1 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. D. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej tiež „súd I. stupňa") z 25. apríla 2018, sp. zn. 2T/44/2017, bol obvinený H. D. uznaný za vinného pre zločin krádeže
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm.
Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že - dňa 20.07.2016 v čase okolo 03.00 hod. po tom, ako opustil penzión „X." nachádzajúci sa vo S. U.. XXX, v ktorom bol od 19.07.2016 do skorých ranných hodín dňa 20.07.2016 ubytovaný, zavolal doposiaľ nestotožnenej osobe, že na pulte na recepcii, kde nikto nie je a v celom penzióne je ticho, je položený kľúč od motorového vozidla, o ktorom
typu kľúča usudzoval, že sa jedná o nové a drahé vozidlo a tušil,že toto patrí majiteľke penziónu, a že vchodové dvere do penziónu nechal naschvál odomknuté a preto ak chce má možnosť toto auto bez problémov ukradnúť, zároveň jej vysvetlil cestu do penziónu aj miesto, kde sa nachádza kľúč od vozidla, pričom následne dňa 20.07.2016 v čase okolo 04.30 hod. táto doposiaľ nestotožnená osoba predmetné kľúče z recepcie penziónu odcudzila a ich prostredníctvom odcudzila z parkoviska pred týmto penziónom osobné motorové vozidlo zn. O. Y., rok výroby 2015, T. O., EČ: D., VIN: M., s ktorým odišla na neznáme miesto a dňa 20.07.2016 telefonicky kontaktovala obžalovaného, že vozidlo sa nachádza aj s kľúčmi odstavené na U. v H., čo obžalovaný urobil, hoci vedel, že sa jedná o odcudzené motorové vozidlo, na ktorého krádež dal sám podnet, čím poškodenej spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a. s., IČO: 35730978, so sídlom Šancová 1/A, Bratislava spôsobil odcudzením vozidla škodu vo výške 17 868 eur. Za to súd I. stupňa obvinenému uložil
4 Trestného zákona zistiac poľahčujúcu okolnosť
1) Trestného zákona a priťažujúce okolnosti
h), písm. m) Trestného zákona s použitím § 38 ods. 7 Trestného zákona, aplikujúc aj § 41 ods. 1, ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, na výkon ktorého obvineného
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
2 Trestného zákona zrušil skorší výrok o treste uloženom obvinenému trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo
1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku vyššie označený rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu a
3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že uznal obvineného H. D. za vinného pre návod k zločinu krádeže
1 písm.
typu kľúča usudzoval, že sa jedná o nové a drahé vozidlo a tušil,že toto patrí majiteľke penziónu, a že vchodové dvere do penziónu nechal naschvál odomknuté a preto ak chce má možnosť toto auto bez problémov ukradnúť, zároveň jej vysvetlil cestu do penziónu aj miesto, kde sa nachádza kľúč od vozidla, pričom následne dňa 20.07.2016 v čase okolo 04.30 hod. táto doposiaľ nestotožnená osoba predmetné kľúče z recepcie penziónu odcudzila a ich prostredníctvom odcudzila z parkoviska pred týmto penziónom osobné motorové vozidlo zn. O. Y., rok výroby 2015, T. O., EČ: D., VIN: M., s ktorým odišla na neznáme miesto a dňa 20.07.2016 telefonicky kontaktovala obžalovaného, že vozidlo sa nachádza aj s kľúčmi odstavené na U. X. v H. a požiadala ho, aby vozidlo previezol na Y. ulicu v H., čo obžalovaný urobil, hoci vedel, že sa jedná o odcudzené motorové vozidlo, na ktorého krádež dal sám podnet, čím bola poškodenej spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a.s., IČO: 35730978, so sídlom Šancová 1/A, Bratislava spôsobená odcudzením vozidla škoda vo výške 17 868,- eur. Za to odvolací súd obvinenému uložil
4 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť
l) Trestného zákona a priťažujúcu okolnosť
m) Trestného zákona, postupom § 38 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 1, ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, na výkon ktorého obvineného
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Napokon obdobne ako súd I. stupňa
2 Trestného zákona zrušil skoršie výroky o trestoch uložených obvinenému trestnými rozkazmi Okresného súdu Galanta zo 4. apríla 2017, sp. zn. 0T/76/2017 a Okresného súdu Trnava zo 17. októbra 2017, sp. zn. 15T/49/2017, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. * * * Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (ako aj prvostupňovému rozsudku, na ktorý nadväzuje a tvorí s ním jednotu) podal obvinený H. D. dovolanie prostredníctvom obhajcu JUDr. Albína Lancza (č. l. 591 - 594), v ktorom uplatnil dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. g), písm. h), písm.
vlastných preferencií totiž došlo k nedôvodnému oslabeniu práva na obhajobu. Zároveň obhajca ustanovený do konania proti ušlému nemal žiadnu možnosť a vedomosť viesť taktiku a stratégiu obrany koordinovane s obvineným a
jeho predstáv, nakoľko samotných charakter tohto konania predpokladá, že k porade s klientom nedochádza. Aj tento aspekt zásadným spôsobom zasahuje do namietaného práva na obhajobu. IV. Nezákonnosť konania hlavného pojednávania V snahe o reflexiu všetkých nedostatkov pôvodného konania by sme na tomto mieste radi poukázali aj na nesprávne konotácie odvolacieho súdu v podobe tvrdenia, že práva obžalovaného na obhajobu v tom, že prvostupňový súd nemohol vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného z dôvodu, že obžalovaný bol stíhaný za zločin krádeže s trestnou sadzbou 3 až 10 rokov, teda neprevyšujúcich 10 rokov. Ustanovenie § 252 ods. 3 TP totiž skutočne zakazuje viesť hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného pri trestnom čine, ktorého horná hranica trestnej sadzby presahuje 10 rokov. V nami preskúmavanej záležitosti však došlo k asperácii trestnej sadzby aplikáciou § 42 ods. 1 s poukazom na § 41 ods. 2, ktoré mali za následok zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby na úroveň presahujúcu 13 rokov. Pri korelácii tohto stavu je preto následne na mieste aj aplikácia kogentného ustanovenia o konaní hlavného pojednávania, ktoré nebolo v napádanom konaní dodržané. Pri zohľadnení celej šírky daného prípadu je preto nevyhnutné konštatovať, že zákonné podmienky na konanie v neprítomnosti obžalovaného neboli splnené. Tento nedostatok je opakovane vhodné odstrániť navrhovaným konštatovaním tohto porušenia a vrátením veci súdu nižšieho stupňa. V. Sumarizácia skutkového stavu a reflexia procesných nedostatkov (konanie proti ušlému) Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový a právny stav je poznateľný z doterajších písomných podaní odsúdeného ako aj protokolovaného spisového materiálu, a to v dostatočnej šírke a v potrebnej určitosti a zrozumiteľnosti, tak by sme si touto formou dovolili na dané podklady len v plnom rozsahu odkázať. V nadväznosti na všetky skôr komunikované skutočnosti by sme si však touto cestou dovolili apelovať na súd, okrem obsahu tohto podania, aj poukazom na vhodnosť uplatnenia princípu korektívu spravodlivosti. V prejednávanom prípade je totiž možné pozorovať okrem zásadných momentov, ktoré sú predmetom tohto podania, aj viacero nedostatkov procesného charakteru na úseku nie úplne legitímneho vedenia konania proti ušlému. Nakoľko teda došlo k istému zmareniu a obmedzeniu aktívnej možnosti obrany v pôvodnom konaní nesprávnym procesným postupom súdu, tak by sme odsúdenému mali dať možnosť zjednať nápravu a spravodlivosť aspoň cestou tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Postupovať
ustanovení precizujúcich konanie proti ušlému je v intenciách § 358 TP možné len voči tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým,že sa skrýva. Odsúdený sa však nachádzal v cudzine výlučne z dôvodu svojej zlej finančnej situácie, ktorá mu neumožnila sa vrátiť na územie SR, nakoľko nemal dostatočné finančné prostriedky. Zároveň obvinený preukázateľne nebol žiadnym spôsobom vyrozumený alebo inak upovedomený o nadchádzajúcom hlavnom pojednávaní, a preto jeho intencia nemohla smerovať k vyhýbaniu sa tomuto úkonu. Za daného stavu preto nie je možné pokryť úmyslom smerujúcim k vyhnutiu sa trestnému konaniu jeho pobyt v cudzine, z ktorého titulu preto ani nie je možné tento inštitút na náš prípad legitímne aplikovať. Súd teda fakticky prezumoval úmysel na strane odsúdeného bez akejkoľvek verifikácie či mal alebo mohol mať vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní. Súd dokonca k tomuto reštriktívnemu nástroju pristúpil bez akejkoľvek predchádzajúcej snahy o zistenie jeho pobytu alebo miesta výskytu či bez produkovania bazálneho pátrania, ktoré by odôvodnilo správnosť konania proti ušlému. Nad rámec uvedeného by sme radi poukázali, že výšku uloženého trestu v rámci dovolaním napadnutého rozhodnutia nie je možné odôvodniť ani režimom ukladaného súhrnného trestu. Subsumované skoršie tresty totiž mali charakter podmienečného odkladu, pričom k porušeniu skúšobnej doby ani pri jednom z týchto skutkov nedošlo. Ani na podklade tohto režimu ukladaného trestu preto nemožno pojednávať o správnosti výšky uloženého trestu. VI. Zmena zákona Pre možnosť komplexného posúdenia nami prejednávaného prípadu by sme si dovolili v tejto stati upriamiť pozornosť aj na bazálne a nosné princípy trestného práva, ktoré by vo svojom súhrne mali maž za následok vzhliadnutie podpornej dôvodnosti podaného dovolania. Argumentačným východiskom pre možnosť prijatia práve takéhoto záveru je potom aj skutočnosť, že inštitút zmeny zákona ukotvený v § 2 ods. 1 Trestného zákona má hmotnoprávny charakter a mechanizmus dovolania sa riadi ustanoveniami procesného typu. Teória práva pri konflikte noriem indikovaného druhu konštantne a bez existencie rozporov vymedzuje, že prednosť majú normy hmotného práva. Pri akceptovaní právom prezumovanej prednosti hmotného práva je potom nevyhnutné aj v rámci procesu dovolania prihliadať na uvedenú zmenu zákona a zakomponovať ju do rozhodovacieho procesu. S obdobným prístupom sa môžeme stretnúť aj v rámci kreujúcej sa rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 4To/36/2019 zo dňa 12.09.2019) v právne blízkej záležitosti. Krajský súd potom vymedzuje, že hmotnoprávne ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. má vždy prednosť pred procesným ustanovením (v ich veci
