Obsah (5)

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/94/2016 Identifikačné číslo spisu: 1304898214 Dátum vydania rozhodnutia: 24.05.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Edita Bakošová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

Dohovorom, čo však krajský súd neurobil, ale nesprávne použil zákon č. 58/1969 Zb.

§ 11a nasl.

Občianskeho zákonníka. Tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd teda nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale na daný skutkový stav nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, čo predstavuje takú vadu konania, ktorá by mala mať za následok jeho zrušenie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.). Žalovaná ďalej namieta vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške, že závery súdu prvej inštancie, ale ani odvolacieho súdu nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním, pretože žalobca nijako nepreukázal, že by v jeho prípade došlo k zníženiu jeho dôstojnosti v očiach členov spoločnosti ku ktorej prináleží, nedošlo k výraznému poškodeniu jeho osoby v zamestnaní tak, ako to v žalobe uviedol, nedošlo ani k ohrozeniu vážnosti jeho postavenia v spoločnosti a už vôbec nie k hrubému poškodeniu u odbornej verejnosti a ani k zničeniu dôvery v jeho bezúhonnosť. Žalovaná zastáva názor, že na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy musí existovať osobitný dôvod, ktorý by takéto priznanie odôvodňoval. Takýto dôvod, resp. dôvody však nevyplývajú z rozsudku súdu prvej inštancie, ani z rozsudku krajského súdu. Súdy ani bližšie nedefinovali, prečo by mala byť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa spravuje zásadou primeranosti. Žalovanej nie je zrejmé ktorá konkrétna právne kvalifikovaná skutočnosť bola takej intenzity a vyvolala taký následok, ktorý odôvodňuje priznanie tak vysokej náhrady nemajetkovej ujmy, najmä ak sa vezme do úvahy fakt, že pri posudzovaní doby trvania tohto stavu prichádza do úvahy obdobie asi jedného mesiaca. Súdy sa vo svojich rozsudkoch obmedzujú len na konštatovanie všeobecných následkov, ktoré konkrétne nedefinujú, a nijako nekonkretizujú priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ani jej výšku. Takéto všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie odvolacieho súdu nepovažuje žalovaná za presvedčivé a súladné s § 157 ods. 2 O.s.p. Žalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 6 C 6/2004-138 z 13. apríla 2007, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a v tomto prípade sa jedná o závislý výrok. Žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku

rozsudkom súdu prvej inštancie.

Žalobca v obsiahlom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalovanej odmietnuť pre jeho neprípustnosť a nedôvodnosť, neodložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania, ktoré zároveň vyčíslil.
Uznesením z
augusta 2016 sp. zn. 4 Cdo 94/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava III z
apríla 2007 č. k. 6 C 6/2004-123 a uznesenia Okresného súdu Bratislava III z
apríla 2007 č. k. 6 C 6/2004-138

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z

marca 2015 sp. zn. 9 Co 262/2014, 9 Co 263/2014 do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej.
Dovolanie bolo podané
júla
Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť
júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a v uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu.
Dovolania podané do
júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napr. vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.) ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napr. preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

