názoru súdu nemohli nastať účinky, ktoré zákon spája s vyvlastnením. Súd prvého stupňa preto nepovaţoval toto vyvlastňovacie rozhodnutie za titul prechodu vlastníctva na štát, ale ani za titul, ktorý by zakladal dobromyseľnosť štátu pre vydrţanie. Za dobromyseľného drţiteľa nepovaţoval ani ţalovaného 2/, ktorý vstúpil do 3 3 Cdo 93/2010 drţby dňom
3 Občianskeho zákonníka za náhradu
znaleckého posudku v rozsahu vyplývajúcom z geometrického plánu vypracovaného v priebehu konania.
názoru súdu pasívne legitimovaným je ţalovaný 2/ ako vlastník stavby z dôvodu, ţe z protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý bol spísaný dňa 26. augusta 1993, došlo medzi odovzdávajúcim D. a preberajúcim Mestom Košice k odovzdaniu a prevzatiu do vlastníctva o.i. aj parcely č. X. vo výmere X. m² v hodnote 9 751 680 Sk - objekt dopravy, stavby nedokončené, nezaradené (
predloţenej identifikácie parciel je do tejto parcely zahrnutá aj nehnuteľnosť pôvodne vedená v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcela č. X.). Nájomnou zmluvou z 21. októbra 1998 prenajímateľ Mesto Košice - ţalovaný 2/ prenajal nájomcovi - ţalovanému 1/ za odplatu predmet nájmu za účelom vykonávania predmetu činnosti uvedeného v zakladateľskej zmluve. Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ súd prvého stupňa odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol
1 O.s.p. a o trovách štátu
1 O.s.p. Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol, podali odvolanie ţalobcovia, ktorí ţiadali ţalobe v celom rozsahu vyhovieť a zriadiť vecné bremeno za náhradu aj v prospech ţalovaného 1/. Odvolanie podal 4 3 Cdo 93/2010 aj ţalovaný 2/, ktorý ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ţiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ţalobu voči nemu zamietnuť pre nedostatok pasívnej legitimácie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania a o trovách štátu rozhodol tak, ţe štát nemá právo na náhradu trov konania. V priebehu odvolacieho konania pôvodný ţalobca 1/ Ing. Š. F. zomrel, preto súd pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupkyňami (v záhlaví tohto rozsudku označené pod 1a/, 1b/). Pokiaľ ide o právne posúdenie veci odvolací súd uviedol, ţe základným predpokladom aplikácie § 135c Občianskeho zákonníka, ktorej sa ţalobcovia domáhajú je, ţe ide o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku, t.j. v tomto prípade na pozemku ţalobcov. Súd prvého stupňa správne ako prejudiciálnu otázku riešil otázku aktívnej legitimácie ţalobcov na domáhanie sa ochrany vlastníctva
uvedeného ustanovenia, t.j. či sú vlastníkmi pozemku parc. č. X. katastrálne územie K. – v. (neskôr katastrálne územie F.). Odvolací súd zároveň poukázal na to, ţe ţalobcovia sú ešte aj v súčasnosti vedení na liste vlastníctva č. X. katastrálne územie B. (ktoré vzniklo v r. 2000 rozčlenením časti katastrálneho územia F.) ako vlastníci parcely č. X. o výmere X. m² a č. X. o výmere X. m², a to titulom osvedčenia č. N 104/93, Nz 90/93. Ani prvostupňový súd však nevychádzal len z tohto listu vlastníctva, pretoţe mu bolo známe, ţe predmetná pozemnokniţná parcela (jej časť o výmere X. m²) bola ešte predtým zapísaná ako vlastníctvo štátu titulom vyvlastnenia z roku 1988 a následne ako vlastníctvo ţalovaného na základe zákona č. 138/1991 Zb., a to na liste vlastníctva č. 1 katastrálne územie B. ako súčasť parciel č. X.X., X./3 a X.X.3 v areáli, na ktorom je vybudovaná stavba „Trolejová doprava I. stupňa Košice“. Ide teda o nesúlad údajov katastra a duplicitný zápis vlastníctva k predmetnej parcele. Odvolací súd záver súdu prvého stupňa, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1988, na základe ktorého sa vlastníkom predmetnej parcely (ktorá sa stala súčasťou iných parciel) stal štát, je neúčinné, pretoţe orgán štátnej správy konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom, z ktorého dôvodu povaţoval za aktívne legitimovaných v tomto konaní ako vlastníkov pozemku ţalobcov, nepovaţoval za správny.