por.), nakoľko trestnosťou činu (v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák.) sa rozumie nielen ukladanie trestov, ale a to hlavne, možnosť uznať páchateľa vinným. Pojem trestnom činu zahŕňa všetky podmienky relevantné pre výrok o vine, t. j. trestnosť činu je dôsledkom trestnej zodpovednosti a nemôže byť obmedzovaná procesným inštitútom, priznania viny. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. je preto nutné aplikovať vždy, ak došlo pre obžalovaného k priaznivejšej zmene Trestného zákona. Ak teda následná zmena Trestného zákona mení podstatným spôsobom v prospech obžalovaného skutkovú podstatu trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu, potom je vždy na mieste aj zrušenie výroku o vine a za nezmeneného skutkového stavu uznať vinu obžalovaného už
Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu. Uvedená premisa je posilnená kogentnou právnou konštrukciou,
ktorej sa tak musí urobiť aj v prípade, ak sa obžalovaný takejto zmeny vôbec nedomáha, respektíve, ak bolo podané odvolanie iba zo strany prokurátora. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. tvorí tzv. „tvrdé" jadro Trestného zákona a preto je nutné ho vždy rešpektovať, postupovať
neho a vychádzať z toho, že má prednosť pred procesnými ustanoveniami. V nami preskúmavanom prípade je následne možné docieliť indikovanú zákonnosť a legitimitu práve akceptovaním dovolania a vrátením veci prvostupňovému súdu, ktorý postup bude v plnej šírke zohľadňovať hmotnoprávne ustanovenia (najmä zmenu zákona v prospech odsúdeného). Okrem doteraz komunikovaných primárnych a hlavných titulov pre dovolanie (body I. až V. podania) by sme preto radi rozšírili argumentačnú základňu dovolania aj o tento nový aspekt, ktorý zatiaľ nebol prezentovaný. VII. Dovolanie v prospech obvineného V snahe o reflexiu celej šírky možných námietok dovolacieho súdu by sme sa z prvotnej opatrnosti v rámci tejto state radi vysporiadali aj s premisou podania dovolania v prospech obvineného, nakoľko pri posudzovaní právnej kvalifikácie izolovane by sme mohli dospieť k nesprávnemu záveru, že sa toto dovolania domáha zmeny rozhodnutia z návodcu na priameho páchateľa. Pri korelácii daného prípadu v celej šírke však musíme dospieť k záveru, že akceptovaním dovolania a vyvodením nápravy v doterajšom trestnom konaní dôjde k otvoreniu možností, ktoré v konečnom dôsledku budú predstavovať výhodnejšiu pozíciu pre odsúdeného hoci bude mať status páchateľa. Ak by totiž súd poskytol odsúdenému možnosť odstrániť nesprávnu skutkovú a právnu kvalifikáciu, tak by došlo k rozšíreniu do úvahy prichádzajúcich inštitútov zmierňujúcich trestnú sadzbu a tým pádom aj samotný trest. Pri správnom hodnotení prípadu by totiž automaticky nastúpili nové poľahčujúce okolnosti, ktoré pri forme účastníctva na trestnom čine neprichádzajú do úvahy. Konkrétne by malo dôjsť uvedenou zmenou k nastúpeniu poľahčujúcich okolností v zmysle § 36 písm. n) a zároveň by len takýmto spôsobom mal odsúdený možnosť uchádzať sa o poľahčujúcu okolnosť
písm. k). Na základe uvedeného by preto došlo k prevalencii týchto poľahčujúcich okolností s priamym dopadom na trestnú sadzbu. Uvedeným spôsobom potom správna právna kvalifikácia a vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré by mali za následok zmenu skutkovej a právnej verzie trestného konania priamo ovplyvňuje aj režim trestu, jeho primeranosť a účel presne
požiadaviek vyhodnotenia dovolania podaného v prospech obvineného. Zároveň pri vrátení veci na ďalšie konanie prvostupňovému súdu dôjde k obligatórnej aplikácii zmeny zákona, ktorá premisa už bola predmetom skoršieho rozboru v našom dovolaní. Aj uvedená okolnosť jednoznačne podporuje tézu, že dovolanie je podávané v prospech obvineného, keďže vyhodnocovanie priaznivejších okolností pre páchateľa ako podmieňujúci faktor pre aplikáciu novej trestnej úpravy sa vždy interpretuje s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. VIII. Záver V dikcii doteraz uvedeného teda máme za to, že konaním na súde prvého a druhé stupňa došlo zásadným spôsobom k porušeniu práv odsúdeného, ktoré predstavujú porušenie zákona a napĺňajú dovolacie dôvody vymedzené v anotácii tohto podania. Všetky komunikované momenty jednotlivo ako aj v ich súhrne by následne mali mať za následok potrebu zrušenia rozsudku prvostupňového ako aj druhostupňového súdu špecifikovaného v úvode tohto listu a následne vrátenie veci na ďalšie konanie tomuto súdu. Navrhujeme teda vyslovenie porušenia zákona v označených oblastiach, zrušenie napadnutých rozhodnutí v časti o vine aj treste a prikázanie danej veci prvostupňovému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie v duchu nášho dovolania. * * * K dovolaniu obvineného sa písomne vyjadril okresný prokurátor v Nitre vyjadrujúc názor, že v predmetnej veci nie je daný žiadny z dovolacích dôvodov, na ktoré poukazuje obhajoba. Skutočnosťou, že trestné konanie bolo proti obžalovanému vedené ako proti ušlému, sa dôsledne zaoberal tak súd I. stupňa ako aj odvolací súd v ich rozsudkoch, v ktorých jasne vysvetlili naplnenie zákonných dôvodov na konanie proti ušlému. Okresný súd Nitra v uznesení z
Na doručenie dovolania obvineného za účelom vyjadrenia písomne reagoval aj poškodený- Komunálna poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group (ďalej aj „poškodená poisťovňa"), ktorá však uviedla, že k dovolaniu obvineného sa nebude vyjadrovať, ale vyjadruje sa k rozsudku súdu I. stupňa. Poukázala na časť skutkovej vety rozsudku zdôrazňujúc ustálený skutkový záver, že poškodenej spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a. s. trestným činom obvinený spôsobil škodu odcudzením vozidla 17 868 eur, ako aj na časť odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorom súd I. stupňa konštatoval, že o náhrade škody nerozhodoval, pretože spôsobená škoda bola poškodenej leasingovej spoločnosti uhradená z poistnej zmluvy uzavretej v spoločnosti Komunálna poisťovňa. V tejto súvislosti cituje § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov),
ktorého ak poistený má proti inému právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia, ktoré mu poistiteľ poskytol. Vzhľadom na vyššie uvedené oznamuje, že KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group vystupuje v súdnom konaní ako poškodený subjekt (zákonné cessia) s nárokom na náhradu škody vo výške poskytnutého plnenia, t. j. vo výške 18 537,20 eur, ktoré bolo poskytnuté spoločnosti UniCredit Leasing Slovakia, a. s. ako vlastníkovi motorového vozidla O. Y. XWD, EČ: D. po skončení šetrenia poistnej udalosti číslo XXXXXXXXXX a žiada, aby súd rozhodol o nároku na náhradu škody a na jeho úhradu zaviazal odsúdeného H. D. s tým, že poisťovňa poveruje na zastupovanie pre účely trestného konania svojho zamestnanca Mgr. W. N.. V závere uviedla, že nedisponuje rozsudkom súdu I. stupňa (rozsudok bol dohľadaný prostredníctvom verejne dostupných zdrojov) a nedisponuje rozsudkom odvolacieho súdu (rozsudok nebolo možné dohľadať a poisťovňa nie je oboznámená s jeho obsahom) [bez bližšieho vysvetlenia tejto informácie, pozn.]. * * * Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zákona vyžaduje,
1 , hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
dovolateľa spočíva nesprávna právna kvalifikácia (právne posúdenie) zisteného skutku. Pokiaľ správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť, potom dovolaním možno úspešne namietať len nesprávnu subsumpciu skutku ustáleného súdmi v pôvodnom konaní (v posudzovanom prípade odvolacím súdom v napadnutom rozsudku v tzv. skutkovej vete výroku o vine) pod znaky trestného činu, pre ktorý bol obvinený právoplatne uznaný za vinného (napr. že skutok nenapĺňa znaky žiadneho trestného činu alebo správne mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. nebol naplnený znak tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol uznaný za vinného a pod.). V tomto zmysle dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že správnosť a úplnosť zisteného skutku (ustáleného v odsudzujúcom rozhodnutí v tzv. skutkovej vete) dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolateľ neuvádza ani akékoľvek iné hmotnoprávne ustanovenie, ktoré
neho bolo nesprávne použité [písm. i)]. Napokon celkom, a to ani nepriamo zo žiadnej konkrétnej námietky alebo argumentácie, nemožno dovodiť z akého konkrétneho dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 Trestného poriadku by malo byť
dovolateľa jeho trestné stíhanie neprípustné [písm. k)]. Dovolací súd vo vzťahu k týmto dovolacím dôvodom konštatuje, že hoci dovolateľ ich formálne uplatnil, ich naplnenie vo vecnej argumentácii nijako nešpecifikoval vymedzením konkrétnych pochybení súdov v pôvodnom konaní, ktorými by mali byť naplnené. Pri viazanosti dovolacieho súdu obsahom dovolania z pohľadu chýb, ktoré dovolateľ vytýka dovolaním napadnutému rozhodnutiu, resp. postupu, ktorý mu predchádzal, vo vzťahu k týmto dovolacím dôvodom dovolací súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody dovolateľom formálne uplatnené a upravené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku pod písmenami g), h), i) a k), už len pre absenciu vecnej argumentáciu k nim v dovolaní a absenciu chýb, ktoré by boli pod ne subsumovateľné, naplnené neboli. Podstatu dovolacej argumentácie možno nachádzať v námietke dovolateľa (obvineného) proti postupu súdu I. stupňa, pokiaľ vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, ako aj proti postupu odvolacieho súdu, ktorý vykonal verejné zasadnutie o jeho odvolaní v jeho neprítomnosti pri aplikácii inštitútu „konania proti ušlému". Uvedené námietky sú dovolacím súdom preskúmateľné v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku, pod ktorý sú subsumovateľné. V zmysle tohto dovolacieho dôvodu dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. V reakcii na dovolaciu argumentáciu (bod IV. dovolania) dovolací súd konštatuje, že hlavné pojednávanie súdom I. stupňa dňa