Tie dovolania podané do
júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (por. tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p. dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (por. § 470 ods. 1 C.s.p.), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po
júni 2016 (por. § 470 ods. 2 C.s.p.). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od
júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [por. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].
Podľa právneho stavu účinného do
júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p.
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, dovolanie ale nesmeruje proti rozsudku so znakmi, ktoré zakladali prípustnosť dovolania podľa § 238 O.s.p.
Vzhľadom na vyššie uvedené by dovolateľkou sledovaný účel podania dovolania nastal len vtedy, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, g/ O.s.p. neboli v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. c/ a f/ O.s.p.
Námietku dovolateľky, týkajúcu sa vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. c/ O.s.p., t. j., že účastník nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, nebolo možné považovať za dôvodnú. Od spôsobilosti byť stranou sporu je potrebné odlišovať tzv. vecnú legitimáciu (pasívnu, aktívnu). Podmienkou, aby niekto mohol byť stranou sporu je, že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť stranou sporu sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva stranám sporu. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravoval v rozhodnom čase § 19 O.s.p. a to tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (teraz § 61 C.s.p.). Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t. j. Občiansky zákonník. Podľa § 7 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. Stranu konania, ako „inštitút rýdzo procesný“, t. j. inštitút občianskeho práva procesného, je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. Tento nedostatok však nemá za následok vadu konania podľa § 237 písm. c/ O.s.p., jeho dôsledkom je nutnosť zamietnutia takej žaloby pre nedostatok či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie. Pokiaľ teda dovolateľka tvrdila existenciu tejto vady (nedostatok spôsobilosti byť stranou konania) „nedostatok procesnej spôsobilosti v zmysle riadneho zastúpenia od samého začiatku súdneho konania“, ide o námietku zmätočnú, nemajúcu oporu vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, pretože žalovaná Slovenská republika (za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) má spôsobilosť byť stranou sporu, resp. má procesnú spôsobilosť.
Prípustnosť dovolania dovolateľky preto nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a tvrdená existencia tejto vady je preto nedôvodná.
Žalovaná ďalej namieta vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t. j., že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme, nedostatku konkretizácie zásahov znižujúcich dôstojnosť žalobcu, najmä však, nevysporiadaním sa s otázkou ktorý orgán v mene štátu je oprávnený konať v predmetnej veci.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával za účelom ochrany jeho oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Na existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. musí dovolací súd vziať vždy zreteľ - či už bolo na ňu v dovolaní poukázané alebo nie (por. § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
decembra 2015 Stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom, avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008, 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh v. Russia, číslo 52854/99, § 51-52, ECHR 2003 - IX) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), tiež PROTSENCO v. RUSSIA (Application no. 13151/04), TISHKEVICH v. RUSSIA (Application no. 2202/05), LENSKAYA v. RUSSIA (Application no. 28730/03).
V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania v prejednávanej veci.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.
V posudzovanej veci bola predmetom konania žaloba o splnenie povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcom vo výške 500 000,- Sk (16 596,96 eur). Podľa žalobcu k nej došlo nezákonným postupom vyšetrovateľky býv. Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici, spôsobenej listom zo
novembra 2002, ktorým vyrozumela predsedu Okresného súdu Žilina a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o začatí trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo napokon zastavené.
Ustálenie toho, ktorý subjekt - štátny orgán, je za žalovaný štát v predmetnej veci oprávnený konať (§ 21 ods. 4 O.s.p.) bolo zásadnou otázkou pre náležité skutkové a právne posúdenie veci. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších stupňov túto otázku náležite nevyriešili, pretože jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedli, z ktorých ustanovení konkrétneho zákona alebo iného právneho predpisu dospeli k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Za riadne odôvodnenie nie je možné považovať záver súdu prvej inštancie, ktorý si „osvojil“ právny názor Vrchního soudu v Prahe vyslovený v súdom prvej inštancie neuvedom rozhodnutí, že ... „Ak došlo k zásahu pri výkone súdnej moci, alebo pri výkone verejnej moci, je treba postupovať obdobne (analogicky), ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zákona 58/1969 Zb. (t. č. zákon č. 514/2003 Z.z.)“. Za riadne odôvodnenie nie je možné považovať ani záver odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí (po zrušení uznesením najvyššieho súdu z
decembra 2013 sp. zn. 1 Cdo 38/2011 jeho predchádzajúceho rozsudku zo
decembra 2008 sp. zn. 9 Co 307/2007, 9 Co 308/2007, v ktorom dospel odvolací súd k záveru, že vecne pasívne legitimovaným subjektom by bol v tom čase žalovaný 2/ - Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ), že ... „ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone súdnej alebo verejnej moci, je treba otázku pasívnej vecnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach, týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z., , že odporca je v konaní pasívne legitimovaný “. Z takéhoto odôvodnenia totiž nie je možné zistiť, či súdy zodpovednostný subjekt - štátny orgán oprávnený konať v predmetnej veci za štát určili podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ odvolací súd pri riešení tejto otázky len poukázal na záväznosť právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, treba zdôrazniť, že dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny názor vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom konaní. Najvyšší súd v uznesení z
decembra 2013 sp. zn. 1 Cdo 38/2011 so zreteľom na hospodárnosť konania a nad rámec prieskumného konania iba upozornil na podstatné právne východiská, ktoré by nemali zostať v ďalšom konaní nepovšimnuté. Pripomenul, že je povinnosťou súdu v ďalšom konaní ujasniť, ktorý subjekt - štátny orgán alebo právnická osoba - je oprávnený za žalovaný štát v konkrétnej veci konať.
Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).
Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil (mal dopustiť tvrdeného) zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní označoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.
Žalovaná v priebehu konania namietala, že nie je orgánom oprávneným v predmetnej veci konať za štát. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia touto otázkou nezaoberal, napriek tomu, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení 1 Cdo 38/2011 výslovne upozornil na potrebu riešenia otázky, ktorý štátny orgán je oprávnený za žalovaný štát v tejto veci konať, ktorú otázku je potrebné posudzovať buď podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z. (nemožno podľa obidvoch súčasne), pričom rozhodujúcim faktom zostáva skutočnosť, kedy, v ktorom čase došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcu, resp., k nesprávnemu úradnému postupu, z ktorého žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu.
Platí, že ak žalobca označí za žalovaného štát, je povinný označiť tiež štátny orgán, ktorého sa vec týka a ktorého pracovník by mal za štát konať, pretože štát má spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19

