l, 2 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení Zákona č. 650/2005 Z.z., ktorého sa dopustil tým, ţe dňa 18.12.2006 v čase okolo X. hod. ako vodič viedol nákladné motorové vozidlo zn. V. ev. č. N. po B., pričom pri čerpacej stanici S. v dôsledku nevenovania sa vedeniu vozidla a neprimeranej rýchlosti odzadu narazil pravou prednou časťou vozidla do pred ním jazdiaceho cyklistu L. V., nar. X., ktorý pri dopravnej nehode utrpel zranenia, ktorým na mieste nehody
hol. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe u oboch ţalovaných boli splnené základné predpoklady vzniku ich zodpovednosti za škodu. Ţalovaná 1/ zodpovedá za škodu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pričom jej pasívna legitimácia vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zák. č. 381/2001 Z.z.). Keďţe ţalobcovia riadne preukázali rozsah nimi uplatnenej škody spočívajúcej v nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, v nároku na úhradu vecnej škody a čiastočne aj v nároku na úhradu nákladov spojených s pohrebom, ţalobe v tejto časti vyhovel a len v časti nákladov spojených s pohrebom nad sumu 35 000,-- Sk ţalobu ako nedôvodnú 3 4 Cdo 168/2009 zamietol. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, ţe ustanovenie § 11 OZ poskytuje dostatočnú oporu pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením blízkej osoby. Dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcov došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou ich otca a manţela, čím bola narušená celistvosť rodiny a teda bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného ţivota. Následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Povaţoval preto ţalobcami poţadované priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,-- Sk na kaţdú jednu osobu mesačne za opodstatnené (za obdobie od 18.12.2006 do 31.12.2007 táto predstavuje u ţalobcov 1/ aţ 5/ sumu 12 419,-- Sk a do budúcna od 1.1.2008 po 1 000,-- Sk mesačne na kaţdú osobu). Aj v tejto časti ţalobe vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 252/2008 na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil (jednotlivé časti rozsudku okresného súdu znovu zopakoval vo svojom výroku len z dôvodu prijatia zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny Euro v SR), rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho konania a vo výroku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p. a vec, s výnimkou aplikácie ustanovenia § 420 OZ, aj správne po právnej stránke posúdil (v danej veci bolo potrebné pri ustálení zodpovednosti za škodu vychádzať z ustanovenia § 427 OZ). K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, ţe okresný súd dospel k správnemu záveru, ţe v posudzovanej veci došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia ţalobcov v súvislosti s úmrtím manţela, resp. otca ţalobcov, chráneného v zmysle § 11 OZ, ktorého súčasťou je aj rodinný ţivot. Z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ preto hodnotil ako primeraný prostriedok ochrany proti neoprávnenému zásahu. K otázke pasívnej legitimácie ţalovaných uviedol, ţe ţalovaný 2/ objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky
Ţalovaná 1/ je
2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. povinná za poisteného nahradiť poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Mal za to, ţe citované zákonné ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, ţe do pojmu „náklady pri usmrtení“ je moţné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy. Poistné krytie z povinného zmluvného 4 4 Cdo 168/2009 poistenia sa v danom prípade vzťahuje aj na nárok ţalobcov uplatnený v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Ţalovaní 1/ a 2/ sú preto v spore, aj pokiaľ ide o tento nárok pasívne legitimovaní, z ktorého dôvodu okresný súd správne vo veci rozhodol, keď ich spoločne a nerozdielne zaviazal nahradiť ţalobcom škodu, včítane nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďţe v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) za zásah do osobnostných práv ţalobcov (práva na súkromný a rodinný ţivot) povaţoval otázku pasívnej legitimácie ţalovaných účastníkov za otázku zásadného právneho významu, pripustil na jej riešenie dovolanie. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým súd priznal ţalobcom 1/ aţ 5/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 412,24 Eur za obdobie od 18.11.2006 do 31.12.2007 a v časti výroku, v ktorej rozhodol o jeho povinnosti platiť ţalobcom 1/ aţ 5/ od 1.1.2008 do budúcna náhradu nemajetkovej ujmy kaţdému v sume 33,19 Eur mesačne, podala včas dovolanie ţalovaná 1/. Uviedla, ţe nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorého aj v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy
2 OZ, je daná jej pasívna legitimácia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Poukázala na to, ţe platná právna úprava, ako aj právna teória, striktne od seba rozlišuje právo na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 OZ a právo na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť, z ktorého dôvodu nie je moţné stotoţňovať nárok fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s nárokom poškodeného na náhradu škody. Uviedla, ţe uţ zo samotného názvu poistenia je zrejmé, ţe jeho účelom je kryť zodpovednosť za škodu (nie zodpovednosť za nemajetkovú ujmu) spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tomuto korešponduje aj vymedzenie rozsahu poistného krytia v ustanovení § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., ktoré rešpektuje rozlíšenie vecnej škody upravené v § 443 OZ a škody na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 a nasl. OZ. Keďţe účelom povinného zmluvného poistenia je kryť zodpovednosť za škodu a nemajetková ujma nie je v zmysle vyššie uvedeného škodou, rozsah poistného krytia sa na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, nevzťahuje. Výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. vykonaný odvolacím súdom povaţovala preto za nesprávny, urobený navyše v priamom rozpore s gramatickým významom slovného spojenia „nákladov pri usmrtení“.
dovolateľky, k interpretácii citovaného zákonného ustanovenia zvolenej odvolacím súdom, nebolo moţné dospieť ani pomocou systematického a ani teleologického 5 4 Cdo 168/2009 výkladu právnej normy. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru, ţe povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný ţivot pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, ţe poisťovňa je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z poistnoprávneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy
2 OZ. Okrem toho namietala, ţe odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) priznal nemajetkovú ujmu v pravidelných mesačných splátkach, čo popiera zmysel a podstatu priznaného nároku a je v rozpore s ustanovením § 13 OZ a ţe nesprávne zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ k solidárnemu plneniu, hoci predpoklady uvedené v ustanovení § 438 ods. 1 OZ splnené neboli. Navrhla preto, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe v napadnutej časti návrh zamietne. Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţujú za vecne správne. Podrobne sa vyjadrili k výške pozostalostnej renty a k obdobiu jej výplaty. K pasívnej legitimácii ţalovanej 1/ uviedli, ţe ju označili za ţalovanú, vzhľadom na ustanovenie § 15 zák. č. 381/2001 Z.z.,
ktorého poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Navrhli preto dovolanie ţalovanej 1/ ako nedôvodné zamietnuť a ţiadali priznať trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu
2 písm. c/ O.s.p., t.j. aj vo vzťahu k ţalovanému 2/ a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Odvolací súd vymedzuje vyslovením prípustnosti dovolania zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre riešenie ktorej pripúšťa dovolanie. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000 (viď R 6/2004) uviedol, ţe v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti 6 4 Cdo 168/2009 a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť, musí vysvetliť, z akých dôvodov, z viacerých v konaní vyslovených právnych názorov, povaţoval za správny ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, jeho rozhodnutie treba povaţovať za nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu
f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a teda ide o vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p., na existenciu ktorej dovolací súd musí prihliadnuť z úradnej moci aj v prípade, ak dovolanie je prípustné
3 O.s.p. V posudzovanej veci, je
dovolacieho súdu, konanie pred odvolacím súdom práve takouto vadou postihnuté. Odvolací súd pripustil dovolanie na riešenie otázky pasívnej legitimácie ţalovaných účastníkov v spore, t.j. nielen ţalovanej 1/ (poisťovne), ale aj ţalovaného 2/ (prevádzateľa vozidla), ktorého predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy
2 OZ za zásah do osobnostných práv ţalobcov spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode. Keďţe rozsudkom odvolacieho súdu bola ţalovaným 1/ a 2/ uloţená povinnosť plniť ţalobcom spoločne a nerozdielne, bola týmto rozhodnutím súdu zaloţená ich pasívna solidarita (§ 511 ods. 1 OZ), a teda i nerozlučné spoločenstvo v konaní (§ 91 ods. 2 O.s.p.), 7 4 Cdo 168/2009 ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči jednotlivým ţalovaným (R 4/2004). V danom prípade preto platí, ţe hoci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podala len ţalovaná 1/, je účinné aj pre ţalovaného 2/, z ktorého dôvodu dovolací súd skúmal existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vo vzťahu k obidvom ţalovaným. V posudzovanej veci sa odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia v otázke pasívnej legitimácie ţalovaného 2/ obmedzil len na konštatovanie, ţe objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky
V odôvodnení rozhodnutia neuviedol jasne a určito, či
tohto zákonného ustanovenia posúdil aj hmotnoprávny vzťah týkajúci sa nároku ţalobcov proti ţalovanému 2/ o náhradu nemajetkovej ujmy. V dôvodoch chýba stanovisko, prečo (nie)je na daný hmotnoprávny vzťah moţná aplikácia ustanovenia § 427 OZ, prípadne za pouţitia akých pravidiel. Rozhodnutie neobsahuje ani konkrétne dôvody, ktoré súd k prípadnej aplikácii viedli a ani úvahy, akými sa pritom riadil. Odvolací súd teda jasne a zrozumiteľne nevysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záveru, ţe ţalovaný 2/ je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti aj v konaní o ţalobcami uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv. Ide teda o prípad, kedy odvolací súd síce pripustil dovolanie na riešenie konkrétnej právnej otázky, ktorú ale sám v rozhodnutí dostatočne a presvedčivo právne neposúdil a nevyriešil. Rozhodnutie odvolacieho súdu treba preto povaţovať v tejto časti za nepreskúmateľné. Ţalovanej 1/ treba prisvedčiť aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, aj pokiaľ ide o stanovenie spôsobu, akým rozhodol o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy a čo do určenia samotnej jej výšky. Predovšetkým treba uviesť, ţe odvolací súd peňaţnú satisfakciu priznal v opakujúcich sa plneniach v budúcnosti splatných dávok bez toho, aby v dôvodoch rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona vychádzal, ako ich interpretoval a akými úvahami sa riadil. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje ani vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, ţe sa odklonil od doterajšej jednotnej rozhodovacej praxe súdov, ktorá priznáva náhradu nemajetkovej ujmy upravenej v § 13 ods. 2 OZ vo forme jednorazového odškodnenia. V rozhodnutí následne absentuje aj vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k určeniu samotnej výšky nemajetkovej ujmy. 8 4 Cdo 168/2009 Napokon treba uviesť, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani ţiadne vysvetlenie, prečo ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal k solidárnemu plneniu, hoci zodpovednosť ţalovanej 1/ za škodu a náhradu nemajetkovej ujmy vyvodil zo zákona č. 381/2001 Z.z. (záväzkový vzťah z poistnej zmluvy) a zodpovednosť ţalovaného 2/ oprel o ustanovenie § 427 OZ (záväzkový vzťah zo spôsobenej škody). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe súd nie je viazaný návrhom ţalobcu (ţalobcov), aby ţalovaným bola uloţená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Co 2/1998 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51 ročník 1998). Moţno teda uzavrieť, ţe dôvody spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu vo vyššie uvedených častiach nie sú dostatočné. Dovolací súd dospel preto k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v týchto častiach treba povaţovať pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľné. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku má za následok porušenie práva ţalovaných na spravodlivé súdne konanie a teda odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uţ z tohto dôvodu musel rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a v časti o trovách prvostupňového a odvolacieho konania ako výrokov závislých zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. Napriek tomu, ţe uţ táto vada je dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu dovolacej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k ţalovanému 2/, otázku pasívnej vecnej legitimácie posudzoval len vo vzťahu k ţalovanej 1/. Súdy obidvoch stupňov nárok ţalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnosti posudzovali
OZ. Správne pritom vychádzali z názoru, ţe súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný ţivot, ktoré v sebe zahrnuje tieţ právo na spoluţitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby upravuje ustanovenie § 13 OZ. Určenie subjektov, na ktoré dopadajú sankcie
tohto zákonného ustanovenia, zákonná úprava vymedzuje vzťahom medzi osobou, do ktorej 9 4 Cdo 168/2009 práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté (môţu ňou byť len fyzické osoby) a osobou, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (môţu ňou byť aj právnické osoby). Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi oprávnenou osobou na jednej strane a povinnou osobou na strane druhej. Práva a povinnosti vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa viaţu výhradne na určitú osobu. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie
Jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by umoţňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu, ako osobu z tohto hmotnoprávneho vzťahu povinnú. Z uvedených úvah teda vyplýva, ţe v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. V posudzovanej veci bolo nesporné, ţe zásah do osobnostných práv ţalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný ţivot) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil P. P.. Ţalovaná 1/, ako poisťovňa, ktorá bola len účastníkom poistného vzťahu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ţiadnym spôsobom nezasiahla do osobnostných práv ţalobcov. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ, nie je preto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (napokon ţalobcovia to ani netvrdili). Zostáva teda posúdiť, či odvolacím súdom podaný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 318/2001 Z.z., na ktorom zaloţil svoj právny názor, ţe ţalovaná 1/ je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaná, (nie)je správny.
1 zák. č. 318/2001 Z.z. tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "poistenie zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov.
1 zák. č. 318/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na kaţdého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. 10 4 Cdo 168/2009
2 zák. č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
písmen a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/ alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku.
1 zák. č. 318/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. vyplýva, ţe jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Takto určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na kaţdého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie rozsahu poistného krytia. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v ustanovení § 4 ods. 2 citovaného zákona podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného pod písmenom c/, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl. OZ). Poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia jeho písmena a/ z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Pojem „nákladov pri usmrtení“, ktorý zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník), treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaloţené. Výdavky je poisťovňa povinná za poškodeného nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaloţené a ak sa tak stalo v príčinnej 11 4 Cdo 168/2009 súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaloţila, je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať. Občiansky zákonník za náklady pri usmrtení povaţuje náklady spojené s pohrebom, odškodnenie ktorých upravuje v ustanovení § 449 ods. 2 OZ nachádzajúceho sa v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie. Naproti tomu, pojem „nemajetkovej ujmy v peniazoch“ za zásah do osobnostných práv je upravený v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom Všeobecné ustanovenia v ustanovení § 13 ods. 2 OZ ako jeden z právnych prostriedkov ochrany osobnostných práv. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňaţnej satisfakcie. Keďţe skutočnú ujmu nie je moţné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať. Z uvedeného je zrejmé, ţe medzi týmito dvomi pojmami nie je ani obsahová a ani pojmová blízkosť. Úplne rozdielna je ich podstata ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty majú slúţiť. Rovnako je odlišný aj gramatický význam týchto pouţitých slovných spojení. Blízkosti týchto pojmov nenasvedčuje ani ich systematické zaradenie. Odvolací súd preto nesprávne vyloţil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 318/2001 Z.z., keď ustálil, ţe do pojmu „nákladov pri usmrtení“ moţno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy. Výsledkom tejto mylnej interpretácie právnej normy je nesprávny záver,
ktorého povinnosť ţalovanej 1/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa vzťahuje tieţ na nárok ţalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ a teda, ţe ţalovaná 1/ je aj v konaní o tomto nároku pasívne vecne legitimovaná. Ţalovaná 1/ opodstatnene preto namietala, ţe rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Táto skutočnosť bola tieţ jedným z dôvodov, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. 12 4 Cdo 168/2009 K otázke moţnej interpretácii náhrady škody v tom zmysle, ţe by bolo moţné pod pojem škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci v strate blízkej osoby, dovolací súd poznamenáva, ţe platná právna úprava, ako to správne uvádza ţalovaná 1/, dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, ţe pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemoţno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby
platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V občianskom zákonníku sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaţenie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate ţivota sa výţivou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Keďţe zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotoţniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak 13 4 Cdo 168/2009 v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný ţivot. Odlišnosť nemajetkovej ujmy
2 OZ od škody
ustanovenia § 420 a nasl. OZ potvrdzuje tieţ ustanovenie § 16 OZ,
ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu
ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
súčasne platnej právnej úpravy moţno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j.
OZ. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 20. apríla 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová 14 4 Cdo 168/2009 Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávaţnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ
súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Obč. zákonníka 15 4 Cdo 168/2009 o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, ţe pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymoţiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyţaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, ţe doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda ţe aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiţ nemoţno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, ţe súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyţaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretoţe zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiţ dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manţel alebo manţelka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manţela alebo manţelky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam názor, ţe niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď
iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiţ výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
rozsudku Súdneho dvora z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.