jeho názoru, ak by aj uvedené vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne neúčinné (čo však nie je moţné posudzovať v rámci sporového občiansko-právneho konania), ţalobcovia by sa nemohli domáhať ochrany vlastníctva v tomto sporovom konaní. Ak by išlo o neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie, treba dospieť k záveru, ţe štát (v danom prípade štátny podnik D.) sa chopil drţby bez akéhokoľvek právneho titulu, t.j. išlo by o prevzatie veci bez právneho dôvodu. To je práve 5 3 Cdo 93/2010 jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), keďţe v danom prípade došlo k prevzatiu pozemku v rozhodnej dobe (1948-1990). Tento predpis (rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy) vychádzal z domnienky, ţe vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu tzv. okupáciou, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok
týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. Odvolací súd pri posudzovaní danej otázky vychádzal z názoru, ţe všetky reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom (aj vo vzťahu k Občianskemu zákonníku) vo vzťahu špeciality. Ak sa bolo moţné domáhať ochrany práva postupom
reštitučného predpisu ako lex specialis, nemoţno nárok na ochranu vlastníctva uplatňovať
všeobecných predpisov, t.j. ani
1 Občianskeho zákonníka a ani formou určenia vlastníckeho práva
c/ O.s.p. Ani ako predbeţnú otázku v inom konaní si teda súd nemôţe otázku vlastníctva vyriešiť
všeobecného predpisu. Poukázal na to, ţe prevzatie veci štátom na základe správneho rozhodnutia, ktoré bolo vadné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu a pre taký prípad Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo svojich rozhodnutiach (napr. vo veciach sp. zn. 4 Cdo 130/2007 a sp. zn. 3 Cdo 120/2003) vyslovil názor, ţe aj v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany
reštitučných predpisov malo za následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany
všeobecných predpisov. Nevyuţitím moţnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote potom došlo k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemoţnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, ţe pokiaľ si ţalobcovia v rámci reštitučných predpisov neuplatnili nárok na vydanie predmetného pozemku, neuplatnením tejto moţnosti došlo k zániku práva na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im predmetné nehnuteľnosti neboli vydané
reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy, nemoţno ich povaţovať za vlastníkov predmetného pozemku, preto nie sú ani aktívne legitimovaní domáhať sa ochrany vlastníckeho práva
Odvolací súd námietku ţalobcov, ţe v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok uplatniť
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb., lebo pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom patriacim do poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo 6 3 Cdo 93/2010 o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta Košice, nepovaţoval za opodstatnenú. Poukázal na § 30 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý rieši prípady, keď poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu
druhej časti tohto zákona, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo lesného majetku tým, ţe boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, ktorá by ţalobcom bránila uplatniť nárok
tohto zákona. Pokiaľ ide o zápis vlastníctva pozemkov na ţalobcov na základe osvedčenia dohody o vyrovnaní dedičských podielov z roku 1993, odvolací súd zastával názor, ţe ide o neúčinný zápis, pretoţe v tom čase Ing. Š. F. - pôvodný ţalobca 1/ (ako povinná osoba) nebol vlastníkom predmetného pozemku a nemohol ani uzavrieť dohodu o vyrovnaní dedičských podielov
zákona č. 293/1992 Zb. Uvedená dohoda za týchto okolností nie je platný právny úkon, ktorý by mohol byť podkladom pre zápis vlastníctva. Keďţe odvolací vychádzal pri rozhodovaní z názoru o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcov v tomto konaní, povaţoval za nadbytočné zaoberať sa tým, ktorý zo ţalovaných je pasívne legitimovaný ako vlastník stavby. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, ţe ţalobu zamietol v celom rozsahu, t.j. voči obom ţalovaným. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku krajského súdu podali ţalobcovia dovolanie a ţiadali, aby dovolací súd zrušil tento rozsudok a rovnako aby zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietali správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, ţe sa nemôţu ochrany svojho vlastníckeho práva domáhať
Občianskeho zákonníka, pretoţe toto ich právo bolo moţné uplatniť len
zákona č. 229/1991 Zb. Trvali na názore, ţe v ich prípade nebolo moţné postupovať
reštitučných zákonov, pretoţe nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Vyvlastňovacie rozhodnutie voči ich právnej predchodkyni nebohej M. F. bolo nezákonné, teda nemalo ţiadne právne účinky, preto vlastnícke právo pôvodných vlastníkov (ich právnych predchodcov) nikdy nezaniklo. Preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré 7 3 Cdo 93/2010 nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Súhlasili s názorom odvolacieho súdu, ţe vzťah tzv. reštitučných zákonov a Občianskeho zákonníka je vzťahom všeobecného a špeciálneho. Tzv. reštitučné zákony upravujú povahovo iné nároky ako Občiansky zákonník (a práve pre to boli aj prijaté) a
ţalobcov prípady neupravené úpravou lex specialis, sa naďalej spravujú Občianskym zákonníkom ako lex generalis; ţiadne ustanovenie tzv. reštitučných zákonov to totiţ nevylučuje. Súd prvého stupňa preto správne posúdil ako predbeţnú otázku ich vlastnícke právo. Názor odvolacieho súdu, ţe mali postupovať
zákona č. 229/1991 Zb., ktorý sa okrem iného vzťahoval iba na „pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond, alebo do neho patrí a v rozsahu ustanoveným týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond“, je nesprávny aj z dôvodu, ţe pouţitie § 30 zákona č. 229/1991 Zb. nebolo moţné. Nesúhlasili tieţ s názorom, ţe pri uplatnení nároku mali postupovať v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.,
ktorého platí, ţe
tohto zákona moţno postupovať aj v prípade, ak štát prevzal nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Mali za to, ţe za nadobudnutie bez právneho dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia je takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV. Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Stotoţnil sa s rozsudkom krajského súdu i jeho odôvodnením. Ţalovaný 2/ písomné vyjadrenie k dovolaniu ţalobcov nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/ aţ 8/, zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok 8 3 Cdo 93/2010 odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/ aţ 8/ nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. a k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesné vady tejto povahy dovolatelia nenamietali; ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolatelia tvrdia, ţe napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na názore, ţe uplatnený nárok ţalobcov na ochranu vlastníctva nie je moţné posúdiť
všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. ako špeciálneho zákona, ktorý má prednosť. Odvolací súd na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, dospel k záveru, ţe tu bol daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám (ţalobcom)
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. a ţalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Keďţe tak neurobili, nemôţu sa domáhať ochrany
Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, 9 3 Cdo 93/2010 kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemoţno ich povaţovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku z dôvodu, ţe ich právo na obnovu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku (na ktorom stojí stavba) zaniklo. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom je správne. Pokiaľ ide o riešenie otázky konkurencie predpisu všeobecného a predpisu špeciálneho, je rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu v zásade jednotná v tom, ţe všetky reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len) do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1/1998, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 36/1999). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, za splnenia všetkých subjektívnych a vecných predpokladov, prekáţku pouţitia všeobecných právnych predpisov [porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007, sp. zn. 4 Cdo 180/2010, sp. zn. 2 Cdo 122/2010, sp. zn. 4 Cdo 180/2010, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 247/2009-21, sp. zn. IV. ÚS 190/2011-27, sp. zn. I. ÚS 211/2010-22 (ktorými boli zamietnuté sťaţnosti ţalobcov ako neopodstatnené)]. Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj zákon č. 229/1991 Zb., bolo zmierniť niektoré, hlavne majetkové krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948. Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu, ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu k majetku, ktorý štát získal konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami. Bez existencie týchto zákonov by bolo moţné v niektorých prípadoch uplatniť na takýto majetok vlastnícke právo
všeobecných predpisov. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil moţnosť uplatniť tieto práva inak, teda
všeobecných predpisov, nakoľko tato úprava je špeciálnou úpravou k predpisom všeobecným. 10 3 Cdo 93/2010
1 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond.
3 tohto ustanovenia, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1/ osobitnými predpismi.
1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Z povahy zákona č. 229/1991 Zb. ako zákona zvláštneho vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak neţ
jeho ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali). Ak stanoví tento zákon určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý nárok uplatňovať
iného predpisu, hoci by tento predpis stanovil niektoré podmienky odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku). To znamená, ţe hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise, či uţ formou poţiadavky na vydanie veci v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka alebo formou poţiadavky na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je, moţno iba vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. Takáto špeciálna právna úprava však v danom prípade nechýbala. Nárok na reštitúciu majetku, ktorý bol v rozhodnom období (t.j. v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990) štátom prevzatý bez právneho dôvodu, je priznávaný zákonom č. 229/1991 Zb., konkrétne jeho ustanovením § 6 ods. 1 písm. p/. 11 3 Cdo 93/2010 V zmysle relevantnej judikatúry všeobecných súdov (ktorá je v súčasnosti aplikovaná) prevzatím nehnuteľnosti (štátom) bez právneho dôvodu
citovaného ustanovenia sa rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti tzv. okupáciou, t.j. bez toho, aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale i prevzatie nehnuteľnosti na základe správneho rozhodnutia (o vyvlastnení), ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť (viď rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007 a sp. zn. 4 Cdo 180/2010). V posudzovanom prípade to znamená, ţe prevzatie nehnuteľnosti ţalobcov (ich právnej predchodkyne) štátom na základe právneho dôvodu síce existujúceho, alebo nespôsobilého vyvolať zamýšľané právne dôsledky (vyvlastňovacej vyhlášky), je z hľadiska reštitučných nárokov a vlastníckej ţaloby subsumovateľné pod pojem prevzatia veci bez právneho dôvodu. Keďţe reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši
zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné sa domáhať ochrany práva postupom
reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný nárok), nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva
všeobecných právnych predpisov. Vlastnícke právo oprávnených osôb
reštitučných predpisov vzniká aţ okamihom vydania veci. Tým je v skutočnosti legalizovaný prechod majetku na štát, a to bez ohľadu na to, čo bolo titulom pre tento prechod. No v prípadoch, ktoré sú v reštitučných zákonoch výslovne uvedené, je pôvodný nadobúdací titul štátu, samozrejme za splnenia ďalších v zákone uvedených podmienok, dôvodom pre vrátenie veci. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva ţalobcov, resp. ich právnej predchodkyne nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu formálneho vlastníckeho práva) na základe rozhodnutia o trvalom odňatí poľnohospodárskej 12 3 Cdo 93/2010 pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu č. 67/19852-Sab a č. 3061/1985- Pf z roku 1985. Následne vyvlastňovacím rozhodnutím z 3. júna 1988 došlo k vyvlastneniu predmetného pozemku nebohej M. F. (zomrelej v roku 1969). Dovolací súd sa stotoţňuje so správnym právnym záverom odvolacieho súdu, ktorý je aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu, ţe ak v preskúmavanej veci bol daný reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., ţalobcovia (oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva
Občianskeho zákonníka, lebo takouto ţalobou
tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel reštitučného zákona, účelom ktorého je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý povaţoval za neopodstatnené tvrdenie dovolateľov, ţe reštitučný nárok si nemohli uplatniť z dôvodu, ţe predmetný pozemok nepatril uţ do poľnohospodárskeho a lesného fondu, ktorý konštatoval, ţe
229/1991 Zb. pre postup
druhej časti tohto zákona (táto časť upravuje obnovenie pôvodných vlastníckych práv k pôde a k ďalšiemu s ňou súvisiacemu nehnuteľnému majetku) sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 zákona povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely uţíval. Toto zákonné ustanovenie rieši prípady, keď poľnohospodárske a lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu
druhej časti zákona č. 229/1991 Zb., avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho a lesného majetku tým, ţe boli napríklad zastavané priemyslovými stavbami a pod. Z uvedeného dôvodu, aj keby bol predmetný pozemok v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorý by nárok nemohol byť uplatnený
zákona č. 229/1991 Zb. K námietke ţalobcov, ţe odvolací súd sa riadne nevyporiadal s ich odvolacími námietkami, keď nezaujal stanovisko k nejednotnému spôsobu rozhodovania obdobných vecí 13 3 Cdo 93/2010 súdmi, dovolací súd uvádza, ţe samotná skutočnosť, ţe dovolatelia sa nestotoţňujú s právnym názorom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci samej, nemá môţe viesť k neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe odvolací súd sa zaoberal a vyporiadal s odvolacími dôvodmi ţalobcov, avšak sa s nimi v dôsledku odlišného právneho názoru nestotoţnil. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť, ţe by nerešpektoval doterajšiu, resp. aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, či ju nesprávne vyloţil. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. februára 2012 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.