1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolania obvinených F. I. a N. A. s a o d m i e t a j ú. Odôvodnenie Okresný súd Veľký Krtíš samosudcom Mgr. Milanom Vargom (ďalej už len súd prvého stupňa) rozsudkom z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011, uznal za vinných obvinených F. I., X. Y. a N. A. v bode 1) pre zločin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia spolupáchateľstvom
1, písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom
1 Tr. zák. a prečinom krádeže spolupáchateľstvom
2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.; v bode 2) samostatne obvineného F. I. pre zločin útoku na verejného činiteľa
1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ktorých sa dopustili na tom skutkovom základe, že 1)
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 4, § 41 ods. 2 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obvineného X. Y.:
2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, na výkon ktorého ho
2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvineného N. A.:
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, m/ § 38 ods. 4, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Tr. por. všetkým trom obvineným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným škodu: - Slovak Telekom a.s., Karadžičova 10, Bratislava, vo výške 727,84 Eur; - ERCE s.r.o. Bušince vo výške 1.291,62 Eur. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania obvinení F. I. a N. A., ktoré smerovali čo do výrokov o vine a treste a rovnako tak okresný prokurátor, ktorého odvolanie smerovalo čo do výroku o treste v neprospech obvinených F. I. a N. A.. Na podklade podaných odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. decembra 2013, sp. zn. 3 To 97/2013,
1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok u všetkých troch obvinených vo výrokoch o trestoch a spôsobe ich výkonu. Postupujúc
3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že obvineným uložil tieto tresty: Obvinenému F. I.:
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, m/, § 38 ods. 2, 4, 8, § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
1 písm. a/ Tr. zák. uložil obvinenému aj trest prepadnutia veci, a to osobného motorového vozidla zn. Seat Alhambra, e. č. G. s tým, že
6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát. Obvinenému X. Y.:
2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, l/, n/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, 3, 8, § 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 26 (dvadsaťšesť) mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinenému N. A.:
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h/, m/ § 38 ods. 2, 4 8, § 39 ods. 1, 3 písm. e/, § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 10 (desať) mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku súdu druhého stupňa podali obvinení F. I. a N. A. prostredníctvom obhajcov dovolania, a to obvinený Ivan Veselý prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Jozefa Veselého
1 písm. c/, e/, g/, h/, i/ Tr. por.,
ktorých dovolanie možno podať, ak - zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu - písm. c/; - vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania - písm. e/; - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom - písm. g/; - bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa - písm. h/; - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť - písm. i/. V prípade prvého dovolacieho dôvodu
písm. c/ § 371 Tr. por. obvinený F. I. videl zásadné porušenie práva na obhajobu v tom, že - skutok právne kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa so zbraňou nebol vylúčený na samostatné konanie; - že v tomto bode obžaloby
písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por., obvinený F. I. v dovolaní zo
1 Tr. zák., za čo bol rozsudkom Okresného súdu vo Frýdku - Místku z
písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený F. I. písomným podaním z
1, 2 písm. b/, c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, na podklade ktorého dôvodov sa domáhal okamžitého rozhodnutia o svojom dovolaní a prepustenia na slobodu, keďže vykonáva trest odňatia slobody uložený mu sudcom, ktorý mal byť vylúčený v trestnom konaní. V prípade dovolacieho dôvodu
písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený F. I. uviedol, že vyšetrovateľ OR PZ Veľký Krtíš „bez toho, aby na toto mal právo a nárok, prevzal niektoré závery inšpekcie ministerstva vnútra aj úkony, ktoré boli touto inštitúciou vykonané do vyšetrovacieho spisu, hoci inšpekcia ministerstva nie je orgánom činným v trestnom konaní, na základe ktorého by takéto úkony mohli brať ako smerodajné a jednalo sa o samostatné vyšetrovanie kontrolnou skupinou, podliehajúcou Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a preto akékoľvek závery použité na základe takýchto konštatovaní v trestnom spise a boli použité voči mojej osobe, považujem za nezákonné“ . Čo sa týka dovolacieho dôvodu
písm. h/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený F. I. namietal uloženie trestu prepadnutia veci z dôvodu, že prokurátor vo vzťahu k tomuto trestu podal odvolanie oneskorene a krajský súd ho takto mal aj zamietnuť. Napokon v prípade dovolacieho dôvodu
písm. i/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený F. I. v plnom rozsahu len zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu uplatnenú v predchádzajúcich štádiách súdneho konania (hlavne v rámci odvolacích námietok) založenú na tvrdení, že na spáchaní prečinu krádeže a s ním súvisiacich trestných činov, a to jednak zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia a prečinu poškodzovania cudzej veci neparticipoval s osobami ustálenými v napadnutom rozsudku s tým, že k smrti S. F. došlo iným spôsobom ako prezentovali príslušníci polície, čo bol aj pravý dôvod jeho následného krivého obvinenia zo strany príslušníkov polície a trestného stíhania pre zločin útoku na verejného činiteľa spáchaného so zbraňou, pričom súd prvého a druhého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy len v jeho neprospech a odsúdil ho pre vyššie uvedené trestné činy, ktorých sa ale vôbec nedopustil. V ďalšej časti týkajúcej sa tohto dovolacieho dôvodu obvinený F. I. potom podrobne rozoberal skutkové okolnosti prípadu, z ktorých potom vyvodzoval závery o svojej nevine. V rámci konečného návrhu obvinený F. I. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2011, sp. zn. 3 To 97/2013, ako aj rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011 a uložil Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený N. A. v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody
1 písm. a/, e/, g/, i/ Tr. por.,
ktorých dovolanie možno podať, ak - vo veci rozhodol nepríslušný súd - písm. a/; - vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania - písm. e/; - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom - písm. g/; - rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť - písm. i/. Naplnenie dovolacích dôvodov
písm. g/, i/ § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený N. A. videl v dovolaní podanom 14. novembra 2014 prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Vladimíra Zvaru v tom, že - zaistené finančné prostriedky, ktoré boli u neho nájdené pri osobnej prehliadke, boli vyšetrovateľom PZ vrátené bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu firme ERCE s.r.o., čím došlo k prejudikovaniu záveru, že tieto finančné prostriedky pochádzali z trestnej činnosti; - prokurátor jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol ako nedôvodnú a mal za to, že motiváciou rozhodnutí orgánov činných v prípravnom konaní bola snaha zvýrazniť jeho účasť na útoku tým, že sa u neho našli finančné prostriedky a v obchodnej spoločnosti došlo ku krádeži; - takýto postup orgánov činných v trestnom konaní potom viedol k záveru o jeho spoločnom konaní s ostatnými osobami ustálenými v skutkovej vete pod bodom 1) napadnutého rozsudku; - rovnako tak viedol k záveru o jeho vedomosti, že v rámci krádeže finančných prostriedkov dôjde aj k ďalším sprievodným znakom, t.j. poškodeniu všeobecne prospešného zariadenia (vyradenie telefónnych liniek) a k poškodeniu oplotenia; - v tejto súvislosti trval na tom, že v prípade týchto súvisiacich trestných činov išlo o tzv. exces nebohého S. F. z predpokladanej dohody o spolupáchateľstve medzi jednotlivými obvinenými. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod
písm. a/ § 371 ods. 1 Tr. por., obvinený N. A. v dovolaní podanom 25. novembra 2014 prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Vladimíra Zvaru argumentoval tým, že o jeho väzbe rozhodol nepríslušný súd, keďže vzhľadom na právnu kvalifikáciu mal o návrhu konať a rozhodnúť sudca pre prípravné konanie okresného súdu v sídle krajského súdu, teda Okresného súdu Banská Bystrica, namiesto sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Veľký Krtíš. Napokon v prípade dovolacieho dôvodu
písm. e/ § 371 ods. 1 Tr. por. išlo o rovnaký postup ako u obvineného F. I.. Dovolanie podané obvineným N. A.