§ 21

O.s.p.), avšak spôsobilý konať pred súdom je len

o štátnym orgánom, ktorého sa vec týka, pretože len jeho prostredníctvom môže ako právnická osoba vykonávať právne úkony.

Dovolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ si súdy nižších stupňov neujasnili základnú otázku, t. j., podľa ktorého zákona (č. 58/1969 Zb. alebo č. 514/2003 Z.z.) je potrebné určiť štátny orgán, ktorý je oprávnený za žalovaný štát konať, neboli splnené podmienky pre riešenie veci samej (nedovolenosť zásahu, jeho intenzita, dôsledky a pod.).
Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p. v prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom (v tej súv. por. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn.7 Cdo 500/2014, 3 Cdo 201/2007, 3 Cdo 176/2012).
Obsahové náležitosti riadneho návrhu na začatie konania určuje § 79 ods. 1 O.s.p. Patrí medzi ne okrem požiadavky na „pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností“ aj riadne označenie účastníkov konania. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. však nevyplýva povinnosť žalobcu uviesť v návrhu (žalobe) aj právnu charakteristiku opísaného skutku. Ak žalobca napriek tomu uvedie v návrhu tzv. právny dôvod žaloby, nie je to pre ďalší priebeh konania smerodajné, pretože súd pri svojom právnom posúdení veci nie je viazaný právnym názorom účastníkov. Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1 O.s.p. vyžaduje, aby sa súd zaoberal posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak to umožňuje žalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania.
Povinnosťou súdu bolo vysvetliť, z ktorých ustanovení ktorého zákona dospel k záveru, že subjektom oprávneným zastupovať štát v tomto konaní je práve Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či odvolací súd otázku orgánu oprávneného konať v tomto konaní určil podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bez čoho však nie je možné ani zodpovedať, či žalovaný štát je v tomto konaní zastúpený v súlade s § 21 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej podľa právnej úpravy účinnej do
júna 2016 vyvolalo účinok umožňujúci a zároveň ukladajúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Prípustnosť žalovanej podaného dovolania vyplývala z § 237 ods. 1 písm. f/

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z toho, že dovolateľke bolo znemožnené realizovať jej patriace procesné oprávnenia postupom súdu, na ktorý možno primerane aplikovať závery vyjadrené v Stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete.

Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C.s.p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C.s.p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil, ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie a tiež aj jeho uznesenie o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej, ako rozhodnutie závislé a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutých rozsudkov sa nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj