajaté technologické zariadenie a od mesiaca jún aj cenu za prenajaté priestory, poskytované služby a obchodný názov, hoci zriadenú predajňu naďalej prevádzkovala. Žalovaná franchisingovú zmluvu, napriek tomu, že podmienky akceptovala, nepodpísala. Na základe tohto stavu žalobca a žalovaná ukončili franchisingovú spoluprácu pri prevádzkovaní predajne REMA 1000 na Kubačovej 19 v Bratislave dohodou zo dňa 20.08.1998 k určenému dňu 30.09.1998 s tým, že ku dňu ukončenia spolupráce a odovzdania predajne budú vysporiadané záväzky žalovanej voči žalobcovi, podľa fakturovaného stavu v závislosti od inventúrneho stavu zásob potravín na predajni, ktoré žalobca mal prevziať. Žalovaná v zmysle uzavretej dohody o skončení spolupráce uplatnila na pohľadávku žalobcu kompenzačnú námietku na započítanie s tovarovými zásobami v predajni, ktoré boli vo vlastníctve žalovanej a rozdiel v protipohľadávke sa zaviazala uhradiť v hotovosti dňa 15.09.1998. 6. Okresný súd skonštatoval, že predmetom sporu ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 9.999,55 Eur s príslušenstvom, ktorý po vykonanom dokazovaní a zhodnotení jeho výsledkov posúdil ako dôvodný len sčasti a žalovanou vznesená kompenzačná námietka, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. 7. Medzi stranami sporu nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie sporné, že žalovaná prevádzkovala v čase od 02.02.1998 do 18.09.1998 v Bratislave - Rači, na ulici Kubačová 19 predajňu pod obchodným názvom REMA 1000. Podnájomcom priestorov predajne, vlastníkom technologického vybavenia predajne a oprávneným zástupcom majiteľa obchodného mena REMA 1000 bol žalobca. Naopak sporné v konaní bolo, či medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu podnájomnej zmluvy a franchisingovej zmluvy a aké sú vzájomné nároky účastníkov zo zmlúv, prípadne aké sú následky neplatnosti uvedených zmlúv. 8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že k platnému uzavretiu podnájomnej zmluvy a ani k platnému uzavretiu franchisingovej zmluvy medzi stranami sporu nedošlo. Obe zmluvy mali byť dohodnuté ako navzájom podmienené. Platnosť jednej zmluvy mala byť predpokladom platnosti druhej a neplatnosť jednej zmluvy mala mať za následok neplatnosť zmluvy druhej. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že franchisingová zmluva predložená žalobcom nebola podpísaná žalovanou, nakoľko táto so zmluvou v znení, v akom ju predložil žalobca nesúhlasila a vykonávala kroky smerujúce k dojednaniu franchisingovej zmluvy s iným obsahom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že neplatnosť franchisingovej zmluvy má potom za následok aj neplatnosť zmluvy podnájomnej, hoci tá bola žalovanou riadne podpísaná, keďže ich platnosť mala byť vzájomne podmienená. 9. Neplatnosť podnájomnej zmluvy okrem vyššie uvedeného podľa okresného súdu spôsobila aj absencia súhlasu prenajímateľa s podnájmom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v priebehu konania nepreukázal jemu udelený súhlas na prenechanie nebytových priestorov - predajne do podnájmu žalovanej. Súd prvej inštancie upozornil na skutočnosť, že spoločnosť Koramark s.r.o., od ktorej žalobca svoj súhlas s podnájmom odvodzoval, nebola prenajímateľom nehnuteľnosti, ale sama bola podnájomcom. Nájomcom bola spoločnosť FANPEX spol s r.o. Navyše, žalobca nepreukázal ani súhlas obce (mestskej časti Bratislava - Rača) s nájmom nebytových priestorov. Povinnosť súhlasu s nájom sa podľa názoru súdu mala vzťahovať aj na podnájom, pretože v opačnom prípade by bolo možné obísť zákonnú povinnosť užívateľa nebytových priestorov, mať súhlas obce s nájmom nebytových priestorov tým, že súhlas by získal nájomca, pričom skutočný užívateľ (podnájomca) by priestory mohol užívať v podstate na ľubovoľný účel bez súhlasu obce. Účel zákona videl súd prvej inštancie v umožnení obci udeliť nesúhlas s užívaním určitého nebytového priestoru určitou osobou, z ktorého dôvodu považoval súd prvej inštancie, že sa povinnosť súhlasu vzťahuje aj na podnájomcu. 10. Okresný súd posudzoval (pod)nájom priestorov a franchising v súlade s prejavmi sporových strán vo februári 1998 oddelene. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na čl. 3 predloženej franchisingovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že žalobca považoval podnájomnú zmluvu a franchisingovú zmluvu za dve samostatné (hoci vzájomne súvisiace) zmluvy. Uvedené bolo dôvodom, prečo okresný súd skúmal ich platnosť a prípadné dôsledky ich neplatnosti oddelene. 11. Vzhľadom na konštatovanú neplatnosť podnájomnej zmluvy a franchisingovej zmluvy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvné strany sú povinné si navzájom vydať všetko, čo z nich nadobudli podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Keďže zo strany žalobcu plnenie nespočívalo v peňažnom plnení, ale vo výkonoch (podnájom, nájom vybavenia predajne, know-how), musela sa mu poskytnúť tomu zodpovedajúca peňažná náhrada. 12. Súd prvej inštancie preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55 Eur s 18,8%-ným úrokom z omeškania ročne od 12.05.1999 do zaplatenia. Uvedená suma mala podľa názoru okresného súdu zodpovedať peňažnej náhrade za užívanie technologického zariadenia za čas, kedy žalovaná užívala predajňu (9.055,56 Eur) a sčasti cene tovarových zásob (943,99 Eur). Žalobca si uplatnil cenu nájmu za prenajaté technologické zariadenie v sume 285.261,80 Sk (9.468,96 Eur). Žalovaná so zaplatením ceny prenájmu za technologické zariadenie v sume 272.807,80 Sk, t.j. 9.055,56 Eur súhlasila. Keďže medzi sporovými stranami čo do tejto sumy spor nebol, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 9.055,56 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie technologického zariadenia žalovanou. Žalobca si okrem uvedeného uplatnil aj nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodávky tovarov v celkovej výške 28.438,90 Sk, t.j. 943,99 Eur. Nakoľko žalovaná ani v tejto časti nárok žalobcu nerozporovala a uviedla, že je ochotná uvedenú sumu uhradiť, okresný súd ju zaviazal z titulu zaplatenia kúpnej ceny za dodávku tovaru na zaplatenie sumy 943,99 Eur. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie v uvedenej časti žalobe vyhovel. 13. V súvislosti so žalobcom požadovaným úrokom z omeškania, okresný súd zdôraznil, že žalobca nepreukázal platné zmluvné dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,5% z dlžnej sumy za každý deň omeškania, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Súd prvej inštancie však priznal žalobcovi úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, stanovený v zákonnej výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka od 12.05.1999 do zaplatenia. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako neplatný, strany boli povinné si navzájom vydať bezdôvodné obohatenie, t.j. všetko, čo podľa zmluvy dostali. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, a to odo dňa, keď žalobca na súde urobil právny úkon smerujúci k uplatneniu svojho práva na súde, t.j. dňa 12.05.1999. 14. Inými slovami, okresný súd plnenie v prospech žalobcu priznal prevažne z titulu bezdôvodného obohatenia (iba v malej časti z titulu kúpnej zmluvy, v uvedenej časti, pričom rozpor medzi stranami čo do dôvodu ani čo do výšky sumy nebol), nie z titulu franchisingovej, respektíve nájomnej zmluvy. Pri priznaní náhrady za prenajaté technologické zariadenie okresný súd vychádzal z toho, že žalovaná súhlasila s peňažnou náhradou do výšky žalovanej sumy, pričom táto peňažná náhrada zodpovedala podľa názoru súdu prijatému bezdôvodnému obohateniu. 