jeho názoru nemožno nič vytýkať odôvodneniu súdnych rozhodnutí, nakoľko tieto dávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na argumentáciu obvinených F. I. a N. A. uvedenú tak v konaní pred súdom, ako aj v odvolaní, ktorú títo obvinení v celom rozsahu len zopakovali v rámci podaných dovolaní. K dovolacej námietke, že vo veci konal a rozhodol v prvom stupni sudca Mgr. Milan Varga, ktorý bol v Českej republike právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, prokurátor poukázal na to, že išlo o také konanie sudcu, ktoré v čase jeho spáchania nevykazovalo zákonné znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu
osobitnej časti Trestného zákona účinného na území Slovenskej republiky. Konanie sudcu Mgr. Milana Vargu na území Slovenskej republiky mohlo byť nanajvýš posúdené ako priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení zmien a doplnkov, keďže skutková podstata trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
zák. bola do Trestného zákona zaradená až jeho novelou č. 313/2011 účinnou od
ktorého sa neprihliadne na odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie
2 Tr. zák., ak nadobudlo právoplatnosť pred
c/ Tr. por. odmietnuť. Spisový materiál spolu s dovolaním obvinených F. I. a N. A. bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky riadne predložený na rozhodnutie
por. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. V prípade dovolacích dôvodov
písm. a/ - obvinený N. A. a písm. h/ - obvinený F. I. § 371 ods. 1 Tr. por. dovolací súd konštatuje, že proti rozhodnutiu o väzbe je oprávnený podať dovolanie len minister spravodlivosti (§ 371 ods. 2 Tr. por.) a v posudzovanej veci podal prokurátor odvolanie v zákonom stanovenej lehote čo do výroku o treste aj v neprospech obvineného F. I., a preto toto odvolanie mohol neskôr modifikovať tak, že sa domáhal aj uloženia trestu prepadnutia veci, ktorý bol odvolacím súdom obvinenému F. I. nakoniec aj uložený. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd v krátkosti uzatvára, že obvinený N. A. bol neoprávnenou osobou na podanie dovolania proti rozhodnutiu o väzbe a dovolacia námietka obvineného F. I. stála úplne mimo dovolacieho dôvodu písm. h/ § 371 ods. 1 Tr. por. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por.,
ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Určujúcou v tomto smere bude rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej trestnej veci nezistil žiadne porušenie práva na obhajobu obvineného F. I.. Obvinenému F. I. bol v tejto trestnej veci ustanovený obhajca JUDr. Pavel Vrška, ktorý dokonca už v konaní pred súdom po podaní obžaloby splnomocnil na jeho zastupovanie obhajcu JUDr. Jozefa Veselého, brata obvineného F. I.. O námietkach obvineného F. I. bolo v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa zákonným spôsobom rozhodnuté (rovnako tak náležite odôvodnené) a vzhľadom k tomu tvrdenia obvineného F. I. vyhodnotil dovolací súd ako zavádzajúce. Rovnako
dovolacieho súdu neobstoja ani námietky obvineného F. I. týkajúce sa procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Inštitút vylúčenia veci na samostatné konanie sa použije vtedy, ak o niektorom trestnom čine treba vykonať rozsiahle dokazovanie, kým o ďalšom možno rozhodnúť. Niet žiadnych pochybností, že tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Napokon aj ostatná námietka obvineného F. I. je v rozpore s ustálenou judikatúrou (č. 45/1978),
ktorej ak sa vedie spoločné trestné stíhanie, nemôže byť spoluobvinený vypočutý o trestnej činnosti iného spoluobvineného ako svedok, a to ani vtedy, keď vypovedá o trestnom čine, pre ktorý sám nie je trestne stíhaný. Ako ďalší obvinení F. I. a N. A. uplatnili dôvod dovolania
1 písm. i/ Tr. por.,
ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. je potrebné ďalej uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por.,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, že ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky obvineného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, svojím obsahom nenapĺňajú nielen dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania
1 Tr. por. Dovolací súd zámerne prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia podstatný obsah dovolacích námietok obvinených. Zo znenia týchto námietok je totiž evidentne zrejmé, že ide o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súdy oboch stupňov hodnotili dôkazy. Je teda zrejmé, že obvinení F. I. a N. A. v dovolaní len formálne odkazovali na dovolacie dôvody
1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por., no v skutočnosti predostierali argumenty, ktoré svojím obsahom nenapĺňajú dovolacie dôvody
1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por. V dovolacom konaní pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c/ Tr. por. V posudzovanom prípade tvorila základ dovolacích námietok obvinených F. I. a N. A. kritika spôsobu, ktorým oba súdy hodnotili vykonané dôkazy. Obvinení jednotlivé dôkazy (najmä výpovede svedkov a znalecké posudky) v dovolaní hodnotili inak ako súdy, lebo hodnotenie dôkazov súdmi vyznievajúce v ich neprospech nezodpovedalo ich predstavám. Na základe takto prezentovaného hodnotenia dôkazov následne dovolaciemu súdu predostierali vlastnú verziu skutkového deja, na podklade čoho sa v konečnom dôsledku zrejme domáhali oslobodenia spod obžaloby. V predostretej verzii vystupovali nie ako páchatelia, ale ako osoby, ktoré sa len nachádzali na mieste činu. To je ale v priamom rozpore s tým, čo na základe vykonaného dokazovania ustálil súd prvého stupňa v tzv. skutkových vetách výroku rozsudku, s ktorými zisteniami sa odvolací súd bez akejkoľvek pochybnosti stotožnil. Z vykonaného dokazovania totiž bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že išlo o vopred plánovanú a pripravenú akciu s vopred vytypovaným objektom záujmu. Spiritus rector (tzv. riadiaci duch) celej akcie boli práve obvinení F. I. s V. N., ktorí mali aj najlepšiu znalosť miestnych pomerov, čomu zodpovedala aj skutočnosť, že k vlámaniu do objektu ERCE Bušince došlo práve vo výplatnom termíne, kedy existoval predpoklad najväčšieho objemu finančných prostriedkov v trezore uvedenej spoločnosti. Za tým účelom si obvinení prizvali odborníka na trezory, nebohého S. F., ktorý sa v minulom období dlhodobo „živil“ obdobnou trestnou činnosťou. Všetci obvinení boli uzrozumení s vopred dohodnutou čiastkovou úlohou za účelom úspešného vykonania vlámania do inkriminovaného objektu, keď niektorí z obvinených stáli na prístupových cestách vedúcich k tomuto objektu, aby dokázali včas, prostredníctvom vysielačiek podať obvineným, ktorí sa nachádzali pri objekte, prípadne v objekte, výstrahu, aby nedošlo k ich odhaleniu pri páchaní protiprávnej činnosti. O vopred uváženej plánovitosti a príprave protiprávneho konania obvinených svedčil aj arzenál použitých nástrojov a pomôcok, ako páčidlo (tzv. pajser), kliešte, flexibrúska, vysielačky, rušička mobilov a podobne. Z okolností prípadu bolo teda zrejmé, že išlo o sofistikovanú, do detailov naplánovanú a uváženú akciu, ktorej charakter samotného vykonania vybočoval z obvyklých medzí bežných vlámaní a nasvedčoval záveru, že obvinení v tejto sfére neboli žiadni „nováčikovia“. Obvinený F. I. sa potom dopustil ďalšieho protiprávneho konania voči príslušníkom zasahujúceho policajného útvaru, ktorých zákrok bol „lege artis“. Obvinený F. I. v snahe vyhnúť sa trestnoprávnemu postihu svoje motorové vozidlo pri úteku neváhal nasmerovať priamo na zasahujúceho policajta, ktorý dával obvinenému pokyn na zastavenie vozidla, i za cenu ohrozenia jeho zdravia, prípadne života. Preto vyvodzovať z vykonaných dôkazov iné skutkové závery môžu len samotní obvinení F. I. a N. A. majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uznali za vhodný a samozrejme ich zvolení a ustanovení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku. Obidva súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili, a to aj vo vzťahu k použitej právnej kvalifikácii skutkov, ktorá je správna. V odôvodnení svojich rozhodnutí sa súdy riadne vyrovnali aj s obhajobnými argumentáciami obvinených F. I. a N. A., ktoré obidvaja obvinení opätovne prevzali do podaných dovolaní. Treba iba dodať, že v prípade nebohého S. F. nešlo o žiadny exces v konaní, ale o naplnenie vopred uzatvorenej dohody, na ktorej participovali všetci obvinení, vrátane F. I. a N. A., mierou ustálenou súdmi prvého a druhého stupňa vo vyššie uvedených rozsudkoch. Preto námietky obvinených F. I. a N. A. sú v tomto smere absolútne bezpredmetné. Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c/ Tr. por. ide spravidla aj vtedy, ak obvinení v dovolaní v podstate len opakujú námietky uplatnené už skôr v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa, s ktorými sa súdy oboch stupňov dostatočne a správne vyrovnali. V posudzovanej trestnej veci obvinení F. I. a N. A. uplatnili aj dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por.,
ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o obvineného N. A., ten v podanom dovolaní presne nešpecifikoval dôvody jeho naplnenia a dovolací súd ich preto ani nepreskúmaval, keďže v jeho prípade išlo opätovne len o paušálny odkaz na písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por. Naproti tomu obvinený F. I. v podstate namietal zákonnosť dôkazov vykonaných Inšpekciou ministerstva vnútra, ktoré boli následne vykonané a aj vyhodnotené v rámci dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa.
jeho názoru Inšpekcia ministerstva vnútra nie je orgánom činným v trestnom konaní, a preto všetky dôkazy ňou vykonané sú nezákonné. Dovolacím senátom 5Tdo bolo zo súdneho a vyšetrovacieho spisu zistené, že poverený príslušník PZ Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 3. inšpekčného oddelenia, Banská Bystrica uznesením z 11. februára 2011 pod ČVS: SKIS-9/IS-3-SV-2011 postupom
1 Tr. por. začal trestné stíhanie pre prečin usmrtenia
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa
1 písm. b/ Tr. por. zastavil vyššie uvedené trestné stíhanie pre prečin usmrtenia
1 Tr. zák., lebo tento skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Z rozsudku samosudcu Okresného súdu Veľký Krtíš z 11. apríla 2013, sp. zn. 8 T 88/2011 vyplýva, že obvinený F. I. bol uznaný za vinného zo skutku pod bodom 2) právne kvalifikovaného ako zločin útoku na verejného činiteľa
1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. aj na základe týchto dôkazov. Ako ďalej vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. decembra 2013, sp. zn. 3 To 97/2013, odvolací súd sa s týmto procesným postupom súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil.
4 Tr. por. dôvody dovolania
odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Zákonná podmienka upravená v § 371 ods. 4 Tr. por. bola splnená, lebo obvinený F. I. totožné námietky ako v dovolaní uplatnil nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale opakovane ich vzniesol aj v odvolacom konaní. Dovolací súd, prv než pristúpil k posúdeniu dôvodnosti uplatnených argumentov, považoval za potrebné stručne ozrejmiť niektoré okolnosti týkajúce sa obvineným F. I. uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. g/ Tr. por. Vo všeobecnej rovine treba k tomuto dovolaciemu dôvodu uviesť, že sa týka najdôležitejšej fázy trestného konania - dokazovania. Dokazovaním v trestnom konaní rozumieme zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorého cieľom je zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na meritórne rozhodnutie. Demonštratívny výpočet toho, čo sa v trestnom konaní dokazuje, obsahuje § 119 ods. 1 Tr. por.
citovaného ustanovenia treba v trestnom konaní dokazovať najmä a/ či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b/ kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c/ závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d/ osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e/ následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f/ príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Začína vyhľadávaním dôkazov, nasleduje etapa ich zabezpečovania, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
Trestného poriadku alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. Dôvod dovolania
1 písm. g/ Tr. por. sa týka vykonávania dôkazov zo strany súdu. Vzťahuje sa teda predovšetkým k tretej etape dokazovania, no logicky v sebe zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá tohto procesu, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich na hlavnom pojednávaní súd vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Do záverečnej - hodnotiacej - fázy dokazovania môžu v konaní pred súdom „postúpiť“ len tie dôkazy, ktoré boli jednak získané zákonným spôsobom, čo výslovne vyplýva z § 2 ods. 12 Tr. por. (....hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom....) a zároveň boli v konaní pred súdom vykonané zákonným spôsobom. Obe podmienky pritom musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Na to, aby bol skutočne obsahovo naplnený dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por., je okrem porušenia niektorej z vyššie uvedených podmienok zároveň potrebné, aby sa súdne rozhodnutie o takýto nezákonný dôkaz aj skutočne opieralo. Spomínaný dovolací dôvod sa ale nevzťahuje na posledné štádium dokazovania - na fázu hodnotenia dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Ako bolo už vyššie uvedené, skutkový stav veci sa zisťuje v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie, avšak Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por.,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Vychádzajúc z ustanovení § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. možno skonštatovať, že súdu rozhodujúcemu o vine obvineného nemožno prikázať, o ktoré dôkazy má oprieť svoje rozhodnutie, tobôž nie akú relevanciu má prikladať jednotlivým vykonaným dôkazom. Dovolací senát 5Tdo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, že v otázke, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra (ďalej len inšpekcia MV), je subjektom vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní
Trestného poriadku, bol v rozpore s výlučnou aplikačnou praxou súdov Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolacím senátom vyslovený iný právny názor. Odvolací senát 1To Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení z jeho predsedu JUDr. Štefana Harabina a členov JUDr. Viliama Dohňanského a JUDr. Gabriely Šimonovej právoplatným rozsudkom z 29. mája 2015, sp. zn. 1 To 1/2015,
1 písm. a/ Tr. por. zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 27. októbra 2014, sp. zn. PK - 1 T 20/2014, ktorým bol obvinený S. K. uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, 2 Tr. zák. a odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a k trestu zákazu činnosti vykonávať štátnu službu príslušníka Policajného zboru na dobu 5 (päť) rokov a postupom
3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že
a/ Tr. por. oslobodil obvineného S. K. spod obžaloby pre vyššie uvedený zločin, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obvinený stíhaný. V tejto veci odvolací senát 1To dospel k záveru, že trestné stíhanie začal a vykonával neoprávnený orgán bez kompetencie v zmysle Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, keďže inšpekčná služba MV nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie a podávať návrh na podanie obžaloby
1 Tr. por. a nasl. a ani na ďalšie nasledujúce procesné úkony v zmysle Trestného poriadku, a to i keby išlo o trestnú činnosť policajtov. Rovnako dospel k záveru, že procesné úkony nezákonného orgánu nie je možné zhojiť a treba ich považovať od samého začiatku za nulitné, keďže dôkazy získané prostredníctvom takýchto procesných úkonov sú nezákonné a v dôsledku toho v trestnom konaní nepoužiteľné. Tým istým rozsudkom potom z rovnakých dôvodov použijúc analogicky zásadu beneficium cohaesionis zrušil aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 23. júna 2014, sp. zn. PK - 2 T 19/2014, ktorým bola právoplatne schválená dohoda o vine a treste a trestné stíhanie proti obvinenému Mgr. Z. N. pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podplácania
1, 2 písm. b/ Tr. zák. zastavil, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. V odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia odvolací senát 1To Najvyššieho súdu Slovenskej republiky argumentoval nasledovne (ide o doslovnú citáciu): Žiadosť o udelenie súhlasu predložila Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, Bratislava, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia“). V zmysle nariadenia č. 57 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z
organizačnej štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku, výlučne podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného zboru. Sekcia na úseku inšpekčnej služby síce využíva informačno-technické prostriedky a zabezpečuje ich používanie, avšak ani z jej kompetencií nevyplýva podávanie aj žiadostí o udelenie súhlasu.
zákona o ochrane pred odpočúvaním sú príslušnými na podanie žiadosti Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa. V zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore je súčasťou policajného zboru služba kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej polície, ochrany objektov, hraničnej a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany určených osôb, inšpekčnej služby a kriminalistický a expertízny ústav. Z organizačnej štruktúry policajného zboru, ktorú si odvolací súd pripojil za roky 2012, 2013 a 2014 z Prezídia Policajného zboru, vnútorného odboru kancelárie prezidenta Policajného zboru, oddelenia konzultantov a organizácie, pritom vyplýva, že inšpekčná služba v ňom nie je začlenená. V prípade Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodne sa nejedná o zložku Policajného zboru a ani iný subjekt spadajúci pod niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním. Na tomto závere nič nemení ani obsah nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 30 z 29. februára 2012 (vestník, ročník 2012, čiastka 18) o používaní informačno-technických prostriedkov. I keď zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v § 4 ods. 1 predpokladá v rámci organizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej služby, Policajný zbor takúto službu nevytvoril, nemá ju zriadenú, resp. bola presunutá na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Dôvodová správa k zák. č. 155/2003 Z. z. uvádza, že „Návrh nového znenia § 6 predpokladá ponechať podriadenosť Policajného zboru ministrovi vnútra s tým, že sa súčasne navrhuje, aby služby Policajného zboru uvedené v § 4 a útvar kriminalisticko-expertíznych činností riadil prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Pokiaľ ide o prezidenta Policajného zboru, navrhuje sa, aby tohoto vymenúval a odvolával minister. Súčasne sa navrhuje, aby útvary Policajného zboru boli organizované spravidla