apríla 2018 o 13.00 hod. č. dverí 14 - prízemie s tým, že termín odročeného hlavného pojednávania berú na vedomie zástupca OP, prísediaci sudcovia, obhajkyňa, obžalovaný + eskorta už nebudú písomne volaní. Obžalovanému bolo doručené predvolanie na termín HP vrátane poučenia o možnosti vykonať HP bez jeho prítomnosti ...". Za touto zápisnicou je v spise pripojená doručenka osobne podpísaná obvineným, čím potvrdil prevzatie predvolania na ďalší termín hlavného pojednávania aj s riadnym poučením. Na ďalší termín hlavného pojednávania sa obvinený nedostavil, obhajcu síce nemal, no nešlo o dôvod povinnej obhajoby. Pokiaľ mu skôr pred týmto termínom hlavného pojednávania súd I. stupňa zrušil ustanovenú obhajkyňu, konal tak z dôvodu zániku povinnej obhajoby, ako dôsledku prepustenia ho z výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci (6. marca 2018), čo bol u obvineného jediný dôvod povinnej obhajoby v skoršom štádiu konania, ktorý však už v čase konania hlavného pojednávania dňa 25. apríla 2018 neexistoval. Súd I. stupňa preto vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obvineného pri splnení zákonných podmienok vymedzených v týchto ustanoveniach :
2 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného a pritom
3 Trestného poriadku hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemožno konať, ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. To neplatí, ak obžalovaný výslovne odmietol účasť na hlavnom pojednávaní alebo výslovne požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti.
4 Trestného poriadku v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu. Ak nejde o prípad povinnej obhajobya obžalovaný má obhajcu, možno vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obhajcu, len ak s tým obžalovaný súhlasí. Splnenie zákonných podmienok na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti
citovaných zákonných ustanovení už preskúmaval v odvolacom konaní na základe odvolacej námietky obvineného odvolací súd (viď str. 7 - 8 rozsudku, č. l. 437 - 438). Už v odvolacom konaní obvinený (prostredníctvom mu ustanoveného obhajcu v konaní proti ušlému) z uvedených zákonných podmienok namietal nesplnenie podmienky uvedenej v § 252 ods. 3 Trestného poriadku, konkrétne zdôrazňujúc, že v posudzovanom prípade šlo o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje desať rokov. Obdobnú námietku vznáša obvinený opätovne aj v posudzovanom dovolaní. Pokiaľ ide o ďalšie zákonné podmienky, ich nesplnenie dovolateľ v dovolaní nenamietal, preto sa dovolací súd k otázke ich splnenia v plnom rozsahu obmedzuje len na odkaz na rozhodnutia súdov oboch inštancií. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že obvinený bol v pôvodnom konaní trestne stíhaný (a v konečnom dôsledku i odsúdený) za návod k zločinu krádeže
1 písm.
osobitnej časti Trestného zákona. Podstatou dokazovania na hlavnom pojednávaní je primárne zistenie či sa skutok obžaloby stal, je trestným činom a či ho spáchal obžalovaný, resp. iné otázky podstatné pre posúdenie trestnosti činu (okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť alebo protiprávnosť činu, dôvody zániku trestnosti činu a pod.), pričom až po ustálení otázky viny (súdom) odsudzujúcim výrokom prichádza do úvahy posúdenie otázky trestu - t. j. použitia zákonných kritérií pre ukladanie trestu
Trestného zákona, vrátane posudzovania kritérií pre ukladanie tzv. súhrnné trestu, prípadne aj za použitia tzv. asperačnej zásady
2 Trestného zákona. Taký výklad, ktorého sa vo svojej podstate domáha obvinený - že by už počas priebehu trestného stíhania pred súdom I. stupňa mal súd pri posudzovaní podmienky konania v neprítomnosti obžalovaného
3 Trestného poriadku zohľadňovať aký trest obžalovanému (pro futuro) prichádza do úvahy uložiť, pokiaľ bude vo výsledku celého procesu uznaný za vinného, a to z hľadiska všetkých kritérií pre ukladanie trestu (nad rámec trestnej sadzby upravenej pre konkrétny trestný čin, pre ktorý je aktuálne stíhaný) - nemožno akceptovať už len z dôvodu, že posúdenie kritérií trestania možno vykonať až po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní a zvlášť posúdenie podmienok pre uloženie súhrnného trestu (t. j. posúdenia viacčinného súbehu posudzovaného skutku so skutkom, ktorý je predmetom iného trestného konania) je vždy časovo viazané na okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku (počas trestného stíhania totiž môže ísť o rozhodné skutočnosti súdu neznáme, resp. i skutočnosti, ktoré ešte ani nemuseli nastať). Pre posúdenie podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v posudzovanej trestnej veci tak bolo rozhodujúce, že v čase konania hlavného pojednávania bol obvinený na podklade obžaloby trestne stíhaný pre trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 10 rokov, na čom nič nemení fakt, že trest mu bol odsudzujúcim rozhodnutím ukladaný v sadzbe 3 roky až 13 rokov a 4 mesiace, teda v sadzbe, ktorá svojou hornou hranicou prevyšuje 10 rokov (hoci celkom zreteľne súdmi v pôvodnom konaní pri ukladaní trestu využitá nebola). Na tom základe dovolací súd konštatuje, že hlavné pojednávanie vykonané súdomI. stupňa dňa 25. apríla 2018 bolo vykonané v neprítomnosti obvineného pri splnení zákonných podmienok na taký postup. Pod dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku spadá aj dovolacia námietka, že verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. V reakcii na túto dovolaciu námietku (body III. a V. dovolania) dovolací súd konštatuje, že odvolací súd aplikoval v odvolacom konaní inštitút „konania proti ušlému", ktorého aplikáciu dovolateľ namieta.
