1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/19384-134271/2011/990618-r z
zákona po zistení, že žalobcom predložené faktúry neobsahujú špecifikáciu prác a služieb, t.j. konkrétne zdaniteľné obchody, z ktorých by bolo možné fakturované dodávky identifikovať, umožnil žalobcovi nahradiť konkrétne chýbajúce údaje vo faktúre predložením príloh, z ktorých by bolo možné fakturované dodávky konkretizovať, napr. v podobe dodacích listov. Toto však žalobca nevyužil a potom predložené faktúry č. 10/006 z 29.01.2010, č. 10/012 z 26.02.2010 a č. 10/015 z 29.03.2010, i
názoru krajského súdu, nenaplnili podmienku stanovenú v § 71 ods. 2 písm. f/ zákona o DPH. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku žalobcu, že dôkazné bremeno spočíva na správcovi dane s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03), v ktorých Súdny dvor EÚ konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. V tejto súvislosti krajský súd upozornil na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kittel (C-439/04), v ktorom bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu pri možnom podvode v dodávateľskom reťazci je Súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. Žalobca ako daňový subjekt mal a musel vedieť, že osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ plnenia uvedená faktúre reálne nepodala. K námietkam žalobcu ohľadom skutočnosti, že správca dane ako aj žalovaný nie sú oprávnení spochybňovať právne úkony konateľa spoločnosti Roman Velek-BAU SCHOP CONSTRUCT & WORK p. Romana Veleka pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o obmedzení jeho spôsobilosti na právne úkony, krajský súd uviedol, že správca dane a ani žalovaný nevyhlásil jeho úkony za neplatné. V napadnutom rozhodnutí bolo len poukázané na jeho duševný stav a na skutočnosť, že v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov trpel vážnym duševným ochorením, ktoré mohlo ovplyvniť vážnosť jeho konania. Vykonaným dokazovaním bolo poukázané na zneužitie chorého človeka pre účely vystavenia faktúr za činnosti, ktoré reálne nevykonal a teda aj takto bolo preukázané, že vystaveným faktúram chýba skutková podstata, potrebná pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ak predmetné faktúry neobsahovali prílohu s položkovým rozpisom dodaných tovarov a poskytnutých služieb, nemôže to mať vplyv na právo na odpočet dane uplatnený zo strany žalobcu, krajský súd sa s uvedeným tvrdením nestotožnil, pričom konštatoval správnosť záverov daňových orgánov, nakoľko z predmetných faktúr nie je možné identifikovať fakturované dodávky a provízia stanovená percentom bola nepreskúmateľná vzhľadom na základ zrealizovaných dodávok, ktoré neboli zrejmé. Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil s poukazom na § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
2 písm. d/ a f/ OSP a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania namietal, že krajský súd, rovnako ako oba správne orgány, dospel v napadnutom rozsudku k nesprávnemu právnemu záveru, keďže nehnuteľnosť - stavba Ľ. Štúra 15 v Prievidzi je reálne postavená, je teda nepochybné, že za plnením záväzku zo strany spoločnosti SUNEDU s.r.o., ako jediného dodávateľa žalobcu, sa nachádza reálne plnenie, t.j. dodanie tovarov a poskytnutie, služieb, ktoré obstarala spoločnosť SUNEDU s.r.o., preto je nepochybné, že svoj záväzok zo Zmluvy o dielo splnila, keď obstarala službu v zmysle § 19 ods. 6 zákona o DPH, čím jej vznikla daňová povinnosť a žalobca vznik daňovej povinnosti aj riadne preukázal. Poukázal na skutočnosť, že v priebehu daňového konania dospel prvostupňový správny orgán k zisteniu, že v uvedenej nehnuteľnosti sa nachádzajú aj tovary a služby, ktoré dodávatelia a subdodávatelia navrhnutí ako svedkovia zo strany žalobcu síce dodali, ale nie v kontrolovanom zdaňovacom období, t.j. nie v 1. štvrťroku 2010, preto na tieto neprihliadol. Odvolávajúc sa na ustanovenie § 19 ods. 6 zákona o DPH, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v prípade obstarania služby vzniká daňová povinnosť dňom tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, je
žalobcu zrejmé, že spoločnosť SUNEDU s.r.o. ako obstarávateľ nebola povinná fakturovať žalobcovi ňou obstarané služby dodané zo strany dodávateľov a subdodávateľov v kalendárnom mesiaci, v ktorom jej boli zo strany týchto subjektov dodané. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že správca dane nepostupoval v súlade s ustanovením § 19 ods. 6 zákona o DPH, keď preukázateľne vzniknuté priame náklady špecifikované aj v samotnom dodatočnom platobnom výmere bez ďalšieho preverovania nezahrnul do priamych nákladov. Prvostupňovému súdu vytýkal, že sa predmetnou námietkou žalobcu nezaoberal a v žiadnom rozsahu neskúmal, či správca dane a žalovaný na plnenia, ktorých dodanie bolo týmito subjektmi výslovne potvrdené, prihliadol, resp. na tieto plnenia neprihliadol a z akého dôvodu. Ďalej uviedol, že s ohľadom na znenie Zmluvy o dielo, t.j. neexistenciu záväzku zhotoviteľa - spoločnosti SUNEDU s.r.o., vykonať dielo osobne, a to s poukazom na ustanovenie § 538 Obchodného zákonníka, bola skutočnosť, či dielo vykonáva zhotoviteľ osobne alebo konkrétne kto a akým spôsobom vykonáva dielo v subdodávke pre zhotoviteľa ako zmluvného partnera žalobcu, ktorý žalobcovi zodpovedá akoby dielo vykonával sám, absolútne irelevantná a nemajúca žiadny vplyv na vznik nároku žalobcu na odpočet DPH vo vzťahu k faktúram vystaveným spoločnosťou SUNEDU s.r.o. č. 10/006, 10/012 a 10/
1 OSP. Súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a zákonnosť postupu správnych orgánov. Úlohou najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo preskúmať rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/1509/2012-72 z
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) platiteľovi DPH - žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2010 v sume 75 030,74 € a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 2 193,93 €. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly nepriznal platiteľovi nárok na odpočítanie DPH v zdaňovacom období I. štvrťrok 2010 vo výške 75 030,74 € na základe faktúr od dodávateľa SUNEDU s.r.o., Prievidza. Išlo o nasledovné faktúry: - č. 10/006 z 29.01.2010, za plnenie Zmluvy o dielo č. 6-12/2008 (Ľ.Štúra)
čl. VII., priame náklady dodávateľské
čl. VII. ods. 3, provízia
čl. VII. bod 3, v sume 88 659,- € (základ dane 74 503,36 €, DPH 14 155,64 €), - č. 10/012 z 26.02.2010, za plnenie Zmluvy o dielo č. 6-12/2009 (Ľ.Štúra)
čl. VII., priame náklady dodávateľské
čl. VII. ods. 3, provízia
čl. VII. bod 3 v sume 130 935,- € (základ dane 110 029,41 €, DPH 20 905,59 €), - č. 10/015 z 29.03.2010, za plnenie Zmluvy o dielo č. 6-12/2008 (Ľ.Štúra)
čl. VII., priame náklady dodávateľské
čl. VII. ods. 3, provízia
čl. VII. bod 3 v sume 263 900,- € (základ dane 221 764,71 €, DPH 42 135,29 €). Správca dane svoje rozhodnutie dôvodil tým, že žalobca v priebehu daňovej kontroly neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vznik daňovej povinnosti
ustanovenia § 19 zákona o DPH u svojho dodávateľa - spoločnosti SUNEDU s.r.o., nepreukázal svoj nárok na odpočítanie dane ani
ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH. Ďalším dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo, že žalobca nepredložil počas kontroly faktúry od spoločnosti SUNEDU s.r.o., ktoré by spĺňali náležitosti
2 písm. f/ zákona o DPH a tiež z dôvodu, že správca dane preveroval dodávateľov diela, ale niektorí z nich dodania prác na dielo ani nepotvrdili, iní síce potvrdili, avšak v iných zdaňovacích obdobiach. Najvyšší súd v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu a námietkami žalobcu z administratívneho spisu ďalej zistil, že správca dane s cieľom preveriť predložené dodávateľské faktúry č. 10/006, 10/012 a 10/015 od spoločnosti SUNEDU s.r.o., zaslal predvolanie č. 675/320/67177/2010/Mre zo 07.09.2010 splnomocnenému zástupcovi spoločnosti SUNEDU s.r.o. M. T., R., v ktorom žiadal predložiť všetky daňové a účtovné doklady spoločnosti SUNEDU s.r.o., Fučíková 16/626, Poltár. Po vrátení nedoručenej zásielky správca dane následne zaslal predvolanie z 11.10.2010 na adresu sídla spoločnosti (Fučíková 16/626, Poltár) a na meno konateľa tejto spoločnosti M. M. na adresu sídla spoločnosti. Obidve tieto predvolania boli riadne doručené, na stanovený termín sa na ústne pojednávanie na DÚ Prievidza nikto nedostavil. Konateľ spoločnosti M. M. nevyzdvihol v odbernej lehote ani výzvu na písomnú svedeckú výpoveď z 30.11.2010 a preto správca dane predvolal k výsluchu ako svedka bývalého konateľa spoločnosti Ing. H. na termín 03.11.2010, o čom bol upovedomený v tom čase splnomocnený zástupca daňového subjektu Ing. S. (doručené 25.10.2010). V určený deň 03.11.2011 na ústnom pojednávaní vo veci s týmto svedkom a za prítomnosti predvolaného splnomocneného zástupcu S. uskutočnilo, z výpovede svedka vyplynulo, že plnenia na predmete diela boli realizované dodávateľsky a subdodávateľsky, avšak konkrétnych subdodávateľov svedok nevedel uviesť. K zápisnici z pojednávania potom bolo správcovi dane doručené 19.11.2010 písomné vyjadrenie k niektorým otázkam, avšak neboli predložené nikým daňové a účtovné doklady spoločnosti SUNEDU s.r.o. Správca dane preto žiadal nového konateľa spoločnosti M. M. (výzva z 30.11.2010) o vyjadrenie k vyvstalým otázkam a zapožičanie dokladov vo vzťahu k predmetným faktúram za I. štvrťrok
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonšta-tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
c/ zákona o správe daní; správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
odseku 10 druhej vety,
4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
2 zákona o správe daní v rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
5 zákona o správe daní odvolací orgán rozhodnutie preskúma s výnimkou
odseku 4. Rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
1 písm. b/ zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou.
1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
2 veta prvá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu dane pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na nadmerný odpočet DPH, resp. určenie daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie I. štvrťrok
faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V súvislosti s týmto mal najvyšší súd za dostatočne preukázané, že k realizácii týchto obchodov nedošlo tak ako je to vo faktúrach uvedené, čo vyplýva tak z výpovedí svedkov - osôb, ktorými konali spoločnosti označené ako dodávatelia spoločnosti SUNEDU s.r.o. (spoločnosť Roman Velek - BAU SCHOP CONSTRUCT & WORK ako generálny dodávateľ a jej subdodávatelia na rôzne časti stavby, ako napr. KERALL s.r.o., ABB s.r.o., Palete-stav s.r.o., SUPREME styles s.r.o. a pod.), ako aj zo stavebného denníka a ďalších dôkazov. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu zo strany správnych orgánov, nebolo možné výpoveďami svedkov osvedčiť údaje uvádzané vo faktúrach žalobcu. Najvyšší súd si nemohol osvojiť argumentáciu žalobcu, že splnil všetky zákonné predpoklady na odpočet DPH. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom vysloveným prvostupňovým súdom, ktorý mal za preukázané, rozhodujúcu skutočnosť že s deklarované stavebné práce, ktorých vykonanie nespochybňoval nevykonal žalobcom deklarovaný subjekt. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ V danom prípade dôkazná povinnosť v daňovom konaní leží na daňovom subjekte, ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Žalobca (daňový subjekt) však aj napriek výzve správcu dane neozrejmil v daňovom konaní sporné skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie uskutočnenia predmetov fakturácie a z tohto dôvodu nemohla byť v daňovom konaní overená pravdivosť údajov na spochybnených faktúrach. Daňové orgány preto vychádzali z dôkazov zhromaždených v daňovom konaní a na ich základe dospeli k záveru, že daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie premetu fakturácie a splnenie podmienok nároku na odpočet dane osobou ktorú uvádzal.
názoru najvyššieho súdu daňové orgány postupovali pri vyhodnotení dôkazov v súlade s vyššie uvedenou zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prihliadali na všetky dôkazy, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo, pričom vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Záver, ku ktorému dospeli, je výsledkom logickej úvahy a ich rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Argumentácia žalobcu napádajúca priebeh ďalšieho daňového konania, predchádzajúceho vydaniu žalobou napadnutého prvostupňového rozhodnutia, sa javí ako účelová, a to predovšetkým vzhľadom na zistenia správcu dane ohľadne neoprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH zo sporných zdaniteľných obchodov. S jeho námietkou pre nedodržanie postupu pri vykonávaní dokazovania zo strany správnych orgánov nie je možné súhlasiť. Správca dane za účelom určenia daňovej povinnosti vykonal rozsiahle dokazovanie vlastnou činnosťou, ako aj na základe dožiadaní rôznych daňových úradov, prostredníctvom ktorých boli preverované tvrdenia žalobcu u subdodávateľov. S predmetnými odpoveďami na dožiadania, ako aj s ostatnými zisteniami správcu dane bol žalobca oboznámený, ako vyplýva z administratívneho spisu a mal možnosť sa k nim vyjadriť, čo aj využil na pojednávaní 21.01.2011 do zápisnice o pojednávaní a rovnako v rámci ďalšieho ústneho pojednávania 31.03.2011, kedy bol oboznámený s ďalšími zisteniami správcu dane. Je potrebné uviesť, že správca dane v zmysle § 29 ods. 2 zákona o správe daní v medziach zákona určuje procesný postup pri vykonávaní dokazovania a posudzuje, či určitú skutočnosť má považovať za preukázanú, či vykonané dôkazy postačujú a či si treba obstarať ešte iné. Z uvedeného dôvodu nie je v rozpore s uvedeným zákonným postupom správcu dane, ak nevykonal všetky návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré mu predkladal žalobca. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci na základe výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH na zistený skutkový stav, najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov
3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie nároku na odpočet DPH nespĺňajú zákonné kritérium faktického uskutočnenia zdaniteľných obchodov (§ 19 ods. 2 a § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona o DPH) ako i vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Vo všeobecnosti možno taktiež konštatovať, že zmluvná sloboda uplatňovaná v obchodnoprávnych vzťahoch, napr. premietnutá do žalobcom poukazovaných práv a povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 538 Obchodného zákonníka pri uzatváraní zmluvy o dielo, nie je liberačným dôvodom na prípadné porušenie administratívnych povinností zmluvnej strany majúcich vplyv a dôsledky v oblasti daňových povinností druhej zmluvnej strany, v tomto prípade žalobcu. Skutočnosť, že žalobcov dodávateľ dohodnutej služby na základe zmluvy o dielo nebol povinný vykonať dielo sám a mohol poveriť jeho vykonaním inú osobu, neznamená, že pod zodpovednosť mu vyplývajúcu z ustanovenia § 538 vety druhej Obchodného zákonníka, t.j. pod zodpovednosť za vykonanie diela, akoby ho vykonal sám, možno subsumovať zodpovednosť žalobcu ako objednávateľa diela za vierohodnosť a materiálny obsah ním vedenej daňovej evidencie potrebnej na preukázanie prijatia zdaniteľného plnenia, prípadne jeho oprávnenia na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa, napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce z administratívnych konaní (vrátane daňových) vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. V kontexte výsledkov vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na obsah žalobou napádaných správnych rozhodnutí ako i zásadu objektívnej pravdy, najvyšší súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov dostatočným spôsobom preukázali a riadne odôvodnili zistenie, že sporným faktúram vystaveným žalobcovým dodávateľom, obchodnou spoločnosťou SUNEDU s.r.o., absentuje reálny základ fakturovaných prác. Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia žalobcu zameraná na existenciu vykonaných prác. Opakovane bolo daňovými orgánmi v napádanom konaní konštatované, že nespochybňujú faktické vykonanie diela, avšak zásadným a nevyvrátiteľným spôsobom bolo spochybnené, že tieto boli vykonané spoločnosťou SUNEDU s.r.o., resp. jej dodávateľom Roman Velek - BAU SHOP CONSTRUCT & WORK, t.j. bol spochybnený tzv. osobný charakter plnenia, čo neumožňuje uznanie uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej DPH žalobcom na vstupe, keďže príslušné daňové doklady neodrážajú reálne plnenie, konkrétne v osobe poskytovateľa zdaniteľných plnení (dodávateľa žalobcu). Najvyšší súd sa aj na podklade uvedených doplnených dôvodov stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu správcu dane, s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových zákonov. Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v medziach odvolania, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné a preto rozhodol
1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol
224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.