Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/149/2020 Identifikačné číslo spisu: 8706201092 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 39OZ na základe okolností, za ktorých bol právny úkon urobený?

Žalovaný 1/ odôvodňuje dovolanie tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci zo strany odvolacieho súdu. Namietal nesprávnosť právneho posúdenia platnosti právnych úkonov - Vyhlásenia o ručiteľskom záväzku a Zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako neplatné

§ 39

OZ, a to z dôvodu, že predkontraktačný proces prebiehal v rozpore s dobrými mravmi. Je toho názoru, že prípadné nemravné konanie účastníka právneho úkonu v priebehu predkontraktačného procesu môže mať vplyv iba na vôľu konajúcej osoby, a nie na obsah alebo účel právneho úkonu. Ustanovenie § 39 OZ nehovorí nič o tom, že právny úkon môže byť neplatný pre rozpor s dobrými mravmi aj z dôvodu existencie určitých okolností, za ktorých bol právny úkon urobený. Odvolací súd a ani prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberali tým, či obsah alebo účel právnych úkonov je v rozpore s dobrými mravmi. Je zrejmé, že odvolací súd vyslovil neplatnosť právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi nie preto, že ich obsah alebo účel odporuje dobrým mravom, ale pre okolnosti predchádzajúce ich uzavretiu. Neplatnosť právneho úkonu spôsobená vadou vôle konajúcej osoby (§ 37 ods. 1 OZ) alebo jej omylom (§ 49a OZ) nemôže byť zamieňaná s neplatnosťou pre rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi. Jedná sa o úplne odlišné kategórie, pri ktorých sa hodnotia úplne iné skutočnosti, ako pri neplatnosti právneho úkonu pre rozpor jeho obsahu alebo účelu s dobrými mravmi. Ak si odvolací súd vyhodnotil konanie žalovaných v priebehu predkontraktačného procesu pred uzavretím právnych úkonov ako nemravné, mal skúmať, či toto konanie žalovaných malo vplyv na vznik vady vo vôli žalobcu pri uskutočnení právnych úkonov, alebo omylu žalobcu pri uzavretí Zmluvy o zriadení záložného práva. Veď aj sám žalobca v priebehu konania opakovane namietal, že jeho vôľa nebola pri podpisovaní právnych úkonov slobodná, a zároveň, že bol uvedený do omylu o obsahu Zmluvy o zriadení záložného práva. Odvolací súd a ani súd prvej inštancie sa však údajnou vadou vôle žalobcu vôbec nezaoberal. Žalobca v konaní namietal aj to, že právne úkony sú neplatné pre vady jeho vôle. Skutočnosť, že si žalobca podpisované dokumenty neprečítal, a že dokonca ani nepožiadal o čas na ich štúdium, nemôže byť braná na ťarchu žalovaného 1/, ktorý pri uzatváraní právnych úkonov konal v dobrej viere. Žalovaný 1/ nemal žiadnu vedomosť o akejkoľvek dohode medzi žalobcom a žalovaným 2/ obmedzujúcej trvanie záložného práva. Ak žalobca išiel do právneho vzťahu so žalovaným 1/ s mylnými predstavami o jeho obsahu, ktoré však nevyvolal žalovaný 1/ a ani o nich nevedel, nemožno to brať na ťarchu platnosti právneho úkonu - zmluvy o zriadení záložného práva. Žalobca sa bez akýchkoľvek relevantných dôvodov spoliehal na vyjadrenia niekoho, kto nebol a ani nemal byť zmluvnou stranou zmluvy o zriadení záložného práva. Žalovaný 1/ na záver navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok, a to tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne, alebo, pokiaľ má za to, že sám o veci nemôže rozhodnúť, aby v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo, pokiaľ nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením napadnutého rozsudku, aby v celom rozsahu zrušil nielen napadnutý rozsudok, ale aj prvoinštančný rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a priznal žalovanému 1/ právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

1. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd a súd prvej inštancie nerozhodli o neplatnosti právnych úkonov výlučne podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka ako to v úvode dovolania tvrdí žalovaný 1/, odkaz na tento paragraf nie je vo výroku ani jedného z rozhodnutí. Napadnuté rozhodnutie aj prvoinštančné rozhodnutie sú teda výsledkom posudzovania dobrých mravov, zásady poctivého obchodného styku a zákazu zneužitia práva podľa viacerých ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Preto daná právna otázka nie je vzhľadom na okolnosti prípadu a obsah napádaného rozhodnutia správne nastolená. V ods. 32 odôvodnenia napádaného rozhodnutia sa odvolací súd vysporiadal aj s otázkou uvedenia do omylu, aj s otázkou obsahu jednotlivých právnych úkonov. Žalobca je tiež názoru, že dovolanie nie je možné podať len proti odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť ako nedôvodné.
2. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že odvolací súd z porušenia poctivého obchodného styku žalovaným 1/ nevyvodzoval žiadne závery a mimo všeobecnej roviny sa ním nezaoberal. Ak by odvolací súd chcel konštatovať porušenie zásady poctivého styku podľa § 265 Obch. z., nemohol by určiť neplatnosť právnych úkonov. Odvolací súd taktiež okrem všeobecnej zmienky nijako bližšie nekonkretizuje, ako sa má zásada zákazu zneužitia práva vzťahovať na prejednávaný prípad. Otázke obsahu právnych úkonov pri vyhlásení o ručiteľskom záväzku sa odvolací súd venuje až v bode 34., kde vytýka iba formálne nedostatky, pričom sa nijako nevyjadruje k súladu obsahu alebo účelu vyhlásenia o ručiteľskom záväzku s dobrými mravmi. Odvolací súd sa ďalej otázke omylu žalobcu pri uzatváraní právnych úkonov, alebo vadami vôle riadne nevenoval.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana konania zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
4. V priebehu dovolacieho konania, najvyšší súd zistil, že
5. apríla 2022 došlo v zmysle § 768s ods. 2 Obchodného zákonníka k ex offo výmazu žalovaného 2/ z obchodného registra, a to bez právneho nástupcu.
6. Podľa § 438 ods. 1 CSP, na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
8. Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.
9. Podľa § 64 CSP ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
10. Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
11. Podmienka procesnej subjektivity (§ 61 CSP) patrí medzi základné procesné podmienky konania, ktorých existenciu je súd povinný skúmať aj bez návrhu (ex offo). V prejednávanej veci žalovaný 2/ v priebehu dovolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu. Táto skutočnosť mala za následok stratu jeho procesnej subjektivity ako jednej z procesných podmienok dovolacieho konania, a preto dovolací súd v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku dovolacie konanie vo vzťahu k žalovanému 2/ zastavil.
12. Keďže na strane žalovaných ide o samostatné spoločenstvo (§ 76 CSP), strata procesnej subjektivity žalovaného 2/ nemá vplyv na konanie o podanej žalobe, preto dovolací súd následne pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania žalovaného 1/.
13. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
14. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
15. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
16. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3 Cdo 214/2018).
17. Dovolateľ namietal správnosť záveru odvolacieho súdu, týkajúceho sa posúdenia neplatnosti právnych úkonov - Vyhlásenia o ručiteľskom záväzku a Zmluvy o zriadení záložného práva, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako neplatné

§ 39

OZ a to z dôvodu, že predkontraktačný proces prebiehal v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ je názoru, že prípadné nemravné konanie účastníka právneho úkonu v priebehu predkontraktačného procesu môže mať vplyv iba na vôľu konajúcej osoby, a nie na obsah alebo účel právneho úkonu. Ustanovenie § 39 OZ nehovorí nič o tom, že právny úkon môže byť neplatný pre rozpor s dobrými mravmi aj z dôvodu existencie určitých okolností, za ktorých bol právny úkon urobený. Odvolací súd a ani prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberali tým, či obsah alebo účel právnych úkonov je v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd by sa mal preto zaoberať právnou otázkou ,,či je možné konštatovať neplatnosť právneho úkonu

§ 39OZ na základe okolností, za ktorých bol právny úkon urobený?“ 20.

Dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či v prípade dovolateľom nastolenej právnej otázky, ide o takú otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

1. Napadnutým rozhodnutím odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o určení, že Vyhlásenie o ručiteľskom záväzku číslo W. z
2. decembra 2002, spísaného medzi žalovaným v 1/ ako veriteľom, žalovaným v 2/ ako dlžníkom a žalobcom ako ručiteľom, ako aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam číslom W. z
3. decembra 2002 uzavretá medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložcom, sú neplatné. Súd prvej inštancie poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu z
4. júna 2009 sp. zn. 3Obdo/11/2018 uviedol, že mal za preukázané, že žalovaný 2/ sledoval nečestný záujem voči žalobcovi, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že konanie žalovaného 2/ bolo voči žalobcovi účelové, keďže sa snažil získať úver za výhodnú úrokovú sadzbu, ktorej poskytnutie bolo časovo obmedzené a podmienené podpisom ručenia v prospech žalobcu podpísaním zmluvy o záložnom práve.
5. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na zásadu ekvity platnú aj v obchodnoprávnych záväzkoch, odvolací súd v prejednávanom prípade vzhliadol v konaní žalovaného 1/ porušenie zásady poctivého obchodného styku, a to v tom, že žalovaný 1/ predložil žalobcovi na podpis záložnú zmluvu, ako aj vyhlásenie o ručení za záväzok žalovaného 2/ bez toho, aby bol žalobca prítomný na rokovaní zmluvných strán o uzatvorení zmluvy o úvere, pričom z výpovedí jednotlivých svedkov je zrejmé, že bez ručenia majetkom žalobcu by žalovaný 1/ neposkytol úver žalovanému 2/. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné, aby žalobca bol informovaný o podmienkach poskytnutia a splácania úveru, nakoľko práve za jeho splatenie ručil svojím majetkom a za predpokladu, že by za žalovaného 2/ uhradil jeho dlh, vstúpil by žalobca do práv veriteľa. Vzhľadom na zákonnú úpravu § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka, je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, aby ručiteľovi bolo zrejmé, čo je predmetom ručenia a teda, aby bol prítomný pri kontraktačnom procese. V uvedenom prípade mal odvolací súd za to, že žalobca mal byť pri podpise dojednávaní zmluvných podmienok medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že títo samostatne rokovali a žalobca bol prítomný v sídle žalovaného 1/ až v deň podpisu zmluvy o úvere dňa
6. decembra 2002, avšak ani pri jej podpise nebol prítomný, jemu boli dokumenty predložené na podpis len na chodbe bez toho, že by žalovaný 1/ uviedol, čo vlastne predložil žalobcovi na podpis, teda uvedené nemožno považovať za postup pri uzatváraní zmluvy (záložná zmluva ako aj ručiteľské vyhlásenie), ktorý by zodpovedal zásade poctivého obchodného styku. Vzhľadom na uvedené a v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka by výkon práva žalovaného 1/ nepožíval právnu ochranu. Odvolací súd ďalej v bode
7. uviedol, že v prejednávanom prípade, zo strany žalovaného 1/ došlo pri konaní so žalobcom k porušeniu zásady poctivého obchodného styku, a to v spôsobe, akým došlo k uzatvoreniu záložnej zmluvy a podpísaniu ručiteľského vyhlásenia. Odvolací súd však konanie žalovaného 1/ posúdil nielen za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, ale aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keď rozpor s dobrými mravmi v konaní žalovaného 1/ videl odvolací súd v spôsobe, akým došlo k uzatváraniu právnych úkonov medzi žalovaným 1/ a žalobcom. V bode
8. uviedol, že odvolací súd sa stotožnil s výrokom napadnutého rozhodnutia ako s vecne správnym a na preukázanie jeho správnosti doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o skutočnosti, pre ktoré považuje vyhlásenie o ručiteľskom záväzku, ako aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretú medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložcom, za neplatné.
9. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Ním zadefinovaná právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP iba vtedy, ak by výsledok ich riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý došlo k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a určení, že vyhlásenie o ručiteľskom záväzku, ako aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uzavreté medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalobcom ako záložcom, sú neplatné. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dovolací súd v súvislosti s nastolenou otázkou, či je možné konštatovať neplatnosť právneho úkonu

§ 39

OZ na základe okolností, za ktorých bol právny úkon urobený poznamenáva, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo založené len na tejto dovolateľom nastolenej právnej otázke. Podľa obsahu dovolania, dovolateľ považoval za nesprávny záver odvolacieho súdu o neplatnosti - Vyhlásenia o ručiteľskom záväzku a Zmluvy o zriadení záložného práva

§ 39OZ, keďže predkontraktačný proces prebiehal v rozpore s dobrými mravmi.

Avšak dovolací súd je názoru, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí len doplnil rozhodnutie súdu prvej inštancie o dôvody neplatnosti týchto právnych úkonov reagujúc tak na odvolaciu argumentáciu žalovaného 1/ s tým, že sa stotožnil s prvoinštančným rozhodnutím o ich neplatnosti pre rozpor s poctivým obchodným stykom v zmysle § 265 Obchodného zákonníka a teda rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo výsledkom aplikácie, či interpretácie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, ale bolo výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Odvolací súd v rozhodnutí okrem iného uviedol, že vzhľadom na zásadu ekvity platnú aj v obchodnoprávnych záväzkoch, v prejednávanom prípade vzhliadol v konaní žalovaného 1/ porušenie zásady poctivého obchodného styku, a to v tom, že žalovaný 1/ predložil žalobcovi na podpis záložnú zmluvu, ako aj vyhlásenie o ručení za záväzok žalovaného 2/ bez toho, aby bol žalobca prítomný na rokovaní zmluvných strán o uzatvorení zmluvy o úvere, pričom z výpovedí jednotlivých svedkov je zrejmé, že bez ručenia majetkom žalobcu by žalovaný 1/ neposkytol úver žalovanému 2/. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné, aby žalobca bol informovaný o podmienkach poskytnutia a splácania úveru, nakoľko práve za jeho splatenie ručil svojím majetkom a za predpokladu, že by za žalovaného 2/ uhradil jeho dlh, vstúpil by žalobca do práv veriteľa. Vzhľadom na zákonnú úpravu § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka, je v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, aby ručiteľovi bolo zrejmé, čo je predmetom ručenia a teda, aby bol prítomný pri kontraktačnom procese. Napadnuté rozhodnutie ako aj prvoinštančné rozhodnutie sú výsledkom posudzovania dobrých mravov, zásady poctivého obchodného styku a zákazu zneužitia práva podľa viacerých ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Podľa dovolacieho súdu, otázku nastolenú dovolateľom nemožno považovať za vymedzenú zákonom predpokladaným spôsobom. Táto otázka zjavne nespĺňa charakteristické znaky právnej otázky, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že len od vyriešenia tejto právnej otázky rozhodnutie odvolacieho súdu v spore nezáviselo a jej vyriešenie dovolacím súdom by neovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej a právne postavenie žalovaného 1/ v spore (tzn. jej vyriešenie v kontexte vykonaného dokazovania nemôže priniesť zmenu záverov odvolacieho súdu a pre dovolateľa pozitívny výsledok v spore). Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Z tohto dôvodu nebol dovolateľom v tejto časti vymedzený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

1. Jednou z obligatórnych náležitostí dovolania je, že v ňom musí byť uvedené, v čom dovolateľ vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania; táto náležitosť je odlišná od dovolacieho dôvodu. Účel tejto požiadavky spočíva pritom v tom, aby sa dovolateľ ešte pred podaním dovolania zoznámil s relevantnou judikatúrou dovolacieho súdu, a aby po zoznámení sa s ňou zvážil, či také dovolanie má šancu na úspech.
2. To znamená, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, porovnaj § 432 ods. 2 CSP), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu činnosť súdov v civilnom konaní. Podľa toho je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania; mal by teda uviesť, ktorý z predpokladov vymedzených v § 421 ods. 1 CSP je naplnený a prečo. Povedané inými slovami, dovolateľ je povinný jasne a zrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací súd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo v čom je relevantná rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozporná, alebo v čom je potrebné relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu zmeniť, alebo či ide o právnu otázku dovolacím súdom doteraz nevyriešenú. Prípadne možno prípustnosť dovolania podľa okolností vymedziť i odkazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
3. Predpoklad prípustnosti dovolania žalovaného 1/ spočíval v tom, že mala byť posúdená doteraz neriešená právna otázka, čiže bola vymedzená iba vo vzťahu k neexistujúcej judikatúre dovolacieho súdu. Tento predpoklad však v žiadnom prípade neobstál (viď bod 23.), keď otázka nastolená žalovaným 1/ v dovolaní nemá v okolnostiach daného konania (a tohto dovolacieho konania) znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP; v dôsledku čoho prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva.
4. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Text, ktorý dovolateľ zadefinoval a označil za právnu otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je otázkou, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
5. Najvyšší súd v zmysle zhora uvedeného uzatvára, že dovolanie žalovaného 1/ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP neobsahuje dovolacie dôvody vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, preto ho v zmysle § 447 písm. f/ CSP odmietol.
6. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.