15. Predmetom vzájomného návrhu žalovanej po čiastočnom zastavení zostala suma vo výške 3.927,10 Eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhodnotil kompenzačnú námietku žalovanej ako nedôvodnú, nakoľko žalovaná užívala priestory predajne, technické vybavenie a aj obchodné označenie, ako aj know-how žalobcu. Pri formovaní tohto záveru okresný súd vychádzal zo samotného vyjadrenia žalovanej zo dňa 30.12.2013, obsahom ktorého bolo odvolanie proti rozsudku zo dňa 24.10.2013, č.k. 3Cb/5/2008-886, kde uviedla, že žalobca jej fakturoval za koncepciu, t.j. know-how a použitie obchodného mena spolu vo výške 306.584,- Eur, pričom z tejto sumy uhradila len 201.985,10 Eur. Ďalej právny zástupca žalovanej na pojednávaní zo dňa 19.10.2017 uviedol, že uvedenú sumu žiada žalovaná priznať z titulu bezdôvodného obohatenia, ako rozdiel medzi zaplatenou sumou na nájomnom a obvyklým nájomným. 16. Čo sa týka vydania bezdôvodného obohatenia, žalobca od žalovanej prijal peňažné plnenie vo výške 1.406.381,80 Sk (46.683,31 Eur) - súd vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania. Síce obvyklé nájomné za prenájom nebytových priestorov v danom období predstavovalo 986.827,- Sk (t.j. 32.756,65 Eur), avšak súd prvej inštancie bral do úvahy, že žalovaná v uvedenom období užívala nielen predajňu, t.j. stavbu, ale aj know-how žalobcu. Rozdiel medzi zaplatenou sumou a obvyklým nájomným tak tvorila suma 13.926,65 Eur, avšak súd prvej inštancie upozornil, že tento rozdiel nezohľadňuje užívanie obchodného mena žalobcu ani ostatné nehmotné plnenia, ktoré žalobca žalovanej poskytol (napr. zásobenie predajne, systém predaja a skladovania, dodávateľské zázemie, reklamné služby, kontrolnú činnosť a podobne). Žalovaná akceptovala za poskytnuté služby pohľadávku žalobcu 9.999,55 Eur, pričom rozdiel 3.927,10 Eur žiada zaplatiť od žalobcu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Súčasť bezdôvodného obohatenia tak podľa súdu prvej inštancie predstavovali aj tieto nehmotné plnenia, ktoré žalovaná pri prevádzke predajne prijala. Prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom (t.j. rozdiel medzi zaplateným nájomným a obvyklým nájomným) podľa názoru súdu prvej inštancie zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam (know-how) užívaným žalovanou. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že nie je dôvod na započítanie nároku žalovanej vo výške 3.927,10 Eur voči pohľadávke žalobcu. 17. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca vzniesol námietku premlčania vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovanej. V tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku okresný súd s poukazom na ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka upozornil, že k plneniu vo vzťahu k podnájmu došlo najneskôr 18.09.1998, k premlčaniu práva na vrátenie plnenia uskutočneného na podklade neplatnej zmluvy došlo najneskôr uplynutím štyroch rokov, t.j. 18.09.2002. Vzájomný návrh však bol podaný v roku 2001, preto okresný súd uzavrel, že k premlčaniu nedošlo. 18. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie zobral do úvahy, že žalobca ako aj žalovaná boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Žalobca bol úspešný, čo do zaplatenia istiny 9.999,55 Eur s 18,8%-ným úrokom z omeškania od 12.05.1999 a žalovaná, čo do zaplatenia 5.249,46 Eur s príslušným úrokom z omeškania vo výške 0,5% denne od 01.11.1998 do zaplatenia. Nakoľko boli žalobca, ako aj žalovaná len čiastočne úspešní, súd preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, v zmysle § 255 ods. 1, 2 C.s.p.. 19. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 24. novembra 2021, č. k. 8Cob/62/2019 - 1034, výrokom I. zmenil rozsudok Okresného súdu Partizánske zo dňa 19. októbra 2017, č. k. 3Cb/5/2008-967, v časti výroku I. a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.072,45 Eur spolu s 18,8 % ročným úrokom z omeškania od 12.05.1999 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom II. žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ani trov odvolacieho konania nepriznal. 20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné po právnom posúdení veci v napadnutej časti zmeniť podľa § 388 C.s.p.. Pri formovaní svojho právneho názoru odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie alebo na nariadenie pojednávania, ktoré by vyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd nezistil, že by v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu procesných predpisov. 21. S konštatovaním súdu prvej inštancie, že k platnému uzatvoreniu franchisingovej zmluvy nedošlo, sa odvolací súd stotožnil. Rovnako tomu bolo aj v prípade záveru o vzájomnom podmienení franchisingovej zmluvy a podnájomnej zmluvy a ďalších dôvodov, ktoré mali za následok neplatnosť podnájomnej zmluvy. 22. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie ustálil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno len v tej časti, v ktorej žalovaná jeho nárok uznala (bod 71. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). Vo zvyšku žalobcovho nároku odvolací súd upozornil, že bola žaloba právoplatne zamietnutá výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, dňom 31.12.2013. V podanom odvolaní žalovaná uznávací prejav, ani sumu 9.999,55 Eur s príslušenstvom nerozporovala, žiadala však vyhovieť svojmu návrhu na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom, v ktorej časti ležalo dôkazné bremeno na žalovanej. 23. Po dôslednom preskúmaní obsahu spisového materiálu, odvolací súd uzavrel, že žalovaná svoj nárok na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur s príslušenstvom dostatočným spôsobom preukázala, a teda uniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nároku. Z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaná užívala na základe neplatnej zmluvy nebytový priestor v období od 02.02.1998 do 18.09.2000, za ktorý platila zmluvne dohodnutú výšku nájmu na základe žalobcom vystavených faktúr. To znamená, že žalobcovi tak nárok na zmluvne dohodnuté nájomné nevznikol. Vznikol mu len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, za užívané priestory počas ich užívania. Dôraz odvolací súd kládol na závery znaleckých posudkov vykonaných v priebehu sporu, ktoré boli stranami sporu po odstránení rozporov akceptované. S prihliadnutím na znalecké posudky mal odvolací súd za preukázané, že rozdiel medzi plnením žalovanej zo zmluvy a obvyklým nájomným predstavoval sumu 13.926,65 Eur v prospech žalovanej, ktorá sa zaplatenia tejto sumy domáhala z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaná, vedomá si nároku žalobcu z franchisingovej zmluvy a v snahe ukončiť spor, uznala jeho nároky z tejto zmluvy vo výške 9.999,55 Eur. Sumu vo výške 3.927,10 Eur žiadala vydať ako bezdôvodné obohatenie a vo zvyšku uplatnenej vzájomnej žaloby vzala žalobu späť. Po právoplatnosti čiastočného späťvzatia vzájomnej žaloby, sa zo vzájomnej žaloby žalovanej voči žalobcovi stala kompenzačná námietka, ktorú bol podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie povinný ako riadne preukázanú započítať voči žalobcom uplatnenému nároku. 24. So záverom súdu prvej inštancie (v bode 73. napadnutého rozsudku), v zmysle ktorého prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom od žalovanej (rozdiel medzi zaplateným a obvyklým nájomným) zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam (know-how), sa odvolací súd nestotožnil, namiesto toho ho považoval za subjektívny a bez opory vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyslovil nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie. 25. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalobca bol v spore pri preukazovaní svojho nároku pasívny a uspokojil sa s výškou sumy, ktorú uznala v spore žalovaná. Žalobca odvolanie voči rozsudku zo dňa 24.10.2013, č. k. 36Cb/5/2008-886, proti výroku II., v ktorom bol jeho nárok nad žalovanou uznanú sumu zamietnutý, nepodal. Po vzatí do úvahy vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, pretože v tejto časti akceptoval argumentáciu žalovanej, ktorá sa domáhala vydania rozdielu medzi zaplateným a obvyklým nájomným vo výške 3.927,10 Eur. Odvolací súd preto tento nárok žalovanej započítal voči žalobcom uplatnenému nároku (ktorý žalovaná uznala), nakoľko boli splnené podmienky ust. § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 6.072,45 Eur. Vo zvyšku žalobcom uplatneného nároku (3.927,10 Eur) žalobu zamietol. 26. Správnosť záveru súdu prvej inštancie skonštatoval odvolací súd aj v otázke premlčania. Inými slovami, že k premlčaniu nároku žalobcu ani nároku žalovanej nedošlo. Nakoľko obidve strany sporu boli v čase vzniku záväzkového vzťahu podnikateľskými subjektmi, odvolací súd mal za to, že sa vzťahy medzi nimi riadia Obchodným zákonníkom. Uvedené sa vzťahuje aj pre prípad vydania bezdôvodného obohatenia z neplatných zmlúv. Odvolací súd v tejto súvislosti ozrejmil, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-záväzkových vzťahoch platí 4 ročná premlčacia lehota, ktorá bola dodržaná, tak vo vzťahu k nároku žalobcu, ako aj nároku uplatneného žalovanou. Premlčacia lehota sa za okolností daného prípadu podľa odvolacieho súdu počíta odo dňa, keď k plneniu došlo (§ 394 ods. 2 Obchodného zákonníka.). V rámci odôvodnenia odvolací súd poukázal na to, že zmluvné vzťahy medzi stranami sporu, ktoré boli v priebehu konania preukázané ako neplatne uzatvorené, sa datovali rokom 1998, žaloba bola podaná v roku 1999 a vzájomný návrh žalovanej v roku 2001, teda v zákonom stanovenej premlčacej lehote. 27. Z dôvodu, že sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a výška úrokov z omeškania nebola medzi stranami zmluvne dohodnutá, odvolací súd prisúdil žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej sumy odo dňa podania žaloby. Argumentáciu žalovanej, že úrok z omeškania žalobcovi patrí až odo dňa doručenia žaloby žalovanej súdom, odvolací súd vyhodnotil ako nesprávnu. 28. Odvolací súd považoval za potrebné vziať na zreteľ, že žalovaná plnila na základe zmlúv, mala vedomosť o výške a splatnosti jednotlivých platieb a skutočnosť, že v priebehu konania bola ustálená neplatnosť oboch zmlúv a s tým spojená zmena charakteru uplatneného nároku oboch strán na vydanie bezdôvodného obohatenia neznamená, že žalobca bol povinný ju znova vyzvať na plnenie. Odvolací súd sa v tejto časti plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania z prisúdenej sumy odo dňa podania žaloby v zákonom stanovenej výške, ktorú žalovaná v odvolaní nerozporovala. Zároveň odvolací súd zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania zo sumy, v ktorej zamietol žalobu vo veci samej. 29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 C.s.p. v napadnutej časti zmenil po tom, ako zistil, že podmienky na jeho potvrdenie podľa ust. § 387 C.s.p., ani podmienky na jeho zrušenie podľa ust. § 389 C.s.p., nie sú splnené. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu prvoinštančného ani odvolacieho konania nepriznal, pretože bol toho názoru, že pomer úspechu a neúspechu strán v spore bol rovnaký. 30. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila tým, že sa jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 31. V rámci dovolania žalovaná argumentovala nesprávnym právnym posúdením otázok, ktoré formulovala nasledovne: I. Kedy sa ten, kto sa mal bezdôvodne obohatiť, dostáva do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia? II. Za akých podmienok dochádza k spočívaniu premlčacej doby, konkrétne, či podaním akejkoľvek žaloby na peňažné plnenie, alebo kvalifikovaním žalobou uplatneného nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a čo predstavuje splnenie podmienky riadneho pokračovania v konaní predpokladaného ustanovením § 112 Občianskeho zákonníka? 