Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/20/2021 Identifikačné číslo spisu: 7117205988 Dátum vydania rozhodnutia: 19.08.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7117205988.3 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej, členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Aleny Priecelovej v spore žalobcu FV powerhouse 3 s.r.o., so sídlom v Skalici, Nádražná 2192/35, IČO: 45 614 199, zastúpeného advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hurbanovo nám. 1, proti žalovanému Východoslovenská distribučná, a. s., so sídlom v Košiciach, Mlynská 31, IČO: 36 599 361, zastúpeného advokátskou kanceláriou KVAŠŇOVSKÝ & PARTNERS/ ADVOKÁTI, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Dunajská 32, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 50.231,76 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cb/30/2017, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cob/42/2019-850 zo dňa 20. decembra 2019, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. decembra 2019, č. k. 4Cob/42/2019-850 a rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 5.10.2018, č. k. 26Cb/30/2017-531 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Odôvodnenie Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 26Cb/30/2017-531 zo dňa 5.10.2018 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 50.231,76 eura s 9% úrokom z omeškania od 12.3.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. 2. Žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 50.231,76 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobca zaplatil mesačne po 2.092,99 eura v období od marca 2014 do decembra 2015 na základe faktúr žalovaného na základe neplatnej zmluvy. Podľa dôvodov žaloby žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj „ÚRSO“) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej aj „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca so žalovaným nikdy neuzavrel zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Platbu za prístup uhrádzal žalobca na základe ustanovenia Vyhlášky, ktoré bolo následne Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) označené za neústavné. Na uhrádzanie platby preto neexistoval žiaden právny dôvod. 3. Podľa súdu prvej inštancie v konaní medzi stranami bolo sporným, či zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 z 19.3.2014 je platná a či žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 50 213,76 eura, ktorú uhradil na základe faktúr žalovaného za prístup do distribučnej sústavy. S poukazom na stranami sporu predložené listinné dôkazy, podania a prednesy strán súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 11 ods. 1 písm. c/ a e/ a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa § 2 písm. c/ a e/, § 3 písm. c/ a e/, § 26 ods. 23 vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, § 2 písm. a/ bod 22. a 23., § 21 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike účinného do 31.8.2012 a § 2 písm. a/ bod 11 a 12 a písm. b/ body 4 a 15, § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 2 písm. a/, § 35 ods. 1 písm. a/ až c/, § 96 ods. 7 až 9 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike účinného od 1.9.2012, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, § 261 ods. 1, § 1 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 vety prvej, § 458 ods. 1 vety prvej, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 37, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka, § 41, § 41a ods. 1 až 3, § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, čl. 125 ods. 3 Ústavy SR a nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 22.6.2016 sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a mal za nepochybné, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný. 4. Ako predbežnú otázku súd prvej inštancie riešil platnosť zmluvy strán sporu o prístupe užívateľa sústavy regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.3.2014, pretože žalobca namietal jej neplatnosť z dôvodu rozporu so zákonom alebo jeho obchádzaním, z dôvodu nemožnosti plnenia, omylu a z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. Nevylúčil možnosť uzavretia zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), avšak v tejto zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa Čl. II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom cena za takýto prístup nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím ÚRSO, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška ÚRSO stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. 5. Súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie Nálezu, z ktorého vyplývajú tieto skutočnosti a závery: ,,21.1 Ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy (t. j. právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý.? „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm.
- b)zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm.
- a)zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ 6. Poukazujúc na výklad uvedený v Náleze ÚS SR zo dňa 22.6.2016 sp. zn. PL. ÚS 17/2014 súd prvej inštancie rozhodol, že zmluvou o prístupe podľa zákona (o energetike) je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, zmluva o prístupe strán sporu zo dňa 19.3.2014 takouto zmluvou nie je. Zároveň nevylúčil možnosť uzavretia zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), avšak v tejto zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa čl. II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom cena za takýto prístup nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím ÚRSO, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška ÚRSO stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nálezu ústavného súdu dospel k záveru, že zmluva o prístupe uzavretá medzi stranami sporu je v rozpore so zákonom o energetike, resp. ho obchádza, a preto je neplatná. Zastával názor, že žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod túto sústavu využívať. Žalobca dodával elektrinu priamo žalovanému a dodávka bola splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu. S poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu (body 21.1 a 21.5) súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká podľa zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a žalovaným takáto zmluva o prístupe v zmysle ustanovení zákona č. 251/2012 Z. z. a v súlade s Nálezom ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016 bola uzatvorená, preto žalobe vyhovel. 