Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5MObdo/1/2015 Identifikačné číslo spisu: 8705214351 Dátum vydania rozhodnutia: 28.10.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Darina Ličková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 40autorského zákona, nakoľko text zmluvy nasvedčuje aplikácii týchto ustanovení.

Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že súhlasí s aplikáciou týchto hmotnoprávnych ustanovení. V odôvodnení ďalej uviedol, že na základe písomných vyjadrení účastníkov konania, na základe obsahu zmluvy o dielo, ktorá na odvolacom pojednávaní bola prečítaná a na základe takto vykonaného dokazovania žalobca potvrdil, že predmetom zmluvy o dielo bolo vypracovanie žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a súčasne aj projektový spis. Odvolací súd tak ako poučil účastníkov podľa § 213 ods. 2 O. s. p. aplikoval ust. § 558 Obchodného zákonníka, §

§ 40autorského zákona.

Odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť ohľadne uplatnených nárokov žalobcom, že v článku I. bod 1, 3 sa konštatuje, že zhotoviteľ sa zaväzuje vytvoriť pre objednávateľa dielo spočívajúce vo vypracovaní žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a projektového spisu v rámci Výzvy na predkladanie projektov OP PaS-2004-2.

1. Operačný program Priemysel a služby, priorita č. 2 Rozvoj cestovného ruchu, opatrenie č. 2.
2. Podpora budovania a rekonštrukcie infraštruktúry cestovného ruchu pre projekt Budovanie a rekonštrukcia infraštruktúry cestového ruchu v Meste Vysoké Tatry. Dielo sa zhotoviteľ zaväzuje dodať objednávateľovi v elektronickej podobe na CD nosiči na mieste a v termíne určenom zmluvou a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť za dielo dohodnutú odmenu. V bode 3 tohto článku sa uvádza, že vyhotovené dielo je autorským dielom, ku ktorému má výhradné práva a je osobou oprávnenou k majetkovým právam v zmysle ust. § 18 autorského zákona č. 618/2003 Z. z. zhotoviteľ. Zhotoviteľ udeľuje objednávateľovi súhlas dielo použiť ako žiadosť o poskytnutie grantu. Práva na ďalšie použitie diela, napr. na realizáciu projektu v zmysle diela - projektovej dokumentácie budú na objednávateľa prevedené licenčnou zmluvou, ktorou zhotoviteľ udelí súhlas na použitie diela v prípade, že objednávateľ prejaví záujem takéto práva získať. Z textu tohto článku I. je úplne zrozumiteľné, že predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovaným bolo jednak vypracovanie žiadosti o poskytnutie finančného príspevku a projektový spis, avšak zhotoviteľ - žalobca udelil objednávateľovi - žalovanému súhlas dielo použiť ako žiadosť o poskytnutie grantu, pričom práva na ďalšie použitie diela mali byť prevedené licenčnou zmluvou, ktorou zhotoviteľ -žalobca by udelil súhlas na použitie diela v prípade, že objednávateľ - žalovaný prejaví záujem takéto práva získať. Z tohto pohľadu bola dohodnutá aj cena diela, jednak cena za vytvorenie diela - spracovanie projektu vo výške 40 000,- Sk a ďalej cena za poskytnutie licenčných práv na použitie diela v zmysle článku I. bod 3 zmluvy, pričom táto cena mala byť vo výške 2,5 % z objemu prostriedkov pridelených objednávateľovi v rámci grantu. Teda túto cenu mal žalovaný žalobcovi zaplatiť až vtedy, keď zhotoviteľ práva na ďalšie použitie diela, napr. na realizáciu projektu atď. na objednávateľa prevedie licenčnou zmluvou. Takáto licenčná zmluva však medzi účastníkmi konania uzavretá nebola, a preto žalobca si nemôže nárokovať cenu za poskytnutie licenčných práv vo výške 2,5 % z objemu prostriedkov pridelených objednávateľovi v rámci grantu. V článku I. bod 1, 3, v článku III. bod 1 písm. a/, b/ ide o jednoznačné formulácie, z ktorých uvedený záver vyplýva. Taktiež pokiaľ ide o požadovaný nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,01 % zo sumy prideleného grantu za každý deň takéhoto omeškania je viazaný na uzavretie licenčnej zmluvy. V článku V. bod 3 sa jednoznačne konštatuje, že v prípade, ak objednávateľ prejaví záujem uzavrieť so zhotoviteľom licenčnú zmluvu a získať výhradné práva na použitie diela, zhotoviteľ sa zaväzuje túto uzavrieť pri zachovaní výšky poplatku určeného v článku IV. tejto zmluvy, a to do 3 pracovných dní od oznámenia o záujme uzavrieť takúto zmluvu. Zrejme išlo o poukaz na článok III. bod 1 písm. b/ zmluvy, to, ale nie je v tomto zmysle relevantné. Ďalej sa v článku V. bod 3 uvádza, že za účelom prípravy licenčnej zmluvy a kontroly použitia diela sa objednávateľ zaväzuje oznámiť zhotoviteľovi výsledok rozhodnutia o pridelení grantu. Teda z tohto textu je zrozumiteľné, že k jeho naplneniu, a teda aj k nároku na zmluvnú pokutu dôjde len vtedy, keby objednávateľ prejavil záujem uzavrieť so zhotoviteľom licenčnú zmluvu v zmysle článku I. bod 3 zmluvy. Keďže k uzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo, teda ani k jej príprave, nemožno neoznámenie rozhodnutia o pridelení grantu žalobcovi považovať za porušenie zmluvných povinností, na základe ktorých by bolo možné vymáhať zmluvnú pokutu podľa článku V. bod 3 zmluvy. Tvrdenie žalobcu, že 2,5 % z objemu prostriedkov pridelených žalovanému v rámci grantu znamená cenu diela nie je v súlade s článkom III. bod 1 písm. a/, b/. Z tohto článku nepochybne vyplýva, že nárok na zaplatenie 2,5 % z objemu prostriedkov pridelených žalovanému v rámci grantu by žalobcovi patril len vtedy, keby došlo k naplneniu článku I. bod 3 zmluvy, a teda by išlo o cenu za poskytnutie licenčných práv na použitie diela. Preto v tomto zmysle odvolací súd mal za to, že v tomto prípade je treba aplikovať ustanovenia § 558 Obchodného zákonníka, §

§ 40autorského zákona.

Odvolací súd preto nepovažoval predmetnú zmluvu o dielo v článku I. bod 1, 3, v článku III. bod 1, v článku V. bod 3 za neplatnú, naopak uvedené ustanovenia zmluvy nepochybne upravovali problematiku práva na ďalšie použitie diela, ktoré dielo je autorským dielom. Projektový spis nepochybne je autorským dielom a práve z tohto dôvodu boli uvedené ustanovenia zakomponované do zmluvy o dielo. Odvolací súd trovy posúdil podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a výška trov bola vypočítaná podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to § 10 ods. 1, § 14, § 16 a § 17 tak, že spolu trovy prvostupňového a druhostupňového konania zodpovedajú sume 16 144,52 eur. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podaním z

1. decembra 2013 na podnet účastníka konania (žalobcu) podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Navrhol uvedené súdne rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Napadnutým rozhodnutím bol podľa názoru generálneho prokurátora porušený zákon, zároveň poukázal na ust. § 1, § 2, § 3, § 213 ods. 3 a § 214 ods. 1 O. s. p. Uviedol, že v preskúmavanej veci odvolací súd zamietol žalobu z iného právneho dôvodu, t. j. odlišne od prvostupňového súdu posúdil hmotnoprávny základ uplatňovaného nároku, a to len na základe prehodnotenia vykonaného dokazovania. Generálny prokurátor poukázal na to, že keďže je súd viazaný len petitom žaloby, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného nároku aj z iných dôvodov vyplývajúcich zo skutočností, ktoré neboli v žalobe uvedené a ani neskôr účastníkom tvrdené, ak ich inak z dokazovania zistil. Takému rozhodnutiu musí predchádzať zákonné konanie, t. j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva O. s. p. účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd zamietne žalobu z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené a ani prvostupňový súd sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože na to nemal dôvod. V tomto štádiu konania už účastníci nemali možnosť zaujímať k skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa doposiaľ bezvýznamných skutkových zistení. Generálny prokurátor uviedol, že z obsahu zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z
2. novembra 2012 vyplýva, že odvolací súd nevykonal dokazovanie v súlade s § 213 ods. 3 O. s. p. Na pojednávaní bola podaná správa o doterajšom priebehu konania a oboznámené podania, ktoré boli predložené zo strany žalobcu a žalovaného. Je neprípustné, aby odvolací súd dospel k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o neodôvodnenosti žaloby len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Ak mal za to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie mal sám opakovať, prípadne ho doplniť. Odvolací súd si nezadovážil dostatočný a rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Žalobca sa až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že tento vyvodil vecnú správnosť prvostupňového súdu na základe odlišných skutkových zistení a v tomto štádiu už nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne predložiť iné dôkazy. V tejto súvislosti generálny prokurátor poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/216/
3. Generálny prokurátor mal za to, že odvolací súd nepovažoval predmetnú zmluvu o dielo v článku I. bod 1, 3, článku III. bod 1, v článku V. bod
4. za neplatnú, naopak uviedol, že uvedené ustanovenia zmluvy nepochybne upravovali problematiku práva na vedľajšie použitie diela, ktoré je autorským dielom. Po prečítaní zmluvy projektový spis vyhodnotil ako autorské dielo. Zamietnutie nároku žalobcu na cenu 2,5 % z objemu prostriedkov pridelených objednávateľovi v rámci grantu odôvodnil tým, že nebola medzi účastníkmi konania uzavretá licenčná zmluva. Urobil tak bez riadneho vykonania listinného dôkazu - projektového spisu. Generálny prokurátor v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 400/
5. Podľa generálneho prokurátora odvolací súd tým, že pri rozhodovaní veci vychádzal z odlišného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa § 213 ods. 3 O. s. p. zaťažil konanie vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím je daný dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/36/2007, 2Cdo/110/2007, 4MObdo/4/2001). Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že mimoriadne dovolanie je v plnom rozsahu dôvodné a zákonné a navrhol, aby mu dovolací súd v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania (spolu vo výške 1 903,52 eur). Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
6. júna 2014 č. k. 5MObdo/3/2013-579 rozsudok Krajského súdu v Prešove z
7. novembra 2012 č. k. 3Cob/2/2012-538 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na ust. § 213 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, prípadne doplnil dokazovanie spôsobom uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní tak došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti žalovaného, nálezom z
8. apríla 2015 sp. zn. I. ÚS 590/2014-31 rozhodol, že základné právo mesta Vysoké Tatry podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MObdo/3/2013 z
9. júna 2014 porušené boli. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MObdo/3/2013 z
10. júna 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť mestu Vysoké Tatry trovy konania v sume 511,34 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Komku, Hlavná 27, Prešov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd mal za to, že jeho úlohou bolo posúdiť, či napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd akceptovateľným a udržateľným spôsobom zdôvodnil. Uviedol tiež, že kľúčová námietka sťažovateľa spočívala v tvrdenej arbitrárnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušil rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu z dôvodu zistenia vady majúcej za následok odňatie možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., teda z dôvodu, ktorý zakladal prípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkom konania, ktorý nebol v konaní vyčerpaný. Podanie riadneho dovolania bolo v danom prípade podporené aj skutočnosťou, že išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, teda bol splnený základný procesný predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 238 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa sťažovateľa neprípustným spôsobom zasiahol do právoplatne skončeného konania prekračujúc tak účel a zmysel mimoriadneho dovolania, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Ústavný súd poukazujúc na ust. § 243e ods. 1, ods. 2, § 243f ods. 1, § 243g a § 243i ods. 2 O. s. p., ako aj na judikatúru ústavného súdu, najvyššieho súdu a na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z
11. marca 2015 dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e O. s. p., keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd dodal, že z predložených listinných dokumentov, vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali. Ústavný súd poukázal aj na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a na princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Na základe uvedeného bol ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohol sám žalobca podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 O. s. p.), čím porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z
12. apríla 2015 č. k. I. ÚS 590/2014-31 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesením z
13. júna 2014 č. k. 5MObdo/3/2013- 579 rozsudok Krajského súdu v Prešove z
14. novembra 2012 č. k. 3Cob/2/2012-538 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď konštatoval, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby zopakoval, prípadne doplnil dokazovanie spôsobom uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p. Odvolací súd však nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom a v konaní tak došlo k vade podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Týmto postupom najvyšší súd, tak ako to aj konštatoval ústavný súd, v predmetnom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e O. s. p., keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon. Ústavný súd navyše dodal, že z predložených listinných dokumentov, vyjadrení sťažovateľa ani najvyššieho súdu nevyplynuli žiadne objektíve prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemožňovali. V tejto súvislosti je podľa ústavného súdu potrebné rešpektovať aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný právnym názorom ústavného súdu podrobne zdôvodneným v jeho Náleze č. k. I. ÚS 590/2014-31 z
15. apríla 2015 preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol (§ 243i ods. 2 O. s. p., § 243b ods. 4 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), keďže ako vyplýva z vyššie uvedeného Nálezu ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo ak takéto právne prostriedky nemala k dispozícii alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou tohto mimoriadneho opravného prostriedku. V danej veci teda dovolateľ mal k dispozícii zákonom dovolené a efektívne prostriedky (dovolanie - § 237 písm. f ods. 1 O. s. p. alebo § 238 ods. 1 O. s. p.), ktoré nevyužil, a preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nespĺňa podmienky jeho prípustnosti, pretože ochranu práv a zákonom chránených záujmov žalobcu bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. O trovách konania o mimoriadnom dovolaní dovolací súd rozhodol podľa § 148a ods. 1 a 2 O. s. p., podľa ktorého generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania a povinnosť nahradiť trovy takého konania má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie povinnosti nahradiť mu trovy konania v sume 5 249,96 eur (prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní 785,09 eur + 8,04 eur; vyjadrenie na dovolanie žalobcu 785,09 eur + 8,04 eur; procesné stanovisko žalovaného z
16. novembra 2014 785,09 eur + 8,04 eur; zastupovanie pri odvolacom pojednávaní
17. novembra 2014 196,27 eur + 8,04 eur; zastupovanie pri odvolacom pojednávaní
18. decembra 2014 196,27 eur + 8,04 eur; zastupovanie pri odvolacom pojednávaní
19. marca 2015 785,09 eur + 8,39 eur; zastupovanie pri odvolacom pojednávaní
20. mája 2015, 785,09 eur + 8,39 eur; DPH 20 % 874,99 eur). Tento návrh bol Okresnému súdu Poprad doručený
21. mája 2015 (č. l. 1082 spisu). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia zo
22. februára 2014 k mimoriadnemu dovolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške 785,09 eur (486,29 eur + 45 x 6,64 eur), náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky) - t.j. 8,04 eur, čo s 20 % DPH predstavuje spolu 951,75 eur. Prevzatie a prípravu zastúpenia v dovolacom konaní súd nepriznal, pretože právny zástupca zastupoval žalovaného aj v konaní pred podaním mimoriadneho dovolania. Ostatné uplatnené trovy nesúviseli s konaním na dovolacom súde. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
23. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.