Obsah (10)

§ 149§ 142§ 148§ 2§ 470§ 238§ 153§ 237§ 236§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/27/2017 Identifikačné číslo spisu: 6310202152 Dátum vydania rozhodnutia: 11.12.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 149ods.

1, 2 písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 20. marca 2008 o 16,25 hod. po ceste č. I/66 v smere Brezno - Banská Bystrica v uzavretej obci Lopej viedla motorové vozidlo zn. Opel Vectra Caravan, e. č. Q. rýchlosťou viac ako 110 km/hod., v dôsledku čoho v 116.650 kilometri v protismernom jazdnom pruhu vozovky ľavou prednou časťou narazila do ľavej prednej časti osobného motorového vozidla zn. Fiat Uno, e. č. P.. Pri dopravnej nehode závažným poraneniam

hli P. C. a R. L.. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, v ktorom vyslovil, že smernice týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Zistil, že na strane žalobcov 1/ až 3/ vznikla nemajetková ujma v dôsledku porušenia ich práva na súkromie a na rodinný život, došlo k zásahu do integrity žalobcov najmä tým, že im bola spôsobená psychická trauma. Uviedol, že v danom prípade odstránenie následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu je nemožné vzhľadom na fatálnosť následkov, ktoré nie je možné žiadnym spôsobom zvrátiť a odstrániť. Pri posudzovaní výšky náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv žalobcov došlo. Uzavrel, že žalobcovia majú priamy nárok voči žalovanej 1/ ako proti osobe, ktorá nemajetkovú ujmu priamo spôsobila a voči žalovanej 2/ z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Bol názoru, že ujma a jej závažnosť, ktorá žalobcom vznikla je u každého z nich porovnateľná a vznikla za totožných okolností a preto má byť u všetkých žalobcov rovnaká. Z uvedeného dôvodu priznal každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 500,- eur a žalobu žalobkyne 1/ v prevyšujúcej časti (33 000,- eur) zamietol. O náhrade trov konania rozhodol

§ 142ods.

3 O. s. p. O náhrade trov štátu rozhodol

§ 148ods.

1 O. s. p. O povinnosti žalovaných zaplatiť súdny poplatok rozhodol

§ 2ods.

2 zákona č. 71/1992 Zb.

1. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne 1/ a žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z
2. júla 2015 sp. zn. 12 Co 465/2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a ako vecne správny ho v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Dospel k záveru, že žalobcovia sa oprávnene domáhali práva na ochranu osobnosti, pretože morálna satisfakcia nie je v danom prípade postačujúca. Konštatoval, že žalovaná 2/ je pasívne vecne legitimovaná, pretože

ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. vzniklo žalobcom právo uplatniť svoj nárok pritom proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (žalovanej 1). Uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, pretože jeho povinnosťou bolo pri aplikácii zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti vychádzať z jeho eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora Európskej únie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p.

1. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná 2/, v ktorom navrhla rozsudky súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Uviedla, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovanej 1/ k žalobe, čím došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Bola názoru, že rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný, nakoľko odvolací súd sa len formalisticky vyjadril k jej žiadosti v odvolaní k možnosti pripustenia dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. Rozsudok odvolacieho súdu považovala za prejav svojvôle a to až do takej miery a v takom rozsahu, že ním došlo k celkom zjavnému zásahu do základných práv a slobôd žalovanej 2/, čím došlo k jej odňatiu možnosti konať pred súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Dovolateľka podala návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O. s. p.
2. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Uviedla, že súdy nižších stupňov v danom prípade správne aplikovali judikatúru Súdneho dvora EÚ, pretože ich povinnosťou bolo pri aplikácii zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti vychádzať z jeho výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho dvora EÚ. Bola názoru, že sú splnené všetky zákonom stanovené podmienky na to, že žalovaná 2/ je pasívne vecne legitimovaná.
3. Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť. Uviedli, že prípadné nedoručenie vyjadrenia žalovanej 1/ k žalobe nemôže byť takým pochybením, ktoré môže zakladať dôvod dovolania. Nesúhlasili s právnym názorom žalovanej 2/, že rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny, nakoľko súdy nižších stupňov sa dôsledne zaoberali otázkou pasívnej legitimácie žalovanej 2/, vyslovili správny názor a správne aplikovali právne predpisy.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 C. s. p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 7.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá C. s. p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.) dovolací súd uvádza nasledovné:
2. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu, ktorým dovolateľ prejavuje vôľu, aby bol uskutočnený dovolací prieskum. 9.
3. Dovolanie podané do
4. júna 2016, v prípade ktorého

vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O. s. p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané oneskorene alebo neoprávnenou osobou)] vyvolalo procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 9.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých

vtedy účinnej právnej úpravy bol daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).

1. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 C. s. p. a § 470 ods. 2 C. s. p. dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 C. s. p.), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po
2. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 C. s. p.). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od
3. júla 2016 účinnej právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].
4. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
5. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O. s. p. 13. V danom prípade dovolaním žalovanej 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je

§ 238ods.

1 až 3 O. s. p. procesne prípustné. 14. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238O. s.

p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237ods.

1 O. s. p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

1. Žalovaná 2/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
2. Žalovaná 2/ v dovolaní výslovne namietala vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá mala spočívať v tom, že súd prvej inštancie jej nedoručil vyjadrenie žalovanej 1/ k žalobe, odvolací súd nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné a vec nesprávne právne posúdil.
3. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola jednotná v tom, že pod odňatím možnosti konať pred súdom bolo treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, právo na doručenie odvolania, a pod.).
4. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná 1/ reagovala na žalobu žalobcov podaním z
5. augusta 2010 (č. l. 59 spisu), ktoré podanie nebolo doručené žalovanej 2/ na vyjadrenie. Predmetné podanie však bolo oboznámené v plnom rozsahu jeho prečítaním na pojednávaní konanom
6. januára 2010, na ktorom bola prítomná aj žalovaná 2/. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva vydal
7. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
8. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej 1/ k žalobe nebolo formulované ako právna a skutková argumentácia a napriek tomu žalovanej 2/ mala byť daná možnosť oboznámiť sa s týmto podaním. Zo spisu však vyplýva, že v danom prípade žalovanej 2/ táto možnosť aj bola vytvorená, keď bola s vyjadrením žalovanej 1/ v plnom rozsahu oboznámená na pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie teda nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní. Dovolací súd dospel preto k záveru, že žalovanej 2/ nebola týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
9. Pokiaľ dovolateľka namieta, že odvolací súd nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p., dovolací súd uvádza, že proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je dovolanie prípustné len v zákone vymedzených prípadoch a to vtedy, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 veta prvá O. s. p.). Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku patrí výlučne odvolaciemu súdu. Možnosť odvolacieho súdu vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku nie je závislá na návrhu účastníka a ak aj účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a s týmto návrhom sa vysporiadať a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na zvážení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví alebo nie. Ak odvolací súd prípustnosť dovolania vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide inak o vec zásadného právneho významu. V tomto smere je dovolací súd viazaný názorom odvolacieho súdu. Pokiaľ teda odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil, nebola týmto jeho postupom žalovanej 2/ odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
10. Dovolateľka svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. založila tiež na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú arbitrárne a nepreskúmateľné.
11. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu
12. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

1. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou preto považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O. s. p.).
2. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). 25. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad (vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu) uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlil v odôvodnení. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaná 2/ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv žalovanej 2/. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

1. S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutia súdov nižších inštancií v dovolaním napadnutom rozsudku, nemali za následok odňatie možnosti žalovanej 2/ konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
2. Dovolateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

§ 236a nasl.

O. s. p. 28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené a ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. 29. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej 2/ nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolania žalovanej 2/

§ 447písm.

c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcov 1/ až 3/ rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.