7. Pri posúdení účinkov predmetného nálezu ústavného súdu súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorý zjednotil právne názory senátov ústavného súdu tak, že hmotnoprávne účinky nálezov ústavného súdu vydaného v konaní o súlade právnych predpisov nastávajú ex tunc, teda anulovanie dotknutej časti právneho predpisu nastáva od počiatku, nie od zverejnenia nálezu ústavného súdu. 8. Súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní žalovaným predložené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2019 a odborné stanovisko doc. Ing. Karola Klucha, PhD., č. 39/2018 zo dňa 10.4.2018 s poukazom na dôvody nálezu ústavného súdu a v odôvodnení rozsudku vyslovený právny záver, že zmluvou o prístupe v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. 9. K návrhom na vykonanie výsluchu žalovaným navrhnutých svedkov uviedol, že tieto nepovažoval za potrebné, keďže títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej stránke pripojenia prístupu, pričom pre konanie bolo rozhodujúce právne posúdenie oprávnenosti platby za prístup. Rovnako súd prvej inštancie neprihliadol na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR z 20.4.2018, pretože vyhláška, ktorá určuje cenu za prístup, nerozlišuje cenu za prístup v závislosti od rozsahu poskytnutia služieb s prihliadnutím na „tri zložky“ obsahu zmluvy o prístupe, teda aj pri určení ceny za prístup sa vychádza z definície pojmu prístup, ktorá počíta so splnením všetkých „troch zložiek“ zmluvy o prístupe súčasne. 10. Úroky z omeškania priznal súd prvej inštancie podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka od 12.3.2017 do zaplatenia, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí žalobcom určenej trojdňovej lehoty na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy vo výzve, ktorá bola žalovanému doručená dňa 8.3.2017. 11. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4Cob/42/2019-850 zo dňa 20. decembra 2019, ktorým v prvom výroku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 12. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, v napadnutom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne zodpovedal otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej týkajúce sa existencie platnej zmluvy strán sporu zakladajúcej právo žalovaného na platbu za prístup a odôvodnil aj svoj názor na účinky nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z ktorých dôkazov a tvrdení strán sporu vychádzal, ako tieto hodnotil a aké úvahy ho viedli k záverom vyjadreným vo výroku rozsudku. Napadnutý rozsudok preto spĺňa požiadavky vyžadované zákonom pre jeho zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť. 13. Ďalej na doplnenie a zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že v spore bolo podstatné posúdenie, či zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto uzavretá stranami sporu dňa 19.3.2014 je zmluvou upravenou v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z., či je platná a či má žalovaný nárok na platbu za prístup dodávateľa/ výrobcu elektriny do jeho distribučnej sústavy. Obe strany sporu pritom vychádzali z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014, v ktorom rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ nie je v súlade s označenými článkami Ústavy SR a dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaný nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike. 14. Odvolací súd nesúhlasil s názorom žalovaného spočívajúceho v tom, že aj zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.3.2014 môže byť právnym základom pre účtovanie platieb, pretože žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy sa v nej zaviazal pre žalobcu ako užívateľa umožniť prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v zmluve po splnení technických a obchodných podmienok prevádzkovateľa RDS a žalobca sa zaviazal zaplatiť prevádzkovateľovi platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy (čl. 1), dôvodiac § 2 písm. a/ ods. 11 zákona o energetike, § 26 ods. 3 zákona o energetike v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy, § 26 ods. 5 zákona o energetike. 15. Odvolací súd dôvodil tým, že z úpravy zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v § 26 ods. 3 zákona o energetike vyplýva, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa v nej zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy a tiež prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzenej výškou rezervovanej kapacity vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, ktorá je - ako to podrobne vysvetľoval v podanom odvolaní aj žalovaný, odlišnou kapacitou ako je maximálna rezervovaná kapacita dojednaná v zmluve o pripojení. Predložená zmluva o pripojení však dohodu o tejto podstatnej náležitosti zmluvy podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike neobsahuje, preto nebolo možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že so žalobcom uzavrel platnú zmluvu o pripojení. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd zastal názor, že distribučnými a súvisiacimi službami, za poskytnutie ktorých sa účastník trhu s elektrinou zaväzuje zaplatiť cenu na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, je potrebné rozumieť všetky tri povinnosti, ktoré z takejto zmluvy a z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike prevádzkovateľovi distribučnej sústavy vyplývajú, a to vrátane distribúcie elektriny, a ak v zmluve strán sporu absentuje dojednanie distribúcie, nemožno konštatovať existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nebola medzi stranami uzavretá, resp. jej existenciu žalovaný nepreukázal, teda nie je daná ani existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy. 16. K tvrdeniu žalovaného, že má právo na poplatok za prístup do distribučnej sústavy titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu faktického využívania prístupu žalobcu do distribučnej sústavy, odvolací súd uviedol, že na tento stav v plnom rozsahu dopadajú závery nálezu ústavného súdu, ktorý jasne uviedol, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto sústavy, a teda nemôže mu vzniknúť ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 17. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému platby za prístup do distribučnej sústavy a výška poskytnutého plnenia v konaní nebola sporná. Keďže nebola preukázaná existencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý by žalovaného oprávňoval účtovať a vyberať od žalobcu platby za prístup do distribučnej sústavy, súd prvej inštancie správne posúdil nárok uplatnený žalobcom ako dôvodný a žalobe vyhovel, pretože žalobca plnil bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalovanému vznikla zákonom stanovená povinnosť obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tvrdenie žalovaného, že dobrovoľnou úhradou faktúr žalobca uznal záväzok, čím je založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, nezodpovedá právnej úprave uvedenej v § 407 Obchodného zákonníka, pretože pre uznanie záväzku sa podľa tohto ustanovenia vyžaduje písomná forma (ods.
- l)a právna domnienka existencie záväzku sa spája len s platením úrokov alebo čiastočnou úhradou záväzku súčasne za podmienky, že dlžník čiastočným plnením uznáva záväzok aj čo do jeho zvyšku, teda musí byť vždy zrejmé, že dlžník svoj záväzok nepopiera. Ani jedna z týchto skutočností v predmetnej veci nenastala. 18. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie ohľadne nevykonania všetkých žalovaným navrhnutých dôkazov, nakoľko navrhol vykonať dokazovanie výsluchom zhotoviteľa odborného posudku a zamestnanca žalovaného, ktorí sa mali vyjadriť k technickým otázkam pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Posúdenie ne/existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, len ktorá môže založiť záväzok žalobcu platiť poplatok za prístup, je však otázkou právnou a nie skutkovou, preto vypočutie žalovaným navrhovaných svedkov nebolo pre rozhodnutie vo veci právne významné. 19. Záverom zhrnul, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal aj s účinkami nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/06 a priklonil sa k záverom zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (I. ÚS 51/06). Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na novelu zákona o energetike zákonom č. 309/2018 Z. z. účinnej od 1.1.2019 s tým, že touto novelou bolo len spresnené znenie ustanovenia § 26 ods. 5 zákona, a preto je potrebné novelizované znenie aplikovať aj na výklad pojmu prístup do distribučnej sústavy v predmetnej veci, odvolací súd odkazuje na prechodné ustanovenia k tejto novele, z ktorých nepochybne vyplýva, že platia len na platby od roku 2019 do budúcna, a preto treba vychádzať zo znenia citovaného ustanovenia účinného v čase realizácie platieb. 20. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ako aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ CSP. 21. Dovolateľ mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledovných právnych otázok, z ktorých vyvodzoval prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a c/, a to: 1/ Od nesprávnej interpretácie pojmu „prístup do sústavy“ vo vzťahu k subjektu v postavení výrobcu elektriny (ďalej aj ako ,,prvá otázka č.“). Podľa dovolateľa sa otázkou interpretácie a aplikácie pojmu „prístup do sústavy“ o vzťahu k subjektu v postavení výrobcu elektriny dovolací súd vo svojej praxi v minulosti už zaoberal, pričom bol jednoznačne ustálený právny názor o vzájomnej oddeliteľnosti inštitútu prístupu a inštitútu distribúcie a vzájomnej previazanosti prístupu s právom dodávať elektrinu. Avšak podľa dovolateľa sa súdy nižšej inštancie ohľadne daného odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a inštitút prístupu do distribučnej sústavy nesprávne prepojili s inštitútom distribúcie, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu o nepotrebnosti prístupu zo strany žalobcu ako výrobcu elektrickej energie, a preto je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 2/ Od nesprávneho právneho posúdenia (ne)platnosti zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014 (ďalej aj ako ,,druhá otázka“). Podľa dovolateľa sa súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.3.2014 a jej interpretácie výrazne odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a svoju činnosť zamerali na vyhľadávanie dôvodov neplatnosti posudzovaného právneho úkonu, v dôsledku čoho dospeli k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 39 OZ, a preto považuje dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP za prípustné. 3/ Od posúdenia otázky (ne)odplatnosti žalovaným žalobcovi poskytovanej služby prístupu do distribučnej sústavy žalovaného a s tým súvisiacej vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu (ďalej aj ako ,,tretia otázka“). Podľa dovolateľa sa súdy nižšej inštancie odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď tieto, napriek skutočnosti, že žalobca službu prístupu do prístupu do distribučnej sústavy žalovaného užíval, pripustili bezodplatnosť prístupu, a teda oprávnenosť pohľadávok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ako platieb ,,bez právneho dôvodu? (bod 39. rozsudku odvolacieho súdu), a preto považuje dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 4/ Od nesprávnej aplikácie ustanovení § 451 ods. 2 OZ na predmet sporu a opomenutie aplikácie § 457 OZ (ďalej aj ako ,,štvrtá otázka“). Podľa dovolateľa oba súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti posudzovanej zmluvy o prístupe, ktorá je relevantným právnym titulom vzájomného plnenia strán sporu, avšak napriek tomu, súd prvej inštancie v bode 84. svojho rozhodnutia nesprávne vyvodil oprávnenosť pohľadávok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ako platieb ,,z právneho dôvodu, ktorý odpadol?, ktorý právny názor odvolací súd v bodoch 22. a 26. napadnutého rozhodnutia potvrdil, avšak tento zároveň v bode 39. napadnutého rozhodnutia vyvodil oprávnenosť žalobcom uplatnených pohľadávok ako platieb ,,bez právneho dôvodu“. Vzhľadom na vyššie uvedené videl dovolateľ prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 5/ Od posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,otázka č. 5“). Dovolateľ mal za to, že otázka posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu bola v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne s rôznymi právnymi závermi o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex tunc/ ex nunc, z ktorých nie je zrejmá jednoznačná odpoveď na otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu v prípade v čase vydania derogačného nálezu ukončených a skonzumovaných právnych vzťahov. Dovolanie preto považoval v tejto otázke za prípustné podľa ust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. 22. Vo vzťahu k prvej právnej otázke týkajúcej sa správnej interpretácie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ vo vzťahu k subjektu v postavení výrobcu elektriny a jeho legálnej definície v ust. § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike uviedol, že aj keď pojem „prístup do sústavy“ bol kľúčovým pre rozhodnutie vo veci samej, nebol jeho výklad plnohodnotne obsiahnutý v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie. S ohľadom na neexistenciu bližšieho odôvodnenia úvah súdov nižšej inštancie, sa dovolateľ môže v otázke interpretácie dotknutej právnej normy, ako aj právnej úvahy súdov pri formulovaní ich záverov len domnievať o smere ich úvah, čoho dôsledkom pri odôvodňovaní tohto právneho posúdenia trpí rozsudok odvolacieho súdu aj vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ CSP. 23. Súdy nižšej inštancie sa podľa dovolateľa pri interpretácií a aplikácií pojmu ,,prístup do distribučnej sústavy“ nesprávnym právnym posúdením odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko inštitút prístupu do distribučnej sústavy nesprávne prepojili s inštitútom distribúcie, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu posúdeniu o nepotrebnosti prístupu zo strany žalobcu ako výrobcu elektrickej energie. Má za to, že dovolací súd sa už zaoberal otázkou interpretácie pojmu prístupu do sústavy, pričom bol jednoznačne ustálený právny názor o vzájomnej oddeliteľnosti inštitútu prístupu a inštitútu distribúcie a vzájomnej previazanosti prístupu s právom dodávať elektrinu. 24. V ďalšom k výkladu pojmu „prístup do sústavy“ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-239/07, Sabatauskas a iní, ktorého závery boli potvrdené aj vo veci C-492/2014, na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3Obdo/18/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo 18/2019, 1Obdo/25/2019 a 4Obdo/95/2018. Podľa neho z právnych záverov prezentovaných Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uvedených uzneseniach je možné vyvodiť záver o vzájomnej oddeliteľnosti inštitútu prístupu do distribučnej sústavy a inštitútu distribúcie elektriny. Poukázal na bod 79. odôvodnenia súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že bez akéhokoľvek zaoberania sa výkladom pojmu ,,prístup do sústavy“ nesprávne stroho konštatuje, že: ,, ...žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod využívať túto sústavu.“ Vyššie uvedený právny názor súdu prvej inštancie v spojení s právnym názorom odvolacieho súdu (potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie) je podľa dovolateľa v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreného v uzneseniach sp. zn.: 3Obdo/18/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo 18/2019, 1Obdo/25/2019 a 4Obdo/95/2018, spočívajúceho v tom, že ,, bez uzatvorenia zmluvy o prístupe (...) by nemohol výrobca pôsobiť na trhu s elektrinou“. Je teda zrejmé, že ak najvyšší súd konštatoval vo vyššie uvedených rozhodnutiach nevyhnutnosť zmluvy o prístupe pre pôsobenie výrobcu na trhu s elektrinou a výkon jeho podnikateľskej činnosti, implicitne je z predmetného právneho názoru možné vyvodiť aj konštatovanie nevyhnutnosti samotného inštitútu prístupu pre pôsobenie žalobcu ako výrobcu na trhu s elektrinou. Odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia a zaoberania sa výkladom pojmu „prístup do sústavy“ konštatoval vecnú správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie. 25. Ďalej bolo poukázané na to, že pojem prístup do sústavy je potrebné považovať za pojem obsahovo širší ako pojem distribúcia, a tieto nemožno stotožňovať, ide o dve samostatné navzájom oddelené kategórie, a každá z nich môže byť predmetom samostatnej dohody medzi účastníkmi na trhu s elektrinou, alebo môžu byť súčasťou jednej a tej istej dohody. Podľa dovolateľa prístupom je potrebné rozumieť už samotné právo žalobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, do ktorej je výrobca pripojený, pričom je na voľbe samotného výrobcu, či toto svoje právo ne/využije. Zdôraznil, že dovolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/18/2019 dospel k záveru, že zmluva o prístupe uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z. z., napriek absencii dojednania o distribúcii, nie je v rozpore s platnou úpravou zákona o energetike č. 251/2012 Z. z., a táto neodporuje novej právnej úprave. Podľa dovolateľa je možné vyvodiť záver, že distribúcia v zmysle pôvodného zákona č. 656/2004 Z. z., a ani v zmysle zákona o energetike č. 251/2012 Z. z. nebola a ani nie je nevyhnutnou súčasťou pre prístup výrobcu do sústavy. 26. Vo vzťahu k druhej právnej otázke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia (ne)platnosti zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.3.2014, vyvodil dovolateľ prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nakoľko podľa neho súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti a interpretácii predmetnej zmluvy o prístupe opomenutím aplikácie § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 35 ods. 1 a 2 OZ, odmietnutím princípu priority výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a aplikáciou prílišného formalizmu dospeli k nesprávnemu právnemu názoru o neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy, čím sa odklonili od nižšej uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Mal za to, že súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti predmetnej zmluvy o prístupe zo dňa 19.3.2014 a jej interpretácii svoju činnosť zamerali na vyhľadávanie dôvodov neplatnosti posudzovaného právneho úkonu, v dôsledku čoho dospeli k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 39 OZ z dôvodu údajného ,,obchádzania zákona resp. rozporu so zákonom? a k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu údajne ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny?, pričom odvolací súd dané odobril a sám sa už otázkou prípadnej neplatnosti nezaoberal, len v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval nesúhlas s právnym názorom žalovaného. 27. Ohľadne namietanej neplatnosti právneho úkonu dovolateľ poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberali posúdením otázky platnosti/neplatnosti právneho úkonu apelujúc na deklarovaný princíp preferencie platnosti právneho úkonu zdôrazňujúc, že neplatnosť právneho úkonu je možné konštatovať len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 OZ a § 266 od. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka ( viď nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2014; IV. ÚS 340/2012; I. ÚS 242/2007; I. ÚS 640/2014; I. ÚS 243/2007 a II. ÚS 294/2018) a uznesení najvyššieho súdu (sp. zn. 5Cdo/205/2008; sp. zn. 1Cdo/58/2010; sp. zn. 4Cdo/119/2011; sp. zn. 1Cdo/48/2009 a sp. zn. 2Cdo/227/2004). Taktiež bolo uvedené, že dôvod neplatnosti je potrebné v odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu riadne vymedziť a podrobne vysvetliť, ktoré dojednania týkajúce sa práv a povinností strán sporu z posudzovanej zmluvy považuje za dojednané v rozpore so zákonom a prečo a s ktorými kogentnými ustanoveniami zákona je obsah právneho úkonu nesúladný. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie vo svojom texte len alibisticky konštatuje neplatnosť zmluvy o prístupe v zmysle § 39 OZ z dôvodu údajného ,,obchádzania zákona resp. rozporu so zákonom? a následne v ďalšom texte neplatnosť zmluvy o prístupe v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu údajnej ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny?. Ďalej bolo uvedené, že súdy nižšej inštancie neprihliadli ani na účel zákonodarcu a rovnako ani na vôľu strán sporu ako ani na následné správanie strán sporu počas trvania predmetnej zmluvy o prístupe. 28. Keďže v napadnutých rozhodnutiach nižšej inštancie bola neplatnosť vyvodzovaná prioritne zo skutočnosti, že zmluva o prístupe neobsahuje dojednanie o distribúcií (bod 76. v spojení s bodom 78. rozhodnutia súdu prvej inštancie a bod 31., 35. v spojení s bodom 36. rozhodnutia odvolacieho súdu) dovolateľ mal za to, že takýmto právnym posúdením sa súdy nižšej inštancie dostali tiež do rozporu s právnym názorom najvyššieho súdu, spočívajúceho v tom, že ,, zmluva o prístupe uzavretá podľa pôvodného zákona č. 656/200 (napriek skutočnosti, že táto neobsahuje dojednanie o distribúcií) nie je priamo v rozpore so zákonom č. 251/2012 o energetike a táto neodporuje právnej úprave (viď rozhodnutia sp. zn. 3Obdo/18/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo 18/2019, 1Obdo/25/2019 a 4Obdo/95/2018). Implicitne je možné z takéhoto právneho názoru najvyššieho súdu vyvodiť záver, že distribúcia v zmysle pôvodného zákona č. 656/2004 a rovnako ani v zmysle zákona o energetike č. 251/2012 platného a účinného v žalovanom období, nebola a ani toho času nie je nevyhnutnou súčasťou pre prístup výrobcu do distribučnej sústavy žalovaného. 29. Ohľadne súdmi nižšej inštancie tvrdeného dôvodu neplatnosti ,,rozporu so zákonom resp. jeho obchádzania“ v zmysle § 39 OZ dovolateľ argumentoval potrebou skúmania účelu zákona a zámeru zákonodarca a to konkrétne ustanovenia § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 o energetike, odkazujúc na bod 35., 36. a 39. rozhodnutia odvolacieho súdu. Odklon odvolacieho súdu pri právnom posúdení veci potom spočíva podľa dovolateľa v tom, že podľa odvolacieho súdu akákoľvek dohoda strán sporu, ktorej predmetom je prístup do distribučnej sústavy, môže byť platná výlučne iba vtedy, ak jej obsahom je aj súčasné dojednanie o distribúcií, resp. preprave žalobcom vyrobenej elektriny konkrétnemu koncovému odberateľovi. Dovolateľ s daným nesúhlasí a uvedené vyvracia poukazom na už ním uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu v rámci tohto dovolania a to sp. zn. 3Obdo/18/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo 18/2019, 1Obdo/25/2019 a 4Obdo/95/2018, pričom skutočnosť, že distribúcia nie je povinnou náležitosťou zmluvy o prístupe medzi stranami sporu vyplýva aj zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/18/2019, ktorý v bode 23.5. konštatuje, že zmluva o prístupe ako súčasť zmluvy o pripojení uzatvorenej v zmysle pôvodného zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike ,, neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzavretá nová zmluva podľa zákona č. 251/2012.“ V tejto spojitosti dovolateľ uviedol, že v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike odberateľ má právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, pričom výrobcovi elektriny priznáva pre jeho odovzdávacie miesto výlučne právo uzatvoriť zmluvu o prístupe. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že žalobca nebol dodávateľom v zmysle zákona o energetike, bol len výrobcom, ktorý nemal dôvod uzatvárať zmluvu aj na službu distribúcie elektriny. Právne posúdenie prijaté odvolacím súdom je podľa dovolateľa neprimerané a nespravodlivé a výklad zvolený odvolacím súdom vlastne znamená, že účelom Nálezu je, aby výrobca nemal nikdy povinnosť platiť platbu za prístup. Odvolací súd uskutočnil striktne formálny jazykový výklad ust. § 26 ods. 5 zákona o energetike a nezohľadnil účel právnej normy. Dovolateľ zároveň poukázal na dôvodovú správu k novele zákona o energetike účinnej od 01.01.2019, ktorá uvádza, že sa ňou spresňuje definícia zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny tak, že zmluva o prístupe a distribúcii elektriny nemusí nutne obsahovať aj distribúciu elektriny, ak túto službu výrobca elektriny nevyužíva. Uzatvorenie zmluvy o prístupe stranami sporu obsahujúcej v súlade s § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike len dojednanie prístupu ako zákonom predpokladanej náležitosti takéhoto zmluvného vzťahu, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy z dôvodu jej rozporu so zákonom alebo obchádzania zákona, nakoľko zákon o energetike č. 251/2012 zakotvuje v § 27 ods. 1 právo výrobcu uzavrieť zmluvu o prístupe, avšak bližšie nedefinuje jej náležitosti. 30. Ohľadne súdmi nižšej inštancie tvrdeného dôvodu neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny? bolo poukázané na správanie žalobcu a jeho záujem pôsobiť na trhu s elektrinou poukazujúc na uzatvorenú zmluvu v roku 2010, na základe ktorej sa rozhodol byť výrobcom elektriny, čím prejavil vôľu užívať prístup do distribučnej sústavy, a teda vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovaným a za týmto účelom uzatvoriť zmluvu o prístupe v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutého vo vyššie vymenovaných uzneseniach (viď napr. uznesenie sp. zn. 3Obdo/18/2019). Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno podľa dovolateľa akceptovať právny názor súdov nižšej inštancie o tom, že vôľa žalobcu bola neurčitá a rovnako ani to, že obsah zmluvy bol nejasný či nezrozumiteľný, alebo že nezakladala žiadne právna a povinnosti. Vo vzťahu o určitosti alebo zrozumiteľnosti dojednania platby za prístup namieta právny záver súdu prvej inštancie obsiahnutého v bode 77. jeho rozhodnutia spočívajúceho v tom, že ,,žalovaný nemohol fakturovať cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky o cenovej regulácií, nakoľko z ustanovenia § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny?. Podľa dovolateľa súdy nižšej inštancie ohľadne daného aplikovali reštriktívny výklad ustanovení § 2 a 3 vyhlášky o cenovej regulácií bez toho aby vzali do úvahy to, že sa jedná o spojenie dvoch samostatných skutočností, ktoré môžu ale nevyhnutne nemusia vždy tvoriť jeden ucelený celok berúc zároveň do úvahy aj ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácií, ktorá výslovne obsahuje spôsob matematického výpočtu platy za prístup do distribučnej sústavy, ktorý mechanizmus bol odobrený aj zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014. V tejto veci bolo poukázané na cenové rozhodnutia ÚRSO, ktoré v časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov v domácnostiach, článku I v bode 8.18 alebo 9.18 určuje, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy a rezervovaná kapacita odovzdávajúceho miesta užívateľa distribučnej sústavy je určená v zmysle § 26 ods. 23 až ods. 26 cenovej vyhlášky ÚRSO. Najviac dovolateľ zdôraznil, že uvedený spôsob výpočtu platby za prístup nebol ani spochybňovaný zo strany žalobcu. 31. Vo vzťahu k tretej právnej otázke týkajúcej sa posúdenia otázky (ne)odplatnosti žalovaným žalobcovi poskytovanej služby prístupu do distribučnej sústavy žalovaného a s tým súvisiacej vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu bolo poukázané na bod 82. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a obdobne na bod 36., 37. a 38. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vylúčil aplikáciu inštitútu bezdôvodného obohatenia ako možného titulu na platby žalobcu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Odvolací súd mal nesprávnym formalistickým výkladom záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a nesprávnou aplikáciou ust. § 2 ods. 1 OZ a ust. § 457 a nasl. OZ vylúčiť aplikáciu inštitútu bezdôvodného obohatenia ako prípadného právneho titulu na úhradu za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom a užívanie služieb žalovaného s tým spojených. Odvolací súd mal vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia samotnej povahy úhrad žalobcu voči žalovanému ako aj opomenutia vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu a odplatnosti žalovaným poskytovaných a žalobcom dobrovoľne užívaných služieb súvisiacich s prístupom žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Odplatnosť prístupu do siete dovolateľ dôvodil aj odkazom na článok 32 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13.07.2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou a rovnako aj právnymi názorom vyjadreným v uzneseniach najvyššieho súdu (viď sp. zn. 3Obdo/18/2019, 2Obdo/9/2019, 2Obdo/15/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo 18/2019, 1Obdo/25/2019 a 4Obdo/95/2018). 32. Dovolateľ mal za to, že aj sám zákonodarca poukazoval na to, že služba prístupu je službou odplatnou a v prípade, ak ju výrobcovia využívajú, sú povinní za takúto službu žalovanému uhrádzať odplatu, pričom spôsob výpočtu ceny (odplaty za prístup do sústavy) bol jednoznačne určiteľný a nebol medzi stranami spochybnený. Súdy nižšej inštancie formalisticky naviazali odplatnosť prístupu do distribučnej sústavy žalovaného na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami v zmysle § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike (vrátané tých, ktoré sú v prípade subjektu v postavení výrobcu nerealizovateľné), v dôsledku čoho vylúčili možnosť žalovaného dosahovať zisk ako imanentnú súčasť výkonu svojej podnikateľskej činnosti. Naviazanie odplatnosti za užívanie distribučnej sústavy žalovaného a poskytovanie služieb súvisiacich s prístupom na existenciu konkrétneho typu zmluvy bez možnosti uplatnenia inštitútu bezdôvodného obohatenia je podľa dovolateľa právne nesúladné a ústavne nekonformné. 33. K štvrtej právnej otázke uviedol, že súdy nižšej inštancie pochybili pri interpretácii a aplikácii § 451 ods. 2 OZ na predmet sporu, pričom správne mali aplikovať § 457 OZ. Podľa dovolateľa oba súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti posudzovanej zmluvy o prístupe, ktorá je relevantným právnym titulom vzájomného plnenia strán sporu, avšak napriek tomu, súd prvej inštancie v bode 84. svojho rozhodnutia nesprávne vyvodil oprávnenosť pohľadávok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ako platieb ,,z právneho dôvodu, ktorý odpadol?, ktorý právny názor odvolací súd v bodoch 22. a 26. napadnutého rozhodnutia potvrdil, avšak tento zároveň v bode 39. napadnutého rozhodnutia vyvodil oprávnenosť žalobcom uplatnených pohľadávok ako platieb ,,bez právneho dôvodu“. Vzhľadom na vyššie uvedené videl dovolateľ prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Podľa neho ani jeden zo súdov nižšej inštancie nerozlišoval medzi jednotlivými skutkovými podstatami bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2. 34. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/237/2005, sp. zn., podľa ktorého, ,,v prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 457 upravuje jeho dôsledky tak, že ustanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia.? Z rozhodnutia najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu pod sp. zn. R 26/1975 vyplýva, že ,, nárok žalobcu na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy je nárokom podmieneným zo zákona záväzkom vrátiť žalovanému to, čo sa mu dostalo od žalovaného za kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa domáha, inak by totiž bol i naďalej bezdôvodne obohatený (v rozpore s § 457 OZ).? Napokon bolo poukázané aj na rozhodnutie najvyššieho súdu zn. Rc 28/2006, podľa ktorého ,, ....ten z nich, ktorý plnil vo väčšom rozsahu, úspešne domôcť (v zmysle § 457 OZ) len vrátenia toho, o čo plnenie, ktoré sám poskytol, presahuje plnenie, ktoré dostal od druhej zmluvnej strany.? 35. Záverom k uvedenej právnej otázke uviedol, že v prípade správnej interpretácie pojmu „prístup do sústavy“ na zistený skutkový stav je zrejmé, že žalobcom počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a stále dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu, na základe čoho má žalovaný nárok na úhradu odplaty ako relevantného protiplnenia za užívanie distribučnej sústavy žalovaným a služieb s tým súvisiacich. Zo strany konajúcich súdov bolo nevyhnutné vysporiadať sa nielen s otázkou následkov ne/existencie právneho dôvodu žalobcom poskytovaných plnení, ale tiež s otázkou následkov ne/existencie právneho dôvodu žalovaným poskytovaných a žalobcom prijímaných a užívaných protiplnení. Súdy nižšej inštancie priznaním žalovaného plnenia žalobcovi v dôsledku neplatnosti zmluvy bez aplikácie § 457 OZ, bezdôvodne vylúčili synalagmatickosť vzájomných plnení strán sporu, ako aj samotnú odplatnosť žalobcom poskytovanej služby v podobe prístupu, čím sa tieto dostali do rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou. 36. K piatej právnej otázke ohľadom posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu dovolateľ uviedol, že vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru o ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ako právnom titule žalobcom realizovaných úhrad bez ďalšieho zaoberania sa plneniami poskytovanými v žalovanom období 2/2016 až 6/2016 žalovaným žalobcovi, bolo podľa dovolateľa povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa právnym posúdením hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014. Dovolateľ mal za to, že touto otázkou sa dovolací súd ako aj ústavný súd vo svojej praxi viackrát zaoberal, pričom bola rozhodovaná rozdielne s rôznymi právnymi závermi o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex tunc/ex nunc, preto považuje dovolanie podľa ust § 421 ods. 1 písm. c/ CSP za prípustné. 37. Poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2006, sp. zn. I. ÚS/51/2006 a sp. zn. II. ÚS 72/2006, ktoré konštatovali, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s ústavou zverejneného v zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má napadnutý právny predpis aplikovať nastávajú ex tunc. 38. Ďalej poukázal na rozhodnutia konštatujúce, že hmotnoprávne účinky derogačného nálezu ústavného súdu nastávajú ex nunc, a to uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2018, sp. zn. III. ÚS 24/2006, sp. zn. II. ÚS 40/2006, sp. zn. PL. ÚS 13/98, sp. zn. PL. ÚS. 17/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obdo/11/2009. S ohľadom na rozporné právne názory ústavného súdu nie je podľa dovolateľa jednoznačne zrejmá odpoveď na otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 pre prípad v čase vydania derogačného nálezu ukončených a skonzumovaných právnych vzťahov (predmet sporu). 39. Právny názor súdov nižšej inštancie o účinkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ex tunc (spätne) k momentu vzniku dotknutej právnej normy obsiahnutej v bode 41. rozhodnutia odvolacieho súdu s odkazom na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2006-4 považoval dovolateľ za nesprávny. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľ namietal aj existenciu vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, nakoľko v napadnutom rozhodnutí nie sú obsiahnuté úvahy, akými sa súdy nižšej inštancie riadili pri konštatovaní účinkov derogačného nálezu sp. zn. Pl. ÚS 17/2014. 40. Dovolateľ tvrdil, že pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu je potrebné rozlišovať medzi ich aplikáciou na práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré už boli dobrovoľne splnené v čase pred vydaním derogačného nálezu ústavného súdu, a na práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré sa majú plniť až v čase po vydaní derogačného nálezu ústavného súdu. Preto v prípade povinností, ktoré boli v čase vydania derogačného nálezu ústavného súdu už splnené, či už nútene alebo dobrovoľne, sa týchto účinky derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 nedotýkajú. Tvrdí, že nakoľko ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. Plz. 1/2006 posudzoval iný právny aj skutkový stav, než aký je predmetom sporu, nemôžu byť jeho závery analogicky aplikované na predmet sporu. Vzhľadom na uvedené má dovolateľ za to, že nález ústavného súdu PL. ÚS 17/2014 o nesúlade časti napadnutého ust. § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii nemôže mať v posudzovanom spore účinky do minulosti - ex tunc, ako mu priznáva odvolací súd. 41. Dovolateľ mal za to, že dôsledkom derogačného nálezu ústavného súdu nie je neplatnosť právneho predpisu, ale jeho nezáväznosť pre protiústavnosť. Uviedol, že retroaktívny účinok derogačného nálezu ústavného súdu ex tunc, presadený odvolacím súdom, je spojený so stratou platnosti, kde sa vyžaduje neaktivita normotvorcu, ktorý nechá 6 mesačnú lehotu márne uplynúť. Ďalej tvrdil, s ohľadom na formuláciu ust. § 125 ods. 3 ústavy, že prijatie novej právnej úpravy v ústavou stanovenej 6 - mesačnej lehote je spôsobilé zvrátiť prípadné účinky nálezu pôsobiace ex tunc. V danom prípade však nedošlo k zániku platnosti napadnutého ustanovenia vyhlášky márnym uplynutím lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniami ústavy, nakoľko ÚRSO splnilo povinnosť zosúladiť napadnutú právnu normu v súlade so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2014 v zákonom stanovenej lehote. 42. K namietanému právnemu posúdeniu hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v prípade horizontálneho vzťahu strán sporu uviedol, že je nevyhnutné posudzovať prioritne povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/06-4) dotknutý. Poukazoval na to, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov týkali, nebolo v prípade nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03-89 a naň nadväzujúceho zjednocujúceho stanoviska PLz. ÚS 1/2006-4 rovnocenné, ako to je v prípade daného sporu. V uvedenej veci na jednej strane vystupoval subjekt verejnej správy, vystupujúci v postavení nadradenosti voči druhému dotknutému subjektu. 43. Dovolateľ aplikáciu záverov zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. ÚS 1/2006-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, nepovažuje za správne. Mal za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva, a že pri uplatňovaní účinkov nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany súdu prvej inštancie malo byť na súkromnoprávnu povahu dotknutého právneho vzťahu prihliadané a mali byť z jeho strany dodržané princípy právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. 44. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal aj existenciu vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, ktorú videl dovolateľ v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Namietal, že odvolací súd v danom prípadne nedostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri interpretácii pojmu „prístup do sústavy“ a dotknutej právnej normy ust. § 2 písm. a/ bod 12. 2 zákona o energetike, v ktorej je obsiahnutá jeho legálna definícia, interpretácii § 26 ods. 5 zákona o energetike, § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, posudzovaní náležitostí a formy dohody o prístupe do distribučnej sústavy, platnosti písomnej zmluvy o prístupe uzavretej medzi stranami sporu s tými súvisiace argumenty týkajúceho sa právneho titulu užívania distribučnej sústavy žalobcom a teda aj pohľadávok žalovaného a ako sa vysporiadal s kľúčovými argumentami žalovaného pre vyvodzovanie akýchkoľvek záverov v predmetnej právnej veci. 45. Na záver navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania, resp. aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a priznal mu náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. 46. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne vyjadril v rozsiahlom vyjadrení (75 strán), pričom s argumentáciou žalovaného v dovolaní nesúhlasil. Prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je daná, nakoľko dovolanie neobsahuje jasne položené právne otázky (zásadného právneho významu), ktoré má dovolací súd riešiť. Prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP nie je podľa žalobcu rovnako daná, keďže dovolateľ relevantným spôsobom nevymedzil dovolaciu otázku. Zároveň nie je možné vyvodiť ani prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, nakoľko rozhodnutia konajúcich súdov sú podľa neho riadne odôvodnené a námietky dovolateľa voči odôvodneniu nezakladajú prípustnosť dovolania. 47. Vo vzťahu k prvej otázke vymedzenej dovolateľom žalobca uviedol, že dovolateľ opomína fakt, že prístup je legálne definovaným pojmom. Pri jeho výklade nielen, že postupuje ako keby išlo o neurčitý právny pojem, ale navyše účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí Ústavného súdu, a to práva ,,vpustiť elektrinu?. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené podľa žalobcu vyplýva z definície prístupu podľa § 2 písm. a/ bodu 12 zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého Nálezu Ústavného súdu. 48. Ďalej bolo poukázané na to, že platba za prístup nie je platbou za umožnenie dodávky (,,vpúšťanie?) elektriny do sústavy. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje pojem „distribučná kapacita“, ktorý dovolateľ opomína, a to napriek tomu, že jej využívanie je pojmovým znakom definície prístupu podľa zákona o energetike. Distribučná kapacita predstavuje údaj o množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu, a to pomocou, resp. s využitím distribučnej sústavy. Práve distribučná kapacita je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dovolateľ sa snaží presvedčiť, že pre využívanie distribučnej kapacity nie je potrebné, aby dochádzalo k využitiu služby distribúcie, čo je podľa žalobcu logicky nesprávny záver. Žalobca dodal, že v dôsledku toho, že dodáva elektrinu do sústavy, nie je povinný platiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy žiadny poplatok, nakoľko túto povinnosť mu neukladá žiadny zákonný predpis a už vôbec nemožno konštatovať, že ide o prísne regulovanú platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá má svoje zákonné vymedzenie (žalobca dodáva elektrinu na základe Zmluvy o dodávke). Poukázal na zmenu definície pojmu ,,prístup? do distribučnej sústavy, v zmysle ktorej od 1.1.2019 sa pod daným pojmom rozumie aj dodávka elektriny výrobcom do distribučnej sústavy, čo potvrdzuje, že v čase účtovania platieb za prístup, ktoré sú predmetom tohto sporu (t.j. do 31.12.2018) tomu tak nemohlo byť. Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje aj to, že novela zásadným spôsobom zmenila i podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Dovolateľ si podľa žalobcu zamieňa pojem ,,prístup? s pojmom ,,pripojenie?. Podľa vysvetlenia žalobcu, práve pripojenie slúži na to, aby sa zabezpečila schopnosť sústavy odobrať vyrobenú elektrinu od výrobcu, pričom uvedené je zrejmé už zo zmluvy o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške .....a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy. Dovolateľov výklad prístupu nemá oporu v hmotnom práve, vo svojej argumentácií ignoruje právny pojem distribučná kapacita, a to aj napriek tomu, že jej využívanie je pojmovým znakom samotnej definície prístupu v § 2 písm. a/ bodu 12 zákona o energetike, pričom práve distribučná kapacita sa ako jedna z podstatných náležitostí dohaduje v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Zákon o energetike podľa žalobcu jednoznačne definuje o aké využívanie distribučnej sústavy ide v prípade využívania prístupu, a teda ide o využívanie distribučnej kapacity, a to na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Prístup do distribučnej sústavy je podľa legálnych definícií neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi. 49. Vo vzťahu k právnym aktom Európskej únie žalobca poukázal na Nález ústavného súdu, v ktorom sám ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k výberu poplatkov za prístup do distribučných sústav smernica v týchto článkoch mlčí. Zároveň rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07, Sabatuskas a iní, kde dovolateľ odkazuje na názor generálnej advokátky, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy a že pripojenie zodpovedá fyzickému spojeniu so sústavou“, nemá podľa žalobcu s našou právnou úpravou nič spoločné a dovolateľ opomenul riešiť to, akým spôsobom boli v danom členskom štáte preberané ustanovenia primárneho a sekundárneho práva Európskej únie v oblasti energetiky. 50. Vo vzťahu k druhej otázke podľa žalobcu konajúce súdy nižšej inštancie jednoznačne ustálili, že dovolateľova zmluva o prístupe (bez dohody o distribúcii) nepredstavuje dohodu o prístupe podľa zákonnej definície prístupu vymedzenej v § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike z dôvodu absencie podstatných náležitostí vymedzených v § 26 ods. 5 zákona o energetike, čo zakladá absolútnu neplatnosť uvedenej zmluvy pre rozpor so zákonom. Rozhodujúce pre výsledok v konaní bola totiž tá skutočnosť, že dovolateľova zmluva o prístupe nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny uzatvorenou podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorá podľa Nálezu ako jediná predstavuje právny titul inkasovaniu platieb za prístup, z čoho plynie aj záver, že súdy nižšej inštancie konali v súlade s Nálezom. Bolo zdôraznené, že prístup do distribučnej sústavy sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorým je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom zákon o energetike priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Ak takáto zmluva neexistuje, podľa žalobcu neexistuje ani právny základ pre účtovanie platby za prístup. Uvedené vyplýva priamo zo zákona z definície obsiahnutej v § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike. Vzhľadom na verejnoprávny a kogentný charakter predmetných ustanovení nie je možné dohodnúť prístup do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy, ako vymedzuje zákon o energetike. 51. Pokiaľ dovolateľ poukázal na úpravu „zmluvy o prístupe“ v ust. § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, ide podľa žalobcu o jediné miesto, kde tento predpis používa skrátený tvar „zmluva o prístupe“ namiesto „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ a nejde o označenie nového zmluvného typu, pričom stále platí definícia prístupu do distribučnej sústavy upraven