Najvyšší súd 3 Cdo 100/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Z. G., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. B., advokátom so sídlom v B., p

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry. Dodáva, že účel procesného práva účastníka, aby občianske súdne konanie prebiehalo rýchlo a účinne (§ 6 O.s.p.) treba vždy vykladať aj v súlade s ústavným princípom právnej istoty, ktorý zahrňuje požiadavku, aby súd rozhodol vždy (až) so znalosťou všetkých významných skutkových a právnych okolností prejednávanej veci. Zo samotnej skutočnosti, že dĺžka konania nezodpovedá predstave účastníka konania, nemožno bez 8 3 Cdo 100/2011 ďalšieho vyvodiť existenciu procesnej vady konania, ktorá by mala za následok odňatie možnosti pred súdom konať, keď aj z doterajšej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (III. ÚS 199/02, II. ÚS 26/95).

1. Žalovaný za ďalší dôvod odňatia možnosti konať pred súdom považoval „neodstránenie vád konania Krajským súdom v dôsledku viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu“. Takéto odôvodnenie odňatia možnosti konať pred súdom však dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nenapĺňa, pretože nie je spojené s nemožnosťou vykonávať procesné práva účastníka konania. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že k postupu súdu v dovolacom konaní, ako aj k vyslovenému právnemu názoru dovolacieho súdu, sa žalovaný vyjadroval v konaní pred odvolacím súdom, pričom odvolací súd mal možnosť v prípade, ak by sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, využiť možnosť pripustenia dovolania, čo však neurobil.
2. Žalovaný ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že po podaní dovolania žalobkyne smerujúceho proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
3. mája 2002 sp. zn. 10 Co 147/2002, o ktorom rozhodoval Najvyšší súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 113/2007, mu súdom prvého stupňa nebolo doručené toto dovolanie, v dôsledku čoho sa nemohol vyjadriť k jeho obsahu, ako i že dovolací súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania bez toho, aby bol upovedomený o mieste a čase vyhlásenia rozsudku dovolacieho súdu. Na tieto žalovaným uvádzané dôvody dovolací súd nemohol prihliadnuť z dôvodu, že sa týkajú konania pred zrušením veci dovolacím súdom. V dovolacom konaní možno preskúmavať len rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Vzhľadom na povahu a účel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku so zameraním na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, je vylúčené, aby dovolací súd preskúmal podmienky predchádzajúceho dovolacieho konania a ním vyslovený právny názor v jeho predchádzajúcom rozhodnutí. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní nemal možnosť uplatniť svoju procesnú obranu, dovolací súd naviac pripomína, že v rozhodnutí R 39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby tieto námietky boli opodstatnené, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (len) pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. V danom prípade v ďalšom konaní na odvolacom 9 3 Cdo 100/2011 súde po čiastočnom zrušení rozsudku dovolacím súdom žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok konania. Urobil tak nasledujúcimi procesnými úkonmi, a to písomným vyjadrením k veci z
4. novembra 2010 ako i ústnym vyjadrením prostredníctvom ním splnomocneného zástupcu na odvolacom pojednávaní konanom
5. novembra
7. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že sa nemohol vyjadriť k novým právnym záverom vysloveným dovolacím súdom v rozsudku z
8. septembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 113/2007, dovolací súd poukazuje na to, že v danom prípade súdy nižšieho stupňa právne posudzovali nárok žalobkyne ako nárok z bezdôvodného obohatenia, a dôvodom, pre ktorý dovolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu bolo len nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke výkladu § 457 a § 458 Občianskeho zákonníka. Nejde teda o dôvod, ktorý by bol v konaní nový a ku ktorému by sa žalovaný nemohol v priebehu konania vyjadriť. Dovolací súd na vec neaplikoval iné ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité.
9. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky dovolateľa bolo potrebné v dovolacom konaní vyriešiť otázku, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach 10 3 Cdo 100/2011 predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (

§ 237

O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ považuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (

IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (

napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (

napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011). 11 3 Cdo 100/2011 Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že prípadné nedostatky odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Navyše (dovolací súd to iba poznamenáva), súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Z toho, čo bolo uvedené vyššie pod 1. až 5., vyplýva neopodstatnenosť tvrdenia žalovaného, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. 6. Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd rozhodol nesprávne o trovách odvolacieho a dovolacieho konania, dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania (majúcemu vždy povahu uznesenia –

§ 167ods.

1 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

1. mája 2011 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 228,18 €. Odmena spolu s režijným 12 3 Cdo 100/2011 paušálom 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške 47,11 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) činí celkom 282,70 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2012 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková