zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v spojení s priamou aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ECHR), publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 2. Odvolací súd sa nestotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 315.153,- Eur s príslušenstvom. Odvolanie žalovaného považoval za čiastočne dôvodné, a preto napadnutý rozsudok zmenil. Zistil, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 24.06.2009 domáhal proti žalovanému z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
zákona č. 58/1070 Zb. zaplatenia sumy 318.973,- Eur so 6% úrokom z omeškania od 11.05.2009 až do zaplatenia, ktorá škoda mu bola spôsobená
1 písm. b) Trestného poriadku, z ktorej bol prepustený vo februári 2000. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 3T/25/2002 zo dňa 07.03.2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 2To/291/03 zo dňa 14.01.2004 bol žalobca uznaný vinným pre trestný čin sprenevery
1, 3 písm. a), ods. 4 Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Výkon trestu začal dňa 14.01.2004, hneď po skončení pojednávania na odvolacom súde. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Tz/27/2004 z 31.08.2004 odsudzujúci rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalobca bol dňa 31.08.2004 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Následne rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 3T/25/2002 - 817 zo dňa 06.03.2008 v spojení s uznesením Krajského súdu sp. zn. 3To/l60/2008 zo dňa 30.07.2008 bol žalobca právoplatne spod obžaloby oslobodený
c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Žalobca poukázal na to, že bol vo väzbe 11 mesiacov. Žalobca vykonal trest odňatia slobody v trvaní 7,5 mesiaca, hoci bol nevinný a spod obžaloby oslobodený. Uplatnil si predmetnou žalobou náhradu škody spočívajúcu v strate na zárobku za 18,5 mesiaca vo výške 1.000,- Eur mesačne, náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú bližšie špecifikoval na pojednávaní pred odvolacím súdom, ako nemajetkovú ujmu z titulu väzby vo výške 50.000,- Eur a z titulu odsudzujúceho rozsudku vo výške 150.000,- Eur a tiež 100.000,- Eur z titulu poškodenia povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na § 11, 13 OZ. Žiadal priznať aj úrok z omeškania od uplynutia lehoty na predbežné prerokovanie náhrady škody so žalovaným. Žalobca za nezákonné rozhodnutie označil (na základe výzvy odvolacieho súdu na pojednávaní konanom dňa 17.07.2019) dva tituly - a to uznesenie o vzatí do väzby a odsudzujúci rozsudok. Odvolací súd potom posudzoval nároky žalobcu
ustanovenia §§ 5, 6 zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), keďže ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím došlo pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., a preto aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. Predbežné uplatnenie (prejednanie) práva na náhradu vzniknutej škody je podmienkou, aby toto právo mohlo byť súdom prejednané v občianskom súdnom konaní a odvolací súd konštatuje, že táto podmienka splnená bola. Uvedená skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Žalobca svoju písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie zo dňa 10.11.2008 doručil MS SR a zo strany ústredného orgánu žiadosti žalobcu v zmysle § 10 zák. č. 58/1969 Zb. nebolo vyhovené.
ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
platnej právnej ochrany pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právom majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napr. § 422 a § 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z., kde v ust. § 1 ods. 1 je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale za neho zodpovedá štát. V pôsobnosti uvedeného zákona to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škodu je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním, ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Právna úprava o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) vychádza z predpokladu neoprávnenosti zásahu do osobnosti poškodeného (t.j. v rozpore s objektívnym právom), kým neoprávnenosť je spravidla vylúčená v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/l76/2012 zo dňa 26.09.2013). Pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takéhoto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/274/2007 zo dňa 10.12.2008 uverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009 pod č. R 36/2009). Preto rozhodnutie vydané oprávneným orgánom v trestnom konaní v súlade s príslušnými predpismi nie je možné považovať za neoprávnený zásah do osobnosti strany trestného konania čo vylučuje aplikáciu ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Keďže žalovaný nemôže byť pasívne vecne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, odvolací súd žalobu žalobcu v tejto časti zamietol spolu s uplatňovaným príslušenstvom. 7. V dôsledku zmeny napadnutého rozhodnutia došlo i k zmene rozhodnutia o náhrade týchto trov (§ 396 ods. 2 CSP). Odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobcovi priznal sumu 15 000,- Eur ako nemajetkovú ujmu z titulu výkonu trestu odňatia slobody a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a vyhovel odvolaniu žalovaného. V konaní mala každá strana čiastočný úspech, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O trovách konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. 8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas dovolanie (čl. 572), a to proti prvej časti výroku I rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/80/2019-540 zo dňa 07.08.2019, ktorou odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku I a II zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.000,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a proti výroku II rozsudku, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania ako výroku závislému na výroku I. Dovolanie
Žalovaný podal dovolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z. z. (a už vôbec nie titulom rozhodnutia o treste). Zároveň odvolací súd ani nezdôvodnil, v čom vzhliadol podobnosť, prípadne odlišnosť vo veci žalobcu a odvolacím súdom vybranými rozhodnutiami. S odkazom na stanovisko č. 2 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.12.2015 publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016, v zmysle ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 420 písm. f) CSP)", je žalovaná názoru, že v danej veci došlo k naplneniu tohto predpokladu, pretože odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil kritériá výberu súdnych rozhodnutí pre ich porovnanie s vecou žalobcu a nevysvetlil ani v čom bola vec žalobcu obdobná alebo odlišná s porovnávanými už rozhodnutými vecami. Selekcia rozhodnutí odvolacím súdom bola pritom zjavne nesprávna. Naplnenie dovolacieho dôvodu
f) CSP vzhliada žalovaný aj v tom, že odvolací súd napriek svojej viazanosti zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie vo vzťahu k nemajetkovej ujme titulom rozhodnutia o väzbe, bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na základe odlišného titulu, a to titulom rozhodnutia o treste. Dovolanie
1 písm. b) CSP 11. Dôvodom pre prípustnosť dovolania z pohľadu § 421 CSP, bola
žalovaného skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí síce zaoberal, avšak s nesprávnym záverom a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a druhá formulovaná právna otázka doposiaľ nebola dovolacím súdom vyriešená (tzn. neexistuje tak ustálená ako ani rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu). 12. Dovolací dôvod vidí žalovaný v tom, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to pri riešení, resp. vysporiadaní sa s nižšie uvedenými právnymi otázkami (§ 432 CSP). Každá z namietaných právnych otázok de facto predstavuje otázku, ktorú odvolací súd vyriešil nesprávne. Išlo o právne otázky vyriešené v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nesprávne v bodoch 22, 23, 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. O posúdenie otázky primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinné vnútroštátne právne predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z. z.), súdnu prax, relevantné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP") a zásadu spravodlivého zadosťučinenia. O posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej
zákona č. 58/1969 Zb. za zásahy do práv žalobcu spôsobené medializáciou jeho trestnej veci zo strany tretej strany, t. j. médií, resp. existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej vo vzťahu k nárokom spojeným s takouto medializáciou. 13. K neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a dovolací dôvod
1 písm. a) CSP v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa 06.03.2017 „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje žalovaný z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
názoru žalovaného priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 15.000,- eur za 231 dní výkonu trestu odňatia slobody odvolacím súdom bola neprimerane vysoká. Žalovaná uvádzala už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku náhrady nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť výlučne súd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať neprimerané sumy, tzn. nemôže ísť o ľubovôľu súdu.
judikatúry Najvyššieho súdu SR je potrebné, aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú úvahu aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo upravujú. Na takýto hmotnoprávny predpis poukázal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012, a to konkrétne na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (v súčasnosti už nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), pričom v zmysle jeho záverov nie je možné osobám domáhajúcim sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak bola trestným činom spôsobená smrť alebo ujma na zdraví.
1 zákona č. 215/2006 Z. z., ... ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy...Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. (obdobne § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z.)
215/2006 Z. z., celková suma odškodnenia poskytnutá
tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. (obdobne § 13 zákona č. 274/2017 Z. z.)
ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z., resp. dnes už zákona č. 274/2017 Z. z., za najzávažnejší dôsledok (smrť) zákon teda umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo by v prípade žalobcu predstavovalo sumu vo výške 10.091,- eur (201,82 eur - minimálna mzda v období výkonu trestu žalobcu, t. j. od 14.01.2004-31.08.2004 v zmysle nariadenia vlády SR č. 400/2003 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy s účinnosťou od 01.10.2003 do 30.09.2004 x 50). V konaniach vedených
zákona č. 58/1969 Zb. (ako aj
zákona č. 514/2003 Z. z.) nemožno poškodeným priznávať sumy, ktoré by v konečnom dôsledku bagatelizovali nároky priznávané
ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z., resp. dnes už zákona č. 274/2017 Z. z. Inak povedané, ujma za stratu na živote (ako najzávažnejší dôsledok, za ktorý zákon priznáva maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy) nemôže byť odškodňovaná sumou v zásade rovnakú ako ujma
žalovaného zjavne prevyšuje aj limit, ktorý ako adekvátne odškodnenie vyplýva z judikatúry uspôsobenej podmienkam v Českej republike.
výsledku nezákonné, bol vznikom všetkých nárokov, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňoval. V tomto bode odvolací súd zaťažil svoje konania deficitom práva na spravodlivý proces, čím naplnil prípustnosť i dôvodnosť dovolacieho dôvodu
f/ OSP.
ods.4 ústavy, nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho čiastkové komponenty. Zákonu je zverená iba úprava podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného základného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Tieto základné premisy odvolací súd vôbec nepostrehol, a preto je ním vydané rozhodnutie zjavne nezákonné a nespravodlivé.
f) CSP, pretože nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, okrem výroku v časti úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- eur, kde bola žaloba zamietnutá zrušil v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec vrátil v uvedenej časti odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch. 28.
420 písm.
čl. 127 Ústavy SR. Intenzita dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci by musela dosiahnuť relevantnosť dôvodov porušenia práva na spravodlivý proces.
pôvodnej judikatúry založenej rozhodnutím z
514/2003 Z.z. a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania. Dovolací súd má za to, že tento záver možno prijať aj k zák. č. 58/1969 Zb., keď
č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. 33. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 26. februára 2020, sp. zn. 4Cdo/257/2019 ako dovolací súd ustálil, že ,,nárok žalobcu
2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich.
Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že
poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr."
a) zákona č. 160/215 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP") Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 37. Položená právna otázka musí byt relevantná k aplikovateľnosti právnej normy z hľadiska účinnosti zákona a ustanovenej možnosti resp. prípustnosti retroaktivity z hľadiska ústavnej konformnosti. Nárok, ktorý je predmetom konania a musí mať priamu súvislosť s právnou normou, ktorá bola na daný skutkový stav aplikovaná. V danom prípade išlo o právny nárok priznaný
zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s priamou aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru ECHR, a to pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na to právnu úpravu i súvisiace právny predpisy, ktoré nadobudli účinnosť po 1.7.2004 a to konkrétne na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (v súčasnosti už nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), nebolo možné z dôvodu ich retroaktivity v neprospech poškodeného aplikovať.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.