Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/147/2021 Identifikačné číslo spisu: 1209210636 Dátum vydania rozhodnutia: 25.05.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ján Šikuta Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 420písm.

f) C. s. p. žalobcovia namietali absenciu logického a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších inštancií, a v dôsledku toho ich nepreskúmateľnosť. Súdy nijako právne nekvalifikovali samotné konanie správnych orgánov, t. j. škodovú udalosť. Z ich rozhodnutí nie je zrejmé, či konanie správnych orgánov vôbec hodnotia ako nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie sa vyjadril iba k rušeniu neprávoplatných rozhodnutí stavebného úradu zo strany odvolacieho orgánu, ktoré nepovažoval za nesprávny úradný postup. Žalobcovia ďalej poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Cdo 60/2003, 4 Cdo 24/2004 a I. ÚS 121/2015), v zmysle ktorých sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna (zmätočná) činnosť orgánov verejnej moci a správy môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej nie je zrejmé, ako sa tento vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, či nároky uplatnené žalobcami považoval za premlčané, a ak áno, ktoré a v akom rozsahu. Odvolací súd sa v tejto otázke stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, avšak bližšie sa k nej nevyjadril. Súdy nižšej inštancie nevykonali ani analýzu jednotlivých čiastkových nárokov a o všetkých rozhodovali ako o celku, aplikujúc zdôvodnenie jedného z nárokov (nároku na odškodnenie za nemožnosť užívať nehnuteľnosť na rekreáciu) i na všetky ostatné. Žalobcovia od začiatku konania tvrdili, že nimi uplatňovaná majetková ujma spočívajúca v nákladoch potrebných na bránenie ich práv v konaniach o dodatočnom povolení/odstránení nepovolenej stavby vznikla len preto, že správne orgány viedli zmätočné a zdĺhavé (v trvaní 18 rokov) stavebné konanie, ktoré považujú za nesprávny úradný postup. Napriek uvedenému odvolací súd konštatoval, že všetky ich nároky vyvodzovali zo skutočnosti, že na susediacom pozemku začala činnosť drevovýroba. Odvolací súd následne konštatoval nedostatok príčinnej súvislosti, avšak z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme odvolací súd konštatoval, že ju žalobcovia uplatnili ako následok zásahu do ich vlastníckeho práva, čo sa opäť nezakladá na pravde. Navyše ide o nelogickú úvahu, keďže nemajetková ujma ani nesúvisí s majetkom. Uplatneným nárokom na náhradu majetkovej ujmy spočívajúcej v nákladoch potrebných na bránenie práv v iných správnych konaniach (osobitne pred orgánmi ochrany verejného zdravia v súvislosti s hlukom) vyvolaných nekonaním orgánov stavebného dohľadu pri porušovaní kolaudačného rozhodnutia sa súdy nijako nezaoberali. 3.2 Vo

§ 421ods.

1 písm. a) C. s. p. žalobcovia v dovolaní uviedli, že odvolací súd priamosť a bezprostrednosť kauzálneho vzťahu medzi následkom a príčinou rozšíril o atribút výlučnosti, čím sa odklonil od názoru dovolacieho súdu vyjadreného v jeho rozhodnutí z

1. mája 2018, sp. zn. 6 Cdo 6/
2. V zmysle citovaného rozhodnutia „protiprávny úkon (nezákonné rozhodnutie) nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vznik toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.“ Žalobcovia v dovolaní uviedli, že súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení príčin im vzniknutej ujmy, keď skonštatovali, že všetka majetková aj nemajetková ujma vznikla v dôsledku imisií hluku a prachu zo susedného pozemku. Odvolací súd tak pri svojom rozhodovaní nezohľadnil judikatúru dovolacieho súdu ohľadom tzv. kumulatívnej kauzality, čím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle citovaného ustanovenia C. s. p. 3.3 Vo

§ 421ods.

1 písm. b) C. s. p. žalobcovia namietali, že rozsudky súdov nižšej inštancie vychádzajú z nesprávneho právneho záveru, v zmysle ktorého mali žalobcovia svoje práva na pokojné užívanie majetku brániť civilnou žalobou voči vlastníkom susedných nehnuteľností podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvotným dôvodom iniciovania podnetov žalobcov na začatie správnych konaní bolo porušovanie právoplatného kolaudačného rozhodnutia pri užívaní stavby čističky odpadových vôd v ich susedstve, a nie porušovanie susedských práv. Uviedli, že v prípadoch, kedy sú neprimerané zásahy do vlastníckeho práva susedov spôsobené nezákonným užívaním stavby, a súčasne jej nezákonnou prestavbou umožňujúcou takéto nezákonné užívanie, môže takýto spor v zmysle ustanovení C. s. p. a stavebných predpisov riešiť výlučne stavebný úrad ako orgán štátneho stavebného dohľadu. Preto iniciovanie konaní pred stavebnými úradmi je podľa názoru žalobcov jediným zákonným prostriedkom nápravy takéhoto stavu a stavebné úrady majú (stavebným) zákonom danú právomoc takéto spory riešiť. Tým je zároveň vylúčené, aby tieto spory riešil všeobecný súd. Závery súdov nižšej inštancie preto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia kompetencií medzi stavebnou správou a súdmi. Zmyslom a účelom právnej úpravy územného konania je práve vyriešenie susedských sporov, ktoré vznikajú alebo môžu vznikať v súvislosti so stavebnou činnosťou. Obdobný charakter a účel má aj následný dohľad stavebných úradov nad dodržiavaním jeho rozhodnutí. Ak stavebné orgány sú tými orgánmi štátu, ktoré majú kompetenciu vo veci zjednať nápravu, je rovnako legitímne očakávať, že tak učinia v primeranej dobe a v zmysle zásad spravodlivého procesu. Otázka vymedzenia kompetencií medzi všeobecnými súdmi a stavebnými úradmi (resp. orgánmi stavebného dohľadu) nebola podľa názoru žalobcov riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Dovolaciemu súdu žalobcovia navrhli, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá sa stotožnila s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku. Dovolanie žalobcov a dôvody v ňom uvedené nie sú spôsobilé zvrátiť právny stav nastolený právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolanie žalobcov považuje za subjektívne a ovplyvnené neúspechom v konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za dostatočne odôvodnené a vo

§ 420písm.

