← Slovensko

zapretie otcovstva

Obsah (6)§ 220§ 164§ 241§ 419§ 2§ 420

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/266/2021 Identifikačné číslo spisu: 6720202985 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

ktorého naďalej bude v rodnom liste maloletého F. zapísaný ako jeho otec. Tieto skutočnosti verifikoval listinnými dôkazmi, ako aj výsluchmi svedkov. Za nepreukázané považuje zistenie súdu, že biologický otec dieťaťa sa krátko po jeho narodení o syna začal zaujímať, že matke poskytol pomoc v starostlivosti o dieťa, a to materiálnou pomocou, ako aj osobnou prítomnosťou, spochybňuje svedkom I. tvrdené jeho údajné osobné navštevovanie maloletého F. a jeho starostlivosť o neho. Tiež spochybňuje aj tvrdenie matky, že táto pánovi I. vychádza v ústrety pri navštevovaní maloletého F. a jeho starostlivosti o neho. Súd v konaní by mal aplikovať tzv. vyšetrovací princíp, k čomu však nedošlo, keď súd žiadnym spôsobom neoveril uvedené tvrdenia svedka I., ako aj matky dieťaťa a nevykonal ďalšie dôkazy v záujme zistenia objektívnej pravdy. Matka spôsobom svojho života vytvorila taký nepriaznivý stav, že „v súčasnej dobe maloletý ani jedného z mužských partnerov, ktorých matka mala, a s ktorými je maloletý v kontakte, nevníma ako svojho otca“. Je toho názoru, že on (a nikto iný) je jediným stabilným mužským prvkom v živote maloletého F.. Z vyjadrenia svedka I. vyplýva, že mu bolo úplne jedno, kto je a kto bude zapísaný v rodnom liste dieťaťa a kto sa oň bude starať. Z toho možno vyvodiť, že s vysokou pravdepodobnosťou sa identickým stanoviskom bude svedok I. riadiť aj naďalej. Zapretie otcovstva žalovaného k maloletému F. považuje za hazardovanie s detskou dušou, so stabilitou jeho psychického duševného vývinu, ako aj materiálneho a finančného zabezpečenia. Súd prehliadol účelové správanie matky zamerané na dosiahnutie jej cieľa (zapretie otcovstva a s ním spojené pretrhnutie vzájomných citových väzieb), ktorý nie je v súlade so želaním maloletého F., čoho si je matka vedomá a preto názor dieťaťa silno ovplyvňuje v smere vytvorenia a udržania u neho negatívneho názoru na osobu otca. Mal za to, že vzhľadom na konkrétne okolnosti predmetnej právnej veci, a to predovšetkým dobrovoľné a vedomé premeškanie zákonnej lehoty na zapretie otcovstva zo strany matky ako aj zo strany otca, uplynutie pomerne dlhej doby od narodenia mal. F., existenciu statusových pomerov, nevedomosť mal. F., že by jeho biologickým otcom bol niekto iný ako žalovaný, vytvorené silné puto a citové väzby medzi ním a mal. F., zvyk maloletého používať priezvisko X., sa súd prvej inštancie mal odkloniť od súdnej praxe v obdobných právnych veciach. Podľa právneho otca napadnutý rozsudok je zmätočný, nie je z neho zrejmé, čo bolo podkladom pre takéto rozhodnutie, a na základe akých skutočností súd prvej inštancie rozhodol. Považuje ho tiež za arbitrárny, keď podľa neho súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú účastníkom. Rozsudok má vady, ktorými bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces s poukazom na to, že súd riadne neodôvodnil rozhodnutie

§ 220ods.

