Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/260/2021 Identifikačné číslo spisu: 5717208109 Dátum vydania rozhodnutia: 25.10.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5717208109.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobkyne: Z. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ď. č. XX, zastúpená procesným opatrovníkom N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ď. č. XX a splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou so sídlom Martin, ul. A. Kmeťa č. 10511/17, IČO: 42 216 541, proti žalovaným: 1/ I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.Č. U., ul. H. č. XXX/X, 2/ V.. Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. H., ul. N. č. X, 3/ I.. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. H., ul. N. č. X, žalovaní 2/ a 3/ zastúpení splnomocneným zástupcom AK GRUBER, s.r.o., so sídlom Janka Kráľa č. 3, Banská Bystrica, IČO: 51 243 814, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 10 C 21/2017, o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 17/2021-429 zo dňa 28. mája 2021, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalobkyňa má právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Martin (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10 C 21/2017-308 zo dňa 23.05.2019 určil, že vlastníkom trojizbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí vo vchode č. X bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici W. v I., postaveného na parcele KN-C číslo 1885/14 vo výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku vo výške 6697/362830, evidovaného Okresným úradom Martin, odborom katastrálnym, na LV č. XXXX kat. územie: I. a parcely KN-C číslo 1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu na pozemku predstavuje 6697/362830 pod stavbou bytového domu súpisné číslo XXXX, evidovaného na LV č. XXXX kat. územie I., je žalobkyňa (výrok I.). Žalobkyňa má proti žalovaným 1/ až 3/ povinným spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). Štát má proti žalovaným 1/ až 3/ povinným spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). O výške náhrady trov konania žalobkyne a štátu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok IV.). 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou podanou na súd dňa 18.05.2017 sa žalobkyňa proti žalovaným 1/ - 3/ domáhala určenia, že je vlastníčkou 3-izbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na prízemí vo vchode č. X bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici W. v I., postaveného na parcele KN-C číslo 1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku vo výške 6697/361830, evidovaného Okresným úradom Martin, odborom katastrálnym, na LV č. XXXX kat. územie: I. a parcely KN-C číslo 1885/14 o výmere 543 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, veľkosť spoluvlastníckeho podielu na pozemku predstavuje 6697/361830 pod stavbou bytového domu súpisné číslo XXXX, evidovaného na LV č. XXXX kat. územie: I. (ďalej „sporného bytu“). Súčasne proti žalovaným 1/ - 3/ požadovala náhradu trov konania. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 37 ods. 1 a § 38 Občianskeho zákonníka a uviedla, že sa domnieva, že v čase podpisu darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 13.08.2009, ktorou darovala sporný byt žalovanému 1/ nebola schopná posúdiť jej obsah a súčasne posúdiť následky svojho konania. Samostatným dôvodom pre neplatnosť právneho úkonu je aj jeho rozpor s dobrými mravmi, pretože nezodpovedá právnym zásadám alebo spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ žiadali žalobu žalobkyne zamietnuť. 3. Vychádzajúc z citovaných ustanovení (§ 137 písm. c/ zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“, § 123, § 38 ods. 1, 2, § 39) Občianskeho zákonníka súd dospel po vykonanom dokazovaní k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne je dôvodná, a to vo vzťahu k všetkých trom žalovaným. Predovšetkým žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení toho, čoho sa domáhala, teda na určení svojho vlastníckeho práva nielen vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, ktorí sú momentálne na listoch vlastníctva zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci sporného bytu, ale aj vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý pri uzavretí darovacej zmluvy v prospech žalobkyne zriadil vecné bremeno, teda právo doživotného užívania sporného bytu. Vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobkyňa touto žalobou vyriešila spornú otázku spočívajúcu v tom, že jej užívacie právo k predmetnému bytu sa odvíja od práva vlastníckeho a nie od práva vecného bremena, ktoré v dôsledku neplatne uzavretej darovacej zmluvy žalovaným 1/ v jej prospech platne zriadiť nemohol a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ žalobkyňa podaním určovacej žaloby vyriešila spornú otázku vlastníckeho práva, ak zápis v katastri nehnuteľností svedčí pre vlastnícke právo žalovaných. Podľa presvedčenia súdu bez takéhoto určenia nebolo by možné v katastri nehnuteľností vykonať zápis vlastníckych práv v prospech žalobkyne a výmaz existujúceho vecného bremena zriadeného v prospech žalobkyne žalovaným 1/. Teda žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení toho, čoho sa domáhala, čo bol základný predpoklad preto, aby mohol jej určovacej žalobe vyhovieť. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd dospel k presvedčeniu, že darovacia zmluva, ktorú žalobkyňa uzavrela dňa 13.08.2009 so žalovaným 1/ a zmluva o zriadení vecného bremena vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N 160/2009, NZ 27239/2009 dňa 13.08.2009, je absolútne neplatnou zmluvou, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny úkon vykonala v duševnej poruche, ktorá ju robila na takýto úkon neschopnou. Situácia na strane žalobkyne a neschopnosť urobiť právny úkon v r. 2009 boli preukázané znaleckým posudkom, podľa ktorého žalobkyňa aj v r. 2009, teda v čase podpisovania spornej darovacej zmluvy trpela forenzne významnou duševnou poruchou, a to ľahkou duševnou zaostalosťou (ľahkou mentálnou retardáciou), ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. Bolo to z dôvodu, že v posudzovanom období, ale aj mimo neho, bola schopnosť žalobkyne v oblasti spoločenských, právnych i majetkových vzťahov výrazne obmedzená na podklade trvalého zníženia mentálnych schopností. Významne bola znížená aj jej schopnosť posúdenia dlhodobejších konsekvencií konania, racionálneho zvažovania možných rizík konania. Konala nepremyslene pod vplyvom druhých osôb, nakoľko bola ľahko ovplyvniteľná a teda aj manipulovateľná. Podľa presvedčenia súdu preto darovacia zmluva spísaná vo forme notárskej zápisnice je neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za takýchto okolností potom je nutné vyvodiť záver, že žalovaný 1/ nemohol platne zriadiť ani vecné bremeno v prospech žalobkyne, a preto toto nemôže byť zapísané v katastri nehnuteľností, ale na druhej strane nemohol ani platne nadobudnúť a previesť vlastnícke práva k predmetnému bytu na žalovaných 2/ a 3/ kúpnou zmluvou uzavretou dňa 24.06.2016, ktorej vklad bol povolený podľa zápisov na listoch vlastníctva pod V 3433/16 dňa 22.08.2016. Pokiaľ žalovaní 2/ a 3/ argumentovali a navrhli súdu dokazovanie ohľadne ich dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporného bytu a poukazovali aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, súd uviedol, že sa nestotožnil predovšetkým so závermi, ktoré vyslovil Ústavný súd SR, vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu v prejednávanej veci boli v inom právnom postavení a okolnosti prípadu boli iné než vo veci, ktorú tento prejednával. Okresný súd predovšetkým vychádzal zo skutočností, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo žalujúcej strane preukázať, že by žalovaný 1/ úmyselne zneužil postavenie žalobkyne, jej rozumovú nedostatočnosť a duševnú poruchu a za pomoci svojej matky zmanipuloval žalobkyňu do tej miery, aby s ním uzavrela darovaciu zmluvu. Z výpovedí, či už žalovaného 1/ alebo svedkyne F. U., nadobudol presvedčenie, že v roku 2009 krátko po smrti druha žalobkyne mali snahu práve prevodom bytu na žalovaného 1/ žalobkyňu ochrániť pred zneužitím inými tretími osobami, ktoré by vo vzťahu k tejto nekonali dobromyseľne. Tieto tvrdenia sa žalujúcej strane vyvrátiť nepodarilo. Súd bol však toho presvedčenia, že žalovaný 1/ podcenil rozumovú situáciu žalobkyne a mal sa viac zaoberať skutočnosťou, či žalobkyňa práve v duševnom stave (v ktorom sa nachádza od malička podľa vyjadrenia psychiatra), je schopná platne uzatvoriť zmluvu. Ani u žalovaných 2/ a 3/ súd nemal preukázané, že by neboli dobromyseľnými nadobúdateľmi od žalovaného 1/, najmä ak nadobúdali byt 7 rokov potom, čo ho nadobudol žalovaný 1/. Je zrejmé, že žalovaní 2/ a 3/ nemohli, keďže žalobkyňu nikdy pred uzavretím zmluvy a ani pred vznikom súdneho sporu nevideli, posúdiť jej duševný stav a mať vedomosť o tom, že konala v duševnej poruche, na druhej strane aj napriek tomu, že u nich nebolo preukázané, že by nekonali dobromyseľne a bez presvedčenia, že uzatvárajú platnú kúpnu zmluvu so žalovaným 1/, a teda nebolo preukázané, že by neboli dobromyseľnými nadobúdateľmi od žalovaného 1/, bola táto skutočnosť pre konajúci súd irelevantná, a to vzhľadom na stav, v ktorom žalobkyňa uzatvárala darovaciu zmluvu so žalovaným 1/. V tejto súvislosti podľa súdu nebolo možné opomenúť, že žalobkyňa konala v duševnej poruche v roku 2009, ktorá ju robila nespôsobilou na uzatváranie tak vážnej zmluvy, ako je zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu. Nebola schopná podľa vyjadrenia znalca posúdiť dlhodobejšie konsekvencie svojho konania, racionálne zvážiť riziká svojho konania, konať premyslene bez ovplyvnenia druhých osôb a bez manipulácie. Nebola schopná operovať s pojmami a predstavami, podliehala vplyvu okolia a ľahko sa mohla stať obeťou zneužitia. Podľa presvedčenia súdu preto nemohla posúdiť následky svojho konania, ani právne následky svojho právneho úkonu, ktorý pred notárom urobila. Za nutné považoval súd uvedomiť si, že žalobkyňa v roku 2009 ani po súčasnosť, nemala zákonného zástupcu a nemala osobu, ktorá by „strážila“ jej právne záležitosti. Aj v dôsledku tejto skutočnosti urobila úkon, ktorým po svojej smrti vylúčila z užívania sporného bytu svoje dve deti, na ňu odkázané a túto skutočnosť si následne uvedomila až po upozornení tretích osôb. Žalobkyňa bola slabšou zmluvnou stranou a práve vzhľadom na jej duševnú a rozumovú vyspelosť si zasluhovala dôslednú súdnu ochranu. Žalobkyňa od malička po súčasnosť, vzhľadom na svoj zdravotný hendikep, nebola schopná byť „bdelým“ vlastníkom a prevodcom vlastníckeho práva. Súd preto nemohol pripustiť, aby povýšil ochranu žalovaných 2/ a 3/ ako dobromyseľných nadobúdateľov na základe princípu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva pred ochranou duševne chorej osoby, ktorá bola k uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná svojím okolím, aj keď súd tomuto okoliu nevyčíta zlý úmysel, pretože nesporne preukázaný nebol. Za predpokladu, že by sa rozhodnutia súdov v budúcnosti mali vyvíjať v obdobných prípadoch tak, že by boli povýšené práva a ochrana dobromyseľných nadobúdateľov pred právami duševne chorých prevodcov vlastníckych práv ako pôvodných vlastníkov, otvoril by sa obrovský priestor pre špekulácie v oblasti prevodov nehnuteľností a zneužívanie duševne chorých vlastníkov, nakoľko práve duševne choré osoby, ktoré možno pre nezáujem okolia, alebo aj pre skutočnosť, že o ich chorobe okolie nevie, nemusia byť obmedzené spôsobilosti na právne úkony a nad ich právami nebdie súdom ustanovený opatrovník ako ich zákonný zástupca. Za predpokladu, že by v takýchto prípadoch boli chránení dobromyseľní nadobúdatelia, strácajú potom aj opodstatnenie ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní ako o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovenej vydržacej doby v prípade dobromyseľnej držby. Súd preto svojím rozhodnutím poskytol ochranu vlastníckemu právu duševne chorej žalobkyne - pôvodnej prevodkyni vlastníckeho práva k spornému bytu a žalobe vyhovel v celom rozsahu. Vychádzal zo záverov, že žalobkyňa konajúca v duševnej poruche nemohla platne previesť vlastnícke práva na žalovaného 1/ a ten ako nevlastník nemohol platne previesť vlastnícke právo na žalovaných 2/ a 3/. 3.1. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní proti žalovaným 1/ - 3/ plne úspešná, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Na základe odvolania žalovaných v rade 2/ a 3/ Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému 1/ zostal nedotknutý. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovaným 2/ a 3/ povinným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 5. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie nutné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a zdieľa aj jeho správny právny záver, ktorým žalobe žalobkyne vyhovel. 6. Žalovaní 2/ a 3/ v odvolaní nesúhlasili so záverom súdu, že uvedená zmluva je absolútne neplatnou v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny úkon vykonala v duševnej poruche, ktorá ju robila na takýto úkon neschopnou. V zmysle námietok voči znaleckému posudku zotrvávali na svojom presvedčení, že ani súdny znalec z príslušného odboru nemôže jednoznačne a kategoricky zhodnotiť psychiatrický zdravotný stav osoby spätne 9 rokov dozadu, pokiaľ táto osoba nebola v danom čase (v roku 2009) v zdravotnej opatere lekára - psychiatra, pokiaľ zdravotné záznamy týkajúce sa psychiatrického zdravotného stavu tejto osoby sú k dispozícii až od roku 2014. Odvolací súd zhodne s okresným súdom sa oboznámil so znaleckým posudkom I.. N. H., znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria a z tohto mal preukázané, že žalobkyňa aj v čase, keď podpisovala darovaciu zmluvu vyhotovenú formou Notárskej zápisnice N 160/2009, NZ 27239/2009 zo dňa 13.08.2009 trpela forenzne významnou duševnou poruchou, a to ľahkou duševnou zaostalosťou (ľahkou mentálnou retardáciou), ktorá ju robila na tento úkon nespôsobilou. Bolo to z dôvodu, že v posudzovanom období, ale aj mimo neho, bola schopnosť žalobkyne v oblasti spoločenských, právnych i majetkových vzťahov výrazne obmedzená na podklade trvalého zníženia mentálnych schopností. Významne bola znížená aj jej schopnosť posúdenia dlhodobejších konsekvencií konania, racionálneho zvažovania možných rizík konania. Konala nepremyslene pod vplyvom druhých osôb, nakoľko bola ľahko ovplyvniteľná a teda aj manipulovateľná. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že analýzou zdravotnej dokumentácie ako aj záznamov ambulantného psychiatra (I.. J. Q.) bola u skúmanej osoby zistená prítomnosť forenzne významného duševného ochorenia, ide o ľahkú duševnú zaostalosť, v staršej terminológii označovanú ako Ľahká mentálna retardácia a to stredne ťažké pásmo. Daná diagnóza bola opakovane potvrdená psychometrickými technikami v priebehu psychologických vyšetrení a bola aj odlíšená od dementného procesu. Ľahká duševná zaostalosť (mentálna retardácia) je globálna porucha, ktorá postihuje nielen intelekt, ale všetky psychické funkcie, vrátane osobnosti jedinca. Charakterizuje ju neschopnosť dosiahnuť veku zodpovedajúci stupeň intelektového vývoja. Intelekt je súbor schopností, ktoré umožňujú pohotovo a adekvátne reagovať na zmeny prostredia, riešiť nové problémy a nové situácie. Duševnú zaostalosť (mentálnu retardáciu) možno diagnostikovať iba v prípade, ak sa porucha intelektu objaví do 2. roku života, inak sa jedná o proces demencie. Príčinou poruchy vývoja psychických funkcií sú najčastejšie faktory genetické (vrodené). Znalkyňa mala možnosť oboznámiť sa aj s výsluchom I.. J. Q., lekárkou psychiatrickej ambulancie, u ktorej je žalobkyňa dlhodobo sledovaná a liečená. Táto tiež uviedla, že žalobkyňa trpí mentálnou retardáciou od narodenia, to znamená, že v tomto prípade mentálna retardácia je duševnou poruchou, ktorou trpí pacient od narodenia a s vekom, najmä teda v starobe sa tieto prejavy tohto ochorenia prehlbujú. Žalobkyňa trpí tým typom mentálnej retardácie, ktorá je dedičná, preto ak sa u jej detí takisto vyskytla mentálna retardácia, svedčí to o tom závere. Vzhľadom na uvedené bol záver znalkyne (vychádzajúci z obsahu spisu, oboznámenia sa so zdravotnou dokumentáciou a vyšetrením) ohľadom duševného ochorenia žalobkyne ku dňu urobenia právneho úkonu jednoznačný a bez pochýb. Podľa názoru odvolacieho súdu podala znalkyňa v znaleckom posudku na položené otázky dostatočné odpovede. Napokon pri výsluchu pred okresným súdom dňa 23.05.2019 jej nebola zo strany žalovaných 2/ a 3/, ktorí podali námietky voči znaleckému posudku (č. l. 188 spisu), položená žiadna otázka. V neposlednom rade možno v súvislosti so zdravotným stavom žalobkyne pred uzavretím darovacej zmluvy poukázať aj na ňou k žalobe predložený znalecký posudok vypracovávaný v súvislosti s návrhom zo dňa 20.01.1988 na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony jej dcéry I. Š., v ktorom sa ohľadom objektívnej anamnézy od žalobkyne uvádza: Pozn.: Referentka je simplexná, so sníženým intelektom, kontakt s ňou je obtiažny, niektoré údaje sú nespoľahlivé. 6.1. Ďalej podľa žalovaných 2/ a 3/ je záver znalkyne aj v rozpore s výpoveďou I.. J. Q., ktorá na pojednávaní dňa 17.01.2018 uviedla, že pokiaľ by žalobkyni bol náležite vysvetlený obsah, účel a dopad právneho úkonu (darovania), tak by táto bola schopná tieto okolnosti pochopiť. V tejto súvislosti poukazovali na ich návrh na vypočutie N.. D. Š., notárskej kandidátky, ktorá bola osobne prítomná pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice na notárskom úrade JUDr. Mariána Mikla v Martine, ktorý súd odmietol vykonať, čím boli ukrátení na svojich procesných právach, pričom sa súd žiadnym spôsobom s uvedeným v napadnutom rozsudku nevysporiadal. K uvedenému odvolací súd v prvom rade uvádza, že I.. J. Q. pri výsluchu uviedla: „Ja neviem, do akej miery bol obsah darovacej zmluvy, jej následky, ktoré sú spojené s tým žalobkyni vysvetlené, pretože aj keď takéto vysvetlenia sú notármi poskytované alebo právnikmi pri uzatváraní teda takýchto zmlúv, tak často aj priemerne inteligentný človek nepochopí na prvé počutie obsah a zmysel takej zmluvy. Preto som si istá že, pokiaľ pani Š. (žalobkyni - poznámky odvolacieho súdu) bol vysvetľovaný obsah darovacej zmluvy spôsobom ako bežnému klientovi, tak ho určite nepochopila, ani jeho následky“. Naviac táto uviedla: „Pani Š. (žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu) je schopná urobiť len veľmi jednoduché úkony, zložitejšie úkony, napr. právne úkony si myslím, že schopná nie je robiť, pretože aj keď sa jej niečo vysvetlí, ona nie je schopná pochopiť všetky dôsledky takýchto úkonov a myslím, že z hľadiska jej postihnutia by prichádzalo do úvahy aj obmedzenie spôsobilosti na právne úkony“. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by podľa I.. J. Q. bola žalobkyňa po náležitom vysvetlení právneho úkonu schopná tento pochopiť a to najmä nie jeho následky. Preto záver znalkyne nie je v rozpore s jej výpoveďou. Na tomto miesto odvolací súd zdôrazňuje, že len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 95/2012 zo dňa 23.01.2013 alebo sp. zn. 6 Cdo 248/2012 zo dňa 15.04.2013); svoje rozhodnutie o prípadnom nevykonaní navrhnutých dôkazov je však okresný súd povinný v rozhodnutí stručne odôvodniť. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 17.01.2018 vyplýva, že okresný súd sa návrhom na vypočutie N.. D. Š. zaoberal a nepripustil ho. Za rozhodujúcu totiž považoval otázku, či aj pri náležitom oboznámení sa s obsahom právneho úkonu (čo by svedkyňa zrejme potvrdila) duševný stav žalobkyne umožnil pochopiť jeho obsah, právne následky, teda či rozpoznávacia schopnosť žalobkyne nebola narušená psychickou poruchou do tej miery, že nebola schopná takýto úkon uzavrieť a za predpokladu, že ošetrujúca psychiatrička žalobkyne konštatuje u žalobkyne vrodenú duševnú poruchu. Preto okresný súd za rozhodujúci považoval dôkazný prostriedok predstavujúci nariadenie znaleckého dokazovania. Za tohto stavu ani odvolací súd nevidel dôvod na vypočutie navrhnutej svedkyne. 6.2. Na námietku žalovaných 2/ a 3/ v odvolaní predstavujúcu nezaoberanie sa otázkou spôsobu nadobudnutia sporného bytu do vlastníctva žalobkyne, odvolací súd neprihliadol. Nielenže túto okolnosť ničím nepreukázali ale považoval ju pre právne posúdenie sporu za právne bezvýznamnú. 6.3. K námietke žalovaných 2/ a 3/ ohľadom okolností súvisiacich s uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy (s iniciatívou prišla sama žalobkyňa, ktorá navrhla darovanie a až na základe toho sa žalobkyňa dohodla s matkou žalovaného 1/, že byt žalobkyňa daruje jej synovi s tým, že budú zachované všetky užívacie práva žalobkyne a že žalobkyni bude poskytnutá opatera), z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa chápala podstatu a právne dôsledky darovania a k darovaniu bytu nemohla byť žalovaným, resp. jeho matkou zmanipulovaná, odvolací súd uvádza, že uvedené naopak svedčí o tom, že bola ľahko ovplyvniteľná. 6.4. Napokon žalovaní 2/ a 3/ považovali za nesprávne ako okresný súd vyhodnotil právnu situáciu v súvislosti s ich uplatnenou obranou domáhajúcou sa právnej ochrany ako dobromyseľných nadobúdateľov a ktorých právo by malo byť silnejšie v tomto prípade ako právo prevodcu - žalobkyne. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje a osvojuje si záver okresného súdu, ktorý nemohol pripustiť, aby povýšil ochranu žalovaných 2/ a 3/ ako dobromyseľných nadobúdateľov na základe princípu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov vlastníckeho práva pred ochranou duševnej chorej osoby, ktorá bola k uzavretiu absolútne neplatného právneho úkonu v podstate zmanipulovaná svojím okolím. Považoval preto za správne, keď poskytol ochranu jej vlastníckemu právu ako pôvodnej prevodkyni vlastníckeho práva k spornému bytu. Nestotožnil sa so žalovanými 2/ a 3/ v tom, že by bolo odmietnutie záverov Ústavného súdu SR zo strany súdu v napadnutom rozsudku bez relevantného zdôvodnenia. 6.5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. 7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 2/ a 3/. Žalovaní uviedli, že sa nestotožňujú s právnym posúdením súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a ich rozhodnutia považujú za nesprávne a nezákonné. Žalovaní považovali z hľadiska posúdenia správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rámci subsumovania pod jednotlivé dovolacie dôvody za rozhodujúce vyriešenie zásadných skutkových a právnych otázok, týkajúcich sa súdenej veci: 1. Možnosť prelomenia zásady nem plus iuris v súvislosti s poskytnutím právnej ochrany žalovaným v rade 2/ a 3/ ako dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti od prípadného nevlastníka. 2. Posúdenie, či žalobkyňa bola spôsobilá prijať dar od svojho druha, a tak nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktoré súd v napadnutom rozhodnutí určil. 3. Posúdenie, či vykonané dokazovanie vzhľadom na procesné návrhy žalovaných v rade 2/ a 3/ postačuje na konštatovanie, že žalobkyňa ku dňu urobenia právneho úkonu - darovacej zmluvy v roku 2009 trpela takou duševnou poruchou, ktorá ju učinila nespôsobilou na takýto právny úkon. 7.1. K prvému dôvodu: Za predpokladu, že by došlo k ustáleniu právneho záveru, že darovacia zmluva, ktorú žalovaná uzavrela v roku 2009 so žalovaným 1/ vo forme notárskej zápisnice zo dňa 13.08.2009 je absolútne neplatnou zmluvou, a to v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa tento právny názor vykonala v duševnej poruche, ktorá ju urobila na takýto úkon neschopnou, je kardinálnou otázkou posúdenie vzájomnej právnej pozície žalobkyne ako osoby, konajúcej v duševnej poruche pri uzatváraní darovacej zmluvy, ktorou obdarovala žalovaného 1/ a právnej pozície žalovaných 2/ a 3/, ktorí na základe kúpnej zmluvy nadobudli v dobrej viere predmetnú nehnuteľnosť od predávajúceho - žalovaného 1/, ako vlastníka evidovaného na príslušnom liste vlastníctva. K otázke posúdenia dobromyseľnosti, žalovaných 2/ a 3/ zaujal stanovisko už súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ nekonali dobromyseľne a bez presvedčenia, že neuzatvárajú platnú kúpnu zmluvu, najmä ak nadobúdali predmetný byt sedem rokov po tom, čo ho nadobudol žalovaný 1/ od žalobkyne. 7.2. Ďalej súd konštatoval, že žalovaní 2/ a 3/ nemohli posúdiť duševný stav žalobkyne a nemohli mať vedomosť o tom, že žalobkyňa koná v duševnej poruche. Naviac žalovaných 2/ a 3/ v ich dobromyseľnosti umocňoval fakt, že darovacia zmluva, ktorou mala žalobkyňa previesť právo na žalovaného 1/ bola uzatvorená vo forme notárskej zápisnice na renomovanom notárskom úrade. Je teda možné konštatovať, že tak ako súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd považoval žalovaných 2/ a 3/ za dobromyseľných nadobúdateľov. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 3/ namietajú spôsob, akým súd prvej inštancie odignoroval konštatovanie o dobromyseľnosti žalovaných 2/ a 3/, keď vyslovil, že okolnosť dobromyseľnosti žalovaných 2/ a 3/ považuje za irelevantnú, vzhľadom na stav, v ktorom žalobkyňa uzatvárala darovaciu zmluvu so žalovaným 1/. Názor súdu, keď uprednostní ochranu pôvodného vlastníka a to aj z dôvodu jeho nepriaznivého psychického zdravotného stavu pred ochranou dobromyseľného nadobúdateľa je nesprávny, neudržateľný a je v rozpore s aktuálnymi právnymi tendenciami a právne relevantnou judikatúrou. Poukázal na to, že princíp dobrej viery, chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobúdal v dobrej viere, musí byť poskytovaná ochrana, nakoľko v opačnom prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. 7.3. Žalovaní 2/ a 3/ vnímajú nejednotnosť v právnej praxi Slovenskej republiky týkajúcej sa uplatňovania zásady nemo plus iuris a jej prelomenia v prospech dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva od nevlastníka. Je známa názorová nejednotnosť pri posudzovaní tejto otázky a to najmä v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR oproti rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. 7.4. V konaní poukázali aj na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý prezentuje tendencie z hľadiska uplatnenia princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa, pričom dochádza k prelomeniu princípu nemo plus iuris. Odmietnutie záverov tohto rozhodnutia zo strany súdu bez relevantného zdôvodnenia, len zo strohým konštatovaním, že strany sporu v prejednávanej veci okresného súdu boli v inom právnom postavení a okolnosti prípadu boli iné, než vo veci prejednávanej Ústavným súdom SR neobstojí, je nesprávne a arbitrárne. V danej veci žalovaní 2/ a 3/ poukázali na rad ďalších rozhodnutí - nálezov Ústavného súdu SR, a to najmä na nález I. ÚS 151/016, I. ÚS 460/2017, v ktorých ústavný súd jednoznačne vyslovil právny názor v prospech dobromyseľného nadobúdateľa veci, ktorý nadobudol nehnuteľný majetok s dôverou v materiálnu publicitu zápisu v katastri nehnuteľnosti. 