← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 3 Cdo 91/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. B., bývajúceho v H., zastúpeného JUDr. M. S., advokátom so sídlom v K., proti ţalovanej A. D., bývajúcej v H., za účasti vedľajšej účastníčky A., a.s., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 17 C 127/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. októbra 2009 sp. zn. 7 Co 166/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. októbra 2009 sp. zn. 7 Co 166/2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa ţalobou z
  3. augusta 2004 domáhal, aby ţalovaná bola súdom zaviazaná odškodniť ho za sťaţenie jeho spoločenského uplatnenia, ku ktorému došlo v dôsledku zranení pri dopravnej nehode
  4. augusta
  5. Túto nehodu zapríčinila ţalovaná. Výšku odškodnenia stanovil v ţalobe na 12 000 000 Sk. Na základe výsledkov dokazovania vykonaného znaleckým posudkom zvýšil poţadovanú náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia na 12 600 000 Sk. Okresný súd Humenné pripustil rozšírenie ţaloby uznesením z
  6. októbra
  7. Okresný súd Humenné rozsudkom z
  8. októbra 2006 č.k. 17 C 127/2004-185 ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia vyjadrenú sumou 8 400 000 Sk. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol, pričom ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť štátu ním preddavkované trovy vo výške 14 300 Sk a tieţ povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia 387 427 Sk. Ţalovanú 2 3 Cdo 91/2010 napokon zaviazal zaplatiť súdny poplatok 200 000 Sk na účet Okresného súdu Humenné. Vedľajšej účastníčke nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe ţalovaná zavinila dopravnú nehodu, za čo bola právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného súdu Humenné z
  9. júna 2003 č.k. 2 T 357/2002-
  10. Ţalobca pri dopravnej nehode utrpel váţne zranenia. Najzávaţnejšie z nich bolo pohmoţdenie a opuch mozgu, úrazové mozgové krvácanie do ľavej mozgovej pologule, porucha vedomia, rozrušenie mozgového tkaniva s následnými klinickými prejavmi (ochrnutia pravostranných končatín, poruchy reči v oblasti vyslovovania aj v oblasti jej chápania, poruchy centrálnych regulačných mechanizmov riadenia hybnosti, poruchy citlivosti pravej strany tela) a psychickými poruchami. V čase úrazu mozog ţalobcu vzhľadom na jeho vek 21 rokov disponoval značnou schopnosťou nervového systému prispôsobiť sa najrôznejším fyziologickým a patologickým vplyvom, v dôsledku týchto zranení je ale situácia iná. Podľa znalca treba následky po úraze mozgu povaţovať za trvalé, ich prognóza v budúcnosti nie je priaznivá a zlepšenie stavu nemoţno očakávať. Vekom sa dá očakávať skôr zhoršenie stavu vzhľadom na chýbajúce funkčné rezervy mozgu. Poškodenie mozgu neumoţňuje ţalobcovi venovať sa záľubám, realizovať sa v povolaní, ani zvyšovať si kvalifikáciu a znemoţňuje mu uplatnenie v oblasti spoločenského a kultúrneho vyţitia. V dôsledku zranenia pri dopravnej nehody sa stal plne invalidným. Znalec MUDr. Š. M. stanovil základný počet bodov za sťaţenie spoločenského uplatnenia ţalobcu vo výške 1 400 bodov [§ 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“)]. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcu sú dané podmienky pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. S prihliadnutím na rozsah poškodenia zdravia a jeho následky v rovine spoločenského uplatnenia priznal ţalobcovi odškodnenie 8 400 000 Sk [táto suma predstavuje výsledok výpočtu: 50 (súdom určený násobok zvýšenia) x 1 400 (počet bodov určených znalcom) x 60 Sk (hodnota 1 bodu) x 2 (maximálny násobok v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.)]. Krajský súd v Prešove na odvolanie vedľajšej účastníčky rozsudkom z