2 CSP. IV.

  1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) odvolanie nepovažoval za dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil rozsudkom zo dňa
  2. júna 2021 č. k. 14CoP/16/2021-280 a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 CSP.
  3. V bode
  4. odôvodnenia rozsudku odvolací súd uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP „považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.“ Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky odvolateľa uvedené v podanom odvolaní uvádza, „že pokiaľ v odvolaní bol namietaný nesprávny procesný postup súdu, ktorý mal spočívať v tom, že súd prvej inštancie zamietol návrh otca maloletého dieťaťa na prerušenie konania, keď navrhoval, aby súd prerušil konanie do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
  5. apríla 2020 č. k. 15CoP/43/2019-328, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie U. X. proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, zo dňa
  6. júna 2019 č. k. 11Pc/15/2018-191 (ktorým súd pripustil zapretie otcovstva, ktoré svedčí U. X. voči maloletému F. X. a určil, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty na zapretie otcovstva rodičom dieťaťa je v záujme maloletého F. X.), že túto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú. Odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na bod
  7. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil dôvody, pre ktoré návrh právneho otca na prerušenie konania podľa § 164 CSP zamietol a nepovažoval ho za dôvodný, s ktorými dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Odvolací súd naviac poukazuje na ustanovenie § 108 ods. 4 CMP, ktoré ustanovenie jednoznačne určuje, že účastníkom konania o prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom ako predmet konania predchádzajúci tomuto súdnemu konaniu (konanie vedené na Okresnom súde Zvolen sp. zn. 11Pc/15/2018) je len dieťa. Berúc do úvahy potrebu (keďže sa jedná o konanie o osobnom stave) konať vo veci bez prieťahov, aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dôvodné postupom

§ 164

CSP, aby súd prvej inštancie prerušil konanie do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní. Nutnosť konať vo veciach bez prieťahov vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/2000, I. ÚS 142/04, pričom zároveň odvolací súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v konaní sp. zn. 3 Cdo 204/2013 s poukazom na to, že rozhodnutie súdu, či už o prerušení konania, alebo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesnými rozhodnutiami, ktorými sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium konania; nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovali konečným spôsobom. S prihliadnutím aj na hore uvedené, preto túto odvolaciu námietku odvolací súd za dôvodnú nepovažuje.

