← Slovensko

o vydanie nehnuteľností a iné

Obsah (4)§ 142§ 92§ 218§ 224

Najvyšší súd 3 Cdo 219/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K. H., bývajúceho v B.B., zastúpeného JUDr. J. S., advokátom so sídlom v B.,

výmerom Povereníctva potravinárskeho priemyslu z

  1. februára 1951 č. C. (ďalej len „znárodňovací výmer“), majetková krivda postihla ţalobcu ako oprávnenú osobu v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi, bol preto daný právny dôvod na vydanie sporných nehnuteľností oprávnenej osobe (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb.). Na odvolanie účastníkov na ţalovanej strane Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo
  2. novembra 1994 sp. zn. 14 Co 3617/1994 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe súd prvého stupňa nezistil dostatok skutkových podkladov pre posúdenie, či predmetné znárodnenie bolo v celom rozsahu vykonané v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, a ţe odvolací súd uţ v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, ţe kúpna zmluva je neplatná. Rozsudkom z
  3. novembra 2002 č.k. 20 C 80/1992-368 Okresný súd Banská Bystrica uloţil ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti do 30 dní ţalobcovi. Ţalobu voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietol. Určil, ţe dohoda o vydaní nehnuteľností je neplatná. Zároveň zamietol „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala, aby ostatní ţalovaní boli zaviazaní súdom vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o trovách konania a o vrátení zálohy na znalecký posudok. Vychádzal z tohto, ţe kúpna zmluva je neplatná, lebo ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a zmluvu uzatvoril v tiesni pod tlakom hroziacej perzekúcie. Sporné nehnuteľnosti preto zostali vo vlastníctve ţalobcu a jemu boli znárodnené v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Výrok, ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe 3 Cdo 219/2011 4 títo účastníci konania nevykazujú znaky osoby, ktorá má v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. povinnosť vydať vec. Keďţe majetková krivda nebola spôsobená J. B. a M. B., je dohoda o vydaní nehnuteľností neplatná. Z toho dôvodu vyhovel „vzájomnej ţalobe“ ţalovanej 1/ v časti, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti tohto právneho úkonu. Výrok, ktorým zamietol jej „vzájomnú ţalobu“ v časti, ktorou sa domáhala uloţenia povinnosti ostatným ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti, odôvodnil tým, ţe „vlastníctvo prináleţí ţalobcovi“. Na odvolanie ţalobcu, ţalovanej 1/, ako aj ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
  4. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola ţalovaným 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 uloţená povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní tak, ţe túto povinnosť uloţil aj ţalovanej 4/. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu voči ţalovanej 1/, potvrdil, a výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností, zmenil tak, ţe „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá „vzájomná ţaloba“ ţalovanej 1/ na uloţenie povinnosti ostatným ţalovaným vydať jej sporné nehnuteľnosti. Rozhodol tieţ o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe po tom, ako boli nehnuteľnosti uţ vydané postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb., treba ţalobou uplatnený nárok ţalobcu posudzovať podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Ţalovaná 1/ nevykazuje znaky osoby, ktorá by mala vydať sporné nehnuteľnosti podľa tohto ustanovenia, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Správne tieţ ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zaviazal vydať sporné nehnuteľnosti ţalobcovi, lebo kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, ţe ţalobca v čase jej uzatvorenia nebol plnoletý a jeho úkon nebol schválený poručenským súdom. Znárodňovací výmer je zmätočným aktom štátu, ktorý sa prieči zásadám demokratickej spoločnosti a nespĺňal celý rad náleţitosti určených právnym poriadkom; v konaní nebolo preukázané, ţe by bol vôbec ţalobcovi doručený. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe k odňatiu sporných nehnuteľností došlo v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb.), avšak nie z dôvodu, ţe znárodnený pivovar nedosahoval určenú produkciu a ţe ţalobcovi nebola za znárodnené nehnuteľnosti poskytnutá náhrada. Prechod majetku ţalobcu na štát bol dôsledkom perzekúcie a postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody, preto jeho nárok na zmiernenie majetkovej krivdy je daný aj podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. Tento zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, nepripúšťa preskúmanie 3 Cdo 219/2011 5 platnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti. V konaní neboli zistené ţiadne dôvody neplatnosti tohto úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto zmenil výrok prvostupňového rozsudku o určení neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe „vzájomnú ţalobu“ ţalovanej 1/ zamietol. Keďţe oprávnenou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb. bol ţalobca, mali byť sporné nehnuteľnosti vydané jemu. V danom prípade nebolo potrebné posudzovať nárok ţalobcu na vydanie sporných nehnuteľností podľa § 6 zákona č. 87/1991 Zb., lebo podanou ţalobou uplatnil nárok voči fyzickým osobám, ktorým uţ boli vydané (§ 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb.). Pretoţe vydané boli aj ţalovanej 4/, zmenil prvostupňový rozsudok tak, ţe povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti rozšíril aj na ţalovanú 4/, i keď jej spoluvlastnícky podiel nadobudla medzičasom obchodná spoločnosť Q., s.r.o. Odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí „vzájomnej ţaloby“ ţalovanej 1/ na vydanie sporných nehnuteľností ostatnými ţalovanými z dôvodu, ţe ţalovaná 1/ v konaní nepreukázala, ţe je ich vlastníčkou, čo bolo predpokladom jej úspechu v konaní (§ 126 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. Opravným uznesením z

  1. júla 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 Krajský súd v Banskej Bystrici opravil svoj rozsudok z
  2. mája 2003 tej istej spisovej značky tak, ţe ho doplnil o výrok, v zmysle ktorého sa pripúšťa dovolanie. Opravu odôvodnil chybou v písaní pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia, v dôsledku ktorej nebol tento výrok uvedený vo výrokovej časti rozsudku, hoci na odvolacom pojednávaný
  3. mája 2003 bol vyhlásený. Na odôvodnenie vyslovenia prípustnosti dovolania odvolací súd uviedol, ţe za otázku zásadného právneho významu povaţoval otázku platnosti právneho úkonu ţalobcu (kúpnej zmluvy) „vo vzťahu k jeho neplnoletosti a úpravu Rakúsko – uhorského práva, podľa ktorého sa žalobca mohol v lehote 32 rokov od dáta vkladu domáhať obnovenia predošlého pozemkovoknižného stavu len žalobou o výmaz. Je potrebné zodpovedať otázku, či jeho právny úkon je platný aj s prihliadnutím na ďalší vývoj právnej úpravy, ako aj na to, že 32 ročnú lehotu podľa uhorského práva nemohol využiť. Na základe týchto skutočností je potrebné posúdiť, či v prípade neexistencie podanej žaloby o výmaz podľa uhorského práva možno považovať právny úkon žalobcu za platný“. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  4. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003

jeho opravnými uzneseniami napadli dovolaniami ţalovaní 1/, 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/

  1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací rozsudkom 3 Cdo 219/2011 6 z
  2. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006:
  3. zamietol dovolanie ţalovanej 1/,
  4. zamietol dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 v časti smerujúcej proti výroku, ktorým rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z
  5. novembra 2002 č. k. 20 C 80/1992-368

uznesením tohto okresného súdu zo

  1. novembra 2003 č. k. 20 C 80/1992-457 zmenil tak, ţe ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 sú povinní vydať sporné nehnuteľnosti ţalobcovi do 30 dní; vo zvyšnej časti dovolanie týchto ţalovaných odmietol. Ţalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe po stránke vecnej správnosti mohol posudzovať len tie výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré boli napadnuté procesne prípustným dovolaním. V danej veci sa ţalovaná 1/ ochrany svojich práv domáhala „vzájomnou ţalobou“ v rozpore s § 97 O.s.p. Po zohľadnení tejto podstatnej okolnosti najvyšší súd dospel k záveru, ţe jej opravný prostriedok treba zamietnuť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vo vzťahu k dovolaniu ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 dovolací súd uviedol, ţe prípustnosť ich dovolania zaloţil samostatný výrok rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd osobitne zdôraznil, ţe ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie iba z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené (pozn.: vo vzťahu k dovolaniu pripustenému dovolacím súdom podľa § 238 ods. 3 O.s.p. sa uvedené ako principiálny, konštantný a nemenný prístup dovolacieho súdu jednotne aplikuje všetkými senátmi najvyššieho súdu v ich doterajšej rozhodovacej praxi – viď napríklad rozhodnutia z
  2. augusta 2008 sp. zn. 1 Cdo 247/2006, z
  3. októbra 2010 sp. zn. 2 Cdo 195/2010, z
  4. novembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 63/2009, z
  5. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 334/2009, z
  6. apríla 2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009, ale tiež z
  7. marca 2010 sp. zn. 3 Obdo 31/2009, z
  8. mája 2010 sp. zn. 5 Obdo 2/2010). Dovolací súd v nadväznosti na to konštatoval, ţe so zreteľom na odvolacím súdom stanovené medze dovolacieho prieskumu nemohol preskúmať správnosť skutkových záverov odvolacieho súdu (či napríklad kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal ţalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu), ale ani právnych názorov súdov niţších stupňov o podstate majetkovej krivdy, o prechode nehnuteľností na štát, o tom, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľností došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb., či za odňatie nehnuteľností mala byť vyplatená náhrada, 3 Cdo 219/2011 7 či znárodňovací výmer mal alebo nemal predpísané náleţitosti a aké boli jeho právne účinky, či tento výmer (aj so zreteľom na ním vyslovenú neúčinnosť niektorých prevodov majetku po
  9. januári 1948) bol alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti). Rovnako dovolací súd nemohol skúmať, či ţalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 osobami uvedenými v § 4 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Nemohol sa zaoberať ani otázkou právnych dôsledkov zapísania vlastníctva sporných nehnuteľností v prospech J. B. a M. B. do pozemkovej knihy, ani otázkou, či ţalobca (ne)prejavil po tomto zápise konkludentný súhlas s jeho vykonaním. Po tomto konštatovaní dovolací súd uviedol, ţe pripustením dovolania bola vytvorená moţnosť preveriť správnosť riešenia (iba) otázky platnosti kúpnej zmluvy z hľadiska toho, ţe v čase jej urobenia nezavŕšil vek 21 rokov. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu túto otázku vyriešil odvolací súd správne. So zreteľom na to, ţe ţalobca v čase uzatvorenia zmluvy nebol plnoletý (a jeho právny úkon nebol schválený poručenským súdom), nemohla byť kúpna zmluva platná. Dovolací súd preto dovolanie ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. ako neopodstatnené. Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcov 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 a spoločnosti Q., s.r.o. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z
  10. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 303/07 vyslovil, ţe ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bolo porušené rozsudkom najvyššieho súdu z
  11. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/
  12. Ústavný súd uvedený rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudku najvyššieho súdu vytkol, ţe sa „nevysporiadal so všetkými otázkami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaživých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal žalobca v úmysle uviesť zmluvnú protistranu do omylu. Ďalej najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo, alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb., či za odňatie 3 Cdo 219/2011 8 mala byť vyplatená náhrada a aké dôsledky malo jej nevyplatenie, či znárodňovací výmer mal, alebo nemal predpísané náležitosti a aké boli jeho právne účinky, či tento výmer bol, alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa zásadám demokratickej spoločnosti, či žalobca je oprávnenou osobu a žalovaní povinnou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb., či štát a právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby nehnuteľností, ktorá mohla viesť k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola oprávnená a dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva do pozemkovej knihy, či žalobca prejavil pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu alebo po ňom konkludentný súhlas s vykonaním zápisu, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum podpísania zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu žalobcu na zmluve, otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho, či žalobca v čase urobenia právneho úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť žalobcu nielen v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase rozhodnutia, resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis do pozemkovej knihy, otázkou, či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase znárodnenia, ak žalobca nepodal žalobu o výmaz neplatne vloženého vlastníckeho práva z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho uhorského práva, otázkou, či sa mohol žalobca domáhať reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991 Zb., ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal žalobu o výmaz vkladu podľa uhorského práva“. Osobitne vo vzťahu k spoločnosti Q., spol. s r.o. ústavný súd uviedol, ţe jej „bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže kúpnou zmluvou z
  13. júla 2001 uzavretou so správkyňou konkurznej podstaty, nadobudla podiel na predmetných nehnuteľnostiach (podiel 5/16), vklad bol povolený
  14. augusta 2001 a všeobecné súdy s ňou nekonali ako s účastníkom konania. Dôsledné riešenie týchto otázok je dôležité z ústavného hľadiska na to, aby sa odstránilo porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Najvyšší súd, viazaný uvedeným právnym názorom ústavného súdu, v odôvodnení uznesenia z
  15. decembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 211/2008 konštatoval, ţe výhrady vyslovené v náleze vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z
  16. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006 sa rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  17. mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003 (v znení opravných uznesení), preto dovolaním napadnutý rozsudok 3 Cdo 219/2011 9 odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, ţe v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Krajský súd v Banskej Bystrici doplnil dokazovanie a rozsudkom zo
  18. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009 rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z
  19. novembra 2002 č.k. 20 C 80/1992-368

opravným uznesením tohto súdu zo

  1. novembra 2003 č.k. 20 C 80/1992-457:
  2. vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/, 5/1, 5/2, 5/3 a 5/4 vydať ţalobcovi sporné nehnuteľnosti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol,
  3. vo výroku, ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, potvrdil,
  4. vo výroku určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností zmenil tak, ţe ţalobu zamietol,
  5. vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných nehnuteľností potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe kúpna zmluva je neplatná, lebo predávajúci v čase jej uzavretia nebol plnoletý a v konaní nevyšlo najavo, ţe by jeho úkon bol schválený zákonom predpokladaným postupom. Obdobne nebolo preukázané, ţe by predávajúci tento úkon dodatočne konvalidoval. „Vkladové povolenie“ tvorilo v danom prípade súčasť kúpnej zmluvy a keďţe ju uzavrel účastník neplnoletý, bez schopnosti samostatne konať, je neplatné i toto „vkladové povolenie“. V takom prípade údaje evidované v pozemkovej knihe odporovali skutočnému stavu – ako vlastník bol v nej vedený ten, kto vlastníkom v skutočnosti nebol; za daného stavu mal skutočný vlastník moţnosť domáhať sa ţalobou v lehote 32 rokov výmazu vlastníctva. V danom prípade uvedená lehota začala plynúť
  6. februára 1948 (a v dôsledku neskorších legislatívnych zmien uplynula dňom
  7. januára 1961), ţalobca ale ţalobu o výmaz vlastníctva nikdy nepodal. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, ţe za vlastníkov nehnuteľností v čase znárodnenia (
  8. apríla 1948) treba povaţovať J. B. a M. B.. Prechodom majetku na štát v rozhodnom období došlo k ich majetkovej krivde v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Dobu vzniku krivdy treba vztiahnuť k dátumu prijatia znárodňovacieho predpisu. Skutočnosť, ţe k znárodneniu došlo v rozpore so znárodňovacím predpisom, zakladá dôvod na vydanie nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. Aj so zreteľom na obsah nálezu odvolací súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku konštatoval, ţe kúpna zmluva bola (pre obe zmluvné strany) uzavretá v ťaţivých spoločensko-politických podmienkach. Výhodnejšia však bola pre predávajúceho, ktorý za sporné nehnuteľnosti získal aspoň čiastočné plnenie, J. B. a M. B. však za ne nebola poskytnutá ţiadna odplata a dokonca boli perzekvovaní, trestne stíhaní, odsúdení a vykonali trest odňatia slobody. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok (v ţalobe vyhovujúcom výroku) zmenil tak, ţe 3 Cdo 219/2011 10 neopodstatnene podanú ţalobu zamietol. V súlade so svojím názorom zároveň potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa proti ţalovaným 1/ a 4/. Proti rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v predchádzajúcom odseku podal ţalobca dovolanie s odôvodnením, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie moţnosti pred súdom konať vyvodzoval z procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý na odvolacom pojednávaní
  9. júna 2009 rozhodol podľa § 211 ods. 2 O.s.p.

§ 92ods.

2 a 3 O.s.p. tesne pred vyhlásením rozsudku, pričom uznesenie vyhovujúce návrhu, aby na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., písomne nevyhotovil a nedal poučenie o moţnosti napadnúť toto uznesenie odvolaním. Keďţe predmetné uznesenie ţalobcovi ani nedoručil, znemoţnil mu napadnúť ho odvolaním, pričom rozsudok vyhlásil skôr, neţ ţalobcovi začala plynúť lehota na podanie odvolania proti tomuto uzneseniu. Zmena účastníka, o ktorej rozhodol odvolací súd, je tieţ v rozpore s § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Podľa jeho názoru mu moţnosť konať pred súdom bola odňatá aj v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania – vyčíslenia trov ţalovaných, i keď súdu doručené v lehote uvedenej v § 151 ods. 1 druhá veta O.s.p., boli do spisu zaloţené aţ po niekoľkých týţdňoch (t.j. aţ po rozhodnutí o náhrade trov). Na odôvodnenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolateľ uviedol, ţe odvolací súd celkom prehliadol podstatnú skutočnosť, ţe ţalobca v spoločensko-politických pomeroch existujúcich v čase znárodnenia v roku 1948 a po ňom ani reálne nemohol vyuţiť lehotu 32 rokov na podanie ţaloby o výmaz vlastníctva. Takáto ţaloba by mala smerovať proti tomu, koho vlastníctvo sa navrhuje vymazať, J. B. a M. B. boli ale v pozemkovej knihe vedení ako vlastníci nehnuteľností len pomerne krátky čas, po znárodnení bol uţ ako vlastník zapísaný štát. Podanie predmetnej ţaloby preto právne i fakticky nebolo moţné. Úvahy odvolacieho súdu o dôsledkoch nevyuţitia uvedenej lehoty preto popierajú zmysel a účel zákona č. 87/1991 Zb. Podanie ţaloby o výmaz vlastníctva napokon ani nebolo potrebné. Ţalobca v súvislosti s tým poukázal na § 879 Všeobecného občianskeho zákonníka z roku

  1. Keďţe kúpna zmluva bola neplatná, čo konštatoval aj odvolací súd, nebolo potrebné ju vyhlasovať za neplatnú. Neplatnosť nastávala ex lege a bol na ňu povinný prihliadnuť aj súd. Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom spočíva podľa názoru dovolateľa tieţ v tom, ţe k znárodneniu došlo ku dňu stanovenému v zákone č. 115/1948 Zb., teda k
  2. januáru 1948, kedy bol v pozemkovej knihe ako vlastník vedený on. Sporné 3 Cdo 219/2011 11 nehnuteľnosti teda neboli znárodnené (a majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. nebola spôsobená) J. B. a M. B., ale ţalobcovi. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyslovil svoje závery o retroaktivite znárodňovacieho výmeru, avšak k tomu, ţe rozhodujúcim pre posúdenie veci bol
  3. január 1948, ku ktorému boli sporné nehnuteľnosti znárodnené, sa vôbec nevyjadril, resp. túto skutočnosť celkom opomenul. Z uvedených dôvodov dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe jeho ţalobe vyhovie. Ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe ţalobcov odkaz na Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 je nevhodný, lebo na území Slovenska platilo v čase uzavretia kúpnej zmluvy a znárodnenia uhorské obyčajové právo. Podľa ich názoru je pre posúdenie danej veci relevantné to, ţe ţalobca nikdy nepodal ţalobu o výmaz vlastníctva, nie to, či na podanie takejto ţaloby mal lehotu 32-ročnú alebo kratšiu. Ţalobcov výklad o dni, ku ktorému došlo k znárodneniu, označili za nesprávny. Ţalobca si neuvedomuje, ţe pokiaľ by bol skutočne rozhodujúcim deň ním označený (
  4. január 1948), spadalo by znárodnenie do času pred rozhodným obdobím (od
  5. februára 1948 do
  6. januára 1990) určeným v § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., v dôsledku čoho by vôbec nešlo o majetkovú krivdu, na ktorú sa vzťahuje tento zákon. Správny je názor, ţe k majetkovej krivde spôsobenej znárodnením vykonaným v rozpore so zákonom č. 115/1948 Zb. došlo dňom prijatia predmetného zákona, teda
  7. aprílom
  8. V uvedený deň práva vlastníka vykonávali J. B. a M. B., ich nehnuteľnosti boli znárodnené a im bola znárodnením spôsobená majetková krivda podľa zákona č. 87/1991 Zb. Ţalobcu preto nebolo moţné povaţovať za oprávnenú osobu podľa tohto zákona. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda v uvedenom zmysle spočíva na správnom právnom posúdení veci. K dovolateľom namietanému odňatiu moţnosti konať ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/4 uviedli, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemôţe zaloţiť skutočnosť, ţe ţalobca pri nahliadnutí do spisu nemal moţnosť zistiť obsah vyčíslenia trov procesnej protistrany. Ţalovaná 3/ podala obsahovo zhodné vyjadrenie ako ţalovaní 2/ a 5/1 aţ 5/
  9. Ţalovaní 1/ a 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd rozsudkom z
  10. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 dovolanie zamietol v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 3 Cdo 219/2011 12 zo
  11. júna 2009 sp. zn. 15 Co 6/2009, ktorým tento odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné nehnuteľnosti, tak, ţe ţalobu zamietol; vo zvyšnej časti dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Rozhodol tieţ o trovách dovolacieho konania. V odôvodnení dovolací súd uviedol, ţe k otázke neplatnosti kúpnej zmluvy, zápisu vlastníctva v pozemkovej knihe v prospech právnych predchodcov ţalovaných, plynutia lehoty umoţňujúcej skutočnému vlastníkovi domáhať sa výmazu vlastníctva a tieţ existencie individuálnych okolností brániacich ţalobcovi podať takúto ţalobu sa vyjadril uţ v rozsudku z
  12. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 3/2006 (na ktorý v tomto smere v plnom rozsahu poukázal) a ústavný súd v náleze, ktorým zrušil predmetný rozsudok najvyššieho súdu, neoznačil tieto právne závery za ústavne nekonformné. Dovolací súd zopakoval, ţe v čase uzavretia kúpnej zmluvy platilo na Slovensku uhorské obyčajové právo, podľa ktorého treba aj v súčasnosti posudzovať otázku platnosti kúpnej zmluvy. Záver odvolacieho súdu, ţe tento právny úkon je neplatný, označil dovolací súd za správny a pripomenul, ţe rovnaký záver zaujal uţ v konaní sp. zn. 3 Cdo 3/
  13. Vykonané dokazovanie potvrdilo, ţe ţaloba o výmaz nebola zo strany ţalobcu nikdy podaná. Dovolací súd v súvislosti so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, ktoré povaţoval za správne, uzavrel, ţe so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci je irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo. Za rozhodujúcu skutkovú okolnosť pre posúdenie určujúcej otázky (koho nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková krivda) povaţoval aj dovolací súd to, ţe zápis v pozemkovej knihe v čase znárodnenia deklaroval vlastníctvo J. B. a M. B.. Keďţe správnosť tohto zápisu nebola účinne spochybnená, bolo potrebné vychádzať z toho, ţe štát znárodnil majetok J. B. a M. B. a ţe aktom znárodnenia sporných nehnuteľností bola menovaným spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Dovolací súd v ďalšom poznamenal, že po rozhodnutí ústavného súdu boli v odvolacom konaní riešené aj také otázky, ktoré nemohli byť v konaní sp. zn. 3 Cdo 3/2006 dovolacím súdom posudzované vzhľadom na obsah dovolacej otázky vymedzenej pri pripustení dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd teda posudzoval aj otázky, či kúpna zmluva bola uzavretá v ťaţivých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom a vyjadril sa tieţ k podstate spôsobenej majetkovej krivdy. Právne závery boli odvolacím súdom prijaté aj vo vzťahu k otázke, či ţalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. a ţalovaní 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 osobami 3 Cdo 219/2011 13 uvedenými v § 4 a § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. Závery, ku ktorým dospel odvolací súd, povaţoval za správne aj dovolací súd. K námietke dovolateľa, ţe účinky znárodnenia nastali dňom stanoveným v zákone č. 115/1948 Zb. –
  14. januárom 1948, kedy bol ešte v pozemkovej knihe vedený ako vlastník, dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky z
  15. decembra 1992 sp. zn. I. ÚS 597/92, v ktorom bol vyslovený právny názor, v zmysle ktorého za deň vzniku majetkovej krivdy treba povaţovať deň prijatia zákona č. 115/1948 Zb. (t.j.
  16. apríl 1948). Dovolací súd poznamenal, ţe k tejto problematike sa vyjadril aj v rozsudku z
  17. júna 2007 sp. zn. 3 Cdo 14/2007, 15/2007, v ktorom uviedol, ţe predpisy z tzv. druhej etapy znárodnenia (napr. zákony č. 114/1948 Zb. aţ č. 125/1948 Zb.) vydané
  18. apríla 1948 (resp.
  19. a
  20. mája 1948), označovali síce za deň znárodnenia
  21. január 1948, avšak, vychádzajúc zo všeobecne akceptovaného princípu zákazu pravej retroaktivity právnych predpisov, treba mať za to, ţe k znárodneniu došlo dňom prijatia týchto znárodňovacích zákonov. Dovolací súd zo všetkých týchto dôvodov dovolanie ţalobcu zamietol (§ 243b O.s.p.) v časti napadnutej procesne prípustným dovolaním a vo zvyšnej časti ho odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p.). Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania odôvodnil podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobcu ústavný súd v náleze z

  1. augusta 2011 sp. zn. I. ÚS 244/2011 (ďalej len „nález“) konštatoval, ţe rozsudkom najvyššieho súdu z
  2. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 bolo porušené základné právo ţalobcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento rozsudok preto zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tieţ o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť ţalobcovi trovy právneho zastúpenia; sťaţnosti vo zvyšnej časti nevyhovel. Poukázal na to, ţe v doterajšej judikatúre sa uţ priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu (m. m. PL. ÚS 15/98), v súlade s ktorou ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú (plnohodnotnejšiu) realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci pouţije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov ako taký jedine zodpovedá základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00). Ústavný súd zdôraznil materiálne poňatie právneho štátu, v rámci ktorého sa pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá 3 Cdo 219/2011 14 sa o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôţe byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel poţadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemoţno v právnom štáte v ţiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Ústavný súd v náleze poukázal na účel reštitučných zákonov, ktoré po roku 1989 „otvorili“ pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali inter alia navrátenia vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Ústavný súd za formalistický a popierajúci účel reštitučného zákona označil právny názor najvyššieho súdu, ţe za oprávnené osoby v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. treba povaţovať osoby (ich právnych nástupcov), ktoré boli v čase znárodnenia
  3. apríla 1948 zapísané ako vlastníci v pozemkovej knihe, z dôvodu, ţe správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, ţe k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol niekto iný. Výklad a aplikácia reštitučného zákona musí v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke uplatnenia oprávnenej osoby boli zaloţené na bezpráví spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu v pozemkovej knihe nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia. Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej nápravu krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú charakteristické porušovaním základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej osoby v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na vyuţitie či nevyuţitie právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období. Ústavný súd sa v súvislosti s tým stotoţnil s argumentáciou ţalobcu, ktorou poukázal na spoločenské pomery po znárodnení a právnu a faktickú nemoţnosť sa domáhať nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe za stavu, keď po znárodnení bol ako vlastník titulom znárodnenia v pozemkovej knihe vedený uţ nie nepravý vlastník, ale štát. Ústavný súd dodal, ţe strohým konštatovaním, ţe je „so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci irelevantné, z akých dôvodov k podaniu takejto ţaloby nedošlo...“, sa najvyšší súd zbavil povinnosti riadne sa vysporiadať s týmito námietkami sťaţovateľa. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, ţe rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudrţateľný. Rozhodol preto, ţe napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo sťaţovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva 3 Cdo 219/2011 15 sťaţovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uviedol, ţe v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťaţovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvoril priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd sťaţnosti sťaţovateľa v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci. Najvyšší súd, ktorému bola vec opätovne predloţená na rozhodnutie o dovolaní ţalobcu, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní ţalobcu bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej bolo dovolanie ţalobcu odmietnuté ako procesne neprípustné), v dôsledku čoho je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako o celku. Najvyšší súd (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Z právnej úpravy, ktorá je daná ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. 3 Cdo 219/2011 16 V prejednávanej veci výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu obsahuje viacero výrokov, a to výrok, ktorým odvolací súd: (1.) napadnutý rozsudok zmenil vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi sporné nehnuteľnosti tak, ţe ţalobu zamietol, (2.) napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým bola ţaloba voči ţalovaným 1/ a 4/ zamietnutá, (3.) napadnutý rozsudok zmenil vo výroku určujúcom neplatnosť dohody o vydaní nehnuteľností tak, ţe ţalobu zamietol, (4.) napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku zamietajúcom návrh ţalovaného 1/ na vydanie sporných nehnuteľností, (5.) rozhodol o trovách konania. Ţalobca napadol dovolaním iba výroky (1.) a (2.) a ako súvisiace tieţ výroky, ktorými mu bola uloţená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania. Dovolací súd výroky dovolaním nenapadnuté nebral na zreteľ; prípustnosť dovolania proti jednotlivým výrokom napadnutým dovolaním posudzoval samostatne. I. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade je viazaný (tým) právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). V náleze ale nebol vyslovený právny názor, ktorým by bol dovolací súd viazaný pri posudzovaní prípustnosti dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí ţaloby proti ţalovaným 1/ a 4/. V tejto časti ide o potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.; obdobne procesná prípustnosť dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania nevyplýva z ustanovení § 239 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Prípustnosť týchto častí dovolania by preto prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa uvedeného ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať 3 Cdo 219/2011 17 pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samo tvrdenie účastníka, ţe došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, ţe k namietanej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Dovolací súd sa osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie závadný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných oprávnení, ktoré mu v občianskom súdnom konaní poskytuje Občiansky súdny poriadok. Ţalobca v časti B/ dovolania namietal, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe na odvolacom pojednávaní
  4. júna 2009 bolo rozhodnuté podľa § 211 ods. 2 O.s.p.

§ 92ods.

2 a 3 O.s.p. tesne pred vyhlásením rozsudku; uznesenie, ktorým na miesto pôvodne ţalovanej 4/ vstúpila do konania Q., s.r.o., nebolo ale písomne vyhotovené, ţalobcovi nebolo doručené a nebol ani poučený o moţnosti podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Dovolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje na to, ţe ak tento zákon (t.j. Občiansky súdny poriadok) neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 92 ods. 2 O.s.p.). Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyţaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované (§ 92 ods. 3 O.s.p.). 3 Cdo 219/2011 18 Ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. umoţňujú zámenu účastníkov konania, a to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým (ako je to aj v prejednávanej veci), došlo po začatí súdneho konania. Zámena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O.s.p. vyplýva iba to, ţe v odvolacom konaní nie je pouţiteľné ustanovenie § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. (teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.)]. Obsah zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom 17. júna 2009 (č.l. 709 spisu) svedčí o tom, ţe odvolací súd uznesením z toho istého dňa pripustil, aby do konania na miesto ţalovanej 4/ Ing. E. F. vstúpila spoločnosť Q., s.r.o. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu predmetné uznesenie nebolo potrebné účastníkom konania doručovať, lebo v zmysle § 168 ods. 2 O.s.p. uznesenie súd doručí účastníkom, (len) ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. Proti uvedenému uzneseniu nebolo prípustné odvolanie (§ 201 O.s.p.). Z materiálneho hľadiska je zrejmé, ţe odvolací súd nepoučením ţalobcu o tom, ţe proti uvedenému uzneseniu nie je prípustné odvolanie, neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať § 237 písm. f/ O.s.p. K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať (v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania) nemohlo dôjsť tým, ţe vyčíslenie trov ţalovaných doručené súdu síce v lehote uvedenej v § 151 ods. 1 druhá veta O.s.p., bolo do spisu fakticky zaloţené aţ po rozhodnutí o náhrade trov. Právna úprava trov občianskeho súdneho konania (predovšetkým ich druhov, platenia, nahradzovania a rozhodovania o nich) je obsiahnutá v ustanoveniach § 137 aţ § 151a O.s.p. V zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spomenutých zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ale nevyplýva, ţe by dochádzalo k odňatiu moţnosti účastníka pred súdom konať, pokiaľ by vyčíslenie trov predloţené účastníkom na opačnej procesnej strane, ktorému sa prisudzuje náhrada trov (§ 151 O.s.p.), nebolo v uvedenej lehote zaloţené v súdnom spise. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe procesnú prípustnosť dovolania v časti, ktorá smeruje proti výroku (2.) potvrdzujúcemu prvostupňový rozsudok vo výroku zamietajúcom ţalobu proti ţalovaným 1/ a 4/, a tieţ procesnú prípustnosť dovolania v časti napadajúcej výroky o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovaným náhradu trov 3 Cdo 219/2011 19 konania, nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Dovolací súd preto dovolanie v týchto častiach odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p.). II.

  1. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní mohol zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len v časti, ktorou bolo toto rozhodnutie napadnuté procesne prípustnou časťou dovolania ţalobcu. Dovolanie v časti smerujúcej proti výroku (1.), ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaných 2/, 3/ a 5/1 aţ 5/4 vydať ţalobcovi nehnuteľnosti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, je procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. V ďalšej časti odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu sa pod dovolaním rozumie len procesne prípustná časť dovolania ţalobcu a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa rozumie tento jeho zmeňujúci výrok. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Existencia procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. a v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšla v dovolacom konaní najavo. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3 Cdo 219/2011 20 Rozsudok najvyššieho súdu z
  2. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 328/2009 bol nálezom ústavného súdu označený za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Dovolací súd preto najskôr (viď body II. 2., II.
  3. a II.
  4. odôvodnenia tohto uznesenia dovolacieho súdu) podáva podrobnejší výklad dôvodov, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vyjadrenému v uvedenom (ústavným súdom zrušenom) rozsudku. II.
  5. Základný účel zákona č. 87/1991 Zb. – zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených nedemokratickým reţimom v tzv. rozhodnom období od
  6. februára 1948 do
  7. januára 1990 – treba mať na zreteli vo všetkých prípadoch, na ktoré sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. Ţalobca sa v konaní domáhal ochrany svojich práv postupom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb., v zmysle ktorého ak bola vec vydaná, môţu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Uvedené ustanovenie počíta s moţnosťou kolízie záujmov viacerých fyzických osôb, tvrdiacich, ţe sú oprávnenými osobami. Kolíziu medzi ústavne zaručenou rovnosťou a faktom, ţe vec uţ bola povinnou osobou vydaná oprávnenej osobe, rieši tento zákon zakotvením oprávnenia neuspokojenej fyzickej osoby uplatniť svoj nárok voči uspokojenej fyzickej osobe na súde v jednoročnej prekluzívnej lehote. V občianskych súdnych konaniach o vydanie veci v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. (na rozdiel od prevaţnej väčšiny iných reštitučných sporov) nejde o spor, v ktorom sa fyzická osoba – obeť totalitného štátu domáha ochrany svojich práv proti tomu, koho obeťou sa stala a kto drţí jej vec odňatú v rozpore s demokratickými princípmi právneho štátu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vtedy, keď povinná osoba (§ 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) uţ vec vydala (§ 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.), a to subjektom, ktoré podľa jej názoru preukázali, ţe sú oprávnenými osobami. V konaniach podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. ide teda o spor fyzických osôb navzájom, z ktorých kaţdá o sebe tvrdí, ţe je obeťou nedemokratického reţimu; ţalobca v týchto konaniach tvrdí, ţe on je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 87/1991 Zb. a zároveň popiera, ţe by ţalovaný bol oprávnenou osobou; ţalovaný (naopak) tvrdí, ţe oprávnenou osobou je on, vec mu bola povinnou osobou vydaná v súlade so zákonom a bráni sa tým, ţe ţalobca nie je oprávnenou osobou. 3 Cdo 219/2011 21 Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. nadväzuje na tie ustanovenia predmetného zákona, ktoré vyjadrujú jeho základný účel. Uvedené ustanovenie vytvára priestor pre uplatnenie spravodlivosti reštitúcie. Účelom tohto ustanovenia (v kontexte zákona ako celku) je dosiahnuť to, aby sa následky niektorých majetkových krívd zmiernili iba (a práve) tomu, komu boli krivdy skutočne spôsobené, na koho dopadli a kto niesol ich negatívne dôsledky. Tým sa sleduje tieţ zámer zabrániť moţnosti vzniku nových krívd. Pokiaľ uţ povinná osoba vec v rámci reštitúcie vydala, išlo by dozaista o postup zakladajúci novú krivdu, pokiaľ vec nevydala tomu, komu ju mala podľa tohto zákona vydať, ale v rozpore so zákonom tomu, komu ju vydať nemala. Na druhej strane by však bezpochyby novú krivdu zakladalo, pokiaľ by vec bola povinnou osobou v rámci reštitúcie vydaná tomu (správnemu) subjektu, komu v súlade so zákonom aj mala byť vydaná, neskôr by ale tomuto subjektu bola súdom (nesprávne) uloţená povinnosť vydať nehnuteľnosť podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. niekomu inému, komu podľa tohto zákona v skutočnosti nemala (nemá) byť vydaná. V súvislosti s tým dovolací súd poznamenáva, ţe pokiaľ pri reštitúcii štátom prevzatého majetku, ktorý má byť vydaný povinnou osobou obeti nedemokratických zásahov totalitného reţimu v rozhodnom období, je namieste interpretačná veľkorysosť (štátu a jeho orgánov) ako formálneho nástupcu vinníka, pri posudzovaní opodstatnenosti ţaloby podanej v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. je na mieste predsa len odlišný prístup. II.
  8. Pre preskúmavanú vec povaţoval dovolací súd (rovnako ako odvolací súd) za určujúce vyriešenie otázky, komu bola spôsobená majetková ujma relevantná podľa zákona č. 87/1991 Zb. Jej správne a spravodlivé vyriešenie medzi účastníkmi tohto občianskeho súdneho konania – na oboch stranách nesúcimi rovnaké ústavne garantované práva – bolo spojené s posúdením, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase ich znárodnenia v roku
  9. Dovolací súd pripomína, ţe do
  10. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka), teda aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy, sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy pozemkovokniţných zápisov, a to a/ vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny – právotvorný význam a účinok; vkladom totiţ právo vznikalo alebo zanikalo. Vklad, ktorým právo zapísané v pozemkovej knihe zanikalo, sa nazýval výmaz (viď bliţšie Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v B., 3 Cdo 219/2011 22 1935, II. prepracované vydanie, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, str.123). Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný (viď uvedenú publikáciu, str.128). Z tohto všeobecného pravidla existovali len výnimky (pri vydrţaní, dedení, draţbe, nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný (viď uvedenú publikáciu, str. 132). V zmysle Dočasných súdnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou z roku 1861 sa pri vedení pozemkovej knihy podporne vychádzalo z pozemkovokniţného nariadenia z
  11. decembra 1855 č. 222 r. z. (tzv. pozemkovokniţný poriadok). V súlade s týmto nariadením sa pri vedení pozemkovej knihy uplatňoval princíp legality, podstatou ktorého bolo, ţe zápisy do pozemkovej knihy sa mali vykonávať tak, aby sa do nej nedostal zápis odporujúci zákonu. Keďţe ani zásada legality nemohla vţdy a v kaţdom prípade reálne zabrániť moţnosti vzniku pozemkovokniţných zápisov, ktoré boli od počiatku neplatné, uplatňoval sa spolu s ňou tieţ princíp publicity. Princíp publicity (materiálny) vyjadroval zásadu dobrej viery v správnosť zápisov vyznačených v pozemkovej knihe, čím vnášal do zápisov prvok právnej istoty. Existencia práva zapísaného v pozemkovej knihe platila pre toho, kto o rozpore medzi obsahom pozemkovej knihy a skutočným právnym stavom nevedel a vedieť nemusel. Všeobecná vierohodnosť pozemkovej knihy slúţila na ochranu dobromyseľných nadobúdateľov (viď uvedenú publikáciu, str.134). Vklad do pozemkovej knihy mal právotvorný význam a účinok. Podľa obyčajového práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli zriadené ako vecné, vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie – vykonania vkladu alebo výmazu (správne vkladu výmazu – viď uvedenú publikáciu, str. 133). Uplatňovaním intabulačného princípu (imponere in tabulas) sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna (právotvorná) povaha zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Stanovením intabulačného princípu (stotoţnením momentu nadobudnutia alebo zániku práva s jeho verejným publikovaním v pozemkovej knihe) a prísnymi a presnými formálnymi pravidlami pre zápis sa zabezpečoval súlad medzi skutočným a evidovaným stavom. Aj za účinnosti uhorského obyčajového práva sa v praxi vyskytovali prípady, v ktorých právny stav nezodpovedal zapísanému stavu. V týchto prípadoch stáli proti sebe dva záujmy:
  12. záujem toho, právo ktorého bolo prevedené neplatným zápisom a
  13. záujem 3 Cdo 219/2011 23 toho, kto právo neplatným zápisom nadobudol. Vtedajší právny p

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.