1 Trestného poriadku konanie
ustanovení tohto dielu možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (ďalej len „ušlý"). V tomto ustanovení je upravený postup, ktorý možno aplikovať v prípade obvineného, ktorého osobnú účasť pri úkonoch trestného konania nemožno zabezpečiť zákonnými prostriedkami ako je predvolanie, predvedenie, alebo zatknutie, pretože obvinený sa trestnému konaniu vyhýba pobytom v cudzine, alebo tým, že sa skrýva. Charakteristickou črtou konania proti ušlému je to, že orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii, a to z dôvodu jeho neprítomnosti na území Slovenskej republiky, alebo vzhľadom na to, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide o osobitný spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Konanie proti ušlému, ktoré do značnej miery obmedzuje princípy spravodlivého procesu, preto musí byť vykonané iba na základe ústavnej zásady vyslovenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a nielen preto, aby vec bola urýchlene skončená. Je povinnosťou súdu a rovnako ostatných orgánov činných v trestnom konaní v priebehu celého trestného stíhania skúmať, či dôvody konania proti ušlému stále trvajú. Pokiaľ sa konalo proti ušlému a dôvody pre také konanie kedykoľvek pred skončením trestného stíhania odpadnú, opätovne sa vec prejedná v potrebnom rozsahu
všeobecných ustanovení Trestného poriadku (R 21/2010). Uvedené požiadavky na možnosť konať proti ušlému, najmä záver o vyhýbaní sa obvineného trestnému stíhaniu, musí mať oporu v konkrétnych okolnostiach daného prípadu. V zásade však tieto (vyššie judikované) požiadavky a s nimi korelujúce povinnosti pre orgány činné v trestnom konaní a súd poskytujú dostatočné ochranné záruky pre obvineného pred zneužitím uvedeného inštitútu (resp. hrozbou zľahčenia si konania vykonaného v neprítomnosti obvineného) a je z nich zrejmé, že ich podstata spočíva v dôraze a dovolávaní sa (apele) voči orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu (v závislosti od konkrétneho štádia trestného konania), aby inštitút konania proti ušlému aplikovali reálne až po tom, ako využil všetky Trestným poriadkom dostupné procesné prostriedky smerujúce k zabezpečeniu obvineného na účely vykonania úkonov trestného konania. V posudzovanom prípade k aplikácii tohto inštitút došlo odvolacím súdom po tom, ako obvinený napriek tomu, že mu bolo riadne poštou doručené predvolanie na verejné zasadnutie (
doručenky
doručenky (č. l. 395) matka obvineného, t. j. minimálne od nej sa obvinený mohol dozvedieť o termíne verejného zasadnutia. Odvolací súd pre neprítomnosť obvineného opäť odročil verejné zasadnutie na neurčito s tým, že žiadal Policajný zbor o vypátranie pobytu obvineného
Trestného poriadku,čím už v tomto špecifickom type právneho konania boli súdom preskúmavané podmienky konania proti ušlému v posudzovanej veci. Návrh obvineného v tomto konaní bol právoplatne zamietnutý uznesením Okresného súdu Nitra z
1 písm. d) Trestného poriadku preto ani z pohľadu dovolacej námietky o nezákonnosti konania proti ušlému naplnený nebol. V reakcii na spôsob argumentácie, ktorou obvinený procesný postup súdov v pôvodnom konaní vykresľuje v podstate spôsobom ho celkom vylučujúcim (resp. opomínajúcim) z možnosti prejednania jeho veci v jeho prítomnosti, dovolací súd zdôrazňuje, že tak vykonanie hlavného pojednávania súdu I. stupňa aj verejného zasadnutia odvolacieho súdu v jeho neprítomnosti si zapríčinil obvinený výlučne vlastnou ničím objektívne neospravedlniteľnou ľahostajnosťou k úkonom tohto trestného konania. Jeho tvrdenie v bode V. (v treťom odseku), že „preukázateľne nebol žiadnym spôsobom vyrozumený alebo inak upovedomený o nadchádzajúcom hlavnom pojednávaní" je výslovne nepravdivé (ako vyplýva z už vyššie uvedeného bol riadne predvolaný a predvolanie si osobne na súde prevzal proti podpisu na doručenke), napriek tomu na predvolanie súdu I. stupňa vôbec nereagoval. Táto jeho pasivita nie je ospravedlniteľná ani poukazom (vo vzťahu k verejnému zasadnutiu odvolacieho súdu) na jeho pobyt v cudzine výlučne z dôvodu jeho zlej finančnej situácie, ktorá mu neumožnila dostať na územie Slovenskej republiky, čo okrem toho, že ide o jeho ničím nepodložené tvrdenie, tak nevysvetľuje z akého dôvodu - pri preukázateľnej vedomosti, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie a napriek jeho riadnemu poučeniu už pri jeho prvom výsluchu v procesnom postavení obvineného zo 7. septembra 2016 (č. l. 22 - 27) o povinnosti bez meškania oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu adresy na doručovanie písomností (v čase úkonu § 34 ods. 5, aktuálne § 34 ods. 7 Trestného poriadku) - neoznámil konajúcemu krajskému súd zmenu adresy a (alternatívne) pokiaľ už predvolanie na verejné zasadnutie odvolacieho súdu prevzala