32. Vo vzťahu k prvej položenej otázke žalovaná uviedla, že otázku právneho posúdenia okamihu vzniku omeškania dlžníka s vrátením bezdôvodného obohatenia zodpovedal odvolací súd v bode 18 a 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa, kedy došlo k doručeniu žaloby zo strany žalobcu na súd, tzn. odo dňa 12.05.1999. Dovolateľka preto vyjadrila názor, že posledným dňom na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia súd posúdil ako dátum 11.05.1999, t. j. deň pred doručením žaloby zo strany žalobcu na súd. Dôraz dovolateľka kládla na to, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky vyplývajúci z faktúr, s úhradou ktorých sa mala žalovaná dostať do omeškania, a ktoré mali podklad vo franchisingovej zmluve a podnájomnej zmluve. 33. Inými slovami, žalobca si žalobou neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v peniazoch, ale nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky z vyššie uvedených zmlúv. O tom, že žalobcom uplatnený nárok bude posúdený ako nárok z bezdôvodného obohatenia, sa strany sporu dozvedeli až z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.10.2013, č. k. 3Cb/5/2008-886, kedy súd vyslovil názor, že franchisingovú zmluvu a podnájomnú zmluvu považuje za neplatné. Podľa názoru žalovanej najskôr vtedy sa mohli strany sporu dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na ich úkor obohatil. 34. Ďalej dovolateľka poukázala na ňou podané odvolanie, v ktorom uviedla, že na to, aby sa dostala do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia musela byť voči nej najskôr uskutočnená kvalifikovaná výzva, ktorá môže mať aj podobu žaloby, avšak žalobca v nej musí špecifikovať, že ide o nárok z bezdôvodného obohatenia. Dovolateľka trvá na tom, že takáto výzva je účinná až okamihom jej doručenia tomu, )kto má bezdôvodné obohatenie vydať. Avšak nakoľko žalobca ešte ani v roku 2013 sám nepovažoval žalobou uplatnený nárok za nárok z bezdôvodného obohatenia, nemohol podľa dovolateľky kvalifikovaným spôsobom požiadať žalovanú o vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené sa žalovaná nemohla dostať do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia, a preto namietala, že ju nemožno zaviazať na platenie úrokov z omeškania už odo dňa 12.05.1999, ako to urobil odvolací súd. 35. Podstatu tejto položenej otázky dovolateľka videla v tom, že ten, kto je povinný vydať bezdôvodné obohatenie, nesmie byť zaviazaný na platenie úrokov z omeškania do času, kedy bude voči nemu kvalifikovaným spôsobom uplatnený nárok na jeho vydanie. Ak odvolací súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú na zaplatenie úrokov z omeškania aj za obdobie skoršie, ako bola voči žalovanej uskutočnená kvalifikovaná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je žalovaná toho názoru, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. 36. K druhej položenej otázke dovolateľka uviedla obdobnú argumetnáciu ako v prípade prvej otázky a to, že žalobca si podanou žalobou neuplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z franchisingovej a podnájomnej zmluvy. Žalovaná tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom opätovne vznášala námietku premlčania majúc za to, že žalobca v žalobe a ani v priebehu celého sporu na žiadnom mieste neuplatňoval svoj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Dovolateľka upriamila pozornosť na ust. § 112 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je potrebné, aby veriteľ (
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.