1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do
1 písm. f), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T/10/2017 z 30. júla 2020 vo výroku o náhrade škody.
Trestného poriadku odvolanie poškodeného - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4 - 6, Bratislava s a z a m i e t a. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd Pezinok (ďalej aj ,,súd I. stupňa") rozsudkom, sp. zn. PK-2T/10/2017 z 30. júla 2020, obžalovaného W. A. (ďalej aj „obžalovaný") uznal za vinného pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 30. septembra 2012, v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do
ich pracovného zaradenia, a to: ? P. - organizátor cestovného ruchu v regióne, ? P. - manažér pre tvorbu a predaj produktov a balíkov cestovného ruchu, ? R. - sprievodca cestovného ruchu, ? C. - organizátor kongresov, medzinárodných festivalov, ? W. - manažér publicity, hoci vedel, že zamestnancov P. A., P. A., R. M. a C. F. v skutočnosti pracovne využíval výhradne len na poskytovanie ubytovacích a stravovacích služieb, a že prostredníctvom W. W. tiež len predstieral riadny výkon činnosti - zmluvnej povinnosti v oblasti zabezpečenia publicity projektu, čím W. A. konal v rozpore s ? bodom 2.4., 3.3., 5.5., 6.5. Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ? článkom 1 bod 1,7 bod 1, 9 bod 2.4. písm. b), c), d), g), h),
4 Trestného zákona, § 38ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.
1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 30. septembra 2012 podmienečne odložil s probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2 Trestného zákona účinného do 30. septembra 2012 súd I. stupňa určil skúšobnú dobu 5 (päť) rokov.
2, ods. 3, ods. 4 písm. g) Trestného zákona účinného do 30. septembra 2012 súd I. stupňa uložil obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu - obmedzenie spočívajúce v zákaze uchádzať sa akýmkoľvek spôsobom o dotáciu, subvenciu, príspevok alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku, rozpočtu obcea zároveň aj o finančné prostriedky alebo iné aktíva pochádzajúce z rozpočtov Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo v mene Európskej únie, -povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
5 Trestného zákona účinného do 30. septembra 2012 uložil obžalovanému povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom.
1 Trestného poriadku z dôvodu § 256 ods. 3 Trestného poriadku p. a. súd I. stupňa poškodeného Slovenskú republiku, v zastúpení: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky so sídlom Špitálska 4, 6, 8 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 00 681 156 odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Proti vyššie označenému rozsudku súdu I. stupňa podal riadne a včas odvolanie obžalovaný W. A., prostredníctvom obhajcu JUDr. Milana Žoldoša, advokáta v Poprade, ktoré písomne odôvodnil podaním z 2. októbra 2020 a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a oslobodiť ho spod obžaloby.
obžalovaného súd I. stupňa dospel k nesprávnym záverom. Poukázal na body 1.3., 1.4., 2.1., 2.2. žiadosti o nenávratný finančný príspevok, z ktorých vyplýva, že obžalovaný už vopred poskytovateľovi oznámil, akým spôsobom bude projekt vykonávať, t. j. že prijme do pracovného pomeru záujemcov, ktorých následne vyškolí, aby získali potrebné odborné vedomosti a zručnosti. Nemalo ísť o jednorazový kurz, ale o proces v trvaní 20 mesiacov. Z opisu projektu vyplýva, že vzdelávanie malo začať v októbri 2010 a trvať až do mája 2012, t. j. vzdelávanie a zaškoľovanie malo byť vykonávané aj v rozhodnom čase, v ktorom
súdu I. stupňa malo dôjsť k spáchaniu skutku v roku 2011. Je preto neodôvodnený záver súdu I. stupňa, že v rozhodnom čase mali zamestnanci vykonávať na 100% odbornú pracovnú činnosť v cestovnom ruchu, pretože
zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku sa mali v tom čase vzdelávať. Z opisu projektu vyplýva, že zamestnanci mali a mohli vykonávať odbornú činnosť v cestovnom ruchu až po skončení školení. Nebolo preto odôvodnené očakávať od obžalovaného a ani od zamestnancov, že by mali preukázať poskytovanie a reálny výkon služieb tretím osobám, ktoré by zodpovedali jednotlivým pracovným pozíciám, keďže sa zamestnanci ešte len školili. Závery prijaté súdom I. stupňa sú v rozpore s ustanovením § 153 Zákonníka práce, ktorý stanovuje povinnosť zamestnávateľa prehlbovať kvalifikáciu zamestnancov. Obžalovaný sa zaviazal realizovať hlavné aktivity (1-13) a podporné aktivity (2 podporné aktivity). Po skončení realizácie aktivít (máj 2012), v rámci merateľných ukazovateľov projektu, mal zabezpečiť udržateľnosť projektu, t. j. udržateľnosť vytvorených pracovných miest. Z uvedeného jasne vyplýva, že obžalovaný bol povinný poskytovať služby zodpovedajúce jednotlivým pracovným pozíciám až po skončení realizácie projektu, t. j. po ukončení jednotlivých aktivít. V čase rozhodnom pre spáchanie skutku však obžalovaný ešte stále len realizoval aktivity a nemal povinnosť vykonávať služby zodpovedajúce jednotlivým pracovným pozíciám. Je preto nesprávny záver súdu I. stupňa, že obžalovaný predstieral výkon činnosti jednotlivých zamestnancov, pretože súd I. stupňa vychádzal z predpokladu, že v rozhodnom čase v roku 2011 už bol obžalovaný povinný poskytovať služby zodpovedajúce jednotlivým pracovným pozíciám. Absencia iného oprávnenia na podnikanie než ubytovacie a stravovacie služby, je vzhľadom na záväzky obžalovaného vyplývajúce zo zmluvy o nenávratnom finančnom príspevku, irelevantná. Konštatovanie, že obžalovanýsi mal ustrážiť svoj predmet podnikania, je z hľadiska existencie úmyslu na strane obžalovaného, rovnako irelevantné. Maximálne môže ísť o nedbanlivosť, v žiadnom prípade nie o úmysel. Pokiaľ súd I. stupňa poukazuje na článok 1.2. všeobecných zmluvných podmienok,
ktorého za realizáciu projektu zodpovedá v celom rozsahu prijímateľ, tak uvedené konštatovanie je vo vzťahu k trestnej zodpovednosti obžalovaného irelevantná, pretože ide o súkromnoprávnu zodpovednosť. Ak súd I. stupňa na strane 104 rozsudku uviedol, že z výpovede obžalovaného zistil, že takmer vôbec nevedel, čo bolo predmetom jeho zmluvného záväzku v rámci zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, tak
obžalovaného je otázne, akým spôsobom mohol a mal vedieť predstierať určité skutočnosti, ktorými mal
súdu I. stupňa uviesť poskytovateľa do omylu, keď o týchto skutočnostiach
súdu I. stupňa ani nemal vedomosť. Uvedené jednoznačne vylučuje úmyselné konanie obžalovaného a argumentácia súdu I. stupňa je vnútorne rozporná. Priemerný denný objem obedov predstavoval cca desať obedov a otáznym je, prečo by bolo potrebných päť pracovníkov vrátane obžalovaného na prípravu a predaj priemerne desať porcií denne. Ak by obžalovaný mal v úmysle spáchať trestný čin, ktorý sa mu kladie za vinu, tak by si formálne oprávnenia na podnikanie obstaral, keďže to nie je žiadny komplikovaný proces. Prekážkou reálneho poskytovania služieb bola skutočnosť, že príslušní zamestnanci ešte nenadobudli príslušné znalosti z dôvodu ukončenia realizácie projektu pre odstúpenie od zmluvy zo strany poskytovateľa a ako mohli zamestnanci vykonávať niečo, o čom nemali zodpovedajúce odborné vedomosti. Obžalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd I. stupňa neumožnil pri výsluchu obžalovaného ako aj svedkov, ktorí boli maďarskej národnosti, účasť tlmočníka a to aj napriek žiadosti obžalovaného. Z výpovedí jednotlivých svedkov, čo preukazuje aj zvukový záznam je zjavné, že porozumenie slovenskému jazyku bolo pre nich veľmi obtiažne, nedostatočné, čím došlo k porušeniu procesných práv obžalovaného ako aj práv svedkov. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „poškodený") vo vyjadrení z 13. októbra 2020 k odvolaniu obžalovaného W. A. uviedlo, že odvolanie obžalovaného je účelové, nelogické, nevychádza zo skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a je nedôvodné. Obžalovaný v opise projektu cituje iba tie časti, ktoré navodzujú skutočnosť, že osoby zapojené do projektu sa mali počas realizácie iba školiť. Uvedené tvrdenie je v rozpore s popisom aktivít projektu uvedených v časti 2. opisu projektu bod 2.2 popis aktivít projektu, spôsob ich realizácie. V časti aktivita 1 diagnostika pracovných a osobnostných kompetencií je jasne definovaný výsledok, ktorým je podpora udržania novovytvorených pracovných miest pre jednotlivé pracovné pozície, pri ktorých je uvedená náplň ich práce a skutočnosť, že zamestnanec prijatý na novovytvorené pracovné miesto vykonáva prácu
pokynov zamestnávateľa v pracovnom pomere počas dvadsiatich mesiacov. Je nesporné, že zamestnanci mali uzatvorené pracovné zmluvy, a teda mali vykonávať pracovnú náplň uvedenú v týchto pracovných zmluvách. Obžalovaný nevedel preukázať, čo jeho zamestnanci reálne robili. V pracovných výkazoch mali uvedené činnosti - prieskum trhu, príprava nových produktov, analýzy, príprava aktivít pre hostí, starostlivosť o zákazníkov, spracovanie a navrhovanie akcií a podujatí, konzultácia so sprievodcom cestovného ruchu ohľadom balíkov cestovného ruchu, analýza konkurencie v podobných produktoch cestovného ruchu v okolí, príprava nových produktov v oblasti konferencií a sympózií, príprava produktov pre víkendové pobyty a podobne, pričom obžalovaný nepredložil poskytovateľovi žiadnu dokumentáciu k týmto činnostiam. Obžalovaný v skutočnosti nepotreboval novoprijatých zamestnancov a ani im nevytvoril podmienky na vykonávanie ich pracovných náplní
schváleného projektu a pracovných zmlúv. Aj v prípade, ak by sa zamestnanci mali iba školiť počas celého trvania projektu a nevykonávať žiadne iné činnosti, išlo by zo strany obžalovaného o úmyselné porušenie ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, čo zároveň nadväzuje na úmyselné použitie finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a európskych spoločenstiev na iný ako určený účel, pretože obžalovaný zamestnal zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv na konkrétne pracovné pozície a vykazoval ich prácu, ktorú následne nevedel žiadnym relevantným spôsobom preukázať. Ako príklad ovplyvňovania výberu vhodných uchádzačov a odborných posudkov poškodený uvádza účelové „prezamestnanie" pani A. z pozície predavačky na pozíciu manažérky tvorby a predaja produktov, balíkov. Obdobne možno hodnotiť aj ostatné umelo vytvorené pracovné pozície. Poškodený má za to, že s ohľadom na obsah opisu projektu nemohol mať vedomosť, že projekt sa bude vykonávať fiktívne s cieľom vylákať finančné prostriedky od poškodeného. Obžalovaný W. A. vo vyjadrení z
Rozhodnutie o odvolaní poškodeného ponechal na úvahu súdu. Uviedol, že suma 28 916,59 eur tvorí kvalifikačný moment právnej kvalifikácie konania obžalovaného, vyplýva z ustáleného skutkového stavu ako suma vyplatená v rámci žiadosti o platbu preukazovanú nesprávnymi dokladmi, preto pri ponechaní nedotknutých výrokov o vine a treste, je možné odvolaniu poškodeného vyhovieť a uvedenú sumu
1 Trestného poriadku priznať poškodenému ako náhradu škody spôsobenej trestným činom, pre ktorý bol obžalovaný uznaný za vinného. Proti tomuto rozsudku podalo odvolanie aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky proti výroku o náhrade škody a navrhlo postupom
1 písm. b), písm. f), ods. 2 Trestného poriadku zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o náhrade škody a
3 Trestného poriadku uložiť
1 Trestného poriadku obžalovanému povinnosť nahradiť škodu vo výške 28.916,59 € a
2 Trestného poriadku odkázať poškodeného so zvyškom nároku na civilný proces. V písomných dôvodoch odvolania poškodený uviedol, že poškodený nie je správne označený vo výroku o náhrade škody z dôvodu, že objektom skutkovej podstaty sú finančné záujmy Európskej únie a štátny rozpočet a poškodený nemôže vystupovať v pozícii Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a to s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/92/2019 z
3 Trestného poriadku nemožno priznať. V nadväznosti na to, že právny vzťah z tejto zmluvy je považovaný za súkromnoprávny vzťah, je nevyhnutné uplatnenú škodu, ktorá vznikla poškodenému v súvislosti so skutkom obžalovaného, vnímať ako škodu spôsobenú konaním obžalovaného, ktoré malo za následok platné odstúpenie od zmluvy a teda celková škoda, ktorá vznikla poškodenému je oprávneným nárokom, uplatniteľným v adhéznom konaní, ktorý bol riadne uplatnený v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Poškodený poukázal na rozsudok tretej komory Súdneho dvora EÚ z 13. marca 2008 v spojených veciach C 383/06 až C 385/06 v právnej veci štrukturálnych fondov - článok 23 ods. 1 nariadenia EHS č. 4253/88 - zrušenie a vymáhanie finančnej pomoci Spoločenstva - článok 249 ES - ochrana legitímnej dôvery a právnej istoty (bod 49 a 59 rozsudku),
ktorého „uplatnenie vnútroštátneho práva nesmie mať negatívny vplyv na uplatnenie a účinnosť práva Spoločenstva". V nadväznostina uvedené možno považovať výklad vnútroštátneho práva použitý pri rozhodovaní o výroku o náhrade škody, vrátane nesprávnej identifikácie poškodeného za taký, ktorý znemožňuje vymáhanie finančných prostriedkov Európskych spoločenstiev, ktoré mali byť v zmysle rozsudku úmyselne vylákané a použité na iný ako určený účel. Výška obžalovaným spôsobenej škody bola súčasťou popisu skutku uvedeného v rozsudku súdu I. stupňa, pričom poškodenému škoda nebola v adhéznom konaní priznaná ani čiastočne, a preto bolo porušené ustanovenie § 287 ods. 1 Trestného poriadku. K odvolaniu poškodeného sa obžalovaný nevyjadril, prokurátor ako je už uvedené vyššie, ponechal rozhodnutie na úvahu súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) na podklade podaného odvolania preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný a poškodený podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzali, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku a zistil, že na podklade odvolania obžalovaného W. A. je potrebné výrok o náhrade škody zrušiť, teda v tejto časti odvolaniu obžalovaného vyhovieť, keďže jeho odvolanie smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku súdu I. stupňa a odvolanie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako nedôvodné zamietnuť. Úvodom odvolací súd uvádza, že najvyšší súd v tejto veci už raz rozhodoval,a to na podklade odvolania prokurátora a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T/10/2017 z 24. apríla 2018, ktorým bol obžalovaný postupom
b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pretože skutok nie je trestným činom a
3 Trestného poriadku súd poškodeného Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom: Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Vo svojom zrušujúcom uznesení z 18. septembra 2019, sp. zn. 3To/9/2018 najvyšší súd vyslovil nasledujúci záver: „ .....neobstojí záver súdu I. stupňa, že obžalovaný nebol oprávneným žiadateľom. Samotné uzavretie zmluvy malo za následok vznik faktického stavu oprávneného žiadateľa. Uzavretím zmluvy sa totiž deklaroval stav, že obžalovaný je žiadateľom, ktorý splnil všetky podmienky pre vznik nároku na nenávratný finančný príspevok, pričom a to je určujúce, že samotný žiadateľ sa nemôže zbaviť viny z následného nedostatku zisteného kontrolnou činnosťou v oblasti živnostenského oprávnenia, pretože bol plnohodnotným podnikateľom
2 písm. b) Obchodného zákonníka, t. j. osobou, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, pričom odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorého platnosť právneho úkonu nie je dotknutá tým, že určitá osoba nemá oprávnenie na podnikanie, t. j. zmluva je platná a účastníci zmluvy ňou boli viazaní a boli povinní ju dodržiavať v zmysle zásady „pacta sunt servanda" (zmluvy sa majú dodržiavať) a osoba, ktorá bez oprávnenia na podnikanie vykonáva túto činnosť a osoby, ktoré túto činnosť vykonávajú v jej mene a na jej účet totiž
2 Obchodného zákonníka zodpovedajú za škodu, ktorú tým spôsobili. Tým nie je dotknutá ich zodpovednosť
osobitných predpisov. Z uvedeného explicitne vyplýva zodpovednosť (sankcia) uplatňovaná aj
právnych noriem verejného práva vrátane trestného práva. Ak by najvyšší súd akceptoval záver súdu I. stupňa, že zistenie nedostatku v predmete podnikania u prijímateľa príspevku následnou kontrolnou činnosťou po uzavretí zmluvy zo strany príslušného orgánu by prenieslo „spätnú" zodpovednosť na poskytovateľa (z dôvodu, že by sa na neho hľadelo ako na „neoprávneného žiadateľa"), vznikol by de facto neakceptovateľný stav, že prijímateľ príspevku by mohol naložiť s prostriedkami za každých okolností nekontrolovateľným spôsobom, bez možnosti akéhokoľvek postihu, vrátane možnosti trestnoprávnej regulácie napriek tomu, že skutková veta obžaloby by zodpovedala zákonným znakom trestného činu (