  11. novembra 2007 sp. zn. 7 Co 201/2006 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi sumu 4 200 000 Sk a vo výroku o súdnom poplatku. Zmenil rozsudok vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť sumu nad 4 200 000 Sk tak, ţe v tejto časti ţalobu zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 3 3 Cdo 91/2010 ţalobcovi a štátu. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti dospel k záveru, ţe odvolanie vedľajšej účastníčky je čiastočne opodstatnené. Odvolací súd na základe porovnania významu a zapojenia sa ţalobcu do ţivota v čase pred a po úraze zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval podstatné obmedzenie a v niektorých oblastiach aj úplné vylúčenie ţalobcu z beţného ţivota. Aj odvolací súd vzhľadom na to zaujal názor, ţe v prejednávanej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Na rozdiel od súdu prvého stupňa ale povaţoval za primerané odškodnenie ţalobcu za sťaţenie spoločenského uplatnenia vyjadrené sumou 4 200 000 Sk. Vzhľadom na to odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť istinu 4 200 000 Sk [táto suma predstavuje výsledok výpočtu: 50 (súdom určený násobok zvýšenia) x 1 400 (počet bodov určených znalcom) x 60 Sk (hodnota 1 bodu)]. Z tohto dôvodu tieţ napadnutý rozsudok zmenil vo výroku, ktorým súd prvého stupňa priznal náhradu nad túto sumu, a to tak, ţe ţalobu nad 4 200 000 Sk zamietol. Odvolací súd na odôvodnenie zmeňujúceho (ţalobu zamietajúceho) výroku uviedol, ţe súd prvého stupňa nepostupoval pri rozhodovaní o zvýšení sťaţenia spoločenského uplatnenia správne: namiesto základného počtu bodov vo výške 1 400 bodov určeného znalcom v zmysle § 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vychádzal z dvojnásobku tohto bodového ohodnotenia (2 800) podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Poukázal pri tom na „Zásady pre hodnotenie“ tvoriace prílohu vyhlášky č. 32/1965 Zb., v zmysle ktorých súčasťou lekárskeho posúdenia nie je určovanie zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol súdom prvého stupňa v rozpore s uvedenými zásadami v skutočnosti priznaný 100-násobok sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu. Takéto zvýšenie je moţné povaţovať za primerané iba v prípade osôb mimoriadne spoločensky aktívnych v oblasti športového, umeleckého alebo kultúrneho ţivota a ţalobca takou osobou nebol. Odvolací súd preto priznanie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu povaţoval za neprimerané. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţaloba nad sumu 4 200 000 Sk sa zamieta, podal ţalobca dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  12. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 64/2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  13. novembra 2007 sp. zn. 7 Co 201/2006 vo výroku, ktorým 1/ bol zmenený výrok rozsudku Okresného súdu Humenné z
  14. októbra 2006 č.k. 4 3 Cdo 91/2010 17 C 127/2004-185 o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi sumu nad 4 200 000 Sk tak, ţe ţaloba sa zamieta, 2/ bolo rozhodnuté o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, ţe súdy oboch stupňov vychádzali z tých istých skutkových okolností, k rovnakým záverom dospeli tak z hľadiska predpokladov vzniku právneho vzťahu zodpovednosti za škodu, ako aj z hľadiska toho, ţe odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobcu, ktoré by vyplývalo z § 6 ods. 1 alebo § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je v jeho prípade postačujúce. Dovolací súd sa stotoţnil so zhodným názorom súdov niţších stupňov, ţe pri odškodnení ţalobcu treba aplikovať § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a uviedol, ţe prípad trvalého a nezvratného poškodenia mozgu (jedného z najvýznamnejších orgánov v ľudskom tele, ktorého funkcia významne ovplyvňuje celkový stav organizmu) majúceho za následok rozsiahle negatívne dopady nielen na hybnosť 21-ročného poškodeného, ale aj na jeho schopnosť komunikácie s okolím, moţnosť jeho realizovania v najrozmanitejších sférach osobného, rodinného a spoločenského ţivota, treba povaţovať za prípad hodný osobitného zreteľa. Napriek tejto zhode súdy niţších stupňov odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia. Súd prvého stupňa za primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju povaţoval odškodnenie vo výške 8 400 000 Sk. Na rozdiel od neho odvolací súd dospel k záveru, ţe primeraným je odškodnenie 4 200 000 Sk. Zo spisu pritom vyplýva, ţe tak výrazné zníţenie odškodnenia (o 50 %) odvolací súd nevyvodil zo ţiadnej okolnosti skutkovej povahy (týkajúcej sa napríklad stupňa poškodenia zdravia ţalobcu alebo miery sťaţenia moţností jeho realizácie v osobnom, rodinnom a spoločenskom ţivote), ale výlučne iba z matematického výpočtu, ktorý povaţoval za správny a ktorým sa prvostupňový súd neriadil. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v časti náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad sumu 4 200 000 Sk bola existencia tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo neobsahovalo postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke primeranosti priznanej výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia; podľa názoru dovolacieho súdu za postačujúci nemoţno povaţovať čisto matematický výpočet pouţitý odvolacím súdom, pre ktorý ani § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nedáva podklad. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove z