  1. K odvolacej námietke, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, tvrdiac, že z neho nemohlo vyplynúť, že maloleté dieťa nemá k právnemu otcovi vytvorenú citovú väzbu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom uviedol dôkazy, ktoré v konaní boli vykonané, pričom ich skutkové a právne posúdenie vykonal v odôvodnení v bodoch
  2. až 29., s ktorým vyhodnotením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že medzi právnym otcom a maloletým nie je vytvorená taká citová väzba, ktorej pretrhnutie by malo byť na ujmu maloletého dieťaťa, pričom súd nezistil, že by maloletý mal vytvorené silné citové puto k právnemu otcovi, čo vyplynulo z vyjadrení samotného maloletého dieťaťa, keď názor maloletého dieťaťa bol zisťovaný v súvisiacom konaní sp. zn. 11Pc/15/2018, v ktorom konaní súd rozhodoval o návrhu maloletého dieťaťa a pripustil zapretie otcovstva, ktoré svedčí právnemu otcovi.
  3. Neobstojí odvolacia námietka otca maloletého dieťaťa, že v uvedenom konaní, a to konkrétne výsluchom, ktorý vykonal zákonný sudca v tomto konaní dňa 06.05.2019 nebol objektívne zistený názor dieťaťa s poukazom na to, že dieťa len odpovedalo na otázky sudcu spôsobom „áno - nie“, pričom rovnako nedôvodne namietal formu zistenia názoru maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie štandardným spôsobom vykonal výsluch maloletého dieťaťa, pričom správne sa rozhodol pre realizáciu výsluchu maloletého dieťaťa s prihliadnutím na ustanovenie § 38 ods. 1 CMP. Súd postupoval pri výsluchu dieťaťa v súlade s ustanovením § 38 ods. 2 CMP, keď názor dieťaťa zistil spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti, a bez prítomnosti iných osôb. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, môže súd jeho názor zisťovať nielen jeho výsluchom na pojednávaní, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, pričom je vecou súdu, ktorý zo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí. Preskúmaním veci odvolací súd mal za preukázané, že súd najprv zisťoval názor maloletého dieťaťa prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, následne však zisťoval názor maloletého dieťaťa aj jeho výsluchom prostredníctvom súdu. Procesný postup súdu, v rámci ktorého zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti právneho zástupcu rodiča, resp. rodiča, ako aj kolízneho opatrovníka nemá za následok odňatie možnosti rodiča konať pred súdom, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že súd sa v konaní 11Pc/15/2018 prísne riadil ustanovením § 38 ods. 2 CMP. S prihliadnutím na obsah výsluchu a vyjadrenie maloletého dieťaťa potom nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu námietku odvolateľa, že nebol objektívne zistený názor maloletého dieťaťa.
  4. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka, že súd nesprávne zamietol dokazovanie znalcom a z tohto dôvodu v konaní absentuje kvalifikované zistenie názoru dieťaťa. Názor dieťaťa bol zistený práve výsluchom dieťaťa zákonným sudcom v konaní sp. zn. 11Pc/15/2018, pričom nemožno rovnako (s prihliadnutím na spôsob výsluchu maloletého dieťaťa zákonným sudcom) súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že súd pri výsluchu dieťaťa postupoval formalisticky, neprofesionálne a nevhodne. Pre zistenie skutkového stavu nie je ani rozhodujúce, že výsluch maloletého dieťaťa je vykonaný v pojednávacej miestnosti a nie v nejakej inej miestnosti, vhodne zariadenej pre výsluch maloletých detí, čo je závislé od materiálneho zabezpečenia toho-ktorého súdu; pre právne posúdenie veci však táto okolnosť nemá žiaden právny význam.
  5. Pokiaľ odvolateľ namietal, že v čase výsluchu maloleté dieťa malo 5 rokov a 4 mesiace a v zásade namietal, že nebolo objektívne schopné vyjadriť svoj názor, pričom poukázal na to, že v súčasnosti má dieťa 7 rokov a je práve vo veku, kedy už vie formulovať a zaujímať vlastné stanoviská, a s poukazom na to, že dieťa má právo vyjadriť sa, aj z týchto dôvodov navrhoval doplniť dokazovanie znaleckým dokazovaním na citovú väzbu a manipuláciu matkou, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci mal pripojené aj ďalšie spisy týkajúce sa maloletého dieťaťa, ktoré sú uvedené aj v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom presný rozsah pripojených a oboznámených spisov vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 20.10.