prezentovaných úvah súdu I. stupňa by si žiadateľ v predmetnej veci mohol kúpiť za poskytnuté peniaze hoci Ferrari a zodpovedný by bol poskytovateľ a nie obžalovaný). Súd I. stupňa zároveň v priebehu celého konania opomenul - ignoroval podstatnú skutočnosť, ktorá vyplýva z obsahu spisu, a to, že obžalovaný už pri predkladaní žiadosti o nenávratný finančný príspevok sám čestne vyhlásil, že spĺňa podmienky oprávnenosti žiadateľa uvedené v príslušnej výzve na predkladanie žiadosti o nenávratný príspevok, preto si v tomto smere musel predmet podnikania ustrážiť a dať ho do súladu s reálnym výkonom činností a musel byť s týmto aj uzrozumený a nie spoliehať sa a "pasívne čakať",kým bude vyhodnotený ako osoba bez potrebného živnostenského oprávnenia. Rovnako prijímateľ vyhlásil, že mu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by ovplyvnili jeho oprávnenosť, alebo oprávnenosť projektu na poskytnutie nenávratného finančného príspevku v zmysle podmienok, ktoré viedli k schváleniu žiadosti o nenávratný finančný príspevok pre projekt a prijímateľ vyhlásil, že všetky vyhlásenia pripojené k žiadosti o príspevok sú pravdivé a zostávajú účinné pri podpise zmluvy, teda vrátane vyššie uvedeného čestného vyhlásenia. Samotný proces realizácie projektu, na ktorý bol viazaný nenávratný finančný príspevok a či došlo k realizácii vyúčtovania projektu v súlade so stanovenými podmienkami, tak súd I. stupňa nepochopiteľne presunul na začiatok tohto procesu, a to do fázy splnenia podmienok žiadateľa". Najvyšší súd všeobecne a následne i konkrétne vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného uvádza nasledovné:
1 Trestného zákona v znení účinnom do 30. septembra 2012, kto použije alebo predloží falšovaný, nesprávny alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo použije prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev, z rozpočtu spravovaného Európskymi spoločenstvami alebo v zastúpení Európskych spoločenstiev na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 30. septembra 2012 odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedenýv odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1) obsahuje pojmy, ktoré uvádza ako podmienky trestnej zodpovednosti s tým, že tieto pojmy majú povahu normatívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. Trestný zákon sa v tomto smere nedovoláva žiadnym štandardným spôsobom "blanketom" žiadneho z mimo trestných prameňov Európskeho práva, naopak pojmy všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, rozpočet spravovaný Európskymi spoločenstvami, alebo v zastúpení Európskych spoločenstiev preberá Trestný zákon bez ďalšieho. Trestným činom
Trestného zákona sa poskytuje ochrana pred „spreneverou" eurofondov, alebo pred protiprávnym zadržaním prostriedkov z rozpočtov Európskej únie. Vyššie označený trestný čin je dokonaný v základnej skutkovej podstate - odseku 1 už v okamihu, keď páchateľ tam opísaným konaním prinajmenšom vytvorí možnosť (umožní), aby nastal poruchový následok (spôsobenie sprenevery, protiprávne zadržanie prostriedkov). Spreneveru v zmysle § 261 Trestného zákona nemožno stotožňovaťso spreneverou
Trestného zákona, pretože pri trestnom čine
Trestného zákona nejde o zverenú vec, ale v podstate o refundáciu vynaložených nákladov. Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona obsahuje tri alternatívne uvedené druhy konaní a to: - použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu, resp. dokladu, - neposkytnutie povinných údajov, - použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel a dva rôzne následky, ktoré páchateľ môže takým konaním (či už niektorým z nich samostatne alebo prípadne tiež viacerými) spôsobiť, a to jednak umožnenie spôsobenia sprenevery a jednak umožnenie protiprávneho zadržania prostriedkov z uvedeného rozpočtu. Na trestnú zodpovednosť za trestný čin
1 Trestného zákona postačí samotné použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu, neposkytnutie povinných údajov, použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel bez toho, aby došlo k dôsledkom z toho hroziacim, teda k „sprenevere", či protiprávnemu zadržaniu prostriedkov z uvedených rozpočtov. Základná skutková podstata má teda povahu ohrozovacieho trestného činu, a ten je dokonaný už v okamihu, kedy páchateľ opísaným konaním vytvorí podmienky pre vznik uvedených alternatívnych následkov. V predmetnej veci obžalovaný W. A. naplnil objektívnu stránku tohto trestného činu konaním zodpovedajúcim prvej a tretej alternatíve, a to spôsobom konkretizovaným a opísaným v skutkovej vete rozsudku Špecializovaného trestného súdu. Nebolo sporné, že na základe výzvy na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok, kód výzvy F. XXXX - B., operačný program zamestnanosť a sociálna inklúzia vyhlásenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako poškodeným (č. l. X, príloha č. X),
príručky pre žiadateľa o nenávratný finančný príspevok (ďalej aj „NFP"), (č. l. XX, príloha č. X) a po zaslaní žiadosti o nenávratný finančný príspevok
bodu 2.4. Zmluvy o NFP prijímateľ zaviazal prijať poskytnutý NFP a použiť ho v súlade s podmienkami stanovenými v tejto zmluve, pričom
bodu 12.3. Zmluvy o NFP bol prijímateľ povinný počas výkonu kontroly auditu najmä preukázať oprávnenosť vynaložených výdavkov a dodržanie podmienok poskytnutia NFP
Zmluvy. Bol to práve obžalovaný, ktorý už pri žiadosti o nenávratný finančný príspevok vyhlásil, že spĺňa podmienky oprávnenosti žiadateľa uvedené v príslušnej výzve na predkladanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok. Rovnako v Zmluve o NFP v bode 6.5. teda prijímateľ čestne vyhlásil, že mu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by ovplyvnili jeho oprávnenosť, alebo oprávnenosť projektu na poskytnutie nenávratného finančného príspevku v zmysle podmienok, ktoré viedli k schváleniu žiadosti o nenávratný finančný príspevok pre projekt a
bodu 6.
ktorého mal v predmete podnikania len ubytovacie služby bez prevádzkovania pohostinných činností, pohostinskú činnosť a výrobu hotových jedál pre výdajne, poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu a kúpu tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Z uvedeného jednoznačne možno vyvodiť záver, že na pracovné miesta, definované v schválenej žiadosti, najmä sprievodca cestovného ruchu, organizátor cestovného ruchu, manažér pre predaj produktov a balíkov cestovného ruchu, či organizátor kongresov a medzinárodných festivalov, nemal obžalovaný oprávnenie na podnikanie. Vo svojom súhrne preto možno dospieť k jednoznačnému záveru s vylúčením akejkoľvek pochybnosti, že žiadna služba za cestovný ruch reálne a oficiálne účtovaná nebola, ale ani legálnym spôsobom nemohla byť realizovaná, pretože v danom prípade išlo už od počiatku o neoprávnené podnikanie
zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Aj manželka obžalovaného k obrane obžalovaného uviedla, že balíky cestovného ruchu nemohli predávať, pretože na to nemali oprávnenie a preto si tieto balíky len „pripravovali". Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť záver, že aj obžalovaný si musel byť vedomý svojej neoprávnenej činnosti a vlastne ani nemal záujem na konkrétny predmet podnikania vytvoriť živnosť. K pojmu „použije prostriedky na iný účel, ako boli pôvodne určené" je možné poznamenať, že ide o situácie, keď prijímateľ (v tomto prípade obžalovaný) nenávratný finančný príspevok aspoň sčasti nepoužil na deklarovaný projekt, ale na iné účely, či už pre osobné potreby, príp. na niečo iné, pretože za činnosti v oblasti cestovného ruchu si neúčtoval žiadne platby a v konečnom dôsledku ich ani nemohol vykonávať na daný účel, pretože na predmety podnikania nemal živnostenské oprávnenie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pokiaľ už boli obžalovanému preplatené žiadosti o platbu, tak nimi získané finančné prostriedky použil na úplne iný účel. Inými slovami - získané prostriedky aspoň sčasti nepoužil na deklarovaný projekt. Jeho konaním opísaným v skutkovej vete rozsudku, došlo
názoru odvolacieho súdu, k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do
ktorého závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom a § 11 ods. 1 Zákonníka práce,
ktorého zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. Zamestnanci boli preto povinní vykonávať pre zamestnávateľa závislú prácu a nie je možné mať uzatvorenú pracovnú zmluvu „len na oko", naviac za predpokladu keď tieto mzdy už boli preplácané z prostriedkov EÚ a štátneho rozpočtu SR. Rovnako neobstojí ani námietka obžalovaného, že kontrola bola neoprávnená, pretože prebehla ex post po odstúpení od zmluvy, pretože takéto oprávnenie vykonať kontrolu (audit) bolo explicitne určené článkom 12 bod 5 Zmluvy o NFR,
ktorého oprávnené osoby na výkon kontroly, auditu mohli vykonávať kontrolu u prijímateľa kedykoľvek od podpisu zmluvy až do
1 Trestného zákona nie je totožný s pojmom „sprenevera" uvedenom v § 213 Trestného zákona, čo vyplýva z toho, že už z podstaty uvedeného finančného príspevku definovaného ako nenávratný je zrejmé, že takto poskytovaný príspevok nie je pre jeho prijímateľa cudzou vecou, ktorá mu bolalen zverená tak, ako to predkladá § 213 ods. 1 Trestného zákona, ale že tento nenávratný finančný príspevok sa jeho poukázaním na účet prijímateľa stáva jeho vlastníctvom na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, uzatvorenej
2 Obchodného zákonníka a iných ustanovení,
obsahu a charakteru konkrétneho projektu. Zároveň spomínaný finančný príspevok je definovaný ako nenávratný, avšak v prípade porušenia zmluvy o poskytnutí tohto príspevku a súvisiacich právnych noriem jeho prijímateľom, je poskytovateľ tohto príspevku povinný požadovať od prijímateľa jeho vrátenie a prijímateľ je povinný nenávratný finančný príspevok vrátiť, preto jeho uvádzaná nenávratnosť je len relatívna. Zo skutkovej vety pritom ďalej vyplýva, že obžalovaný predložil nesprávny výkaz. K uvedenému záveru najvyšší súd dospel po vyhodnotení, že pojem výkaz možno definovať ako prehľadný súpis údajov o relevantných skutočnostiach. Nesprávny je taký výkaz, alebo doklad, ktorý nezodpovedá skutočnostiam na základe ktorých majú byť poskytnuté príspevky z rozpočtov Európskej únie, pretože údaje v ňom sú nepravdivé, skreslené, prispôsobené požadovaným kritériám, išlo by napríklad o doklad s obsahom nezodpovedajúcim skutočnosti, ale aj o doklad, ktorým sa žiada o nenávratný finančný príspevok v žiadosti a jeho prílohách, ale aj o samotnú žiadosť o nenávratný finančný príspevok, v ktorej žiadateľ v čestnom vyhlásení zvádzajúco deklaruje záväzky súvisiace s poskytovaním príspevku (ako v prípade obžalovaného, ktorý deklaroval, že je oprávneným žiadateľom). Najvyšší súd považuje „pracovné výkazy" s fiktívnym obsahom za nesprávny doklad a teda za doklad, ktorý svojím obsahom nezodpovedá skutočnosti. Bol to práve obžalovaný, ktorý pri kontrolnej činnosti zodpovedal za predložené pracovné výkazy nezodpovedajúce reálnemu stavu s úplnou, bezpečnou a nespochybniteľnou vedomosťou, že finančné prostriedky nebudú reálne použité na účel uvedený v pracovných výkazoch a tieto budú aj tomu zodpovedajúc refundované aj z rozpočtu Európskej únie. Obžalovaný predkladal nesprávne dokumenty na preukazovanie (fiktívnych) činností, ktoré neboli vykonané vôbec, alebo boli vykonané v rozpore s dohodnutými pravidlami a podmienkami. Obžalovaný aktívne, ako už bolo uvedené s plnou vedomosťou a vôľou, považoval vzorec priebehu deja vo vzťahu ku všetkým subjektom vyhotovujúcim pracovné výkazy za normálny s tým, že vedel, že sa podieľa na realizácii projektu financovaného z prostriedkov Európskych spoločenstiev a štátneho rozpočtu a tak vedel, že žiadosť prijímateľa o refundáciu nákladov musí obsahovať podklady k reálnemu výkonu činností, ktoré si tam jednotlivé osoby zapisovali. Zhodou okolností všetky osoby vyhotovujúce pracovné výkazy zhodne vypovedali, že pracovné výkazy zanechali v penzióne F. a aj podklady, ktoré by preukazovali vykonávanie činností uvedených v pracovných výkazoch, avšak z nepochopiteľných dôvodov nikto nevedel tieto činnosti zdokladovať. Tu možno v súlade so záverom súdu I. stupňa sa jednoznačne stotožniť, že výpovede týchto osôb z hľadiska dôveryhodnosti boli zaťažené pracovnoprávnym vzťahom týchto osôb ako zamestnancov k obžalovanému, v prípade svedkyne A. aj manželským vzťahom. V danom prípade odvolací súd vyhodnotil tieto výpovede ako tendenčné s úmyslom vykresliť akoby situáciu, že boli náhodne stratené. V tejto súvislosti je potrebné na okraj akcentovať, že pracovné výkazy obsahovali údaje o ubytovacích a stravovacích službách, ktoré ani neboli predmetom zmluvy o NFP. Vykonaným dokazovaním bola naopak preukázaná základná skutočnosť, a to že údaje z pracovných výkazov neboli reálne vykonané v zmysle zásady, ktorými sa obžalovaný riadil, že „papier znesie všetko", pretože chýbali akékoľvek podklady k pracovným výkazom.
opisu projektu mala byť realizovaná napríklad aj aktivita marketing cestovného ruchu v destinácii W. N., alebo získanie zručností v zabezpečovaní kongresových služieb, pričom dokumentácia takéto aktivity neobsahovala. Obhajoba obžalovaného, že všetko sa dialo v teoretickej rovine, je vysoko účelová, bez akéhokoľvek reálneho a uveriteľného podkladu, pretože tieto aktivity neboli vôbec zabezpečené a už vonkoncom nie realizované. Vykazovanie niečoho, čo nebolo zabezpečené a realizované kompletne dokumentuje protiprávnosť konania obžalovaného v zmysle výrokovej časti rozsudku Špecializovaného trestného súdu. Všetky okolnosti prípadu naznačujú, že prioritným cieľom obžalovaného bolo zabezpečiť pre svoj penzión F. lacnú pracovnú silu tým, že si za to následne nechal slušne zaplatiť z prostriedkov EÚ a SR a zamestnanci reálne vykonávali len služby ako doposiaľ - ubytovanie a stravovanie a realizovanie a zabezpečenie balíkov cestovného ruchu ostalo len na papieri formálne však deklarujúc naplnenie toho najdôležitejšieho - zmyslu a účelu projektu „N." (možno však mať pochybnosti aj o službách ubytovania hoci je to mimo predmetu tohto konania, keď
záverov kontrolnej komisie porovnávajúc pracovné výkazy s knihou ubytovaných hostí boli v pracovných výkazoch v konkrétne dni uvádzané ubytovacie služby, hoci v knihe ubytovaných hostí nebol nikto uvedený, pričom paradoxne sám obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol súlad medzi v danom čase ubytovanými hosťami a evidenciou v knihe ubytovaných hostí). Takéto závery podporujú výpovede priamo zamestnancov, ktorých mal obžalovaný zamestnať, a to napríklad R. M., ktorý uviedol, že pokiaľ ide o sprievodcu cestovného ruchu, nič nebolo realizované, pričom ako sám uviedol, základom bolo organizovanie zájazdov alebo výletov (č. l. 1569 spisu) a na otázku predsedu senátu, či vie uviesť aspoň jednu reálnu činnosť, ktorú vykonal, odpovedal, že nie. Ďalej to bol svedok Mgr. B. K., ktorý spracovával výkazy, pričom z jeho výpovede vyplýva, že tieto neverifikoval s reálne vykonanou činnosťou. Sám potvrdil, že nikdy neorganizovali konferenciu (č. l. 1633 spisu). Ďalej to bolo svedkyňa P. A., ktorá ako sama uviedla pracovala u prijímateľa príspevku pôvodne ako predavačka do konca mesiaca september 2010 a od mesiaca október 2010 s ňou uzavrel obžalovaný pracovnú zmluvu v rámci tohto projektu na funkciu manažérka, pričom ako sama uviedla, nevie ani pracovať s počítačom. Svedkyňa P. A. uviedla, že žiadne balíky cestovného ruchu nepredávala (č. l. 1546 spisu), hoci tvrdila, že vytvárala produkty, napríklad turnaj v M., ale dokumentácia žiadny takýto produkt v procese tvorby ani neobsahovala. Z pracovného výkazu C. F.alej vyplýva, že organizoval kongresy, medzinárodné festivaly, pripravoval prieskum, konferenciu na zimu 2011, resp. jar 2012 a podklady k tomu neboli predložené. V danom prípade obžalovaný konal v príkrom rozpore so zákonom, keď si uplatnil ako oprávnené výdavky, ktoré nevznikli za účelom realizácie projektu a neboli preukázané účtovnými dokladmi, faktúrami, overenými kópiami, sumarizačnými hárkami a tiež neboli riadne evidované v účtovníctve v súlade s podmienkami zadefinovanými zmluvou o poskytnutí NFP. V neposlednom rade neboli splnené ani podmienky hospodárnosti, efektívnosti, účelnosti a účinnosti. Obžalovaný v zmysle výzvy na predkladanie žiadosti o NFP bol zároveň vopred upozornený, že projekt bude podrobený odbornému hodnoteniu. Obžalovaný vedel, že