  15. novembra 2007 sp. zn. 7 Co 201/2006 dovolacím súdom, predmetom konania zostala náhrada za sťaţenie 5 3 Cdo 91/2010 spoločenského uplatnenia vo výške rozdielu medzi uţ priznanou sumou 4 200 000 Sk a sumou 8 400 000 Sk (ţalobou bol pôvodne uplatnený nárok vo výške 12 600 000 Sk, v časti nad 8 400 000 Sk súd prvého stupňa ţalobu zamietol a v tejto časti odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa ţalobca nepodal). V ďalšom konaní Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  16. októbra 2009 sp. zn. 7 Co 166/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o uloţení povinnosti ţalovanej zaplatiť sumu nad 4 200 000 Sk tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania ţalobcovi vo výške 11 331,98 € a trovy konania štátu vo výške 474,67 €. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti dospel k záveru, ţe odvolanie vedľajšej účastníčky je dôvodné. Pri rozhodovaní vychádzal z nezmeneného skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Na odôvodnenie zmeňujúceho rozhodnutia uviedol, ţe k poškodeniu zdravia ţalobcu došlo pri dopravnej nehode
  17. augusta 2002, ktorú zavinila ţalovaná. Rozsah pri nej spôsobeného poškodenia zdravia ţalobcu bol dostatočne zistený výsledkami vykonaného dokazovania a po medicínskej stránke primerane vyhodnotený v znaleckom posudku MUDr. Š. M.. Odvolací súd uviedol, ţe ţalobca utrpel úraz vo veku 21 rokov, v dôsledku úrazu sa stal invalidným a neschopný vykonávať prácu automechanika, na ktorú bol vyučený. Nemoţnosť plne sa realizovať v rodinnom ţivote, chudobný rečový prejav a mobilita prostredníctvom invalidného vozíka podstatným spôsobom obmedzuje ţalobcu v normálnom ţivote. Hoci kvalita jeho ţivota je výrazným spôsobom zníţená, nemoţno hovoriť u neho o takmer úplnom vyradení zo ţivota, ako napríklad u ťaţšie zdravotne postihnutých osôb trpiacich poúrazovou paraplégiou alebo kvadruplégiou. Terajší zdravotný stav umoţňuje ţalobcovi čiastočne rozumieť hovorovej reči a rozprávať, ako aj vykonávať samostatne beţné denné úkony. S prihliadnutím na uvedené a pri porovnaní významu a intenzity zapojenia ţalobcu do ţivota v čase pred úrazom s moţnosťami a rozsahom zapojenia sa do rôznych činností po úraze odvolací súd za primerané odškodnenie povaţoval 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov za sťaţenie spoločenského uplatnenia (v rozsahu 1 400 bodov, čo pri hodnote 60 Sk za 1 bod predstavuje základnú sumu 84 000 Sk, po jej zvýšení na 50-násobok), čo predstavuje odškodné v sume 4 200 000 Sk. Za situácie, ţe ţalobca pre následky úrazu nebol úplne vyradený zo ţivota a úroveň jeho športových, kultúrnych a iných aktivít pred úrazom nebola vysoká, nepovaţoval za primeranú čiastku nad sumu priznanú uţ súdom prvého stupňa, t.j. nad sumu 4 200 000 Sk (do 8 400 000 Sk). Keďţe o povinnosti zaplatiť ţalobcovi sumu 4 200 000 Sk z titulu sťaţenia spoločenského uplatnenia uţ bolo právoplatne rozhodnuté, odvolací súd podľa § 220 O.s.p. 6 3 Cdo 91/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi sumu nad 4 200 000 Sk zmenil a ţalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania medzi ţalobcom a ţalovanou rozhodol s poukazom na § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 3 O.s.p. a o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Ţalobca uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním. Podľa jeho názoru spočíva rozsudok na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na to, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 3 Cdo 64/2008 uloţil krajskému súdu, aby sa podrobne vyporiadal s odôvodnením výšky náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, krajský súd však v intenciách zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu nepostupoval. Pokiaľ ide o výšku odškodnenia znovu len v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, ţe vzhľadom na význam a intenzitu jeho zapojenia do ţivota v čase pred úrazom a moţnosťami a rozsahom zapojenia sa do rôznych činností po úraze, primeraným je odškodnenie v rozsahu 50-násobku sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Krajský súd nepostupoval pri určení výšky odškodnenia ani jedným zo spôsobov určenia primeraného odškodnenia uvedeným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, ale zotrval na svojom predchádzajúcom nedostatočnom odôvodnení. Odvolací súd ďalej ustálil, ţe ţalobcu nemoţno povaţovať za osobu mimoriadne spoločensky aktívnu v oblasti športového politického či kultúrneho ţivota, avšak podľa dovolateľa samotná táto skutočnosť neodôvodňuje záver o neprimeranosti odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu určenému znaleckým posudkom. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa vôbec nezaoberal ani skutočnosťou, ţe úraz, na ktorom nenesie ţiadnu vinu, utrpel vo veku 21 rokov bezprostredne po návrate z výkonu základnej vojenskej sluţby, pričom práve jeho vek v čase vzniku poškodenia zdravia je určujúcim faktorom pre posúdenie mimoriadneho zvýšenia sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu sťaţenia spoločenského uplatnenia aj nad jej 50-násobok. Súdom citovaný „status osoby“ objektívne nemohol mať, ani keby mal na to predpoklady, lebo bezprostredne po ukončení základného vzdelania nastúpil na základnú vojenskú sluţbu a bezprostredne po jej ukončení došlo k nehode, pri ktorej utrpel váţne poškodenie zdravia. Podľa záverov znaleckého dokazovania prognóza jeho zdravotného stavu do budúcnosti je nepriaznivá a zlepšenie zdravotného stavu nemoţno očakávať, naopak vekom moţno očakávať skôr zhoršenie zdravotného stavu vzhľadom na funkčné rezervy mozgu. Nemoţnosť samostatnej chôdze, pohybu, slabé rečové schopnosti, 7 3 Cdo 91/2010 nevyhnutnosť pomoci pri beţných denných úkonoch pri umývaní, obliekaní, prijímaní potravy a pitia nielenţe ho vyradili z beţného ţivota v súčasnosti, ale vzhľadom k existencii trvalého poškodenia s prognózou zhoršovania sa zdravotného stavu s pribúdajúcim vekom je vyradený z beţného ţivota do konca jeho ţivota. Práve pre zabezpečenie čo moţno najväčšej kvality jeho ţivota (ak o nej vôbec moţno hovoriť) bude potrebovať finančné prostriedky či uţ na nákup zdravotných pomôcok, pre zabezpečenie poúrazovej liečebnej starostlivosti, kúpeľov, cvičebných pomôcok a zariadení, či na nákup liekov či iných potrieb potrebných k beţnému ţivotu človeka (automobil s úpravou pre typ postihnutia za účelom transportu, lekárske vyšetrenia, lekárske kontroly, pobyty v rehabilitačných zariadeniach) a pod. Právny záver odvolacieho súdu, na ktorom spočíva napadnutý rozsudok, vyvoláva domnienku, ţe pri posudzovaní uplatneného nároku sa poskytuje ochrana osobám iba určitého „statusu“. Pri náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia by súdy mali zohľadniť, aké náhradné pôţitky si za priznanú náhradu môţe poškodený obstarať v jeho konkrétnych ţivotných a ekonomických podmienkach, vziať preto na zreteľ nielen jeho vek, ale tieţ potrebu kaţdodennej pomoci zo strany rodiny. Zohľadniť by mali aj zdravotné moţnosti a ekonomické postavenie členov rodiny, ktorí mu v budúcnosti budú čoraz ťaţšie vedieť v súčasnom rozsahu zabezpečovať pomoc. Vzhľadom na okolnosti prípadu by priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia nad 50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu bolo vyjadrením spravodlivého a objektívneho posúdenia veci. Poukázal na názor najvyššieho súdu, ktorý v zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, ţe nie je podstatné, aký postup pri určení výšky priznávaného odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia súdom bude zvolený pri vyčíslení konkrétnej výšky odškodnenia, ale to, či ním určená suma odškodnenia je primeranou náhradou za nepriaznivé následky pre ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojenie ţivotných a spoločenských potrieb alebo na naplnenie jeho spoločenských úloh. Napriek tomu krajský súd sa znovu obmedzil len na zhodnotenie neprimeranosti poţadovanej výšky odškodnenia, ktorú ale ţiadnym spôsobom bliţšie nezdôvodňuje, a preto nemoţno posúdiť, z akých úvah vychádzal. Z týchto dôvodov ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vedľajšia