ustanovenia § 485 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 152 ods. 2 druhá veta O.s.p. Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. februára 2005 sp.zn. 23 Co 52/2005 rozsudok okresného súdu zrušil. Prisvedčil námietke ţalobcu v podanom odvolaní o neúčelnosti zvoleného procesného postupu prvostupňového súdu. 2 2 Cdo 26/2011 Prvostupňovému súdu nič nebránilo v tom, aby rozhodol o celom uplatnenom nároku, pretoţe mal vedomosť o tom, čo tvorí predmet dedičstva a bolo len vecou dokazovania, aby ustálil cenu jednej nehnuteľnosti (nie celej masy dedičstva), ktorej hodnotu ţiadal ţalobca vydať
zásad bezdôvodného obohatenia. Písomné vyhotovenie rozsudku nezodpovedá ani forme medzitýmneho rozsudku, pretoţe nie je táto skutočnosť vyjadrená ani v záhlaví rozsudku a úplne absentuje i v jeho výrokovej časti, teda účastníci nemajú moţnosť predvídať ďalší procesný postup súdu. Následne Okresný súd Ţilina rozsudkom zo
2 Občianskeho zákonníka, ţalovaný 1/ ako nepravý dedič je povinný vydať ţalobcovi titulom oprávneného dediča hotovosť vo výške 20 057,60 Sk spolu s úrokom z omeškania a tieţ zostatok vkladu na vkladnej kniţke vo výške 12 786,70 Sk. Vo zvyšku ohľadne sumy 8 632,50 Sk návrh zamietol, keďţe táto suma peňazí
osvedčenia o dedičstve bola pouţitá na pohrebné trovy poručiteľky, v čase prejednávania dedičstva uţ predmetná suma bola spotrebovaná. Návrh voči ţalovaným 2/ aţ 4/ zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie. Na odvolanie ţalobcu a ţalovaného 1/ Krajský súd v Ţiline ako odvolací súd uznesením zo 14. mája 2009 č.k. 9 Co 51/2009-501 vyslovil, ţe rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh voči ţalovaným 2/ a 3/, ţalovaným 2/ a 3/ náhradu trov 3 2 Cdo 26/2011 konania nepriznal a vo výroku, ktorým náhradu trov štátu ponechal samostatnému uzneseniu, ktoré odvolaním neboli napadnuté, ponecháva nedotknutý. V ostatných častiach rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, ţe prvostupňový súd postupoval správne, keď na základe návrhu ţalobcu skúmal predpoklady pre vydanie dedičstva v zmysle § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. K pochybeniu zo strany prvostupňového súdu ale došlo v tom, keď sa v priebehu konania ani v rozhodnutí vo veci samej dostatočným spôsobom nevyporiadal s námietkami ţalovaného 1/ a neskúmal, či rozhodnutie o dedičstve uţ mohlo nadobudnúť právoplatnosť a teda či je splnený základný predpoklad pre postup
ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka (právoplatné dedičské rozhodnutie). Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vytýka nesprávny postup notára pri prejednaní dedičstva, keď neodkázal dedičov ako účastníkov dedičského konania na podanie návrhu o neplatnosť závetu, ale uţ sa dostatočne nevyporiadal s tým, aké následky takýto postup notára mohol mať. Naposledy Okresný súd Ţilina rozsudkom z
Ţalobca sa svojich práv musí domáhať v danom dedičskom konaní. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
Občianskeho zákonníka poţíva ten, kto nevystupoval v konaní o dedičstve ako účastník konania. On ako ţalobca v uvedenom prípade nebol účastníkom konania, nakoľko v prípade, ţe by ním bol, zaslal by mu notár ako súdny komisár osvedčenie o dedičstve. V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje z akých dôvodov sa stotoţnil s právnymi názormi prvostupňového súdu, keď odvolací súd len stroho konštatoval, ţe sa stotoţňuje v celom rozsahu s právnym názorom, ako aj s odôvodnením rozhodnutia. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa zákonom stanovené náleţitosti uvedené v § 157 O.s.p. Poukázal aj na nesprávne právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa priznania trov úspešným ţalovaným. V uvedenej právnej veci je potrebné aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nie 6 2 Cdo 26/2011 ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaní navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, ţe je dovolanie prípustné. Preto dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku
3 O.s.p. prípustné je.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného 7 2 Cdo 26/2011 oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vţdy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne
svojej voľnej úvahy; jeho úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky. Ak odvolací súd zaloţí prípustnosť dovolania svojím rozhodnutím, dovolací súd je oprávnený preskúmať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci otázky zásadného právneho významu, ktorú vo svojom rozsudku uviedol odvolací súd. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami). Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď v dôvodoch rozhodnutia absentuje, z akých dôvodov sa odvolací súd stotoţnil s právnymi názormi prvostupňového súdu, keď nie je moţné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil.