  6. Odvolací súd zistil, že pred rozhodnutím vo veci samej mal súd prvej inštancie pripojený aj spis vedený na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5P/317/2018, pričom súd po rozhodnutí a napísaní rozsudku č. k. 18Pc/7/2020-178 vrátil spis sp. zn. 5P/317/2018 do senátu 5C, keďže toto konanie nebolo skončené, avšak po podaní odvolania a vyjadrení, po podanom odvolaní nebolo možné spis sp. zn. 5P/317/2018 pre účely rozhodnutia pripojiť k spisu sp. zn. 18Pc/7/2020 z dôvodu, že konanie vo veci sp. zn. 5P/317/2018 bolo rozhodnuté dňa 04.02.2021, pričom rozsudok vo veci nebol právoplatný, keď vec sa nachádza v štádiu vypracovávania rozsudku, a preto súd prvej inštancie do spisu doložil pre potreby odvolacieho konania fotokópie návrhu otca U. X. zo dňa 23.08.2018, ktorým sa domáhal úpravy práv a povinností k maloletému F. a zápisnicu z pojednávania v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5P/317/2018 zo dňa 04.02.2021, na ktorom pojednávaní bol zákonným sudcom vypočutý maloletý F. (a na ktorom pojednávaní súd prvej inštancie vo veci aj rozhodol tak, že maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, otca zaviazal platením výživného sumou 150 eur mesačne počnúc dňom právoplatnosti rozhodnutia a upravil styk otca s maloletým dieťaťom na každú nepárnu sobotu v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod.). Odvolací súd zisťovaním v registri Krajského súdu v Banskej Bystrici zistil, že proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie otcom maloletého dieťaťa v časti proti výroku, ktorým upravil styk otca s maloletým dieťaťom, vec je vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15CoP/20/
  7. Odvolací súd opätovne poukázal, že sa stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, tak ako tieto zistil súd prvej inštancie do rozhodnutia o veci, a preto nebolo potrebné dokazovanie zopakovať alebo dopĺňať a na ten účel nariaďovať pojednávanie, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie aj ním vykonaným právnym posúdením. S prihliadnutím na doloženú zápisnicu z konania sp. zn. 5P/317/2008 zo dňa 04.02.2021, na ktorom pojednávaní súd vykonal pohovor s maloletým dieťaťom na okolnosť vzťahu maloletého dieťaťa k právnemu otcovi, iný skutkový stav, ako bol zistený skutkový stav v tomto súdnom konaní, však nevyplynul ani z vykonaného pohovoru s maloletým dieťaťom dňa 04.02.
  8. S prihliadnutím aj na hore uvedené preto odvolací súd zdôraznil, že nebolo potrebné doplniť dokazovanie opätovným výsluchom maloletého dieťaťa, resp. nariadením znaleckého dokazovania, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s vyhodnotením súdu prvej inštancie v bode
  9. odôvodnenia. Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné ani nariadiť odvolacie pojednávanie (viď uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 63/2019).“
  10. Odvolací súd ďalej v bode
  11. odôvodnenia rozsudku zdôraznil, že „správne súd prvej inštancie poukázal na článok 5 Zákona o rodine, podľa ktorého záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, ako aj na článok 7 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázal na to, že aj Dohovor o právach dieťaťa, konkrétne v článku 3 ods. 1 zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej ako aj v súkromnej sfére. Pri jednotlivých rozhodnutiach je potrebné vždy posúdiť najlepší záujem dieťaťa, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a potreby. Na rozdiel od úpravy zapieracieho práva, pri jednotlivých domnienkach v ustanovení § 96 ods. 1 Zákona o rodine nie je výslovne upravené, aké skutočnosti má dieťa preukazovať, aby v konaní o zapretie otcovstva bolo úspešné. Napriek tomu nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že to musia byť okrem iného okolnosti jednoznačne vylučujúce otcovstvo muža, ktorému doteraz svedčí domnienka otcovstva tak, ako tento skutkový stav bol zistený aj v tejto veci. Každý jednotlivec má veľmi vážny záujem na určení svojich predkov, a teda aj svojej identity. Najsilnejší je tento záujem na poznaní svojich predkov, predovšetkým rodičov.“
  12. Za situácie, že pán U. X. je len právnym otcom maloletého navrhovateľa, nie je jeho biologickým otcom, pričom biologický otec dieťaťa je známy a tento sa k maloletému dieťaťu aj hlási, maloleté dieťa biologického otca pozná, v konaní neboli zistené negatívne vzťahy medzi maloletým navrhovateľom a biologickým otcom, boli preukázané dobré vzťahy medzi biologickým otcom a maloletým navrhovateľom, správne potom súd prvej inštancie vyhodnotil, že v najlepšom záujme maloletého dieťaťa je zaprieť otcovstvo právne z týchto dôvodov, ktorý názor podporuje aj zistenie skutkového stavu ohľadom citových väzieb medzi maloletým navrhovateľom a právnym otcom. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu preto vecne správne rozhodol, keď návrhu maloletého navrhovateľa vyhovel.
  13. Vo vzťahu k odvolacej námietke odvolateľa, že rozsudok súdu je zmätočný, arbitrárny a nespĺňa náležitosti § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd v bode
  14. odôvodnenia jeho rozsudku po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že „tejto odvolacej námietke vyhovieť nemožno a nemožno ju považovať za dôvodnú, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia

§ 220ods.

2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom, a zároveň hutne odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné skutočnosti podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu. V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, odvolací súd poukazuje, že aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku je naďalej aktuálne stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.12.2015 R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

§ 241ods.

2 písm.

  1. b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
  2. f)Občianskeho súdneho poriadku.“ Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 220 ods. 2, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia; za odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala.“ V. 21. Rozsudok odvolacieho súdu napadol včas, dovolaním podaným elektronicky dňa 19. augusta 2021, právny otec (ďalej aj „dovolateľ“), a to z dôvodov podľa § 420 písm.
  3. f)a § 421 ods. 1 písm.
  4. b)CSP. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a rozsudkom odvolacieho súdu. 22. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP právny otec odôvodnil tým, že za skutkového a právneho stavu, ako ho zistil odvolací súd, teda za stavu, keď maloleté dieťa malo možnosť, nie však povinnosť (po právoplatnosti rozhodnutia o prípustnosti zapretia otcovstva) podať návrh na zapretie otcovstva, rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či zapretie otcovstva na návrh dieťaťa podľa § 96 Zákona o rodine je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa za takého stavu, kedy od narodenia dieťaťa uplynula už doba 7 rokov, existujú statusové pomery, t. j. vybudovaný blízky a bezpečný vzájomný vzťah medzi právnym otcom a synom, identifikácia dieťaťa s priezviskom právneho otca a nazeranie dieťaťa na právneho otca ako na otca biologického, pričom dovolateľ má záujem byť zapísaný v rodnom liste dieťaťa ako jeho otec a podieľať sa na jeho výchove a starostlivosti minimálne v takej miere, aká bola určená na základe neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 29. novembra 2018 č. k. 12P/24/2018-23, resp. rozsudku tohto súdu zo dňa 04. februára 2021 č. k. 5P/317/2018-388 (upravujúcich jeho stretávanie sa s maloletým a vyživovaciu povinnosť voči nemu). Namietol, že určenie biologického otca je neisté a len hypotetické. Vo vzťahu k potrebe zisťovať najlepší záujem dieťaťa poukázal na obsah odôvodnení uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 492/2015 zo dňa 22. júna 2016 a sp. zn. 8 Cdo 130/2017 zo dňa 29. mája 2018. 23. Podľa názoru právneho otca najlepší záujem dieťaťa je daný všeobecne pri stálosti rodinných vzťahov, keď zapretím otcovstva je dieťa vystavené riziku straty nároku na výživné od matričného otca, ak určenie biologického otca je neisté a len hypotetické, lebo hoci prezentovaný biologický otec vo svojich výpovediach pred súdom deklaroval niekoľko tvrdení (sľubov), žiadne z nich počas konania nenaplnil (napr. že chce maloletému povedať, že je jeho biologický otec). 24. Záver odvolacieho súdu o existencii takého záujmu považuje za predčasný, založený na nesprávnom skutkovom zistení, že „medzi právnym otcom a maloletým nie je vytvorená taká citová väzba, ktorej pretrhnutie by malo byť na ujmu maloletého dieťaťa“. Odvolací súd totiž ním navrhovaným znaleckým dokazovaním nezisťoval, či aj samotné dieťa (nielen matka a kolízny opatrovník) má záujem zosúladiť právny stav s biologickou realitou. Podľa názoru právneho otca tvrdenia, ktoré mal. F. uviedol pred súdom, „nie sú prejavením jeho vlastného názoru, ale ide o tvrdenia vsugerované do jeho mysle matkou ako preferenčným rodičom, ktorá mala eminentný záujem na zapretí môjho otcovstva, prezentujúc ho ako záujem maloletého. V záujme maloletého nie je vystavenie riziku straty nároku na výživné od právneho otca, ani strata mužského vzoru, keď určenie biologického otca je neisté a hypotetické. Väčšia váha mala byť priložená záujmu maloletého na zachovaní stabilných vytvorených vzťahov s právnym otcom.“ 25. Namietol aj porušenie jeho práva a práva maloletého dieťaťa na rodinný život

čl. 8 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, teda práva na rešpektovanie rodinného života a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/08-14 zo dňa 31.01.2008, v ktorom ústavný súd k pojmu „rodinný život“ zaujal právny názor : „.... Jedným z prvoradých zmyslov rodinného života je ... výchova detí, ktorá patrí do výkonu rodičovských práv. Pod tento výkon je potrebné zaradiť aj problematiku zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy a výkonu styku s ním. Vzhľadom na účel práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru možno konštatáciu vo vzťahu k nemu vyslovenú aplikovať aj pri posudzovaní základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.“

