Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/183/2020 Identifikačné číslo spisu: 1115230477 Dátum vydania rozhodnutia: 25.10.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 4ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb., a teda podľa tohto zákona zakladá právo na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená začatím a vedením trestného stíhania. Odvolací súd sa touto otázkou zaoberal v bode 21. odôvodnenia svojho rozsudku, v ktorom uzavrel, že zastavenie trestného stíhania z dôvodu premlčania trestného stíhania takéto účinky má, s čím však žalovaná nesúhlasí. Žalovaná poukázala na jedno rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré predmetnú otázku riešilo, ktoré však nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Išlo o rozsudok najvyššieho súdu z 23. júla 2018 sp. zn. 1 Cdo 167/2016, ktorým dovolací súd vo veci žaloby o náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, skutkovo a právne obdobnej s vecou prejednávanou v tomto konaní, zamietol dovolanie proti zamietavému rozsudku odvolacieho súdu, pričom vyslovil nasledovný právny záver: „ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp., že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižšieho stupňa videla žalovaná v tom, že súdy rozhodli, že žalobkyňa má právo na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania, a to aj napriek tomu, že k zastaveniu trestného stíhania nedošlo z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, resp., že skutok nespáchal obvinený (žalobkyňa), ale dôvodom zastavenia trestného stíhania žalobkyne bolo premlčanie trestného stíhania - zánik trestnosti činu, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo, z dôvodu uplynutia premlčacej doby, čo malo súdy viesť k zamietnutiu žaloby ako nedôvodnej. Na nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním nič nemení ani absencia výslovného poučenia o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku v uznesení, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Podľa žalovanej ani absencia tohto poučenia neneguje fakt, že trestné stíhanie žalobkyne neskončilo zastavením z dôvodu, že by sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, resp. že ho nespáchal obvinený, ale dôvodom zastavenia trestného stíhania bola objektívna skutočnosť - plynutie času. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v uznesení o zastavení trestného stíhania bola žalobkyňa poučená o možnosti podať proti nemu sťažnosť v lehote troch dní od jeho oznámenia, ktorá má odkladný účinok. Žalobkyňa tak bola podľa názoru žalovanej poučená o možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania, ak s týmto rozhodnutím nesúhlasila. Nič jej teda nebránilo v tom, aby proti tomuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok a trvala na skončení stíhania z dôvodu, ktorý by pre ňu bol priaznivejší. Podaním sťažnosti by žalobkyňa s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa podanie posudzuje vždy podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené, fakticky naplnila svoje právo podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku, keďže by sa v trestnom konaní na jej podnet pokračovalo. Žalovaná ďalej poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu R 37/2014, v zmysle právnej vety, ktorého „zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.“ Nenaplnenie už prvého zákonného predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody (existencia nezákonného rozhodnutia) má pritom nepochybne za následok nedôvodnosť žaloby o náhradu škody ako takej, ktorú bolo potrebné bez ďalšieho zamietnuť. V súvislosti s absenciou poučenia žalobkyne podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku poukázala žalovaná na časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 167/2016, v zmysle ktorého na konštatovaní, že v posudzovanej veci žalobcovi právo na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby nevzniklo, nemôže nič zmeniť ani jeho námietka, že nebol orgánmi činnými v trestnom konaní o práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania riadne poučený. Je síce pravdou, že absencia uvedeného poučenia obvineného uplatnenie tohto práva reálne sťažuje, táto skutočnosť sama o sebe však právo na náhradu škody založiť nemôže. Zákon totiž vylúčenie vzniku práva na náhradu škody pri zániku trestnosti činu v dôsledku premlčania trestného stíhania vykonaním spomínaného poučenia nepodmieňuje. Dovolaciemu súdu navrhla zmeniť rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 10.000,- eur a žalobu v tomto rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. 5. K dovolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa tak, že ho považuje za nedôvodné a dovolaciemu súdu navrhla ho zamietnuť. Argumentáciu obsiahnutú v dovolaní považuje za rozpornú s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak žalovaná tvrdí, že uplynutie času a premlčanie trestného stíhania nespochybňuje spáchanie trestného činu obvinenou osobou, tak príslušnú domnienku o nevine obvineného popiera a prezumuje presný opak, t. j. že trestné stíhanie bolo vedené dôvodne. Výklad uplatnený žalovanou je neprimerane zužujúci, poskytuje štátnym orgánom a jeho mocenským zložkám neprimeranú výhodu na úkor občana. V danom prípade tu boli orgány činné v trestnom konaní, ktoré mali konať z úradnej povinnosti a v lehotách primeraných v zmysle zásad trestného konania. Premlčanie trestného stíhania a jeho následné zastavenie má rovnaký dôsledok ako zastavenie trestného stíhania z iných dôvodov, ktoré majú za následok vznik práva na odškodnenie od štátu. Zároveň, ak štátny orgán - prokurátor, nedal žalobkyni ako občanovi poučenie v zákonnom rozsahu (v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku), tak poučenie o možnosti podať proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť nemožno považovať za zákonné a platné a žalovaná nemôže z takéhoto neplatného poučenia vyvodzovať vo vzťahu k žalobkyni žiadne právne dôsledky. Žalobkyňa v zásade mohla podať sťažnosť len voči výroku, ktorý nebol na jej neprospech, čo v danom prípade nebolo naplnené. Chyby a nedostatky na strane príslušných štátnych orgánov v priebehu vyšetrovania a ich nečinnosť nemôžu byť na ťarchu žalobkyne. 6. Najvyšší súd po zistení, že dovolania podali strany sporu, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie v rozsahu jeho napadnutej časti vydané (§ 424 C. s. p.), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) a za splnenia podmienky povinného zastúpenia (§ 429 ods. 1 v prípade žalobkyne a ods. 2 písm.