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri 8 2 Cdo 26/2011 hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať sa svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalobcu, ako sa k odvolaniu vyjadrili ţalovaní, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a inými slovami ale obsahovo totoţne konštatoval, ţe prvostupňový súd postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, keď skúmal, či dedičské konanie po nebohej poručiteľke Š. H. bolo právoplatne skončené. Rovnako ako súd prvého stupňa uviedol, ţe súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú tri samostatné rozhodnutia, o ktorých rozhoduje súd. Jednak rozhoduje o okruhu dedičov, predmete dedičstva (ustáli 9 2 Cdo 26/2011 okruh majetku) a následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva. Ţalobca bol účastníkom konania a pokiaľ súdny komisár ho vylúčil z dedičského konania a prejednal vec výlučne len so závetným dedičom i napriek námietkam ţalobcu, bolo jeho povinnosťou doručiť rozhodnutie ţalobcovi, ktorý by sa proti takémuto rozhodnutiu mohol brániť na základe riadneho opravného prostriedku. Keďţe ţalobcovi doposiaľ zákonným spôsobom rozhodnutie o dedičstve doručené nebolo, nemohlo ani
názoru odvolacieho súdu nadobudnúť právoplatnosť a neprichádza preto do úvahy ani rozhodnutie v zmysle § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje
názoru dovolacieho súdu dostatočne skutkovo aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie vo veci dovolateľa a nemoţno ho povaţovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie nie sú
názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa a stotoţnil sa aj s jeho právnym názorom. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Uplatnením dovolacieho dôvodu
2 písm.c/ O.s.p. moţno odvolaciemu súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. V prejednávanej veci odvolací súd povaţoval za otázku zásadného právneho významu otázku, „či môţe osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti, ţe súdny komisár vyriešil otázku okruhu účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj bez toho, aby 10 2 Cdo 26/2011 bolo doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“. Z porovnania takto určeného rámca pre moţný prieskum dovolacím súdom (tomu vymedzenej otázke) s obsahom dovolania ţalobcu vyplýva, ţe v dovolaní ţalobca namieta (nesúhlasí) nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom,
ktorého aj keď bol vylúčený z okruhu dedičov a konanie pokračovalo so závetným dedičom, pričom mu nikdy nebolo doručené osvedčenie o dedičstve a teda nemohol sa domáhať pokračovania dedičského konania po poručiteľke, dedičské konanie bolo ukončené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, t.j. osvedčením o dedičstve, o čom svedčí aj rozhodnutie príslušnej správy katastra. Keďţe nebol v predmetnej veci účastníkom dedičského konania poţíva ochranu
Občianskeho zákonníka.
účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa moţno dôvodne domnievať, ţe sú poručiteľovými dedičmi a ak takýchto osôb niet, štát.
