Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoV/7/2020 Identifikačné číslo spisu: 1003897997 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 421CSP je neprípustná.

V súvislosti s dovolateľom uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP zdôraznila, že za procesnú vadu podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. V súvislosti s ďalšími námietkami dovolateľa uviedla, že žalobca ako iniciátor sporu má prednostne povinnosť svoj uplatnený nárok preukázať. V prvom rade teda žalobca mal produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca však po vydaní zrušujúceho rozhodnutia zo dňa

1. apríla 2017 zostal pasívny a dôkazy neprodukoval ani pred súdnym pojednávaním, ktoré sa konalo dňa
2. mája 2018, dokonca ani priamo počas neho, tohto súdneho pojednávania sa ani nezúčastnil a svoju neprítomnosť na pojednávaní ani len neospravedlnil. Žalobca teda absolútne žiadnym spôsobom nereflektoval na závery odvolacieho súdu. Zdôraznila, že žalobca mal vytvorený dostatočný časový priestor na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, t. j. tak tvrdení ako dôkazov. Skutočnosť, že tento časový priestor dostatočne nevyužil, nemôže byť na ujmu nikomu inému ako žalobcovi. V súvislosti s odsekom 22 dovolania uviedla, že listinnými dôkazmi v ňom uvedenými, žalobca jednoznačne nepreukázal zákonné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti žalovanej za údajnú škodu, ktorá podľa presvedčenia žalobcu mala vzniknúť, nakoľko ani jeden z týchto listinných dôkazov nepreukazuje porušenie právnej povinnosti žalovanej. Poukázala na výpovede externých účtovníčok žalobcu pani C. a F., z ktorých vyplýva zásadná skutočnosť, a to, že si žalovaná nikdy svoju mzdu/odmenu nekalkulovala sama, ale k tomu dostávali podklady od D., ktorý pôsobil u žalobcu v pozícii finančného riaditeľa. Poukázala aj na výsluch p. B., ktorý uviedol, že viedol so žalovanou mnohopočetnú komunikáciu, v rámci ktorej mohol vysloviť názor k odmene žalovanej. Taktiež podľa vyjadrenia p. C., mala žalovaná súhlas od pána B., ktorý však všetky svoje súhlasy nedával písomne. Poukázala ďalej na to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, rozhodnutie odvolacieho súdu tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/269/2013 zo
3. marca 2016). V súvislosti s ďalšou námietkou dovolateľa žalovaná namietla, že vo všeobecnosti však nie je povinnosťou súdu zodpovedať každú otázku tak, ako si to žalobca predstavuje, preto závery napadnutého rozhodnutia nespôsobujú to, že by napadnutý rozsudok nezodpovedal kritériám vyplývajúcich z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
4. Dovolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej z
5. mája 2020 v súvislosti s námietkou žalovanej, že je procesne neprípustné súbežne uplatňovať dovolacie dôvody podľa ustanovenia §

súčasne podľa § 421 CSP, poukázal na neskoršie uznesenie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 zo dňa 21. marca 2018, v ktorom najvyšší súd zmenil svoj pôvodný názor a rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa §

§ 421CSP je prípustná.

Pozornosť upriamil aj na rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz ÚS 1/2018 zo dňa

1. apríla 2018, v ktorom ústavný súd definitívne vyriešil otázku možnosti kumulácie dovolacích dôvodov tak, že je prípustná a ak NS SR vyhodnocoval túto otázku odlišne, porušil tým právo sťažovateľov na prístup súdu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Opätovne uviedol, že vo svojom dovolaní celkom jasne formuloval, v čom vidí vady odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, pričom považuje za evidentné, že v týchto rozhodnutiach absentuje akékoľvek odôvodnenie záveru, že žalovaný nárok je nedôvodný v celom rozsahu. Podľa jeho názoru, ak žalovaný nárok pozostáva za viacerých čiastkových nárokov, súd nemôže zamietnuť celú žalobu bez toho, aby sa s jednotlivými čiastkovými nárokmi v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalobca zostal po vydaní zrušujúceho rozhodnutia zo dňa
3. apríla 2017 pasívny neznamená, že súd prvej inštancie mohol odignorovať kompletné doteraz vykonané dokazovanie a žalobcu „potrestať“ za neúčasť na jedinom následne vytýčenom pojednávaní neúspechom v spore v celom rozsahu. Minimálne časť nárokov bola nepochybne preukázaná a ak mal súd prvej inštancie za to, že tieto nároky sú nedôvodné, mal tento svoj záver riadne odôvodniť. Dovolateľ súčasne navrhol, aby súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho získa žalobca možnosť domáhať sa prerušenia konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava IV. pod sp. zn. 7C/61/
5. Napokon uviedol, že zistil, že dovolanie napadlo na najvyššom súde ako súde dovolacom do senátu 1ObdoV, ktorého predsedníčkou je JUDr. Beata Miničová (ktorá je zároveň sudcom spravodajcom) a členkami sú JUDr. Jana Veselá Zemaníková, JUDr. Ivana Izakovičová a JUDr. Jana Hullová. Nakoľko sudkyne JUDr. Beata Miničová a JUDr. Ivana Izakovičová prejednávali a rozhodovali vec ako členky senátu 2Obo aj na odvolacom súde, v ktorom bol vydaný aj dovolaním napadnutý rozsudok, NS SR uplatnil v zmysle § 52 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 49 ods. 2 CSP námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. Beate Miničovej a JUDr. Ivane Izakovičovej.
6. Žalovaná v ďalšom vyjadrení zo dňa
7. júna 2022 tvrdeniam žalobcu, týkajúcim sa možnej kumulácie dovolacích dôvodov, uviedla, že ich považuje za irelevantné, nakoľko má za to, že nie je daný dôvod dovolania žalobcu ani podľa ustanovenia §

ani podľa § 421 CSP. Poukázala pritom na obsah jej vyjadrenia k dovolaniu. K žalobcovej námietke o neuplatnení negatívnej dôkaznej teórie uviedla, že táto sa neuplatňuje absolútne, a preto nie vždy dochádza k presunutiu dôkazného bremena na protistranu. Zdôraznila, že v niektorých prípadoch možno od účastníka požadovať, aby preukázal aj negatívnu skutočnosť. Vyjadrila nesúhlas s návrhom na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia, nakoľko žalobca podľa jej názoru nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by zakladali dôvod odkladu vykonateľnosti.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS SR“) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ust. § 424 CSP), zastúpená advokátom (ust. § 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (ust. § 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
2. Písomným podaním zo dňa
3. júna 2020 uplatnil žalobca námietku zaujatosti proti sudkyniam najvyššieho súdu JUDr. Beate Miničovej a JUDr. Ivane Izakovičovej, nakoľko túto vec prejednávali a rozhodovali ako členky senátu 2Obo aj na odvolacom súde.
4. Podľa § 49 ods. 2 CSP vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie.
5. Podľa Poznámky bod 2 Osobitnej časti Rozvrhu práce NS SR na rok 2020, ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu O-V, alebo ak je senát O-V z rôznych dôvodov neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci predseda senátu výberom z pomedzi stálych členov prípadne náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa podľa Všeobecnej časti Rozvrhu práce. Obdobne sa postupuje pri doplňovaní veľkého senátu.
6. Zastupovanie sudcov najvyššieho súdu je ďalej upravené v článku V Všeobecnej časti Rozvrhu práce NS SR v bodoch 1, 2 a
8. Podľa bodu 1 článku V, ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prejednávania a rozhodovania veci, alebo sa predseda senátu nemôže zúčastniť na rozhodovaní veci z iných vážnych dôvodov (napr. dočasné pridelenie sudcu, stáž, prerušenie výkonu funkcie sudcu) zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenom v osobitnej časti rozvrhu práce; predsedu senátu s najvyšším poradovým číslom zastupuje riadiaci predseda senátu. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje ho riadiaci predseda zastupujúceho senátu, ak neurčí na zastupovanie iného predsedu zastupujúceho senátu.
9. Podľa bodu 2 článku V, ak došlo k vylúčeniu sudcu, ktorý nevykonáva funkciu predsedu senátu z prejednávania a rozhodovania veci, alebo sa sudca nemôže zúčastniť na prejednávaní a rozhodovaní veci z iných vážnych dôvodov (napr. dočasné pridelenie sudcu, stáž, prerušenie výkonu funkcie sudcu), alebo je senát z iných dôvodov neúplný a v osobitnej časti rozvrhu práce nie je ustanovené inak, ďalším členom alebo členmi senátu sa stávajú sudca alebo sudcovia zastupujúceho senátu podľa rozhodnutia riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu; to neplatí, ak bol v dôsledku zmeny v obsadení súdu sudcami, ku ktorej došlo po vzniku dôvodu na zastupovanie, alebo pred naposledy označeným rozhodnutím riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu, zaradený do senátu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť ďalší sudca, ako predseda alebo člen senátu.
10. Podľa odseku 3 článku V, ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcim senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom; senát s najvyšším poradovým číslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom.
11. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyne JUDr. Beata Miničová a JUDr. Ivana Izakovičová sú zo zákona vylúčené, nakoľko rozhodovali vo veci už skôr v odvolacom konaní, bolo dňa
12. novembra 2020 rozhodnuté riadiacou predsedníčkou zastupujúceho senátu 2O-V, že ďalšími členkami senátu 1O-V v prejednávanej veci v zmysle citovaných článkov Rozvrhu práce NS SR na rok 2020 budú JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Gabriela Mederová.
13. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
14. Žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/, ako aj § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
15. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. IV. ÚS 22/04 a I. ÚS 50/04).
17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. II. ÚS 383/06). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).
18. Dovolací súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.
19. Dovolateľ v dovolaní namietal nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
20. Dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. 2/2016 z
21. decembra 2015, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, pričom len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje ani zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 OSP. Vyššie citované zjednocujúce stanovisko NS SR je aktuálne aj po
22. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový Civilný sporový poriadok, pretože zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, obsiahnuté v novom Civilnom sporovom poriadku sa nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska (k tomu pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 2/2016 z
23. apríla 2017). Uplatnenie druhej vety stanoviska najvyššieho súdu, ktoré predstavuje krajnú výnimku z prvej vety, sa týka výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O takýto prípad podľa názoru najvyššieho súdu ide sčasti aj v prejednávanej veci.
24. V súvislosti s námietkou neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vznesenou žalovanou dovolací súd zhodne so žalobcom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z
25. marca 2018, v ktorom veľký senát najvyššieho súdu dospel k odlišnému právnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2017 a to, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa §

§ 421CSP prípustná je.

Rovnaký názor vyslovil aj ústavný súd v uznesení prijatom v pléne sp. zn. Plz. ÚS 1/2018 zo dňa

1. apríla
2. Vychádzajúc z uvedeného je procesne prípustné, aby dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ a súčasne § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Vychádzajúc z uvedeného nepovažoval dovolací súd námietku žalovanej za dôvodnú.
3. Vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, odkazujúce na rozsudok súdu prvej inštancie, dovolací súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Dovolací súd prisvedčil dovolateľovi, že odvolací súd sa stotožnil s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a jeho závermi, keďže sa im v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenoval a nezaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, keďže sa s nimi dôsledne nevysporiadal v odôvodnení súd prvej inštancie a nevysporiadal sa ani s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
4. V súvislosti s odmeňovaním žalovanej za činnosť generálnej riaditeľky v spoločnosti PROFIREAL HUNGARIA RT súd prvej inštancie poukázal na článok IV mandátnej zmluvy z
5. januára 2002, uzatvorenej medzi spoločnosťou PROFIREAL HUNGARIA RT ako mandantom a žalovanou ako mandatárom, z ktorého vyplýva, že odmena a iné príspevky, ktoré mandatárovi prislúchajú, resp. refundácia v prípade zániku poverenia, mali byť riešené osobitnou dohodou, uzatvorenou medzi zakladateľom mandanta a mandatárom. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že nakoľko žalobca uvedenú osobitnú dohodu nepredložil, nebolo možné posúdiť, či žalovaná ohľadom tejto zložky žalovaného návrhu konala protiprávne, ak si odmenu za výkon činnosti pre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť vyplatila z prostriedkov žalobcu, a teda, či škoda, vo výške vyplatenej odmeny, žalobcovi vznikla. Dovolací súd sa stotožnil s dovolateľom, že nie je presvedčivý záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa dovolací súd stotožnil, o nedôvodnosti tohto jeho uplatneného čiastkového nároku iba s poukazom na nepredloženie dohody, ktorá sa spomína v článku IV mandátnej zmluvy z 1.januára 2002, ktorej existenciu žalobca navyše popieral, bez toho, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdením samotnej žalovanej, že súhlas na použitie finančných prostriedkov slovenskej spoločnosti na odmenu za činnosť pre maďarskú „sesterskú“ spoločnosť mala od pána B., ktorý však všetky súhlasy nedával písomnou formou (č. l. 218 spisu), ani s výpoveďou svedka L. C. (č. l. 217 spisu), ktorý zodpovedal otázku, či predstavenstvo PROFIREAL a. s. alebo on ako člen predstavenstva rozhodli, že je žalovaná oprávnená vyplácať si finančné čiastky za pôsobenie v orgánoch maďarskej spoločnosti PROFIREAL HUNGARIA z prostriedkov slovenskej spoločnosti PROFIREAL SLOVAKIA a nevysporiadal sa ani s výpoveďou pána B. (č. l. 96), ktorý sa vyjadroval k svojim oprávneniam v mzdových záležitostiach spoločnosti žalobcu, ku konzultáciám určitých záležitostí so žalovanou, k možnosti ústneho schválenia odmeny za Maďarskú republiku, ako aj obsahu týchto konzultácií. V súvislosti s uvedeným dovolaním súd poukazuje na argumentáciu žalovanej v jej vyjadrení zo dňa
6. júna 2022, že v určitých prípadoch je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.
7. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí obidvoch súdov ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom sa vysporiadali s obsahom zápisu z predstavenstva jediného spoločníka žalobcu - materskej spoločnosti Profireal a. s. z
8. novembra 2001 a zápisu z predstavenstva jediného spoločníka žalobcu - materskej spoločnosti Profireal a. s. zo dňa
9. januára 2002, z ktorého vyplýva nárok žalovanej na odmenu za výkon funkcie člena štatutárneho orgánu v „sesterskej“ spoločnosti žalobcu v Maďarsku, avšak z neho nevyplýva nárok žalovanej vyplácať si odmenu za výkon funkcie člena štatutárneho orgánu (predstavenstva) v „sesterskej“ spoločnosti žalobcu v Maďarsku z prostriedkov žalobcu.
10. Pokiaľ ide o vyplatenie sumy 12x55 000,-- Sk ako ročnej odmeny za rok 2001 za získanie 10.000 klientov súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, aké konkrétne povinnosti žalovaná porušila, ak si danú čiastku vyplatila a že takéto konanie bolo v rozpore so záujmami spoločnosti žalobcu. Ďalej uviedol, že samotné vyplatenie dotknutej sumy nemožno bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú žalobcovi, a to s poukazom na § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prislúcha mandatárovi odplata, ktorá je obvyklá v čase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitostí. Dovolací súd sa stotožnil s dovolateľom, že uvedený záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, vyznieva nepresvedčivo, keď ani jeden zo súdov neozrejmil, na základe akej skutočnosti dospel k záveru, že získanie tvrdených 10 000 klientov bolo povinnosťou žalovanej, ktorá vyplývala z mandátnej zmluvy, či táto odmena jej patrí nad odmenu, ktorú jej za výkon funkcie konateľky žalobcu schválil príslušný orgán žalobcu a predovšetkým sa nevysporiadali s tvrdením samotnej žalovanej na pojednávaní dňa
11. februára 2004, že odmena bola vyplatená na základe prijatých kritérií a na základe súhlasu člena predstavenstva. Pritom už odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení zo dňa
12. apríla 2017 (odsek 37 odôvodnenia uznesenia) uviedol, že absentujú dôkazy aj v súvislosti s vyplatením sumy vo výške 660 000,-- Sk ako 12x55 000,-Sk žalovanou za získanie 10 000 klientov, uvedené je založené len na tvrdení žalovanej, ktoré bolo svedeckými výpoveďami popreté. Keďže žalobca tvrdil, že žalovanej nevznikol nárok na vyplatenie odmeny zodpovedajúcej 12 násobku mzdy, bolo potrebné vyhodnotiť tvrdenie žalovanej, a to aj v súvislosti so svedeckou výpoveďou pána B..
13. Pokiaľ ide o ďalšie zložky žalovaného návrhu dovolací súd, vychádzajúc z odseku 23 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s odsekom 37 odôvodnenia predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia NS SR sp. zn. 2Obo/7/2015 zo dňa
14. apríla 2017, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, považoval v tejto časti za odôvodnený uspokojujúcim spôsobom, keď sú z neho zrejmé dôvody, pre ktoré súdy dospeli k záveru, že žalobca, pokiaľ ide o tieto žalované nároky, neuniesol dôkazné bremeno a nemali za preukázané, že by si v tomto rozsahu žalovaná vyplácala mzdu a odmenu v neoprávnenej výške. Dovolací súd zdôrazňuje, že nejde o prípad, že žalobcu nezaťažuje dôkazné bremeno, nakoľko, ak aj samotný žalobca niektorými dôkazmi nedisponuje (napr. nebol účastníkom klientskych zmlúv), nič mu nebránilo, aby tieto dôkazy označil a navrhol, aby tieto boli zadovážené prostredníctvom súdu. Napriek tomu, že sa už odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z
15. apríla 2017 zaoberal dôkaznou povinnosťou strán sporu a naznačil, ktoré skutočnosti tvrdené žalobcom musí žalobca preukázať, ak chce byť v spore úspešný, zostal napriek tomu nečinný, čo aj sám v dovolaní (odsek 16 dovolania) potvrdil. Podstata škody, ktorú mala podľa tvrdenia žalobcu spôsobiť žalovaná žalobcovi, mala spočívať v tom, že nerešpektovala/porušila pravidlá odmeňovania jasne stanovené u žalobcu, a to v súvislosti s určovaním a vyplácaním jednak svojej mzdy ako zamestnankyne/výkonnej riaditeľky a tiež svojej odmeny ako konateľky, a svojvoľne vyplatila ako konateľka sebe samej ako zamestnancovi/výkonnej riaditeľke a konateľke mzdu a odmeny v neoprávnenej výške. Odôvodnenie rozhodnutí vo veci konajúcich súdov však vyznieva nepresvedčivo a nie je dostatočným podkladom pre posúdenie ich záveru, že v konaní nebol preukázaný postup, ktorým by žalobcovi bola spôsobená škoda zo strany žalovanej a súdy následne nemohli pristúpiť ani k hodnoteniu výšky vzniknutej škody a existencie kauzálneho nexusu medzi poruším povinnosti a vznikom škody.
16. So zreteľom na uvedené vo veci konajúce súdy v odôvodnení ich rozhodnutí (a to ani pri spojení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu), v súvislosti so všetkými uplatnenými nárokmi, nenaplnili požiadavky plynúce zo základného práva žalovaného na súdnu ochranu, keďže odôvodnenie nevyhovenia žalobe v celom rozsahu nemožno považovať za uspokojujúce. Postupom súdov teda došlo k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorá zakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, preto dovolací súd zrušil podľa § 449 ods. 2 CSP rozsudky obidvoch súdov a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie podľa § 450 CSP, v ktorom sa vysporiada s vytýkanými vadami v súvislosti s jednotlivými zložkami tvoriacimi žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby odôvodnenie rozsudku zodpovedalo základnej - formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Vzhľadom na charakter zistenej vady zmätočnosti, dovolací súd sa už nezaoberal ďalším uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), keďže preskúmanie právneho posúdenia veci dovolacím súdom ani nie je možné, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje relevantný právny záver, ktorého správnosť alebo nesprávnosť by mohol dovolací súd v tomto štádiu dovolacieho konania preskúmať.
17. Vzhľadom k tomu, že dovolací súd zrušil v konaní vydané rozsudky, je neopodstatnený návrh žalobcu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie NS SR z
18. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015). Len pre úplnosť dovolací súd dodáva, že návrhu na odklad vykonateľnosti by v prejednávanej veci nebolo možné vyhovieť, nakoľko odklad vykonateľnosti prichádza do úvahy iba tam, kde môže byť nariadený výkon rozhodnutia, resp. exekúcia, teda v prípade rozhodnutia, ukladajúceho povinnosť plniť.
19. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0 (ust. § 451 ods. 2 v spojení s ust. § 393 ods. 2, druhá veta CSP a ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.