účastníčka vo vyjadrení k dovolaniu označila rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne i skutkovo správne a navrhla dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Súd je pri rozhodovaní viazaný § 154 ods. 1 O.s.p. stavom v čase vyhlásenia rozhodnutia, a preto aj priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia 8 3 Cdo 91/2010 prichádza do úvahy len za obmedzenie, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia reálne existuje. Úvaha súdu o zvýšení odškodnenia je výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v konkrétnej veci a vo vzťahu k osobe poškodenej na zdraví berúc do úvahy, aké predpoklady mal poškodený pre svoje uplatnenie v ţivote a spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti výroku rozhodnutia, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Bez ohľadu na obsah dovolania a podstatu dovolacích námietok však vţdy skúma, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a tzv. iným vadám konania majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim znaky procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. Procesné vady tejto povahy a intenzity neboli v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo. V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní nedošlo k inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Na vadu tejto povahy je dovolací súd povinný prihliadnuť bez ohľadu na to, či na ňu dovolateľ poukázal alebo nepoukázal. 9 3 Cdo 91/2010 Aj keď dovolateľ výslovne tzv. inú vadu nekonkretizoval, z formulácií v dovolaní moţno usúdiť, ţe ju videl v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sú síce uvedené dôvody, ktoré viedli odvolací súd k tomu, aby súdom priznanú náhradu zníţil, tieto dôvody nie sú ale v potrebnej miere konkrétne. Zo spisu vyplýva, ţe v konaní došlo k tejto vade. Predmetom konania je (zostal) nárok ţalobcu na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške nad 4 200 000 Sk (t.j. prevyšujúcej sumu uţ právoplatne priznanú súdom prvého stupňa vo výške 4 200 000 Sk). Uţ vo svojom predošlom rozhodnutí z
  18. júla 2009 sp. zn. 3 Cdo 64/2008 vydanom v tejto veci najvyšší súd podrobne vysvetlil obsah pojmu sťaţenie spoločenského uplatnenia v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb., zaoberal sa predpokladmi zvýšenia odškodnenia podľa § 6 ods. 1, 2 a podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky ako aj spôsobmi stanovenia konkrétnej primeranej výšky odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia v prípadoch, na ktoré sa vzťahujú citované ustanovenia vyhlášky č. 32/1965 Zb. Dovolací súd sa stotoţnil so správnym záverom súdov niţších stupňov, ţe pri odškodnení ţalobcu treba aplikovať § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., vzhľadom na trvalé a nezvratné poškodenia mozgu. Keďţe súdy napriek uvedenej zhode odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia (súd prvého stupňa za primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju povaţoval odškodnenie vo výške 8 400 000 Sk, na rozdiel od neho odvolací súd dospel k záveru, ţe primeraným je odškodnenie vo výške 4 200 000 Sk), najvyšší súd vytkol odvolaciemu súdu, ţe tak výrazné zníţenie odškodnenia (o 50 %) nevyvodil zo ţiadnej okolnosti skutkovej povahy (týkajúcej sa napríklad stupňa poškodenia zdravia ţalobcu alebo miery sťaţenia moţností jeho realizácie v osobnom, rodinnom a spoločenskom ţivote), ale výlučne iba z matematického výpočtu, pre ktorý ani § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nedáva podklad. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd po zrušení jeho prvšieho rozsudku najvyšším súdom, pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobcu vychádzal z tých istých nezmenených skutkových okolností, na ktoré vzal zreteľ uţ súd prvého stupňa. Zmeňujúci výrok tohto rozhodnutia odôvodnil tým, ţe kvalita ţivota ţalobcu je síce výrazným spôsobom zníţená, ale pre následky úrazu nie je úplne vyradený zo ţivota (ako napríklad osoby ťaţšie zdravotne postihnuté trpiace poúrazovou paraplégiou alebo kvadruplégiou) a jeho terajší zdravotný stav mu umoţňuje čiastočne porozumieť hovorovej reči, rozprávať a samostatne vykonávať beţné denné úkony. Po porovnaní významu a intenzity zapojenia ţalobcu 10 3 Cdo 91/2010 do ţivota v čase pred úrazom s moţnosťami a rozsahom zapojenia sa do rôznych činností po úraze, ktorá u ţalobcu nebola vysoká, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe odškodnenie sťaţenie spoločenského uplatnenia priznané súdom prvého stupňa vo výške 8 400 000 Sk (100 %) je neprimerane vysoké. Podľa názoru odvolacieho súdu je primerané odškodnenie vo výške 50-násobku sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov za sťaţenie spoločenského uplatnenia (t.j. 4 200 000 Sk). Dovolací súd pri preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu napadnutého (v poradí druhým) dovolaním ţalobcu zistil, ţe odvolací súd napriek zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.), v rozpore s poţiadavkou preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí (§ 157 O.s.p.) náleţitým spôsobom svoje rozhodnutie neodôvodnil, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné a znovu sa dopustil procesnej nesprávnosti, vytýkanej mu dovolacím súdom uţ v predošlom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu. Vo všeobecnosti platí, ţe ak odvolací súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia z dôvodu, ţe za „primeranú“ povaţuje náhradu inú, musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvod tejto zmeny, to znamená, ţe musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, ţe „primeranou“ nie je náhrada určená súdom prvého stupňa ale náhrada iná. Odvolací súd si zrejme neuvedomil, ţe práve v prípadoch, kedy v podstatnej miere mení (§ 220 O.s.p.) výšku náhrady priznanej súdom prvého stupňa (ako je to aj v danej veci) a svojím rozhodnutím nahrádza rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie v tomto smere obsahovať dostatočne konkrétne odôvodnenie zahŕňajúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Len také rozhodnutie je preskúmateľné v zmysle § 157 ods. 2 a 3 O.s.p. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v zmysle uvedeného preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke primeranosti náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. umoţňuje súdu, aby v kaţdom jednotlivom prípade posúdil, aké zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia 11 3 Cdo 91/2010 je v konkrétnej posudzovanej veci primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené moţnosti poškodeného uplatniť sa v ţivote a v spoločnosti. Táto úvaha súdu však nemôţe byť svojvoľná a priznaná výška tejto náhrady musí byť s ohľadom na následky poškodenia zdravia pre uplatnenie poškodeného vo všetkých sférach ţivota primeraná, a to najmä so zreteľom k významu zdravia v hierarchii všeobecne uznávaných hodnôt, k potrebe naplnenia satisfakčnej a preventívnej funkcie náhrady a prípadne aj k poţiadavke porovnateľnosti s výškou náhrad iných nemateriálnych ujem priznávaných súdmi. Ak aj určenie výšky primeraného odškodnenia je vecou úvahy súdu, podkladom pre túto úvahu musia byť konkrétne označené podklady, význam ktorých na prejednávanú vec súd primerane vysvetlí. Podľa názoru dovolacieho súdu napriek dôvodom zrušenia predošlého rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom, z napadnutého rozhodnutia ale nevyplýva, konkrétne ktoré skutkové zistenia odvolací súd viedli k tomuto záveru; odôvodnenie napadnutého rozsudku takéto vysvetlenie v rozpore s poţiadavkou preskúmateľnosti (z ktorého dôvodu bolo zrušené aj jeho predchádzajúce rozhodnutie dovolacím súdom) neobsahuje. Bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré odvolací súd v tak výraznej miere zníţil výšku odškodnenia priznaného ţalobcovi súdom prvého stupňa pri odškodňovaní sťaţenia spoločenského uplatnenia (o 50 %), nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či napadnutý rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe v odvolacom konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., zrušil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p.; spolu s ním zrušil aj výroky o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi (resp. jeho právnemu zástupcovi) náhradu trov konania a tieţ o jej povinnosti zaplatiť štátu náhradu ním preddavkovaných trov konania a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  19. 12 3 Cdo 91/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  20. februára 2012 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovnia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.