článku 12 bod 6 Zmluvy o NFP má uchovávať všetky originálne doklady, záznamy dát na pamäťových médiách, výstupy projektov, vzorky výrobkov, všetky doklady súvisiace s projektom. Okrem vyššie uvedeného najvyšší súd poznamenáva, že pojem „použije prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev" v § 261 ods. 1 Trestného zákonaje vyjadrením tzv. zdieľaného hospodárenia, v rámci ktorého Európska komisia zveruje riadenie programov krajinám Európskej únie tak, ako v predmetnej veci, prostredníctvom sociálneho fondu. To, že sa finančné prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev v zmysle zák. č. 523/2004 Z. z. stávajú formálne prostriedkami štátneho rozpočtu Slovenskej republiky nemení materiálne a ani fakticky ich pôvod, pretože vždy sú zverené Slovenskej republike - poskytnuté na konkrétny účel a možno ich použiť len v súlade s vopred dohodnutými pravidlami. Preto nie je pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona rozhodné, aký majú tieto finančné prostriedky formálny status
zák. č. 523/2004 Z. z., ale podstatný je ich skutočný pôvod, pričom správa týchto prostriedkov (faktické, reálne nakladanie s nimi) musí logicky podliehať kompetentnému vnútroštátnemu orgánu. Tu nemožno prehliadnuť, že Európska komisia finančné prostriedky zveruje do dispozície krajinám Európskej únie (nie prijímateľovi nenávratného finančného príspevku) a preto z hľadiska trestného práva musí byť zabezpečená ochrana proti zneužitiu týchto prostriedkov.
1 Trestného zákona kto vyláka od iného dotáciu, subvenciu, príspevok alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce, ktorých poskytnutie alebo použitie je
všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že ho uvedie do omylu v otázke ich splnenia, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
4 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, 2 alebo 3 a spôsobí ním väčšiu škodu. Trestný čin subvenčného podvodu
Trestného zákona je úmyselným trestným činom, ktorého podstata spočíva vo vylákaní plnenia od oprávneného subjektu predstieraním okolností, ktoré nie sú súladné s podmienkami, za ktorých možno plnenie poskytnúť, pričom páchateľ tak uvádza oprávnený subjekt do omylu v otázke splnenia predpísaných podmienok. Podmienkou naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu v základnej skutkovej podstate nie je vznik škody, preto ani úmysel páchateľa nemusí k spôsobeniu škody smerovať, aj keď spravidla tomu tak bude. Predloženie žiadostí o platbu prijímateľom nenávratného finančného príspevku poskytovateľovi nenávratného finančného príspevku na preplatenie, zodpovedá pojmovému znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
Trestného zákona vyjadrenému slovne „vyláka" a „uvedie do omylu", čo bolo vzhľadom na podrobne vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na fiktívne podklady splnené. Každý ďalší komentár k uvedenému, sa javí nadbytočný, najmä ak zo Zmluvy o NFP vyplýva, že všetky výdavky musia byť vynaložené a musia byť v súlade so Zmluvou o nenávratnom finančnom príspevku, čo jednoznačne preukazuje vzájomné prepojenie (aj právne) medzi všetkými subjektami podieľajúcimi sa na realizácii projektu spolufinancovaného aj z finančných prostriedkov pochádzajúcich zo štátneho rozpočtu. Ustanovenie § 225 ods. 1 Trestného zákona upravuje právny pojem všeobecne záväzný predpis,
ktorého je poskytnutie alebo použitie (zjednodušene povedané) verejných prostriedkov viazané na určité podmienky. Podmienky použitia príspevku zo štátneho rozpočtu upravuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorým v tejto súvislosti je zákon č. 523/2004 Z. z. a zmluva o poskytnutí NFP bola (ako sa uvádza v jej úvode) uzavretá okrem iného
2 Zák. č. 523/2004 Z. z. (č. l. 265 spisu), v zmysle ktorého sa z výdavkov
3 (ide o výdavky rozpočtované v štátnom rozpočte, pričom tieto v súlade s daným ustanovením tvoria tak účelovo určené prostriedky Európskej únie, ako i prostriedky štátneho rozpočtu určené na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie - rozpočtované sú v rovnakej kapitole) konečnému prijímateľovi poskytujú prostriedky prostredníctvom príslušného orgánu štátnej správy, na základe podmienok určených v zmluve uzatvorenej s konečným prijímateľom. Citované zákonné ustanovenie teda priamo odkazuje na zmluvu, ktorá má upraviť konkrétne podmienky poskytnutia a teda aj použitie verejných prostriedkov (viď k tomu § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z.) konečnému prijímateľovi. Ak ide o posudzovanú vec, skutková veta v súlade s uvedeným potom obsahuje všetky relevantné skutkové okolnosti, keď správne odkazuje na Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (body 2.4., 3.3., 5.5., 6.5.), ktorej neoddeliteľnou súčasťou bol projekt aj spolu so schváleným rozpočtom. Pri hospodárení s prostriedkami, ktoré boli následne refundované z dotknutých verejných zdrojov, bolo nevyhnutné dôsledne sa riadiť v uzavretej zmluve (vopred) ustanovenými podmienkami a pravidlami vrátane tam uvedených všeobecných zmluvných podmienok. Nadväzujúc na vyššie uvedené je potrebné poukázať i na ďalšie ustanovenia zákona č. 523/2004 Z. z. a síce § 31, ktorý v odseku 1 definuje ako porušenie finančnej disciplíny okrem iného poskytnutie, alebo použitie verejných prostriedkov v rozpore s určeným účelom - písm. a); nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov, písm. j); nedodržanie ustanoveného alebo určeného spôsobu nakladania s verejnými prostriedkami - písm. k); resp. porušenie pravidiel a podmienok, za ktorých boli verejné prostriedky poskytnuté - písm. n), čo bolo rovnako vo výroku o vine súdom I. stupňa vyjadrené. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že všetky poskytnuté verejné prostriedky sa poskytujú a použijú na základe vopred určených podmienok, najmä môžu byť ich prijímateľom použité len na účel vopred určený (a vecne špecifikovaný) orgánom, ktorý rozhodol o poskytnutí prostriedkov. V opačnom prípade dôjde k porušeniu finančnej disciplíny. Zákon č. 523/2004 Z. z. je teda zákonom, ktorý univerzálne ustanovuje, že poskytnutie prostriedkov zo zdrojov uvedených v § 225 ods. 1 Trestného zákona je viazané na podmienky určené „ad hoc" vopred. Tým je konkretizovaný všeobecný záväzný právny predpis uvedený v naposledy označenom ustanovení. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že skutková veta v napadnutom rozsudku obsahuje také konanie obžalovaného, ktorým boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty aj trestného činu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Obžalovaný teda predložil žiadosti o platbu, ktorou deklaroval náklady, ktoré mali vzniknúť prijímateľovi príspevku. Predloženie žiadosti na platby na preplatenie niečoho, čo nebolo zrealizované, resp. čo bolo realizované v rozpore s dohodnutými podmienkami, celkom jednoznačne dokumentuje úmyselné zavinenie (subjektívnu stránku skutkovej podstaty obidvoch prejednávaných trestných činov) v konaní obžalovaného. Napokon takéto úmyselné konanie obžalovaného napĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu
Trestného zákona vo forme - predloží nesprávny doklada aj vo forme použije prostriedky z rozpočtu spravovaného v zastúpení Európskych spoločenstiev na iný účel, ako boli pôvodne určené, čím došlo k spôsobeniu sprenevery - spätnej refundácii fiktívnych nákladov. To isté sa týka aj naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
Trestného zákona, keď objektívna stránka tohto trestného činu bola naplnená konaním, spočívajúcom vo vylákaní príspevku zo štátneho rozpočtu tým, že ministerstvo uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok, na ktoré bolo poskytnutie príspevku viazané
všeobecne záväzného predpisu, ktorým je zákon č. 523/2004 Z. z. S ohľadom na to najvyšší súd považuje za duplicitné hlbšie rozoberať ďalšie okolnosti prípadu, pretože podrobný a dôkladný rozbor dôkazného stavu a jeho správne hodnotenie vyčerpávajúcim spôsobom uviedol Špecializovaný trestný súd vo svojom rozhodnutí, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. K odvolacej námietke obžalovaného, ktorá bola procesného charakteru, teda že on,ani svedkovia maďarskej národnosti nerozumejú slovenskému jazyku a do konania mal byť pribratý tlmočník, najvyšší súd poukazuje na nasledovné závery, čo vylučuje dôvodnosť účelových námietok obžalovaného produkovaných až po vykonaní dokazovania súdom I. stupňa, teda až v odvolacom konaní: -obžalovaný pri predbežnom prejednaní obžaloby
1 Trestného poriadku, pretože uviedol, že slovenský jazyk ovláda slovom aj písmom, ale nevedel či bude rozumieť všetkému. Na základe uvedeného odvolací súd v tejto časti odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. Špecializovaný trestný súd rozhodol správne vo výroku o treste odňatia slobody, keď obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a nepochybil ani pri rozhodovaní o podmienečnom odklade výkonu tohto trestu s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním. Takýto druh a výmera trestu (pri zohľadnení jednej poľahčujúcej a jednej priťažujúcej okolnosti), aj
názoru odvolacieho súdu, spravodlivo a objektívne zohľadňuje potreby a účel trestu z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie a tiež potrebu morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou. Taktiež rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o uloženej povinnosti
2, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona považuje najvyšší súd za opodstatnené, potrebné a správne. Preto nemal odvolací súd dôvodv týchto častiach výroku o treste rozhodnúť inak ako súd I. stupňa a nakoľko odôvodnenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu je v tomto smere kompletné a presvedčivé (strana 130 až 133), najvyšší súd si ho osvojil a naň odkazuje. Aj vo vzťahu k výroku o treste preto odvolací súd vyhodnotil odvolanie ako nedôvodné. Obžalovaný A. podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, v časti výroku o náhrade škody považoval najvyšší súd z dôvodov, ktoré budú uvedené nižšie vo vzťahu k odvolateľovi Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, odvolanie obžalovaného za dôvodné a preto tento výrok zrušil. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v odvolaní namietlo, že jednak nebol správne identifikovaný poškodený s tým, že poškodená nie je Slovenská republika, ale Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a zároveň navrhlo uložiť
1 Trestného poriadku obžalovanému povinnosť nahradiť škodu vo výške 28.916,59 € a
2 Trestného poriadku odkázať poškodeného so zvyškom nároku na civilný proces. Vo svojej podstate ministerstvo poukazovalo na nesprávnosť rozhodnutia najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3To/10/2018 z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.