1, ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 227/2005 Z. z., vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1T 131/2012, o dovolaní obvineného Ing. T. B., ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr.Vincenta Danihela, advokáta v Bratislave, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 18. augusta 2015, sp. zn. 3To 9/2015, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 16. júna 2014, sp. zn. 1T 131/2012, takto rozhodol:
c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. T. B. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 16. júna 2014, sp. zn. 1T 131/2012, bol obvinený Ing. T. B., uznaný za vinného z trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 227/2005 Z. z., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že ako predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti B. G. H.., T., IČO: XX XXX XXX, so sídlom na F. č. X v B. (neskôr od
5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 227/2005 Z. z. účinného do 31. decembra 2005 trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, na výkon ktorého bol obvinený
2 písm. a/ Trestného zákona zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal písomne, v zákonnej lehote, prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Branislava Šubu, advokáta v Bratislave, odvolanie čo do výroku o vine a treste ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, obvinený Ing. T. B. (č. l. 3740 spisu). Odvolanie písomne odôvodnil dodatočne, podaním z 12. mája 2015 (č. l. 3750 spisu). Krajský súd v Bratislave na verejnom zasadnutí uznesením z 18. augusta 2015, sp. zn. 3To 9/2015, postupom
T. B., ako nedôvodné zamietol. Obvinený Ing. T. B. podal písomným podaním z
1 písm. c/ Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu), § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) a § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom porušenie zákona v ustanovení § 319 Trestného poriadku, v ustanovení § 37 Trestného poriadku, v ustanovení § 119 ods. 2 Trestného poriadku, v ustanovení § 89 ods. 1 Trestného poriadku, v ustanovení § 142 Trestného poriadku, v ustanovení § 146 Trestného poriadku, v ustanovení § 213 Trestného poriadku, v článku 14 ods. 3 písm. e/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, v článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ustanovení § 2 ods. 15 Trestného poriadku, v ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku, v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku v neprospech obvineného Ing. T. B., aby ďalej
2 Trestného poriadku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a
1 Trestného poriadku prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, spoločne s vyslovením právneho názoru dovolacieho súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol, avšak v súlade s ustanovením § 388 ods. 2 Trestného poriadku v inom zložení senátu. Porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom
1 písm. c/ Trestného poriadku obvinený dôvodil tým, že právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a obsahuje právo osobnej obhajoby, právo obvineného požadovať od všetkých orgánov činných v trestnom konaní, aby boli vyjasnené všetky okolnosti, svedčiace v jeho prospech, právo obvineného zvoliť si obhajcu, ktorý má právo byť prítomný na všetkých vyšetrovacích úkonoch, resp. v prípadoch povinnej obhajoby právo na ustanovenie obhajcu obvinenému. V tejto súvislosti poukázal na základné zásady trestného konania upravené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v článku 16, v článku 17, v článku 21,v článku 47, v článku 48, v článku 50 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 5 a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v článku 14 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a v článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na spravodlivé súdne konanie tvorí základný pilier demokratickej spoločnosti a právo na obhajobu je esenciálnou súčasťou základných princípov a zásad trestného konania, tvoriacich piliere spravodlivého súdneho procesu, pričom neopomenuteľnými princípmi sú prezumpcia neviny, zásada náležitého zistenia skutkového stavu, princíp „in dubio pro reo“ a princíp “ultima ratio“ a princíp subsidiarity trestnej represie. Je toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní od počiatku systematicky a opakovane porušovali jednotlivé práva obvineného na obhajobu, resp. v súhrne porušili právo na obhajobu obvineného závažným a podstatným spôsobom.
obvineného bol v jeho prípade naplnený dôvod nutnej (povinnej) obhajoby, resp. mal byť obvinený zo strany orgánov činných v trestnom konaní vyzvaný na zvolenie si obhajcu v primeranom čase od takej výzvy a v prípade jeho nezvolenia, mal byť obvinenému obhajca ustanovený súdom. Skutok, ktorý bol obvinenému kladený za vinu v uznesení o vznesení obvinenia zo 6. novembra 2009, ČVS: PPZ-31/BPK-B-2006, bol právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, za spáchanie ktorého hrozí páchateľovi trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov až 12 rokov, pričom
3 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) účinný do
vtedy platných predpisov (ak by sa konanie viedlo v čase, kedy malo dôjsť ku spáchaniu skutku), ale aj
v súčasnosti platných a účinných predpisov. Obvinený zdôraznil, že nemal v žiadnom prípade možnosť ovplyvniť čas začatia trestného stíhania (obvinenie bolo vznesené po viac ako 7 rokoch od času, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku), ktorý bol v plnej dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a výkladom per analogiam a výkladom teleologickým možno dospieť k záveru, že mal byť obhajca obvinenému v prípade nezvolenia, súdom ustanovený. V prípade existencie pochybností by sa mal použiť výklad pre obvineného priaznivejší v súlade so zásadou in dubio pro reo. Obvinený Ing. T. B. je presvedčený, že bola porušená zásada zákazu sebausvedčovania (nemo tenetur se ipsum accusare) a orgány činné v trestnom konaní od začiatku vykonávali vyšetrovanie proti obvinenému poza jeho chrbát z dôvodu, že v podnete na trestné stíhanie z
obvineného po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania z
1 Trestného poriadku bol iba na vydanie 1 ks originálu úverového cenného papiera (zápisnica o vydaní veci z
1 Trestného poriadku o povinnosti vec na vyzvanie vydať a po upozornení na možnosť odňatia veci, ako i na možnosť uloženia poriadkovej pokuty (§ 70 Trestného poriadku) vyzvaná osoba uvádza“. Poučenie poskytnuté políciou obsahovalo iba upozornenie, že vec môže byť odňatá. Takéto poučenie nedokumentuje dobrovoľnosť vydania, resp. možnosť využitia práva neusvedčovať sám seba. Vytkol orgánom činným v trestnom konaní, keď disponujúc podozrením voči osobe obvineného bez poskytnutia náležitého poučenia obvinenému ako osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, opakovane od obvineného žiadali o vydanie vecí a listín spôsobom odporujúcim zákonu, resp. pod hrozbami uloženia poriadkových pokút a napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní mali svoju líniu vyšetrovania od začiatku nastavenú proti obvinenému, konali s obvineným ako s osobou, ktorá má poskytovať súčinnosť a spoluprácu polícii pri vyšetrovaní, pričom v prípade nesplnenia uložených povinností hrozili obvinenému vysokými peňažnými sankciami. Takýto postup je v príkrom rozpore s princípom nemo tenetur se ipsum accusare (zákaz sebausvedčovania). Ďalej uviedol, že zákaz sebaobviňovania je možné definovať ako právo podozrivej osoby na to, aby nebola žiadnym spôsobom nútená k priznaniu, ani k poskytnutiu dôkazov, ktoré by ju mohli usvedčiť, či akýmkoľvek spôsobom spojiť s trestným činom a na strane druhej zo zásady zákazu sebausvedčovania vyplýva štátu povinnosť, aby objasňoval trestné činy a získaval dôkazy bez toho, aby nútil osoby k priznaniu či poskytnutiu dôkazov o svojej trestnej činnosti. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu a právo mlčať sú všeobecne uznávané medzinárodné minimálne štandardy, ktoré sa považujú za súčasť práva na obhajobu a zákaz sebausvedčovania nezahŕňa iba zákaz donútenia k priznaniu, ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu. Poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, ktoré jednoznačne ukladá policajtovi v službe povinnosť v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich spáchania. Týmto je vymedzená zákonná dôvodnosť služobného zákroku. V tejto súvislosti uviedol, že jednotlivé účtovné doklady, rôzne zmluvy, účtovné listiny, dokumenty, záznamové nosiče, celá obchodná dokumentácia spoločnosti B. G., a.s. bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní získaná a do vyšetrovacieho spisu zabezpečená nezákonným spôsobom, donútením, vyvolaním omylu a jeho udržiavaním v osobe obvineného. Je toho názoru, že ak je podozrivá osoba neoprávnene vyzvaná ku konaniu, aby vydala veci, mala by byť aspoň políciou v súlade s § 8 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore dopredu poučená, že splnenie takejto výzvy je založené len na základe dobrovoľnosti s tým, že splnenie tejto výzvy môže osoba odmietnuť v každom prípade. Postup policajtov pri získaní dôkazov pre účely trestného konania nebol v súlade so zákonom a všetky veci, ktoré obvinený vydal, treba považovať za nezákonne získané a nie je možné na ne prihliadať ako na dôkaz. Obvinený má za to, že policajti pri vyhľadávaní, zisťovaní a zabezpečovaní dôkazov postupovali v rozpore so zákonom a takto získané dôkazy sú v trestnom konaní absolútne neprípustné a nemožno na nich založiť rozhodnutie o vine obvineného (§ 119 Trestného poriadku).
doktríny plodov z otráveného stromu sa neprípustnosť dôkazu nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy a neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený. Za dôkaz rovnako postihnutý touto nezákonnosťou je potrebné považovať najmä znalecký posudok znalca Ing. P. X. z odboru Ekonomika a riadenie podnikov, odvetvia Oceňovanie a hodnotenie podnikov č. X/XXXX a znalecký posudok znalca JUDr. Ing. V.D. z odboru Ekonómia a manažment č. X/XXXX vrátane dodatkov, nakoľko podkladom vypracovania týchto znaleckých posudkov boli materiály (listinné či iné podklady), ktoré v zmysle vyššie uvedeného boli zadovážené spôsobom odporujúcim zákonu (contra legem). Vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania obvinený uviedol, že v predmetnej trestnej veci boli v štádiu prípravného konania vypočutí viacerí svedkovia, pričom o termínoch výsluchu týchto svedkov nebol obvinený upovedomený, čo je predovšetkým v rozpore s ustanovením § 213 Trestného poriadku. Odňatím možnosti byť prítomný pri výsluchoch svedkov a možnosti klásť svedkom otázky v prípravnom konaní boli
obvineného všetky výsluchy osôb vykonané v prípravnom konaní v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a bolo závažným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. Nezákonnosť nebola odstránená ani v konaní pred súdom, keď v zápisnici o hlavnom pojednávaní z
1 Trestného poriadku.
názoru obvineného lehota predpokladaná v ustanovení § 364 ods. 1 Trestného poriadku nezačala ani plynúť s poukazom na ustanovenie § 184 ods. 1 písm. b/ bod 3 Trestného poriadku. V súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm. g/ Trestného poriadku vo vzťahu k znaleckému posudku znalca JUDr. Ing. V.D. obvinený uviedol, že na vypracovanie dodatkov k predmetnému znaleckému posudku, resp. na znalecké posúdenie ďalších zadaných otázok nebolo vydané uznesenie
3 Trestného poriadku a rovnako znalec JUDr. Ing. V.D. bez opory v zákone odmietol odpovedať na zásadné otázky obhajoby smerujúce k podstate obchodnoprávneho sporu, ktorý obchodnoprávny spor bol vyhodnotený ako trestný čin podvodu. Je toho názoru, že rôzni znalci sa vyjadrili ohľadom totožnej otázky rozporuplne a v tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie znalca Ing. J. Z. zaprotokolované do zápisnice o hlavnom pojednávaní 5. mája 2014 týkajúce sa vyjadrenia znalca JUDr. Ing. V.D.. Rovnako
obvineného niektoré otázky zadané znalcovi majú charakter sugestívnych a kapcióznych otázok. Bolo
obvineného potrebné, aby sa postupovalo
Ing. V.D. požiadaný o vysvetlenie. Vytkol odvolaciemu súdu, že sa pokúšal namiesto znalca JUDr. Ing. V.D. zodpovedať na otázku ohľadom podstaty tzv. repo obchodu. S poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, článok 14 ods. 3 písm. e/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uviedol, že obvinený sa môže vzdať práva účasti na úkone v prípravnom konaní, ak o tomto úkone bol riadne a včas upovedomený. Čítať výpovede svedkov na hlavnom pojednávaní je so súhlasom obvineného možné, ak výpovede, ktoré sa majú takto čítať, boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu a vzhľadom na skutočnosť, že obligatórnym znakom trestného činu podvodu je uvedenie do omylu iného, alebo využitie omylu druhého, ktorá skutočnosť sa dá dokazovať v zásade najmä výsluchmi dotknutých osôb, je možné považovať výsluchy svedkov za rozhodujúce na zistenie skutkového stavu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený uviedol, že skutková veta rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 16. júna 2014, sp. zn. 1T 131/2012, nekorešponduje s právnou kvalifikáciou takto zisteného skutku vo viacerých bodoch. K otázke subjektu namietol, že v skutkovej vete je ako kupujúci najprv označený predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti B. G. H.., T. a následne obchodná spoločnosť B. G. H.., T., ktorá skutočnosť vytvára zmätok v trestnoprávnej zodpovednosti subjektu. Poukázal na skutkovú vetu rozhodnutia,
ktorej 1 514 klientov ako predávajúcich po podpise zmluvy vložilo na účet kupujúceho - obchodnej spoločnosti B. G. H.., T. IČO: XX XXX XXX, zastúpenej Ing. T. B. sumu, ako nadobúdaciu cenu zmenky, pričom v predmetných zmluvách sa kupujúci zaviazal uhradiť kúpnu cenu zmenky. Z tejto časti skutkovej vety
obvineného vyplýva, že subjektom, ktorému klienti uhradili určitú peňažnú sumu a rovnako subjektom, ktorým sa zaviazal uhradiť kúpnu cenu zmenky v zmysle príslušných zmlúv je obchodná spoločnosť B. G. H.., T.., IČO: XX XXX XXX, ako právnická osoba s právnou subjektivitou, teda nie Ing. T. B. ako fyzická osoba. Právny vzťah existoval a existuje teda výlučne medzi jednotlivými klientmi a právnickou osobou - obchodnou spoločnosťou B. G. H.., T., IČO: XX XXX XXX. Ďalej obvinený uviedol, že právna veta „na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu“ zo skutkovej vety nevyplýva. Nie je
obvineného jasné, kto sa mal obohatiť a ak by to mal byť Ing. T. B. ako fyzická osoba, tak uvedené nesedí so skutkovou vetou v časti vloženia peňažnej sumy klientov na účet obchodnej spoločnosti. Ak sa obohatila právnická osoba v zastúpení Ing. T. B., tak potom by mala byť za trestnoprávne zodpovednú označená obchodná spoločnosť ako osoba právnická. Rovnako vytkol súdu, že zo skutkovej vety rozsudku nie je jasné, čo v skutočnosti považoval za škodu (obstarávacia cena zmenky, rozdiel medzi obstarávacou cenou a zaplatenými splátkami, rozdiel medzí nadobúdacou cenou a zaplatenými splátkami) a ako bol stanovený moment vzniku škody. Nemožno
obvineného opomenúť fakt, že zoznam klientov, ktorý je obsahom skutkovej vety obžaloby prokurátora, je odlišný od zoznamu klientov tvoriaci obsah skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa, naviac súd druhého stupňa v texte odkazuje na znova odlišný zoznam klientov, ktorý skutková veta obžaloby aj rozsudku súdu prvého stupňa v príslušnom tabuľkovom zobrazení neobsahuje. Súdy oboch stupňov rozhodli v rozpore so zásadou uvedenou v ustanovení § 2 ods. 15 Trestného poriadku, nakoľko nerozhodli na základe obžaloby, ale bez akejkoľvek oficiálnej úpravy obžaloby prokurátorom, rozhodli o nie totožnej skutkovej vete (zmena v zozname poškodených). Napriek tomu ani súd prvého stupňa vo svojej skutkovej vete nemá súlad medzi textovou časťou skutkovej vety a zoznamom klientov v tabuľkovom zobrazení skutkovej vety. Súd druhého stupňa následne v závere skutkovej vety svojho rozhodnutia zoznam poškodených nevymenúval, avšak ich označil poradovým číslom. Ak sa
obvineného spočíta počet klientov uvedených súdom druhého stupňa, resp. 789 klientov, ktorí nakupovali zmenky v mene Sk a 643 klientov, ktorí nakupovali zmenky v mene USD, vyjde výsledok spolu 1 432 klientov. Toto číslo nekorešponduje s počtom klientov 1 514 uvedených v skutkovej vete ako klientov, ktorí vložili peniaze na účet obchodnej spoločnosti. Ďalej uviedol, že na to, aby bolo možné konanie určitej osoby právne kvalifikovať ako trestný čin, je nevyhnutné, aby konanie tejto osoby vykazovalo všetky znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu uvedené v osobitnej časti Trestného zákona. O trestnom čine možno hovoriť iba pri kumulatívnej existencii všetkých obligatórnych znakov a pri súčasnej existencii protiprávnosti činu. Aj v prípadoch zdanlivého splnenia podmienok pre vznik trestnoprávnej zodpovednosti možno prostriedky trestného práva ako prostriedky krajnej represie aplikovať iba zdržanlivo a len v tých prípadoch, kedy prostriedky ochrany ponúkané inými právnymi odvetviami zlyhali alebo sú nefunkčné (subsidiarita trestnoprávnej represie). Vytkol, že konajúce orgány nevzali do úvahy najmä okolnosť vylučujúcu protiprávnosť - výkon práv a povinností.