doručenky jeho matka (na adrese W. U. XXX), z akého dôvodu s ňou nekomunikoval, aby sa tak o termíne verejného zasadnutia dozvedel. Odvolanie koncipoval vo vlastnom písomnom podaní, takže nepochybne vedel o tom, že jeho trestné stíhanie pokračuje odvolacím konaním. Pokiaľ v dovolaní argumentuje nepreukázaním úmyslu vyhýbať sa trestnému stíhaniu alebo úmyslu skrývať sa, dovolací súd obvinenému len pripomína, že úmysel ako forma zavinenia sa môže prejaviť aj vo forme tzv. nepriameho úmyslu, charakterizovaného uzrozumením o vlastnej zákonnej povinnosti a napriek tomuto uzrozumeniu ľahostajnosťou k nej. Takúto ľahostajnosť obvinený prejavil, čím sám vytvoril okolnosti pre naplnenie zákonných podmienok pre konanie v jeho neprítomnosti, či už pred súdom I. stupňa alebo odvolacím súdom. V ďalšom treba konštatovať, že dovolateľ ním uplatnený dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý je naplnený ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, argumentačne pokryl námietkami proti už uvedenému konaniu proti ušlému (bod III. dovolania nazvaný ako „Zásah do práva na obhajobu"). Ako vyplýva z už vyššie uvedeného, dovolací súd napriek tomu túto dovolaciu námietku (vytýkanú chybu) ex offo sám posúdil a pri správnej subsumpcii (podradení) ďalej posudzoval ako námietku zodpovedajúcu dovolaciemu dôvodu
1 písm. d) Trestného poriadku. Dôvod takého postupu dostatočne zrozumiteľne vyjadruje už skôr najvyšším súdom judikovaný záver (R 6/2011), že obsahom práva na obhajobu, ktoré je prvkom spravodlivého procesu, je aj možnosť vznášať osobne a tiež prostredníctvom obhajcu námietky proti prvostupňovému rozsudku na odvolacom súde. Odňatie tejto možnosti vykonaním verejného zasadnutia bez prítomnosti obvineného pre ktorý postup neboli splnené zákonné podmienky, napĺňa dovolací dôvod
1 písm. d/ Tr. por. Uvedený nezákonný postup v sebe ale zároveň zahŕňa aj zásadné porušenie práva na obhajobu, a preto v takom prípade neprichádza do úvahy záver o naplnení dovolacieho dôvodu aj
1 písm. c/ Tr. por. z dôvodu, že v uvedenej situácii je ustanovenie § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v pomere špeciality k § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3 Trestného poriadku, zverenému však výlučne ministrovi spravodlivosti). Argumentácia v bode I. dovolania, na ktorú nadväzuje i argumentácia v bode VII. dovolania, ktorou sa dovolateľ dokonca snaží obhájiť záver, že v dôsledku novej zmenenej výpovede obvineného, keď sa oproti pôvodnému stavu sám aktuálne priznáva k priamemu páchateľstvu, by v obnovenom procese nachádzala odraz aj v inej právnej kvalifikácii skutku (z návodu na páchateľstvo), čo by
dovolateľa mohlo byť v konečnom dôsledku preň priaznivejšie, napriek v zásade nižšej závažnosti návodu ako formy účasti na trestnom čine než je priame vykonanie činu páchateľom, je nezodpovedajúca akémukoľvek dovolaciemu dôvodu a úvahy vedené dovolateľom v tomto smere vyznievajú skôr hypoteticky a s ohľadom na ich významnú všeobecnosť aj nejasne. K námietke v bode II. dovolania, ktorou sa dovolateľ domáha záveru o nekorektnosti procesného postupu odvolacieho súdu, keď po zrušení rozsudku súdu I. stupňa v celom rozsahu
3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol o vine, a to aj zásahom do tzv. skutkovej vety (jej úpravou) a následne zmenil i právnu kvalifikáciu inkriminovaného skutku zo spolupáchateľstva na návod, odvolávajúc sa pritom na judikát R 57/1984, namieste je zdôrazniť, že ani v tomto prípade nie je zrejmé naplnenie ktorého dovolacieho dôvodu mal dovolateľ touto argumentáciou na mysli. Vzhľadom na poukaz, že týmto postupom (priamym rozhodnutím odvolacieho súdu bez zrušenia a vrátenia veci súdu I. inštancie) bol obvinený vylúčený z možnosti brániť sa voči „novému prístupu súdu k hodnoteniujeho prípadu", možno usudzovať, že mal na mysli dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že uvedený judikát treba vnímať v kontexte doby jeho prijatia a súčasne apelu na to, aby odvolací súd v zásade nenahrádzal činnosť súdu I. stupňa pri nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a významnej nelogickosti, resp. nejasnosti vo formulácii jeho úvah k hodnoteniu vo veci vykonaných dôkazov. Ustanovenie 322 ods. 3 Trestného poriadku v prvej vete ustanovuje, že odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Uvedené ustanovenie nadväzuje na odsek 1 označeného paragrafu,
