Obsah (4)

§ 238§ 153§ 157§ 236

Najvyšší súd 2 Cdo 23/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. I., bývajúcej v T., zastúpenej B., proti ţalovanej S., zastúpenej JUDr.

citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať vymedzenie účastníkov zmluvy, t.j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne. Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, ţe predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalšiu námietku ţalovanej, ktorou zdôvodňovala neplatnosť predmetnej zmluvy a to nedostatočnú identifikáciu oprávnenej osoby, ktorá je v zmluve označená len menom a priezviskom, ktoré svedčí viacerým osobám, súd vyhodnotil taktieţ za nedôvodnú, nakoľko v ţiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod

1. zmluvy) je ţalobkyňa v predmetnej ţiadosti identifikovaná údajmi, ktoré jednoznačne identifikujú oprávnenú osobu. Navyše v zmluve je uvedené aj číslo účtu ţalobkyne, ktoré je tieţ identifikačným údajom. Ţalovaná zdôvodňovala vypovedanie zmluvy tvrdením, ţe zmluva o dôchodku je zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo moţné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka. V tomto smere mal súd za to, ţe právo výplaty dôchodku je charakteristické neurčitosťou doby trvania, t.j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doţivotne“ teda aţ do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“, „počas štúdia“, to znamená, ţe musí ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou. Neznamená to však, ţe by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe ţalovaná), nakoľko jej trvanie je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, ţe nastane, s tým, ţe pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného). Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S. sa v prospech ţalobkyne zaloţilo právo na vyplácania dôchodku doţivotne, t.j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, ţe takýto typ zmluvy nie je moţné dohodnúť na čas určitý, alebo buď doţivotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t.j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, ţe pri predmetnej zmluve je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi a tieţ jeho trvanie, t.j. doţivotne, teda okamihom smrti ţalobkyne dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie 3 2 Cdo 23/2012 § 842 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje moţnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku zaloţeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Ţalovaná výpoveďou zo dňa
2. októbra 2009, doručenou ţalobkyni vypovedala predmetnú zmluvu. Súd mal za to, ţe v tomto prípade nebolo moţné zo strany ţalovanej pouţiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníčkami, nakoľko

tohto ustanovenia moţno vypovedať len zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Súd povaţoval výpoveď zo zmluvy za danú ţalovanou za neplatnú

ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (odporuje zákonu) a preto je povinná ţalovaná naďalej plniť ţalobkyni

zmluvy, ktorá je platná a účinná. Ţalovaná v tejto súvislosti namietala rozpor medzi ustanoveniami čl. II a čl. III, keď v čl. II Zmluvy si ţalovaná zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doţivotne a v čl. III sa vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca doţil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, ţe nemoţno ani túto námietku ţalovanej vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. III svojou bliţšou špecifikáciou len dopĺňa ustanovenie čl. II a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy ţalovanou namietanou neurčitosťou. Súd sa ďalej zaoberal námietkou ţalovanej, ţe záväzok ţalovanej voči ţalobkyni zanikol z dôvodu nemoţnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka), a i túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď ţalovanou citované ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona o bankách

názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky. Súd uzavrel, ţe na právny vzťah zaloţený medzi účastníčkami zmluvou o dôchodku nemoţno v ţiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách. Z týchto dôvodov súd povaţoval nárok ţalobkyne za dôvodný, riadne preukázaný a zaviazal ţalovanú na zaplatenie 368,82 € ako plnenia, ktoré mal plniť ţalobkyni v mesiaci apríl 2010 s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol

ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z

1. septembra 2011 sp.zn. 15 Co 152/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). V odôvodnení rozhodnutia uviedol podrobný obsah odvolania ţalovanej. V plnom rozsahu sa stotoţnil 4 2 Cdo 23/2012 so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a odôvodnením jeho rozhodnutia, na ktoré poukázal. Na zdôvodnenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, ţe rovnako ako súd prvého stupňa, odvolací súd vychádzal z toho, ţe predmetná zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotoţnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, ţe sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, tak ako predpokladá ustanovenie § 842 Občianskeho zákonníka. Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, ţe nastane tým, ţe pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací súd má tieţ za to, ţe uzatvorená zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, uzatvorená medzi S. a ţalobkyňou L. I. dňa
2. februára 1994 je dostatočne určitá pre oboch zmluvných partnerov i napriek tej skutočnosti, ţe ţalovaná túto skutočnosť v podanom odvolaní namietala. Odvolací súd poukázal tieţ na to, ţe dňa
3. októbra 2009 dala ţalovaná ţalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy, kde ţalobkyňu presne identifikovala, teda nemala pochybnosť o tom, s kým bola zmluva uzatvorená. Keďţe ţalovaná dala ţalobkyni predmetnú výpoveď, povaţovala predmetnú zmluvu za dostatočne určitú, pretoţe vypovedať moţno len zmluvu platne uzatvorenú, tzn. ţe pokiaľ ţalovaná túto vypovedala, mala v čase výpovede za to, ţe vypovedá platne uzatvorenú zmluvu. Odvolací súd súčasne poukázal na čl. 1 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF SŠTSP. Vychádzajúc z čl. 1 štatútu podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, kde je upravený účel fondu je uvedené, ţe podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne slúţi na podporu zabezpečenia ţivotnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Vymedzením povinností plniť doţivotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané aţ do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku, v danom prípade ţalobkyne. Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej zmluvy, pričom bliţšie špecifikovaná je v čl. 3 predmetnej zmluvy. Keďţe ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje moţnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku zaloţeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným právnym úkonom – výpoveďou, v danom prípade aplikácia uvedeného ustanovenia nebola moţná, nakoľko odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, tak ako uţ bolo vyššie uvedené, povaţoval predmetnú zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú a to doţivotne. Vzhľadom k tomu, ţe 5 2 Cdo 23/2012 ţalovaná dala výpoveď zo zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne

uvedeného ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka, odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, povaţoval uvedenú výpoveď danú ţalovanou ţalobkyni dňa 26.10.2009, vzhľadom na jej rozpor s ustanovením § 582 Občianskeho zákonníka za neplatný právny úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Čo sa týkalo ďalších námietok ţalovanej v podanom odvolaní, ţe predmetná zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, v tejto súvislosti odvolací súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto námietkou ţalovanej dostatočne zaoberal a i odvolací súd bol toho názoru, ţe ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, nakoľko tento zmluvný vzťah posúdil i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala od ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., pretoţe v konaní došlo k vade, spočívajúcej v odňatí moţnosti konať pred súdom – odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., pretoţe sa nevysporiadal s prevaţnou väčšinou námietok ţalovanej uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania. Odvolací súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou : odôvodňujúcou to, ţe posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania), posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺţky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania), ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemoţnosť plnenia (článok VI. odvolania), týkajúcou sa nesprávneho výkladu ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa (článok VII. odvolania), poukazujúcou na to, ţe zákon ani posudzovaná zmluva o dôchodku ţiadnym spôsobom neupravili dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva na dôchodok (článok VIII. odvolania), odôvodňujúcou, ţe zmluvu na dobu určitú nemoţno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok IX. odvolania), odôvodňujúcou to, ţe rozsudkom súdu prvého stupňa jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (článok XI. odvolania). Dovolateľka poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 236/06, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005 ako aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija 6 2 Cdo 23/2012 c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Hggins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie povaţuje za bezdôvodné a účelové, pretoţe postupom súdu nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom. Súd nie je povinný reagovať na všetky argumenty účastníka konania, má povinnosť odôvodniť tie argumenty či otázky, ktoré sú z hľadiska prejednávanej veci podstatné a rozhodujúce. V danom prípade však ţalovanou predloţená argumentácia je účelovou obranou s cieľom nájsť akýkoľvek dôvod, aby ţalovaná nemusela plniť svoj záväzok. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pretoţe dovolaním moţno napadnúť nie všetky právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, ale len tie, voči ktorým podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku upravujú ustanovenia § 238 a § 237 O.s.p.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p.

§ 238ods.

5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe 7 2 Cdo 23/2012 dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Ţaloba vo veci bola podaná na prvostupňovom súde 18. mája 2010, kedy bola minimálna mzda 307,70 €. Predmetnom konania je peňaţné plnenie (368,82 €), ktoré neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je

§ 238ods.

1 aţ 3, ods. 5 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

názoru dovolateľky jej v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pretoţe sa nevysporiadal s prevaţnou väčšinou jej námietok uvedených v odvolaní aj počas prvostupňového konania. 8 2 Cdo 23/2012 Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobkyni neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 9 2 Cdo 23/2012 súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka ţalovanej týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Hggins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe 10 2 Cdo 23/2012 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré prvostupňový súd ţalobe vyhovel a dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

§ 236a nasl.

O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne právne interpretoval alebo či zo správnych 11 2 Cdo 23/2012 skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré dovolací súd priznal za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu zo 4. januára 2012 č.l. 185-188), t.j. 28,22 €, reţijný paušál 7,63 € s 20 % DPH, spolu vo výške 43,02 € (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. februára 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 12 2 Cdo 23/2012