1 Trestného zákona účinného do
1 písm. c/ Trestného poriadku (zrejme mala na mysli § 382 písm. c/ Trestného poriadku - poznámka súdu) dovolanie obvineného odmietnuť, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
V konaní boli
prokurátora zhromaždené a vykonané dôkazy v takej kvalite a v takom rozsahu, že z nich bolo možné v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku vyvodiť nepochybný záver o vine obvineného zo spáchania trestného činu; boli zároveň dodržané ustanovenia o práve obvineného na obhajobu, bola dodržaná zásada rovnosti zbraní a kontradiktórnosti procesu a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
prokurátora neboli ani v prípravnom konaní naplnené dôvody povinnej obhajoby, a to z dôvodu, že za spáchanie skutku, právne kvalifikovaného
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ako trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona hrozil obvinenému trest odňatia slobody vo výmere 5 až 12 rokov a
Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 pri použití ustanovení § 10 a § 11 by tento trestný čin zodpovedal kategórii zločinu a nie obzvlášť závažného zločinu (
3 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 sa za obzvlášť závažný zločin považuje zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov). Preto pokiaľ neboli splnené iné predpoklady na povinnú obhajobu, platná právna kvalifikácia trestného činu podvodu
1, ods. 5 Trestného zákona účinného do
prokurátora obvinenému poskytnutá reálna možnosť v plnom rozsahu uplatniť svoje právo na obhajobu za rešpektovania zásady rovnosti zbraní tým, že mal možnosť klásť otázky svedkom, ktorú možnosť nevyužil a súhlasil s prečítaním výpovedí svedkov z prípravného konania, ktorých osobný výsluch navrhol na hlavnom pojednávaní v obžalobe prokurátor. Podkladom na rozhodnutie súdu o vine obvineného neboli výhradne výpovede svedkov, ale predovšetkým súdom označené listinné dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní postupom
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) po predložení spisového materiálu dňa
4 Trestného poriadku obvinenému Ing. T. B. do rozhodnutia o dovolaní odložil výkon trestu odňatia slobody uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo
1 písm. c/ Trestného poriadku,
ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Dovolateľ v tomto smere namietal, že v jeho prípade išlo o dôvod povinnej obhajoby.
4 veta prvá pred bodkočiarkou Trestného poriadku, dôvody dovolania
odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. V danom prípade obvinený namietal, že mu v prípravnom konaní nebol ustanovený obhajca z dôvodu
1 písm. c/ zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, resp. § 36 ods. 3 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok). Táto okolnosť a dovolací dôvod bol obvinenému známy už v pôvodnom konaní a nenamietal ju ani v odvolacom konaní.
vyššie citovaného ustanovenia § 371 ods. 4 veta prvá Trestného poriadku tento dôvod dovolania nemožno použiť, pretože okolnosti ho odôvodňujúce boli obvinenému známe už v pôvodnom konaní a nenamietal ich najneskôr v odvolacom konaní. Nad rámec prejednávanej veci dovolací súd dodáva, že
1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.
5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu.
1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
4 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu. Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky, od ktorých závisí výrok o vine a treste. Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem treba použiť, je rozhodujúce porovnanie, ktoré z rôznych posúdení je ako celok pre páchateľa najpriaznivejšie. Páchateľov skutok sa posudzuje
toho práva, ktoré je pre neho najpriaznivejšie, a to bez rozdielu, či
skoršieho a neskoršieho práva ide o rovnaké, či rôzne skutkové podstaty. Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší alebo nový zákon treba použiť ako celok, teda nemožno rozhodovať napr. o vine
zákona jedného a o treste
zákona ďalšieho. Použitie nového Trestného zákona je pre páchateľa priaznivejšie, ak jeho ustanovenia, posudzované ako celok, poskytujú pre páchateľa priaznivejší výsledok ako starý Trestný zákon. Napokon už len pri posúdení trestných sadzieb pri rôznych dolných hraniciach základných trestných sadzieb bol skorší Trestný zákon s dolnou hranicou trestnej sadzby päť rokov pre obvineného priaznivejší (§ 250 ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.). Následne preto považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné vyriešiť otázku, ktorý právny predpis (Trestný poriadok) sa má aplikovať na posudzovaný prípad, teda zák. č. 141/1961 Zb. alebo zák. č. 301/2005 Z. z. Časová pôsobnosť Trestného poriadku sa riadi zásadou,
ktorej sa procesné úkony v priebehu trestného konania vykonávajú
Trestného poriadku účinného v dobe, kedy je úkon vykonávaný, pokiaľ nie je v zákone ustanovené inak. Prípadné výnimky z tejto zásady sú teda možné, museli by však byť upravené v prechodných a záverečných ustanoveniach (siedma časť Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z.). Takúto výnimku, priamo sa týkajúcu ustanovenia § 36 ods. 3 zák. č. 141/1961 Zb. neobsahuje. Argumentum a contrario použitie Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. na posudzovaný prípad možno vyvodiť aj z ustanovenia § 564 ods. 3 tohto Trestného poriadku,
ktorého vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd
doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd
doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd. Zákon výslovne hovorí o konaní pred okresným súdom (prvostupňové konanie) a o konaní o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosť a odvolanie), t.j. o úseku trestného konania od podania obžaloby do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že konanie sa malo a súd prvého stupňa a odvolací súd správne postupovali už
nového Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z .z.), a to vzhľadom na vyššie zmienenú zásadu, že vykonávanie procesných úkonov sa uskutočňuje
zákona účinného v čase uskutočnenia úkonu, pokiaľ prechodné ustanovenie neupravuje iný postup. V tejto súvislosti teda možno súhlasiť s postupom súdu, že na posudzovaný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 301/2005 Z. z., a teda aj krajský súd postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia tohto Trestného poriadku. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je však potrebné uviesť, že ak
5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bola trestná sadzba päť až dvanásť rokov, nebola a ani nemohla byť splnená podmienka povinnej obhajoby pri konaní o obzvlášť závažnom zločine, kde sa vyžaduje pri dolnej hranici trestná sadzba najmenej desať rokov, ktorá podmienka preto v danom prípade nebola splnená; naviac Trestný zákon č. 140/1961 Zb. ani nedefinoval pojem obzvlášť závažný zločin. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil ani s obhajobou obvineného spočívajúcou v postupe súdu v príkrom rozpore s princípom nemo tenetur se ipsum accusare (zákaz sebausvedčovania) v súvislosti s vydaním vecí a hrozbe uloženia poriadkovej pokuty (zabezpečenie dôkazu proti obvinenému naznačeným spôsobom by bolo v rozpore s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu). V tomto prípade policajt nenútil obvineného na vydanie veci, ale ho vyzval na dobrovoľné vydanie veci (§ 89 ods. 1 Trestného poriadku).
1 Trestného poriadku kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá ako aj na iné následky nevyhovenia. Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím, a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne opatrenie; z listu obvineného zo dňa
obvineného neboli splnené podmienky pre tento postup
1 Trestného poriadku a rovnako že rozsah oboznamovania výpovedí svedkov nezodpovedá času trvania hlavného pojednávania.
1 Trestného poriadku namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, alebo jej podstatnú časť, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd nepovažuje osobný výsluch za potrebný. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo základnej zásady zakotvujúcej ústny kontradiktórny charakter hlavného pojednávania, ktoré porušenie kontradiktórnosti napáda dovolateľ. Čítanie zápisnice o výpovedi svedka, alebo jej relevantnej časti na hlavnom pojednávaní predpokladá splnenie dvoch podmienok: 1/ prokurátor a obžalovaný s tým súhlasia, 2/ súd nepovažuje osobný výsluch svedka za potrebný; v posudzovanom prípade však rovnako boli splnené podmienky pre postup
1 Trestného poriadku, pretože pre čítanie zápisnice o výsluchu svedkov postupom
1 Trestného poriadku boli splnené zákonom požadované podmienky. Súd nepovažoval osobný výsluch svedkov za potrebný, čo ho viedlo k postupu
1 Trestného poriadku, pričom sám obvinený v zápisnici o hlavnom pojednávaní 20. mája 2013 (č. l. 3642 spisu) explicitne uviedol, že s uvedeným postupom súdu súhlasí. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že časové trvanie hlavného pojednávania nezodpovedá rozsahu vykonaného dokazovania, táto je irelevantná, nakoľko zostala len v rovine tvrdení bez opory v skutočnom obsahu spisu. Obvineným uplatnený dôvod dovolania
1 písm. c/ Trestného poriadku spočíva
obvineného v tom, že mu nebolo doručené uznesenie prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 1. februára 2010, sp. zn. VII/1 Gv 22/06-75 (č. l. 9 spisu), čím mu bolo odopreté podať opravný prostriedok v súlade s § 363 Trestného poriadku. K uvedenému dovolací súd uvádza, že táto skutočnosť musela byť obvinenému známa v konaní pred súdom prvého stupňa. Z obsahu zápisníc o hlavných pojednávaniach vyplýva, že obvinený bol osobne prítomný na hlavných pojednávaniach, no túto skutočnosť pred konajúcim Okresným súdom Bratislava V sám obvinený nenamietal a to ani prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Branislava Šubu, ktorého si zvolil (č. l. 3653 spisu). Rovnako ani v odvolacom konaní túto skutočnosť nenamietal a v písomnom odôvodnení odvolania podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa ju neuplatnil. Obvinený teda nesplnil zákonnú podmienku na aplikáciu dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku pre absenciu postupu obvineného
4 Trestného poriadku. S poukazom na konštatované skutočnosti nie je daný v konaní dovolací dôvod
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Dovolací dôvod
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku spočíva
obvineného v tom, že dôkazy boli vykonané v rozpore so zákonom (znalecký posudok G. znalca Ing. P. X., znalecký posudok č. X/XXXX znalca JUDr. Ing. V.D. vrátane jeho dodatkov). Odhliadnuc od toho, že obvinený namietané skutočnosti v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom nerozporoval, t. j. absenciu uznesenia na vypracovanie dodatkov k znaleckému posudku znalca JUDr. Ing. V.D. a absencia odpovedí na otázky obhajoby k tzv. repo-obchodu), čo vylučuje ich preskúmavanie v dovolacom konaní
4 Trestného poriadku, dovolací súd opätovne nad rámec uvádza, že v čase, keď bol v rámci trestného konania pribratý uznesením znalec JUDr. Ing. V.D. z 15. októbra 2007 za účelom vypracovania posudku (č. l. 328 spisu), sa trestné konanie viedlo vo veci v štádiu pred podaním obžaloby. Tvrdenie obvineného, že na vypracovanie dodatkov nebolo vydané uznesenie
3 Trestného poriadku, nemá oporu v citovanom ustanovení, nakoľko Trestný poriadok stanovuje povinnosť rozhodnúť uznesením len pri pribratí znalca (osobný prvok) a nie aj vo vzťahu k vypracovaniu dodatkov (vecný prvok). Neobstojí ani námietka obvineného, že znalec neodpovedal na podstatu repo-obchodu, čím súd svojou definíciou nahradil činnosť znalca, čo je otázka, ktorá súdu nepatrila hodnotiť. K uvedenému dovolací súd stručne uvádza, že na hlavnom pojednávaní 5. mája 2014 znalec Ing. J. Z. odpovedal na otázku podstaty tzv. repoobchodu (č. l. 3680 spisu), preto námietka obvineného je irelevantná. K otázke uplatnenia okolnosti známej dovolateľovi a zakladajúcej dovolací dôvod
1 písm. g/ Trestného poriadku v predchádzajúcom konaní, ako podmienky pre jej použitie v dovolacom konaní sa dovolací súd vyjadril aj v stanovisku trestnoprávneho kolégia z 8. decembra 2015, Tpj 74/2015, ktorého právna veta znie „Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania
1 písm. a/ až g/ Trestného poriadku podmienku námietky dovolateľovi známej okolnosti, ktorá uplatnený dovolací dôvod zakladá, už v predchádzajúcom (najneskôr odvolacom) konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku), nie je možné bez takého postupu dotknutý dôvod dovolania úspešne použiť a dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy odmietne ako zrejme nedôvodné
c/ Trestného poriadku.“ Vzhľadom na uvedené, nakoľko obvinený v dovolaní namietal známu okolnosť ohľadom absencie odpovede znalca na podstatné otázky, rovnako ich nemožno v dovolaní použiť
4 Trestného poriadku, pretože neboli dovolateľom namietané najneskôr v odvolacom konaní. Čo sa týka potom ďalších okolností uvádzaných dovolateľom v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, tak tieto treba označiť za irelevantné, keďže smerujú len vo vzťahu k skutkovým zisteniam súdov nižších stupňov, či hodnoteniu jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov, ktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. V uvedenej súvislosti treba potom predovšetkým uviesť, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva. Tak ako bolo naznačené už skôr, daná úprava teda výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v uvedenom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutku, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov urobených súdmi nižšieho stupňa už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy. Pokiaľ ide potom konkrétne o posudzované dovolanie, tak s tu uvedenými právnymi úvahami obvineného ohľadom nemožnosti posudzovať jeho konanie tak, ako ho posúdili súdy, sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietke obvineného o trestnej zodpovednosti obvineného navyše dodáva, že ak subjektom, ktorý sa na škodu cudzieho majetku obohatí tým, že uvedie do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, je právnická osoba, páchateľom trestného činu podvodu sa môže stať fyzická osoba, ktorá je členom predstavenstva právnickej osoby alebo aj iná osoba oprávnená vykonávať právne úkony za právnickú osobu, resp. hospodáriť s majetkom právnickej osoby z titulu výkonu svojho zamestnania, postavenia, či funkcie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že skutková veta rozsudku preto nevytvára zmätok v subjekte, ktorý ma byť trestnoprávne zodpovedným, keď v skutkovej vete je uvedený najskôr predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti B. G., T., a následne obchodná spoločnosť B. G., T. V uvedenej spojitosti treba zdôrazniť, že právnická osoba ako subjekt práva nemá ako celok vlastnú vôľu, teda nemôže
nej konať a navonok ju prejavovať. Preto predpisy občianskeho a obchodného práva stanovujú, kto koná v mene právnických osôb, resp. v ich zastúpení a že vlastné konanie právnickej osoby predstavujú tie prejavy vôle, ktoré v jej mene urobili určité orgány, resp. zástupcovia ako fyzické osoby, pričom správne následky spojené s týmito prejavmi vôle sa viažu k právnickej osobe ako subjektu práva. So zreteľom na princíp individuálnej trestnej zodpovednosti fyzických osôb v trestnom práve nemôže platiť konštrukcia, že dôsledky konania fyzickej osoby dopadajú len na právnickú osobu, ale trestnoprávne dôsledky určitého konania znáša priamo fyzická osoba, ktorá svojím konaním (hoci aj v rámci zastupovania právnickej osoby) naplnila všetky znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že obvinený vytkol súdu prvého stupňa jeho nesprávny postup, ktorý mal oproti obžalobe porušiť totožnosť skutku a v dôsledku toho aj nesprávne právne kvalifikovať konanie uvedené v skutkovej vete rozsudku z dôvodu, že zoznam poškodených v skutkovej vete obžaloby prokurátora je odlišný od zoznamu poškodených tvoriaci obsah skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa. Túto skutočnosť obvinený podradil pod dovolací dôvod
1 písm. i/ Trestného poriadku, pričom správne mala byť podradená pod písm. c/ § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tak ako sa k tomu vyjadril už aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, sp. zn. IV ÚS 98/2014, z
1 písm. c/ Trestného poriadku. Najvyšší súd teda konštatuje, že obvinený svojím dovolaním síce vecne, ale nie relevantne napadol uznesenie Krajského súdu v Bratislave s odkazom na porušenie totožnosti skutku s ohľadom na dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku. K tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že skutok zahrnutý v tzv. „skutkovej vete“ musí vyjadrovať všetky skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom vyplýva, že ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o obsah následku. Podstata skutku v odsudzujúcom rozsudku teda zostala zachovaná ako v následku (spôsobenie škody veľkého rozsahu), tak i v konaní (sebaobohatenie a uvedenie do omylu). Úprava skutku v ostatnom jeho priebehu bola nevyhnutná v dôsledku meniacej sa dôkaznej situácie, pričom však následok uvedený v odsudzujúcom rozsudku zostal v tých najpodstatnejších okolnostiach zachovaný. K námietke obvineného o neurčitosti skutočnosti kto sa obohatil, Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva, že v posudzovanej veci neexistuje rozpor medzi zisteným skutkom a jeho právnym posúdením
1 Trestného zákona, trestný čin podvodu
tohto ustanovenia zákona spácha ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo jeho omyl využije. Okresný súd vo svojom rozsudku vec explicitne uzavrel tak, že obvinený na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu. Z výroku rozsudku teda vyplýva, kto je „inou osobou“, ktorá bola nelegálne obohatená a rovnako z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvého stupňa sa dá vyvodiť, že ide o obvineného. Tento rezultát rozsudku súdu prvého stupňa vyjadruje vo svojej podstate zistenie základnej skutkovej podstaty, totiž že na škodu cudzieho majetku sa obohatil obvinený a nie iná osoba. Podlˇa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podlˇa §
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.