1, 2 O.s.p. ak niekto pred potvrdením nadobudnutého dedičstva tvrdí, ţe je dedičom a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, vyšetrí súd podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, ţe je dedičom. Ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáţe súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil ţalobou. Na podanie ţaloby určí lehotu. Ak ţaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.
3 O.s.p. súd rozhoduje uznesením; uznesenie
1, 2, § 175l, § 175p, § 175q a § 175t sa doručuje do vlastných rúk. Dôvodnosť toho, ţe určitá osoba je poručiteľovým dedičom, súd posudzuje na základe skutočností, ktoré sú významné
hmotného práva. Začiatok účastníctva v dedičskom konaní závisí na tom, kedy sa súd dozvie o skutočnostiach, z ktorých dedičské právo vyplýva, a trvá tak dlho, pokiaľ chovanie alebo konanie osoby, ktorej svedčí niektorý z titulov dedenia, smeruje k tomu, aby sa skutočne stal dedičom, alebo pokiaľ nebudú zistené ďalšie skutočnosti, ktoré ukazujú, ţe dedičom je niekto iný, prípadne, ţe poručiteľ nemá ţiadneho dediča. Osoba, ktorá na súde (u súdneho komisára) uplatnila svoje dedičské právo (t.j. osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe je poručiteľovým dedičom), sa nestáva účastníkom dedičského konania aţ po tom, čo bude jednoznačne zistené, ţe je poručiteľovým dedičom, ale je účastníkom 11 2 Cdo 26/2011 dedičského konania uţ od okamihu uplatnenia svojho dedičského práva na súde (u súdneho komisára). Postavenie účastníka stratí, ak bude zistené, ţe jej v skutočnosti ţiadny z dedičských titulov nesvedčí alebo ţe z iných dôvodov nemôţe dediť. Ak zanechal poručiteľ závet, je potrebné povaţovať za účastníkov konania vedľa závetných dedičov tieţ neopomenuteľných dedičov (§ 479 Občianskeho zákonníka) a ďalšie osoby, ktorým svedčí dedenie zo zákona (§ 473 aţ § 475a Občianskeho zákonníka). Ich účastníctvo trvá tak dlho, pokiaľ sa nepreukáţe, ţe k dedeniu zo zákona nedôjde. Ak nastúpi dedenie zo závetu, neopomenuteľní a zákonní dedičia prestávajú byť účastníkmi konania vtedy, ak sa nedovolali neplatnosti závetu. Skutočnosti, ktoré sú významné pre posúdenie dedičského práva, šetrí súd z vlastnej iniciatívy bez toho, aby bol viazaný prípadnými návrhmi, ktoré učinia osoby, ktoré uplatňujú svoje dedičské právo. Tých, u ktorých moţno mať dôvodne za to, ţe sú dedičmi, potom vyrozumie o ich dedičskom práve a o moţnosti dedičstvo odmietnuť. O tom, či sa niekto stal účastníkom dedičského konania alebo či ním prestal byť, súd nevydáva zvláštne rozhodnutie. Jeho záver o okruhu účastníkov sa prejaví v tom, ţe s určitou osobou jedná ako s účastníkom konania alebo ţe s ňou jednať prestane, keď sa zistí, ţe dedičom je niekto iný. S osobou, ktorá uplatnila svoje dedičské právo alebo ktorá bola súdom (súdnym komisárom) o dedičskom práve vyrozumená a o ktorej mal súd (súdny komisár) za to, ţe nie je účastníkom konania, alebo ţe ním prestáva byť, však súd (súdny komisár) nejedná, alebo s ňou prestane jednať len vtedy, ak je s tým uzrozumená. V opačnom prípade postupuje
