Najvyšší súd 3 Cdo 244/2011 Slovenskej republiky 3 Cdo 40/2012 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P., so sídlom v Š., IČO: X., zastúpeného JUDr. J. G., advokáto

1. a 2.). 1. Ţalobca svojím dovolaním napadol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. mája 2011 sp. zn. 16 Co 91/2011, ktorý rozhodoval ako súd odvolací. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním je napadnutý potvrdzujúci rozsudok, ktorý ale nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 8 c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd bez zreteľa na to, čo bolo uplatnené v dovolaní, skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k týmto vadám. Ţalobca vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ v dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. 1.1. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení (napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.) priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany a uplatnenia jeho práv. I keď dovolateľ úplne jednoznačne nekonkretizoval, v čom vidí porušenie jeho procesných oprávnení zakladajúce vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., predsa len z obsahu jeho dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) moţno vyvodiť, ţe za vadu tejto povahy povaţoval podľa všetkého nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorou malo byť zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd za súčasť argumentácie dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, povaţuje najmä jeho tvrdenie, ţe súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysvetlili, akými úvahami sa riadili pri posudzovaní jeho námietky, ţe

1. a)v danom prípade ide výlučne o občianskoprávny vzťah, ktorý nemá ţiadnu väzbu na ustanovenia zákona č. 23/1962 Zb.,
2. b)ak aj došlo k nemoţnosti plnenia, išlo len o dočasnú nemoţnosť plnenia, 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 9
3. c)na daný prípad bolo moţné aplikovať závery zaujaté v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 196/2005 a 3 Cdo 142/2002
4. d)súdy poukázali na kúpu v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka, v súvislosti so zánikom poľovného revíru ale aplikovali zákon č. 23/1962 Zb.,
5. e)ak poľovný revír zanikol a zmluvná strana má odkúpený odstrel, mala druhá zmluvná strana nájsť „náhradný odstrel v totoţných podmienkach“,
6. f)po vzniku nového revíru, ktorý ale nie je vymedzením podmienky predmetu zmluvy (týmto vymedzením je odstrel zveri – lov poľovníckym hosťom v rámci revíru podľa priloţenej mapky), sa nezmenili ani osoby ţalobcu a ţalovaného, ani vymedzené územie,
7. g)pokiaľ zmluva z 19. augusta 1998 platila a jej ustanovenia neboli sporné a dvaja štatutári ţalovaného zhodne so znalcom vypovedali, ţe v prípade zániku poľovného revíru patrí ţalobcovi náhradné riešenie, nie je zrejmé, prečo nebolo ţalobe vyhovené. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky ţalobcu bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 10 porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., priznáva Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (

§ 237

O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. priznáva Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. V nadväznosti na dovolacie námietky a tieţ so zreteľom na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zaujaté v niektorých jeho nálezoch (

napríklad II. ÚS 261/06) treba dodať, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 11 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalobcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti ţalobcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (

IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ vţdy dôsledne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011). Zdôrazňuje, ţe právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (

3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 12 napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania senátu „3 C“ najvyššieho súdu na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzuje medziiným aj obsah uznesenia ústavného súdu z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011. Ústavný súd v ňom konštatoval, ţe „ústavný súd uţ vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, ţe vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak“. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu v rámci osobitnej procedúry navrhovania a schvaľovania prerokované a uznesením, ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov tohto kolégia, bol schválený návrh na jeho uverejnenie zbierke. Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie tohto rozhodnutia pod R 111/1998, priznáva mu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom niţších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ zákonom predpokladaným postupom prekonaný. Vzhľadom na to nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod pre jeho nezohľadnenie. Z dôvodov vyššie uvedených zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci názor, ţe dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť nie je spôsobilá zaloţiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 13 Niektoré formulácie, ktoré ţalobca zvolil v dovolaní, nevylučujú moţnosť, ţe dovolateľ základ ním tvrdenej procesnej vady konania vidí tieţ v nesprávnym právnych záveroch súdov niţších stupňov (t.j. v nesprávnom právnom posúdení veci). Ide o časti dovolania, v ktorých ţalobca argumentuje, ţe súdy prehliadli, prípadne nedostatočne zohľadnili a nesprávne právne posúdili to, ţe:

1. a)zmluva z 19. augusta 1998 je zmluvou uzavretou v zmysle § 50b a § 51 Občianskeho zákonníka, ţe je platná, účinná, záväzná pre obe zmluvné strany a doposiaľ nebola vypovedaná,
2. b)v roku 2009 bol zrušený pôvodný poľovný revír „Nízke Tatry“ a následne vznikol nový „Chránený poľovný revír Nízke Tatry“, v dôsledku tohto sa ale plnenie dohodnuté zmluvou z 19. augusta 1998 nestalo nemoţným (ale iba dočasne nemoţným) – predmetom uvedenej zmluvy bol predaj práva odstrelu na určitom presne mapou vymedzenom území, ktoré sa v tom čase nachádzalo v poľovnom revíri „Nízke Tatry“ a v súčasnosti je súčasťou poľovného revíru „Chránený poľovný revír Nízke Tatry“,
3. c)na zmluvou z 19. augusta 1998 zaloţený právny vzťah sa v ţiadnom prípade nevzťahuje zákon č. 23/1962 Zb.,
4. d)zánikom poľovného revíru nezaniklo bez ďalšieho právo ţalobcu odkupovať odstrel ani povinnosť ţalovaného odstrel zveri predávať (tento, súdmi zastávaný názor by mal opodstatnenie iba pri zániku zmluvy o uţívaní poľovníckeho revíru v zmysle § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 274/2009 Z.; v danom prípade má ale právny vzťah zaloţený zmluvou z 19. augusta 1998 občianskoprávny charakter (ide v ňom o kúpu práva lovu zveri poľovníckym hosťom podľa § 13 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z.z.), ktorý nie je nijako spojený s viazanosťou na poľovný revír a jeho zánik podľa § 17 ods. 1 písm. b/ zákona č. 274/2009 Z.z.,
5. e)na uvedený vzťah mal byť aplikovaný § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretoţe účastníci si dojednali medzi sebou odkúpenie odstrelu na vymedzenom území v rámci revíru, nie uţívanie celého poľovného revíru a plnenie bolo nemoţné len prechodne (v čase medzi zánikom starého a vznikom nového poľovného revíru). K vyššie uvedenému argumentačnému bloku ţalobcu dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 14 právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobca uplatnil tento dovolací dôvod v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., je zhodne zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Z obsahu dovolania vyplýva názor ţalobcu, ţe súdy v danej veci nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (

tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy nevykonali všetky navrhované dôkazy (medziiným nevypočuli štatutárneho zástupcu ţalovaného), dovolací súd uvádza, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 15 konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe v predmetnom konaní nedošlo k vade konania, ktorá by ţalobcovi znemoţnila realizáciu jeho procesných oprávnení a zakladala prípustnosť ním podaného dovolania dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 1.

1. Ţalobca v dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. V súvislosti s námietkou existencie tejto procesnej vady dovolateľ uviedol, ţe v konaní na súde prvého stupňa rozhodovala vylúčená sudkyňa JUDr. A. O., ktorá sa na pojednávaní
2. decembra 2010 pri odôvodňovaní vyhláseného rozsudku vyjadrila v tom zmysle, ţe nemá rada, keď sa strieľajú zvieratká. Dovolateľ uviedol, ţe menovaná sudkyňa nepoprela tieto slová, necíti sa ale byť zaujatá. Podľa názoru dovolateľa boli nesprávne vyhodnotené okolnosti svedčiace o zaujatosti tejto sudkyne a nadriadený súd dospel k nesprávnemu záveru, ţe nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Jej vyjadrenie totiţ svedčí o tom, ţe v prejednávanej veci mala taký negatívny citový vzťah k predmetu konania, ktorý je nezlučiteľný s poţiadavkou nestrannosti a objektívnosti rozhodovania veci. Judikatúra zastáva názor, ţe neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (R 59/1997). Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť (§ 15a ods. 1 O.s.p.). 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 16 Inštitútom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre zaujatosť (§ 14 aţ § 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, ţe súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva povinnosť sudcu zdrţať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu, účastníkom konania a ich zástupcom vţdy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Sudca musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie, ale tieţ sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Nestrannosť sudcu sa skúma z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho a objektívneho hľadiska; subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa ale musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Rozhodujúcim nie je to, ako sa nestrannosť sudcu iba niekomu subjektívne javí, ale to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne zakladať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 17 a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosti sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybnosti závisí od posúdenia konkrétnych okolnosti prípadu. Tzv. subjektívna nestrannosť sa posudzuje nielen podľa subjektívneho postupu sudcu, ale aj podľa objektívnych symptómov. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môţe dôjsť aj pri zohľadnení teórie zdania iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe vzťah sudcu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. V danom prípade text zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Banská Bystrica z
3. decembra 2010 (

č.l. 167 aţ 175 spisu) nepotvrdzuje, ţe by sa sudkyňa JUDr. A. O. vyjadrila v tom zmysle, ţe „nemá rada, keď sa strieľajú zvieratká“. Ţalobca nevzniesol námietky proti zneniu tejto zápisnice, ani nepoţiadal o jej opravu alebo doplnenie (§ 40 ods. 3 O.s.). Menovaná sudkyňa vo vyjadrení k námietke zaujatosti (č.l. 271 spisu) uviedla, ţe ţalobcom uvádzané skutočnosti boli vytrhnuté z kontextu, nedošlo k nim v súvislosti s odôvodňovaním vyhláseného rozsudku a jej slová sa netýkali lovu zveri v zmysle § 55 zákona č. 274/2009 Z.z. Pre prípad, ţe predmetné slová pri vyhlasovaní rozsudku súdu prvého stupňa odzneli tak, ako to tvrdí ţalobca, dovolací súd konštatuje, ţe išlo o nevhodné vyjadrenie sudkyne. V súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu, ţe sudkyňou prednesené slová svedčia o existencii okolnosti vylučujúcej ju z prejednávania a rozhodovania tejto veci (§ 14 ods. 1 O.s.p.), je však potrebné mať na zreteli, ţe celý predmet konania sa – a to na oboch stranách sporu – týkal poľovníctva (pojmovou súčasťou ktorého je aj odstrel poľovnej zveri). Predmetné slová, pokiaľ boli vyslovené, neznamenali ţiadne výhrady k ţalobcovi alebo ţalovanému. Pokiaľ ţalobcom uvádzané slová skutočne odzneli, „vrhli tieň pochybnosti na nestrannosť“ menovanej sudkyne, avšak to ju bez ďalšieho automaticky nevylučovalo (nevylúčilo) z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Obava z nedostatku jej nestrannosti by sa musela zakladať na objektívnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Pri posudzovaní 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 18 závaţnosti dopadu ţalobcom uvádzaných slov sudkyne dovolací súd prihliadol na vyššie uvedené a osobitný zreteľ vzal na materiálnu stránku veci – to, ţe obsah spisu svedčí o rovnakom (neutrálnom) prístupe vec prejednávajúcej sudkyne k účastníkom konania na oboch stranách sporu, a tieţ o tom, ţe zachovala zákonom stanovenú procedúru prejednania tejto veci. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. 1.

1. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná (neţ v § 237 O.s.p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., úspešne však môţe byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (porovnaj tieţ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010 a 7 Cdo 36/2011). V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe prípadná neúplnosť skutkových zistení súdov (prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností, ktoré dovolateľ zo svojho pohľadu povaţuje za rozhodujúce) by mohla opodstatňovať námietku, ţe v konaní došlo k takejto „inej procesnej vade“; treba však zopakovať, ţe s výskytom danej procesnej vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny poriadok nespája prípustnosť dovolania. 1.
2. Z vyššie uvedených dôvodov (1.
3. aţ 1.3.) dospel najvyšší súd k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
4. mája 2011 sp. zn. 16 Co 91/2011 podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho dovolanie proti tomuto rozsudku odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to ani z hľadísk, na ktoré v dovolaní poukázal ţalobca.
5. Obsah dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) a tieţ elektronickej komunikácie ţalobcu so súdmi v súvislosti s podaním dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 19 z
6. mája 2011 sp. zn. 16 Co 91/2011 svedčí o tom, ţe ţalobca dovolaním napadol aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
7. mája 2011 sp. zn. 17 NcC 25/2011, ktorým bolo rozhodnuté, ţe sudkyňa Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. A. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd toto uznesenie „zmenil“ tak, ţe menovaná sudkyňa je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu (ne)vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie je v tomto prípade prípustný opravný prostriedok, preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.) rozhodol o nevylúčení sudkyne Okresného súdu Banská Bystrica z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 10 ods. 1 O.s.p.). Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu proti vyššie označenému uzneseniu zastavené (§ 104 ods. l O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.).
8. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal a z procesného hľadiska zavinil, ţe sa konanie o jeho dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z
9. mája 2011 sp. zn. 17 NcC 25/2011 muselo zastaviť (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh 3 Cdo 244/2011 3 Cdo 40/2012 20 na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z
10. decembra 2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57,00 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,41 €)] a DPH (12,88 €) predstavuje spolu 77,29 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
11. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
12. marca 2012 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková