← Slovensko

ochranu osobnosti

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/906/2015 Identifikačné číslo spisu: 8107209607 Dátum vydania rozhodnutia: 24.10.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Eva Sakálová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8107209607.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F., bývajúcej v Y., 2/ J., bývajúceho v Y., obaja zastúpení JUDr. Zsoltom Suverom, advokátom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovanej ZLATÁ STUDŇA, s.r.o., so sídlom v Širokom 631, Široké, IČO: 36 499 552, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, IČO: 47 240 482, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 93/2007, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. februára 2015 sp. zn. 14Co 73/2014, 14Co 74/2014, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Prešov v poradí druhým rozsudkom z
  3. septembra 2013 č. k. 17C 93/200-372 rozhodol, že žalovaná porušila osobnostné práva žalobcov tým, že použila ich obrazovú snímku bez ich súhlasu na reklamné účely, žalovanej uložil povinnosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov poskytnúť im zadosťučinenie vo výške každému po 5 000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (keď predchádzajúcim rozsudkom z
  4. októbra 2010 č. k. 17C 93/2007-211 bola žaloba žalobcov nad túto sumu právoplatne zamietnutá - pozn. dovolacieho súdu) a tiež jej uložil do troch dní zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 781,94 eur na účet V. a v tej istej lehote zaplatiť súdny poplatok na účet Okresného súdu Prešov vo výške 766 eur. Dopĺňacím rozsudkom z
  5. januára 2014 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 947,32 eur do troch dní na účet Okresného súdu Prešov. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 11, § 12 ods. 1 až 3 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaná ako reklamný sponzor televíznej šou použila na fľašiach s minerálnou vodou reklamné násadky, na ktorých boli umiestnené obrazové snímky žalobcov ako tanečného páru, ktorí nedali žalovanej súhlas k použitiu ich zobrazenia na reklamné účely, preto ich právo na ochranu podobizne spadá pod ochranu osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, ako rýdzo osobnostné právo. Morálna satisfakcia nie je postačujúca vzhľadom na následky, ktoré vyvolala žalovaná strana použitím podobizne žalobcov na reklamné účely, pretože na strane žalobcov došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti aj dôveryhodnosti v súkromnom okolí, ako aj v kruhu tanečnom, kde pôsobili. Za závažnú ujmu, ktorá vznikla žalobcom súd považuje skutočnosť, že žalobcovia boli vystavení rôznym útokom, prejavom nedôvery a konfliktom s materským tanečným klubom, ktoré v konečnom dôsledku viedli k rozpadu perspektívneho športového tanečného páru, ktorého výchova na úroveň vrcholového športovca je dlhoročná. Žalobcovia boli vystavení podozrievaniam, že využili a podviedli svoj materský tanečný klub. Tieto dôsledky práve z reklamnej činnosti žalovanej im spôsobili značnú ujmu a vyjadrením tejto nemajetkovej ujmy je výška vyjadrená v peniazoch, ktorú im súd priznal. Pri úvahe o primeranej satisfakcii za nemajetkovú ujmu súd vychádzal z celkových okolností prípadu, keď hodnotil povahu a spôsob neoprávneného zásahu, charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvanie a dopad na postavenie žalobcov. Pri vyjadrení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti je potrebné vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodine, či spoločenskom prostredí žalobcov. Finančné zadosťučinenie prichádza do úvahy, keď porušenie základného práva už nemožno napraviť. Preto výška 5 000 eur, ktorú súd priznal každému žalobcovi vyjadruje tie straty, ktoré utrpeli v dôsledku neoprávneného zásahu zo strany žalovanej a zároveň aj následky, ktoré ich postihli a nemožno ich už napraviť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
  6. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z
  7. februára 2015 sp. zn. 14Co 73/2014, 14Co 74/2014-434 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom potvrdil vo výroku, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom sumu každému po 5 000 eur a v ostatných výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúcimi sa výroku o priznaní zadosťučinenia za neoprávnený zásah do osobnostných práv po 5 000 eur a na tieto v podrobnostiach odkazuje, keďže súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a tento výrok svojho rozhodnutia i náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti presvedčivé, aj závery, ku ktorým súd dospel sú racionálne a aj spravodlivé. Skonštatoval, že žalovaná v podanom odvolaní neuvádza v zásade oproti jej predchádzajúcemu odvolaniu žiadne nové relevantné skutočnosti. Nereaguje na výsledky doplneného dokazovania, o ktoré boli opreté závery súdu prvej inštancie o identifikovateľnosti osôb žalobcov s osobami na násadkách použitých na jej výrobkoch s minerálnou vodou, ani na jeho vyhodnotenie, ba ani na skutočnosti, ktorými žalobcovia i súd zdôvodňovali výšku priznaného peňažného nároku vo veci samej. Uviedol, že v dôvodoch odvolania žalovanej absentujú aj konkrétne námietky voči záverom súdu prvej inštancie týkajúcich sa zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov v nadväznosti na ich pôsobenie v tanečnom klube, na vplyv použitia tejto podobizne v reklamnej kampani v ich súkromnom okolí. Pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania a len pri všeobecnej argumentácii proti priznaniu nárokov po 5 000 eur odvolací súd skonštatoval, že súd prvej inštancie svoje závery aj dostatočne v časti týkajúcej sa výšky priznaného zadosťučinenia odôvodnil a pri absencii takýchto odvolacích výhrad nebol dôvod, aby sa týmito skutočnosťami odvolací súd bližšie zaoberal. Preto výrok rozsudku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcom zadosťučinenie po 5 000 eur ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok preskúmal aj v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p., t.j. prihliadal z úradnej povinnosti aj na také procesné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie o veci, keď okrem nároku na priznanie zadosťučinenia vo forme peňažnej, žalobcovia uplatňujú aj ďalšie nároky, ktoré by mali vyplynúť z neoprávneného zásahu žalovanej do ich práva na ochranu osobnosti. Žalobcami formulovaný žalobný petit v nadväznosti na obsah zdôvodnenia žaloby svedčí o tom, že žalobcom ide o priznanie nemajetkovej ujmy na ich osobách formou zadosťučinenia v peniazoch. Spôsob morálneho zadosťučinenia je podľa nich neaktuálny, neprichádza do úvahy. Dôvody žaloby a ďalších podaní, či prednesov žalobcov a napokon ani dôvody napadnutého rozsudku neobsahujú zdôvodnenie takého morálneho zadosťučinenia, aký je formulovaný v prvom odseku žalobného petitu, či napadnutého rozhodnutia. Ak žalobcovia tvrdia, že im išlo o peňažnú satisfakciu (s výslovným vylúčením morálnej satisfakcie), potom žalobcami zostala nezodpovedanou otázka, o čo im v prvej časti formulovaného petitu žaloby išlo a teda, či nejde o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Za takéhoto stavu je napadnutý rozsudok v prvom jeho výroku, kde sa konštatuje porušenie osobnostných práv žalobcov nepreskumateľným v tom, aké procesné a hmotnoprávne podmienky pre jeho vydanie boli naplnené. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ a ods. 2 O.s.p. v tomto výroku napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a tiež od rozhodnutia o tejto časti žaloby závislé aj ďalšie výroky o náhrade trov konania medzi účastníkmi, o náhrade trov štátu a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
  8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, avšak len do jeho potvrdzujúceho výroku, podala dovolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku zrušiť a tiež ním potvrdený výrok rozsudku súdu prvej inštancie o uložení povinnosti zaplatiť žalobcom po 5 000 eur a vec mu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď napadnuté rozhodnutie považuje za postup, ktorým sa jej odňala možnosť konať pred súdom a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p., t.j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietla, že dovolaním napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu je v rozpore s jeho zrušujúcim výrokom. Odvolací súd nastolil skutkový a právny stav taký, že sa na súde prvej inštancie bude znova dokazovať a rozhodovať o tom, či zo strany žalovanej došlo k porušeniu osobnostných práv žalobcov, resp. o samotnom základe podanej žaloby, avšak o zadosťučinení v peniazoch pre žalobcov je už právoplatne rozhodnuté. Takýmto nesprávnym postupom odvolací súd žalovanej odňal možnosť konať pred súdom, pričom zároveň v tomto prípade porušil aj zásadu zákazu reformatio in peius. V prípade, že by táto namietaná vada konania nebola dovolacím súdom považovaná za odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom, žalovaná namieta túto skutočnosť ako inú vadu s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci, pričom pokiaľ ide o dôvody, v celom rozsahu poukazuje na predchádzajúcu právnu argumentáciu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Žalovaná ďalej namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretože jednou zo základných podmienok ochrany práva na podobu, aj práva k podobizni je skutočnosť, aby osoba zobrazeného bola na základe zobrazenia identifikovateľnou. S poukázaním na predložený originál „papierovej násadky“ - osoby na predmetnej grafike nemožno identifikovať a už vôbec nemožno jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností určiť, že sa jedná o žalobcov. Za týchto okolností je priznanie zadosťučinenia v peniazoch vo výške 5 000 eur pre každého zo žalobcov nedôvodné a neprimerane vysoké. Odvolací súd neposúdil súdom prvého stupňa priznanú výšku zadosťučinenia v peniazoch z objektívneho hľadiska. Vplyv zverejnenia sporných „papierových násadok“ na súkromné okolie žalobcov a na ich pôsobenie v tanečnom klube nie je objektívnym hľadiskom, ale popisuje subjektívne pocity žalobcov, ktoré by však nemali byť rozhodujúce a určujúce. Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
  9. Žalobcovia v obsiahlom písomnom vyjadrení navrhli dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť, pretože dovolanie smeruje výlučne proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu, pričom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolateľka odôvodňuje odlišnosťou názoru odvolacieho súdu od právneho názoru účastníka konania na riešenie danej právnej otázky. Odvolací súd svoje rozhodnutie v tejto časti nezaložil ani na dôvodoch, o ktorých by sa žalovaná nemohla dozvedieť už z rozsudku súdu prvej inštancie, pretože odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s jeho odôvodnením a s jeho právnym posúdením. Zároveň si uplatnili náhradu trov dovolacieho konania.
  10. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov poukázala na nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu a žiadala zrušiť dovolaním napadnutý výrok odvolacieho súdu a tiež výrok súdu prvej inštancie ukladajúci jej povinnosť poskytnúť žalobcom zadosťučinenie vo výške po 5 000 eur a to s poukazom na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keďže predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom.
  11. Uznesením z
  12. februára 2016 sp. zn. 4 Cdo 906/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Prešov z
  13. septembra 2013 č. k. 17C 93/2007-372 v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom z
  14. januára 2014 č. k. 17C 93/2007-410 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z
  15. februára 2015 sp. zn. 14Co 73/2014, 14Co 74/2014 do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní žalovanej.
  16. Dňa
  17. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „C.s.p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
  18. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie v prejednávanej veci bolo podané ešte pred
  19. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1, 2 C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C.s.p.).
  20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
  21. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
  22. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania často zdôrazňuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
  23. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
  24. V prejednávanej veci smeruje dovolanie výslovne len proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  26. Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok (výrok) odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
  27. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. napr. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto vade skutočne došlo.
  28. Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
  29. Žalovaná v dovolaní výslovne namietala vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
  30. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
  31. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných predpisov zo strany súdov nižšieho stupňa, ktorým by došlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Žalovaná mala v konaní zachované všetky vyššie uvedené procesné oprávnenia a súd jej vytvoril priestor pre ich realizáciu. Žalovaná žiadne z vyššie uvedených porušení ani nenamietala.
  32. Dovolateľka svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. založila na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné, nelogické, protirečiace a neobsahujú zdôvodnenie tých skutkových a právnych otázok, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.
  33. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu
  34. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
  35. S poukazom na citované stanovisko je vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou preto považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O.s.p.).
  36. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
  38. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (jeho dovolaním napadnutý výrok, v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu záveru, že žalovaná použitím obrazovej podobizne žalobcov na reklamnej násadke zasiahla do ich osobnostných práv v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho im vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V dôsledku toho odvolací súd už v tomto smere ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalovanej nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť správnosť prijatého záveru, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo a za správny považoval aj záver o priznaní zadosťučinenia za tento zásah vo výške po 5 000 eur. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaná má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
  39. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní poukazuje na to, že napadnutým výrokom odvolacieho súdu došlo k porušeniu zásady reformatio in peius, v dôsledku čoho sa „zmenilo procesné postavenie účastníkov“ dovolací súd poznamenáva, že potvrdzujúcim výrokom nemohlo dôjsť k žiadnej zmene postavenia účastníkov a zásada reformatio in peius sa nemohla uplatniť.
  40. Zákaz reformationis in peius (zákaz zmeny k horšiemu), ktorý sa uplatňuje v občianskom súdom konaní a ktorý je možné vyvodiť z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., spočíva v tom, že odvolací súd je rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bolo určitým spôsobom založené procesné postavenie účastníka konania, viazaný, a preto toto rozhodnutie nemôže zmeniť v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal, a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal. Tento zákaz je v širšom zmysle uplatnením dispozičnej zásady, na základe ktorej účastník určuje rozsah svojho záujmu o súdnu ochranu, pričom tento rozsah je súdom zásadne neprekročiteľný a platí i pre konanie na odvolacom súde. Rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu teda závisí od odvolacieho návrhu účastníka, predovšetkým čo do kvantity. Výnimkou z tejto viazanosti sú prípady uvedené v § 212 ods. 2 a 3 O.s.p. Dovolací súd v súvislosti s touto námietkou uvádza, že táto námietka dovolateľky v podstate smerovala proti tomu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, avšak zrušujúcim výrokom sa dovolací súd nemohol zaoberať pre absenciu dovolania v tejto časti.
  41. S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov v dovolaním napadnutom výroku, nemali za následok odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
  42. Pokiaľ žalovaná namieta, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ktorú vadu odôvodňuje len odkazom na dôvody uvádzané vo vzťahu k ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), dovolací súd zdôrazňuje, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod § 237 ods. 1 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.
  43. Ako už bolo uvedené vyššie, „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
  44. Pre prípad, že dovolateľka namieta tiež nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania (identifikovateľnosť žalobcov na „papierových násadkách, či výška priznaného zadosťučinenia v peniazoch), treba pripomenúť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (por. tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
  45. I keby teda v preskúmavanej veci došlo k dovolateľkou namietanej tzv. inej procesnej vade (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť jej dovolania.
  46. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z
  47. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“
  48. Dovolateľka namietala i nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia dovolateľky o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené (najvyšší súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
  49. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p., ani z § 237 ods. 1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol.
  50. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov konania žalobcov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p).
  51. Nad rámec dovolacieho konania, s prihliadnutím na dĺžku trvania predmetného konania a opakované zrušenie a vrátenie veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p. dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že žaloba na ochranu osobnosti nie je určovacou žalobou v zmysle žalobnej klauzuly § 80 písm. c/ O.s.p., pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem.
  52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  53. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.