  1. Dovolací súd by mal tiež posúdiť, či kolízny opatrovník maloletého bol za existujúceho skutkového stavu vôbec oprávnený podať návrh na zapretie otcovstva.
  2. Dovolací dôvod podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP odôvodnil tým, že odvolací súd nedostatočne skutkovo a právne zdôvodnil, prečo neexistujú okolnosti, ktoré by výrazne zoslabili, resp. celkom vylúčili záujem mal. dieťaťa na zapretí jeho otcovstva. Namietol, že odvolací súd v rozpore s § 220 ods. 2 CSP neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých je založené jeho rozhodnutie a v rozpore s § 191 ods. 1 CSP sa nezaoberal vyhodnotením rozporných tvrdení dovolateľa a maloletého o vzájomnej citovej väzbe. Odôvodnenie jeho záveru o tom, že zapretie otcovstva je v záujme maloletého je obsiahnuté iba v bode
  3. jeho rozsudku v rozsahu len 9 viet.
  4. Písomné vyhotovenie rozsudku musí obsahovať aj súdom ustálený záver o skutkovom stave veci, ktorý musí vychádzať z čiastkových, ale pre rozhodnutie vo veci samej významných skutkových zistení. Jednotlivé skutkové zistenia je potrebné premietnuť do záveru o skutkovom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav, a ktorý je východiskom pre právne posúdenie veci. Pre záver o skutkovom stave je rozhodujúce vyhodnotenie dôkazov z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, vierohodnosti a pravdivosti. Podľa názoru právneho otca však rozsudok odvolacieho súdu tieto atribúty nespĺňa. VI.
  5. Matka vo vyjadrení k dovolaniu právneho otca žiadala, aby dovolací súd dovolanie právneho otca zamietol ako nedôvodné. Zdôraznila skutočnosť, že v spoločnej domácnosti s právnym otcom maloletého bývala len 8 mesiacov a opustila ju z dôvodu konfliktov, neustálych verbálnych a neskôr aj fyzických útokov. Právny otec už v konaní o prípustnosti zapretia otcovstva nepresvedčil konajúci súd o existencii citovej alebo inej väzby, ktorej pretrhnutie by malo negatívny dopad na fyzický a psychický vývoj maloletého a preto maloletý, zastúpený kolíznym opatrovníkom, využil právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 96 ods. 2 Zákona o rodine a podal návrh na zapretie otcovstva. Poukázala na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa opieralo hlavne o názor dieťaťa, znalecký posudok, že právny otec nie je biologickým otcom dieťaťa, existenciu biologického otca a jeho záujem na zosúladení matričného a biologického otcovstva a taktiež o nepreukázanie citovej väzby maloletého na právneho otca. Ani v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletého právny otec nepresvedčil súd o svojich tvrdeniach, aby nadobudli pochybnosti voči tvrdeniam maloletého. Maloletý ho ako otca nevníma a má k nemu odmietavý postoj. Odvolací súd podľa jej názoru dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a opieral ho o dôkazy, ktoré mal hodnoverne a relevantne preukázané a rozhodoval podľa ich vážnosti, pričom disponoval dôkazmi vykonanými nielen v tomto konaní, ale aj v konaní o úprave rodičovských práv a povinností. VII.
  6. Zo spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 CdoGp 2/2021 o dovolaní generálneho prokurátora SR proti rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu zo dňa
  7. júna 2021 č. k. 14CoP/16/2021-280 (v tej istej veci totožných účastníkov konania) najvyšší súd zistil, že do neho matka založila overenú kópiu rodného listu, podľa ktorého v knihe narodení Matričného úradu Mesta Banská Štiavnica vo zväzku 26, ročník 2014, strana 117, pod por. č. 10 je maloletý F. zapísaný pod priezviskom „W.“ a ako jeho otec je zapísaný „U. I., nar. XX.XX.XXXX.“ VIII.
  8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť (§ 448 CSP).
  9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016).
  10. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver,

ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 34. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 35. Konanie o zapretie otcovstva dieťaťa podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine patrí medzi konania upravené v ustanoveniach § 104 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). 36.

§ 2ods.

l CMP ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa neho sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, t. j. zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj „CSP“). To platí i pre konanie o dovolaní právneho otca. Keďže CMP neustanovuje inak, bolo potrebné na dovolacie konanie v danej veci aplikovať CSP. 37.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 38. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 39. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  7. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti

tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/ 2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie právneho otca, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 40. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm.

  1. f)CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a sp. zn. 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017 a 8 Cdo 85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. IX. 41. V danom prípade otec prípustnosť dovolania odvodil z § 420 písm.
  2. f)CSP a porušenie práva na spravodlivý proces, ktorým mu malo byť znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva, oprel o:
  3. a)nevykonanie dôkazu znalcom (ako podľa dovolacieho súdu vyplýva z obsahu dovolacej námietky uvádzanej z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
  4. b)CSP
  5. b)absenciu vyhodnotenia dôkazov v súlade s § 191 ods. 1 CSP
  6. c)nedostatočné (žiadne) skutkové a právne zdôvodnenie rozsudku čo do záveru o tom, že zapretie otcovstva je v záujme maloletého. 42. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
  7. f)CSP, sú
  8. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  9. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 43. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). 44. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.