ktorého ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Pri systematickom výklade uvedených zákonných ustanovení je tak zrejmé, že cieľom zákonodarcu takou úpravou je zdôrazniť výnimočnosť postupu odvolacieho súdu, ktorým - po zistení chyby prvostupňového rozsudku a preto po jeho zrušení - vráti vec prvostupňovému súdu (aby vo veci znovu konal a rozhodol) a naopak apel na to, aby odvolací súd, pokiaľ je to možné s ohľadom na povahu pochybenia, toto pochybenie sám napravil postupom
3 Trestného poriadku, t. j. aby sám vo veci rozhodol. V prospech toho záveru svedčí aj možnosť doplnenia dokazovania odvolacím súdom (§ 322 ods. 3 Trestného poriadku). Súčasne tieto ustanovenia vo vzájomnej súvislosti nevylučujú po zrušení výroku o vine (ktorého integrálnou súčasťou je i tzv. skutková veta) upraviť skutok (oproti skutku prvostupňového rozsudku) v konkrétnych skutkových okolnostiach po zistení ich nesprávneho ustálenia, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ktoré nemajú zásadný vplyv na správnosť použitej právnej kvalifikácie alebo inak zásadne nemenia postavenie obvineného. V posudzovanom prípade (pri porovnaní skutkových viet prvostupňového a odvolacieho rozsudku) je potrebné konštatovať, že skutková korekcia vykonaná odvolacím súdom spočívala výlučne v doplnení zjavnej nesprávnosti vo formulácii skutku doplnením časti vety o tom, že nestotožnená osoba, ktorá telefonicky kontaktovala obžalovaného, že vozidlo sa nachádza aj s kľúčmi odstavené na U. ulici v H. tohto „požiadala, aby vozidlo previezol na Y. ulicu v H.", pretože bez doplnenia uvedenej časti vety zo skutku formulovaného súdom I. stupňa nebolo zrejmé (s ohľadom na pokračovanie textu) „čo obžalovaný urobil" , pričom tento záver vyplynul z dokazovania vykonaným prvostupňovým súdom, bol ustálený už v obžalobe a svoj dôkazný podklad mal vo výpovedi samotného obvineného. Navyše takéto doplnenie časti skutkovej vety nemalo akýkoľvek vzťah k zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorú vykonal odvolací súd (zo spolupáchateľstva na návod), pretože aj bez takéhoto formulačného doplnenia uvedenej vety, dôsledok by bol len ten, že veta by zostala po obsahovej stránke zmätočná, nebolo by z nej zrejmé čo obvinený urobil, konkrétne, že presunul vozidlo na inú ulicu. Na druhej strane v skutkovej vete (nad rámec uvedeného),a j bez tohto doplnenia, boli dostatočne zrozumiteľne ustálené skutkové okolnosti, ktoré viedli odvolací súd k zmene právnej kvalifikácie zo spolupáchateľstva na návod. Uvedená korekcia tak na otázku právnej kvalifikácie skutku nemala žiadny vplyv. Podstata nápravy prvostupňového rozsudku pritom v posudzovanom prípade spočívala v zmene právnej kvalifikácie skutku, spôsobom, ktorý bol pre obvineného priaznivejší, pričom ani táto zmena nemenila základnú trestnú sadzbu, v ktorej obvinenému prichádzalo do úvahy ukladať následne trest. Napokon aj odvolací súd mu uložil trest identický ako súd I. stupňa, naprávajúc v konkrétnostiach vo výroku o treste len otázku posúdenia priťažujúcich okolností, aj to v prospech obvineného. Zásah odvolacieho súdu do skutkovej vety tak mal charakter výlučne nápravy zjavnej skutkovej nesprávnosti, ktorou sa však podstata skutku už ustáleného súdom I. stupňa nijako nemenila, preto by bolo celkom nadbytočné vrátenie veci prvostupňovému súdu a s tým spojené predĺženie trestného stíhania; odvolací súd mal splnené podmienky vyplývajúce z 322 ods. 3 Trestného poriadku a súčasne neboli splnené podmienky na vrátenie veci
1 Trestného poriadku, pretože odvolací súd mohol urobiť nové rozhodnutie na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, pričom súčasne doplnenie konania (v zmysle ďalšieho dokazovania) ani nebolo potrebné a preto ani nemohlo viesť k iným skutkovým záverom. Táto dovolacia námietka ani nie je dôvodná a nie je ani spôsobilá pre vyslovenie záveru, že by týmto postupom odvolacieho súdu bolo vôbec (a teda už vôbec nie zásadným spôsobom) porušené právo obvineného na obhajobu. Napokon, pokiaľ sa dovolateľ svojou argumentáciou v bode VI. dovolania domáha zohľadnenia zmeny zákona v jeho prospech, ku ktorému došlo až po právoplatnom skončení jeho trestného stíhania, ani táto argumentácia nemá oporu v akomkoľvek dovolacom dôvode upravenom v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Dovolateľ to ani priamo neuvádza, preto opäť dovolací súd
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.