1. f)C. s. p. tak dovolanie nie je prípustné. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
2. a)C. s. p., žalovaná poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júna 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009, v zmysle ktorého vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)C. s. p. žalovaná uviedla, že otázka kompetencie medzi všeobecnými súdmi a stavebnými úradmi vyplýva z právnych predpisov, a preto nie je potreba, aby ju vymedzoval dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti. K obsahovej stránke dovolania žalovaná uviedla, že medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou škodou neexistuje príčinná súvislosť ako podmienka priznania nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a poukázala pritom na časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sa zaoberajú touto otázkou. Žalovaná dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie ako neprípustné odmietol, resp. ako nedôvodné zamietol. 5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podali strany sporu, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) a v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 6. Najvyšší súd ako súd dovolací po preskúmaní veci v zmysle ustanovení § 438 a nasl. C. s. p. dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné. 7. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (por. napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. 8. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. 9. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka (strany) na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 10. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 11. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 12. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia ustanovených zákonom, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné. 13. Rozhodnutie súdu môže byť za určitých okolností nezákonné (protiústavné) aj z toho dôvodu, že podáva nepresný alebo nezrozumiteľný výklad zákonného práva, pretože len náležité, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce z ústavy. Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a odôvodnenej právnej argumentácie nastávajú podobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti či nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré je v rozpore so zásadami spravodlivého procesu tak, ako sú deklarované v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 14. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré C. s. p. kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal. Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej správnosti. Pre presvedčivosť súdneho rozhodnutia je kľúčové, aby súdy reagovali na substantívne argumenty a námietky strán sporu a aby vysvetlili, prečo ich neprijali. 15. V preskúmavanej veci došlo podľa názoru dovolacieho súdu postupom súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia § 420 písm.
4. f)C. s. p. Táto vada spočíva v zmätočnosti a vnútornej rozpornosti rozhodnutí súdov nižšej inštancie. V prvom rade sa súd prvej inštancie a ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s otázkou premlčania nárokov žalobcov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že žalovanou vznesenú námietku premlčania z dôvodu, že žalobcovia podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom viac ako tri roky pred podaním žiadosti, posúdil ako dôvodnú v zmysle § 22 zákona č. 58/1969 Zb., avšak bližšie sa k nej v rozhodnutí nevyjadril. Nie je potom z jeho rozhodnutia zrejmé, ktorý zo žalobcami uplatnených nárokov je potrebné považovať za premlčaný a v akom rozsahu. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že ako irelevantné posúdil námietky žalobcov týkajúce sa námietky premlčania. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie riadne sa vysporiadať s námietkou premlčania vznesenou žalovanou a vymedziť, ktoré z nárokov žalobcov je potrebné považovať za premlčané a v akom rozsahu. 16. V rozhodnutiach súdov nižšej inštancie ďalej absentuje analýza jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, t. j. vymedzenie, ktoré konanie orgánov verejnej moci súdy považovali za nesprávny úradný postup, existencia a prípadná výška škody, ktorá žalobcom vznikla a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti bude za účelom riadneho odôvodnenia rozhodnutia potrebné zo strany súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie, z ktorého jasne vyplynie, či postupom správnych orgánov v prejednávanej veci (ne)došlo k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup zasahujúci do práv a právom chránených záujmov žalobcov. V prípade, ak bude za uvedeným účelom potrebné pripojiť administratívne spisy, súd prvej inštancie tak bude povinný urobiť. Až po ustálení otázky prípadnej (ne)existencie nesprávneho úradného postupu bude potrebné venovať sa otázke vzniku škody na strane žalobcov a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, a to vo vzťahu ku každému z nárokov uplatnených žalobcami. Súdy nižšej inštancie zmätočne rozhodovali o všetkých nárokoch žalobcov ako o celku a aplikovali zdôvodnenie jedného z nárokov (nároku na odškodnenie za nemožnosť užívať nehnuteľnosť na rekreáciu) na všetky ostatné. Žalobcovia pritom tvrdili vznik majetkovej ujmy na ich strane aj v dôsledku nákladov potrebných na bránenie ich práv v konaniach pred správnymi orgánmi, ktoré považovali za nesprávny úradný postup, ako z iných dôvodov. Ak sa aj súdy vo svojich rozhodnutiach venovali niektorým z nárokov uplatnených žalobcami, chýba v ich rozhodnutiach analýza týchto nárokov v štruktúre, akú predpokladá právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. Súdy nižšej inštancie zhodne uvádzajú, že žalobcom nevznikla škoda, resp. nevznikla im v uplatnenej výške, a že nie je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom úplne absentuje analýza naplnenia prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je nesprávny úradný postup. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie riadne sa vysporiadať s jednotlivými nárokmi uplatnenými žalobcami z hľadiska naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci a svoje rozhodnutie v tomto smere riadne odôvodniť. 17. Najvyšší súd považuje rozhodnutia súdov nižšej inštancie za nedostatočne odôvodnené a zmätočné aj vo vzťahu k otázke náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, ich tvrdenie o spolupráci stavebníka a stavebného úradu je subjektívnym tvrdením a žalobcovia nepreukázali, že by utrpeli ujmu v nemajetkovej sfére. Žalobcovia si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovali aj za obdobie, v ktorom bol účinný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý takýto inštitút neupravoval. Nebolo preukázané, že by existovala príčinná súvislosť medzi žalobcami tvrdenou nemajetkovou ujmou a konaním správnych orgánov v danej veci. Odvolací súd uviedol, že „nie je daná ani príčinná súvislosť medzi žalobcami tvrdenou vzniknutou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, keďže náhradu nemajetkovej ujmy si žalobcovia uplatňovali tiež ako následok zásahu do ich vlastníckeho práva spočívajúceho v neprimeranom obťažovaní imisiami.“ Dovolací súd konštatuje, že takéto konštatovanie bez bližšieho vysvetlenia nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a zároveň ani nepokrýva skutočnosti tvrdené žalobcami. Žalobcovia uplatňovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s tvrdeným zmätočným konaním, nečinnosťou a prieťahmi správnych orgánov, ktoré mali negatívne zasiahnuť do ich súkromného života, t. j. do ich nemajetkovej sféry. Týmito podstatnými skutočnosťami sa súdy vôbec nezaoberali, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vôbec nebolo ustálené, či vôbec a ktoré konanie správnych orgánov je potrebné považovať za nesprávny úradný postup. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie riadne odôvodniť aj rozhodnutie o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, a to prípadne aj doplnením dokazovania v tomto smere. Konštatovanie, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nie je daná príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom bez bližšieho uvedenia okolností, ktoré by takéto závery odôvodňovali, nemožno považovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia. 18. Riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako ani rozsudok súdu prvej inštancie, nespĺňajú. 19. Súd prvej inštancie sa preto bude musieť v ďalšom konaní vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Je dôležité, aby súd prvej inštancie odôvodnil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k vysloveným právnym záverom. 20. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm.
5. f)C. s. p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 449 ods. 1, 2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami. 21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.