7.5. Z hľadiska rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sú žalovaní 2/ a 3/ vedomí donedávna nejednotnosti rozhodnutia NSSR. Poukazujú na rozhodnutia NS SR, kde najvyšší súd vyslovil názor, že ochranu skutočného vlastníctva, zaručovanú zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než má sám, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (uznesenie NS SR 6 Cdo/71/2011). V prípade žalovaných 2/ a 3/ takáto pochybnosť vylúčená bola. 7.6. Žalovaným 2/ a 3/ je známa skutočnosť, že Najvyšší súd SR rozhodol vo veci 1 VObdo 2/2020, ktorým vyslovil názor, ktorý svedčí v neprospech žalovaných 2 /a 3/. Napriek uvedenému žalovaní 2/ a 3/ trvajú na tom, že je daný dovolací dôvod a tým daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/, resp. aj a/ CSP. Poukazujú pri tom najmä na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. Ďalej poukázali na vývoj rozhodovacej praxe v rámci danej problematiky, aj najvyšších súdnych autorít Českej republiky. Je známe, že napokon Veľký senát Najvyššieho súdu Českej republiky rozsudkom sp. zn. 31 Cdo 353/2016 zo dňa 09.03.2016 podriadil právnemu názoru Ústavného súdu ČR, ktorý dlhodobo judikoval právny názor, že aj podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľnosti. S účinnosťou od 01.04.2014 bola táto otázka jednoznačne vyriešená legislatívne v novom občianskom zákonníku platnom na území Českej republiky v § 984 ods. 1. Poukázali na to, že česká právna prax a taktiež vývoj slovenskej a českej právnej úpravy vychádza z rovnakých, totožných prameňov práva a historických súvislostí, a teda rozhodnutia najvyšších súdnych inštitúcií Českej republiky ako i posúdenie ustanovení právnych predpisov Českej republiky má významný vplyv aj v právnom prostredí Slovenskej republiky. 7.7. Napokon poukázali aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý poskytuje súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva pred pôvodným vlastníkom. Konkrétne poukázal na rozsudok GLADIS - HEVA v. Ruská federácia zo 06.09.2011 - sťažnosť č. 7097/10. Právnu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva ESĽP judikoval aj v ďalších rozhodnutiach, napr. BELLER v. Taliansko, rozsudok Veľkého senátu z 28.05.2002 - sťažnosť č. 33202/96, Moska v. Poľsko, rozsudok z 15.09.2009, sťažnosť č. 1037/05, a ďalšie. 7.8. K druhému dôvodu: Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, či žalobkyňa bola schopná a spôsobilá dar od svojho druha N. Y. prijať. Tieto okolnosti odvolací súd považoval za právne bezvýznamné. Tým, že sa súd nezaoberal vyššie uvedenou námietkou žalovaných 2/ a 3/, je daný dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 7.9. K tretiemu dôvodu: Žalovaní 2/ a 3/ v konaní zhodne navrhli a trvali na výsluchu N.. D. Š., notárskej kandidátky, ktorá bola osobne prítomná pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice na notárskom úrade JUDr. Mariána Mikla v Martine. Súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch N.. D. Š., uviedli, že súd celkom nedôvodne a bez ďalšieho zdôvodnenia uviedol, že navrhovaný svedok si nebude konkrétne okolnosti prípadu pamätať. Súd prvej inštancie a následne odvolací súd sa s okolnosťou, že nevykonaný dôkaz nevykonal a navrhnutého svedka nevypočul, hoci na tom žalovaní trvali, relevantným spôsobom v oboch rozsudkoch nevysporiadali, že žalovaní v rade 2/ a 3/ na vykonaní vyššie uvedeného dokazovania trvali, tvrdia, že súd znemožnil a odňal žalovaným 2/ a 3/ v dôsledku nesprávneho procesného postupu možnosť, aby uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a je daný dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli, aby dovolací súd v zmysle § 449 ods. 1 CSP zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, resp., aby zrušil aj rozsudok Okresného súdu v Martine a vec vrátil so záväzným právnym názorom tomuto súdu. 8. K dovolaniu žalovaných sa písomne vyjadrila žalobkyňa, pričom mala za to, že dovolanie nie je dôvodné a dovolacie dôvody, ako ich žalovaní načrtli, neexistujú. Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 2/ a 3/ zamietol a zároveň si uplatnila aj právo na náhradu trov konania. 9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa § 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť. 10. Žalovaní smerujú dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.