1 alebo § 175k ods. 2 O.s.p. Ak tvrdí niekto o sebe, ţe je dedičom a popiera, ţe by dedičské právo svedčilo niekomu inému, kto sa vydáva za dediča, je tu spor o dedičské právo. Tvrdené dedičské práva totiţ vedľa seba nemôţu buď celkom alebo čiastočne, obstáť a nemôţu byť podkladom pre uznesenie o dedičstve. Pretoţe účastníctvo v dedičskom konaní odráţa hmotné dedičské právo, nie je moţné uvedený spor riešiť výlučne aţ uznesením o dedičstve. Spor o dedičské právo sa prejavuje tieţ v tom, s kým má byť v priebehu dedičského konania jednané a kto má mať moţnosť vykonávať svojimi procesnými úkonmi vplyv na priebeh a výsledok konania, teda v tom, kto má byť povaţovaný za účastníka dedičského konania. 12 2 Cdo 26/2011 Postup súdu (súdneho komisára) pri spore o dedičské právo závisí na tom, či vyriešenie sporu je otázkou výlučne právnou alebo či je medzi účastníkmi sporná tieţ skutková stránka veci. Ak závisí rozhodnutie o dedičskom práve iba na právnom posúdení veci, súd priamo v dedičskom konaní vyšetrí podmienky dedičského práva a ďalej jedná ako s účastníkom dedičského konania, kto je
jeho názoru dedičom, prípadne rozhodne, s kým z účastníkov bude naďalej konané, nakoľko moţno mať dôvodne za to, ţe je dedičom, alebo s kým z účastníkov ďalej konať nebude, nakoľko moţno mať dôvodne za to, ţe nie je poručiteľovým dedičom. O podmienkach dedičského práva v zmysle ustanovenia § 175k ods. 1 O.s.p. súd zásadne rozhoduje uznesením, ktoré je potrebné doručiť účastníkom do vlastných rúk (§ 175a ods. 3 O.s.p.) a proti nemu je prípustné odvolanie. O dedičskom práve nemusí byť vţdy rozhodnuté uznesením a moţno pokračovať v konaní s tým, u koho má súd (súdny komisár) za to, ţe je dedičom, alebo vylúči z účasti na konaní toho, u ktorého má za to, ţe dedičom nie je. Toto je moţné spravidla len vtedy, ak osoba uplatňujúca svoje právo nedôvodne je s takým postupom uzrozumená a nehodlá naďalej svoje údajné dedičské právo uplatňovať alebo ak je jednoznačne nepochybné, ţe nemôţe byť dedičom (napr. pri dedení zo zákona uplatňuje dedičské právo súrodenec poručiteľa, hoci poručiteľ zanechal potomkov, ktorí dedičstvo neodmietli a sú spôsobilí dediť). Ak nejde však o celkom jednoznačnú situáciu a osoba uplatňujúca dedičské právo na svojom tvrdenom dedičskom práve trvá, je namieste vţdy rozhodnúť o spore o dedičské právo uznesením
1 O.s.p. Ak sú medzi účastníkmi sporné skutkové okolnosti, na ktorých závisí rozhodnutie o dedičskom práve, nemá súd v nesporovom dedičskom konaní z procesného hľadiska moţnosť objasňovať sporné skutočnosti. Zákon súdu (súdnemu komisárovi) v prvom rade ukladá, aby sa pokúsil uvedený spor o dedičskom práve vyriešiť dohodou. Ak sa spor nepodarí odstrániť dohodou a skutočnosti rozhodné pred posúdením dedičského práva zostanú i po pokuse o odstránenie sporu medzi účastníkmi sporné, vydá súd uznesenie, ktorým odkáţe toho z účastníkov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil ţalobou na súde. Menej pravdepodobným sa spravidla javí dedičské právo u toho účastníka, ktorý spochybňuje zo skutkového hľadiska existujúci dedičský titul (napr. tvrdí, ţe závet alebo listina o vydedení je neplatná; tvrdí, ţe s poručiteľom ţil najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti). 