1. b)v prípade žalovanej), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Dovolanie žalobkyne 7. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého zo žalobkyňou uplatnených dovolacích dôvodov, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
2. f)C. s. p. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 C. s. p. smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm.
3. f)C. s. p. vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). 8. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia, rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
4. f)C. s. p. sú
5. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
6. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
7. f)C. s. p. treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 12. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
8. f)C. s. p. žalobkyňa namietala, že výroky rozsudku súdu prvej inštancie „súd žalobu vo zvyšku zamieta“ a odvolacieho súdu „rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje“ trpia deficitom nepresnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Odvolací súd tak mal porušiť ustanovenia § 218 ods. 1 C. s. p., v zmysle ktorého obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že formulácia predmetných výrokov rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sa nijako nevymyká štandardnému spôsobu formulácie výrokov v obdobných veciach. Zo záhlavia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- eur. Súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000,- eur a druhým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žaloba bola zamietnutá v rozsahu 290.000,- eur, a to bez potreby osobitného vyčíslenia uvedenej sumy vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie. O rozsahu zamietnutia žaloby podľa názoru dovolacieho súdu nemožno mať žiadne pochybnosti, a to najmä vzhľadom na skutkovú jednoduchosť prejednávanej veci. Obdobne potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu si nevyžaduje žiadnu bližšiu špecifikáciu, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu a predmetný rozsudok súdu prvej inštancie je identifikovaný v záhlaví rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd preto konštatuje, že namietanou formuláciou výrokov súdov nižšej inštancie nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
9. f)C. s. p. 13. Žalobkyňa ďalej v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. 14. V súvislosti s uvedenou námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd v tomto smere odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
10. b)Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
11. f)Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 C. s. p., je nepreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“. 15. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. 16. Dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd sa starostlivo vysporiadali so všetkými okolnosťami, ktoré podmieňujú určenie výšky nemajetkovej ujmy v zmysle zákona (s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu - zákona č. 274/2017 Z. z.) a v tejto súvislosti odkazuje na body 27. až 40. rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sú podrobne vymedzené všetky hľadiská, ktoré boli v tejto súvislosti posudzované. Vychádzal pritom aj z porovnania s náhradou poskytovanou osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu a uviedol dôvody, pre ktoré považuje priznanú náhradu za primeranú. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať v namietanom rozsahu za nedostatočne odôvodnené. 17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd ustálil, že žalobkyňa neopodstatnene namietala, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
12. f)C. s. p. Preto dospel dovolací súd k záveru, že konanie vadou podľa § 420 písm.
13. f)C. s. p. postihnuté nebolo. S poukazom na to, že v prejednávanom prípade prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania do úvahy neprichádza, najvyšší súd dovolanie žalobkyne podľa § 420 písm.
14. f)C. s. p. pre jeho procesnú neprípustnosť podľa § 447 písm.
15. c)C. s. p. odmietol. 18. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
16. f)C. s. p. dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania žalobkyne aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, pričom žalobkyňa namietala odklon od ustálenej súdnej praxe, nevyriešenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, ako aj rozdielnosť jeho rozhodovacej praxe (§ 421 ods. 1 písm. a),
17. b)a
18. c)C. s. p.). 19. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
19. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
20. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
21. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 20. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). 21. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 22. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa žalobcu riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. 23. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. 24. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C. s. p., musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. 25. Dovolací súd konštatuje, že v dovolaní žalobkyne absentuje vymedzenie právnej otázky v zmysle vyššie citovaných ustanovení C. s. p., keď túto dovolací súd nedokáže vyabstrahovať ani z obsahu dovolania. Žalobkyňa v dovolaní namieta nedostatočnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej určenie je však nepochybne otázkou skutkovou, a nie právnou a jej posúdenie závisí od konkrétnych okolností prípadu. Argumentácia žalobkyne vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 C. s. p. predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, resp. ide o námietky, ktoré sa týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy. Namietaním nesprávneho posúdenia skutkového stavu, prípadne len samou polemikou s rozhodnutím súdu nie je možné podľa C. s. p. vymedziť dovolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom. Podľa dovolacieho súdu takáto argumentácia v dovolaní žalobkyne absentuje. Žalobkyňa sa de facto domáha opätovného prehodnotenia priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Uvedené nemožno považovať za právnu otázku vymedzenú zákonom predpokladaným spôsobom. 26. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne ani v tejto časti nie je prípustné, a preto ho odmietol podľa § 447 písm.
22. f)C. s. p. Dovolanie žalovanej 27. Dovolací súd ustálil, že žalovaná v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu v právnej otázke, či zastavenie trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre

§ 4ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb., a teda podľa tohto zákona zakladá právo na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená začatím a vedením trestného stíhania. Žalovaná pritom poukázala na jej známy rozsudok najvyššieho súdu z

1. júla 2018 sp. zn. 1 Cdo 167/2016, v zmysle ktorého „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením judikatúra súdov (R 37/2014) považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, t. j., že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal; že skutok nie je trestným činom; resp., že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), lebo spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným sa tým nijako nespochybňuje; v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne.“ Vzhľadom na skutočnosť, že ide o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré nebolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu, žalovaná mala za to, že ho nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Žalovaná zároveň namietala, že súdy nižšej inštancie odpovedali na nastolenú právnu otázku kladne, zatiaľ čo citované rozhodnutie najvyššieho súdu na ňu odpovedalo záporne, s čím sa žalovaná stotožňuje.
2. Dovolací súd považoval za potrebné pred skúmaním prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. upresniť znenie právnej otázky naformulovanej žalovanou nasledovne: či zastavenie trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre

§ 4ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb., a teda podľa tohto zákona zakladá právo na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, za situácie, kedy obvinený nebol v trestnom konaní v rámci uznesenia o začatí trestného stíhania poučený o možnosti vyhlásiť, že na prejednaní veci trvá v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku, nebol zastúpený obhajcom a popieral spáchanie skutku. Uvedené spresnenie považuje dovolací súd za podstatné z dôvodu, že práve od vyriešenia takto naformulovanej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedená právna otázka nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, a preto je dovolanie žalovanej v danom prípade procesne prípustné. Dovolací dôvod, ktorý žalovaná uplatnila, treba posúdiť podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Po vyriešení otázky prípustnosti dovolania dovolací súd skúmal, či žalovaná dôvodne odvolaciemu súdu vytýkala, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako to v dovolaní namieta.

1. Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním napadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru dovolací súd uvádza nasledovné.
2. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. Kľúčovou otázkou je v danom konaní stanovenie, či súdy nižšej inštancie správne posúdili existenciu prvého z predpokladov zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia.
3. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.
4. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
5. Extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu.
6. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, sa judikatúrou súdov považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 4 ods. 1 spomínaného zákona, a to jednak tým, že ustanovuje ako predpoklad nároku na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia, a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zmyslu a účelu zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá taká interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd SR (porovnaj napr. jeho nálezy sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016).
7. Z uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Pokiaľ je obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 167/2016).
8. Vzhľadom na vyššie uvedený výklad najvyšší súd konštatuje, že žalovanou nastolená právna otázka už bola dovolacím súdom (predovšetkým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 167/2016 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 50/2019) vyriešená nasledovne - rozhodnutie o zastavení trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania nemá rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, a teda v danom prípade nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. - t. j. zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.
9. Vyššie citované rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 167/2016 a 6 Cdo 50/2019) sa však nezaoberajú totožnou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá bola dovolacím súdom upresnená v bode
10. tohto rozsudku. V konaní pred dovolacím súdom sp. zn. 1 Cdo 167/2016 totiž žalobca síce nebol v trestnom konaní v rámci uznesenia o zastavení trestného stíhania poučený o možnosti vyhlásiť, že trvá na prejednaní veci podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku (obdobne ako v prejednávanej veci), ale s dvoma zásadnými rozdielmi - bol v trestnom konaní zastúpený obhajcom a spáchanie skutku v priebehu celého konania nepopieral. V danej veci bolo v samotnom odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania konštatované, že stíhaný skutok je trestným činom a spáchal ho žalobca. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 50/2019 sa okolnosťami poučenia obvineného v trestnom konaní podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku, zastúpenia obhajcom a popierania/nepopierania spáchania skutku ani nezaoberalo. V prejednávanej veci z obsahu spisu jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa v trestnom konaní v procesnom postavení obvinenej nebola zastúpená obhajcom a v priebehu celého konania spáchanie skutku popierala. Uvedené okolnosti považuje dovolací súd za tak zásadné, že sú podľa jeho názoru spôsobilé založiť vznik nároku žalobkyne na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania podľa zákona č. 58/1969 Zb. aj v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania.
11. Argumentácia žalovanej, že žalobkyňa bola v uznesení o zastavení trestného stíhania poučená o možnosti podať proti nemu sťažnosť, ktorá by sa v prípade jej podania posudzovala podľa obsahu a žalobkyňa by ňou dosiahla rovnaký výsledok, ako v prípade správneho poučenia podľa § 9 ods. 3 Trestného poriadku, neobstojí. Žalobkyňa neznalá trestného práva bez zastúpenia obhajcom nemala vedomosť o možnosti vyhlásiť, že trvá na prejednaní veci a nebolo možné od nej očak