13 2 Cdo 26/2011 Súčasťou rozhodnutia o dedičstve sú prakticky tri samostatné rozhodnutia, o ktorých súd rozhoduje, a to musí sa ustáliť okruh dedičov, predmet dedičstva a následne dôjde k vyporiadaniu dedičstva. V spornom dedičskom konaní v časti ustálenia okruhu dedičov boli účastníci dedičského konania ţalobca ako zákonný dedič a ţalovaný 1/ ako dedič zo závetu. Na pojednávaní konanom dňa 21.12.1998 vznikol spor o dedičské právo, keď ţalobca ako zákonný dedič spochybnil zo skutkového hľadiska dedičský titul, závet. Namietal, ţe oboznámený závet nie je podpísaný poručiteľkou, ţe táto bola slepá a hluchá a pre jej úkon nepostačujú podpisy dvoch svedkov a z tohto dôvodu bude zvaţovať podanie ţaloby na súd o neplatnosť závetu. Zo zápisnice o pojednávaní napísanej na Notárskom úrade v N. zo dňa 21.12.1998 je zrejmé, ţe súdny komisár sa nepokúsil uvedený spor o dedičské právo vyriešiť dohodou a nevydal ani uznesenie, ktorým by odkázal ţalobcu, aby uplatnil svoje právo na súde, ale bez ďalšieho pokračoval v konaní so závetným dedičom. Z uvedeného je zrejmé, ţe dedičské konanie nebolo ukončené o prvej časti rozhodnutia, a to ustálenia okruhu dedičov. Keďţe ţalobca spochybnil závet ako dedičský titul pre ţalovaného 1/ zo skutkového hľadiska bolo povinnosťou súdu (súdneho komisára) postupovať v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p., a to vydať uznesenie, ktorým by ţalobcovi (zákonnému dedičovi) stanovil lehotu na podanie ţaloby o neplatnosť závetu na súde, za predpokladu, ţe uznesenie, ktorým bol tento účastník (dedič) odkázaný na podanie ţaloby splňuje poţiadavky vymedzené v § 175k ods. 2 O.s.p. Ak by ţalobca nebol vo veci o neplatnosť závetu úspešný alebo ak by vôbec ţalobu v stanovenej lehote nepodal, malo by to za následok, ţe súd (súdny komisár) by pokračoval v dedičskom konaní iba so ţalovaným 1/ ako závetným dedičom, a teda by to znamenalo, ţe ţalobca prestal byť účastníkom dedičského konania. Nakoľko však súd (súdny komisár) nepostupoval v dedičskom konaní po poručiteľke Š. H. v zmysle zákona (§ 175k ods. 2 O.s.p.), ţalobca je naďalej účastníkom dedičského konania, bolo povinnosťou súdneho komisára s ním ďalej konať, doručiť mu dedičské rozhodnutie (osvedčenie o dedičstve), proti ktorému mal ţalobca právo podať opravný prostriedok proti časti rozhodnutia, ktorým bol ustálený okruh dedičov. Moţno teda uzavrieť, ţe rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke Š. H. vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. D 275/1998, Dnot 97/1998 zo dňa 21.12.1998 doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nie je teda splnený základný predpoklad pre postup v zmysle ustanovenia § 485 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napadnutým rozhodnutím pri zodpovedaní otázky „či môţe osoba stratiť postavenie účastníka dedičského konania aj napriek skutočnosti, ţe súdny komisár vyriešil otázku okruhu 14 2 Cdo 26/2011 účastníkov bez toho, aby prihliadal na námietky v tomto smere a nepostupoval v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 O.s.p. a či teda dedičské rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť aj vykonateľnosť aj bez toho, aby bolo doručené takémuto (vylúčenému) účastníkovi“, krajský súd nepochybil, takţe s takýmto právnym názorom sa stotoţňuje aj dovolací súd. Odvolací súd vec správne právne posúdil vo všetkých aspektoch a jeho rozhodnutiu nemoţno vytknúť pochybenie, takţe dovolací súd dovolanie ţalobcu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalovaným 1/, 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. februára 2012 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.