organizácie súdov. Uvedená úprava umožňuje požadovanú flexibilitu riadiacich vzťahov v Policajnom zbore a zachováva postavenie ministra ako štatutárneho orgánu Ministerstva vnútra SR“. Pravdou je, že zák. č. 155/2003 Z. z. účinným od 1. júla 2003 bol zmenený obsah § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore s tým, že služby Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru, ak minister neurčí inak. Táto zmena rozhodne nedáva legislatívny základ na vyňatie inšpekčnej služby zo zložiek patriacich Policajnému zboru a zriadenie a vytvorenie inšpekčnej služby, alebo jej preloženie na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a už vôbec nie na to, aby ju riadil minister vnútra. Táto služba aj po novelizácii zákona o Policajnom zbore zák. č. 155/2003 Z. z. nestratila status organizačnej súčasti Policajného zboru práve preto, aby minister vnútra, ktorý reprezentuje výkonnú moc, nebol v subordinačnom postavení policajtom z inšpekčnej služby. Je to zrejmé už zo spomínanej dôvodovej správy k zák. č. 155/2003 Z. z., kde sa doslova konštatuje, že novelizačná úprava § 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore má umožniť flexibilitu riadiacich vzťahov v rámci a nie mimo Policajného zboru. Zároveň to napokon výslovne a nepochybne vyplýva aj z prvej vety ods. 2 § 4 zákona o Policajnom zbore, v zmysle ktorého služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu.
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy okrem iného i pre c) Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Najvyšší súd konštatuje, že možnosť ministra vnútra v zmysle novelizovaného § 6 zákona o Policajnom zbore, v záujme zabezpečenia flexibility riadiacich vzťahov vždy, ale len v rámci Policajného zboru (prvá veta ods. 2 § 4 zákona o Policajnom zbore), znamená iba dispozíciu určiť, že služby Policajného zboru predpokladané v § 4 ods. 1 a útvary Policajného zboru v § 4 ods. 1 a 2, môže okrem prezidenta riadiť aj iný reprezentant (funkcionár, štatutár) Policajného zboru, ale rozhodne to neznamená, že ním môže byť priamo minister vnútra, alebo iný reprezentant (funkcionár, štatutár) ministerstva vnútra, alebo že by sa dokonca služby a útvary predpokladané v § 4 ods. 1 a 2 stali organizačnou zložkou a súčasťou ministerstva vnútra. Keby sa pripustil iný výklad, znamenalo by to, že Policajný zbor bezprostredne a priamo neriadi apolitický profesionál, policajt, ale minister vnútra a Policajný zbor ako celok je de facto politicky riadený cez politika a dostáva sa do jeho úplnej závislosti. Na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že
1 citovaného zákona je Policajný zbor v konečnom dôsledku podriadený ministrovi vnútra. Táto podriadenosť, vždy však prostredníctvom prezidenta Policajného zboru, je logická vzhľadom na to, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy
c/ zák. č. 575/2001 Z. z. Ani z účelu zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ale ani z účelu zákona o Policajnom zbore nevyplýva, že by ministerstvo vnútra okrem toho, že je ústredným orgánom štátnej správy i pre Policajný zbor, bolo aj bezprostredne a priamo riadiacim orgánom policajných služieb a útvarov predpokladaných v § 4 ods. 1 a 2 zákona o Policajnom zbore. Pokiaľ by to bolo možné,
analógie by to znamenalo, že ministerstvo spravodlivosti, ktoré je
zák. č. 575/2001 Z. z. ústredným orgánom štátnej správy i pre súdy (§ 13 ods. 1), je aj ich riadiacim orgánom a riadi ich v tom, ako majú konať a rozhodovať v konkrétnych veciach. Pokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z
por. ods. 1 Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt, ods. 8 Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
1
1 Tr. por. ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia,.... V zmysle § 209 ods. 1 Tr. por. po skončení vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie, ak nerozhodne
2 alebo § 215 ods. 4 Nariadenia ministerstva vnútra č. 57 z
obsahu, ale ani
formy, lebo interné nariadenie ministerstva vnútra nie je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa uverejňuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako to predpokladajú ustanovenia §§ 4 ods. 2, 5 ods. 2 zák. č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Súčasťou Policajného zboru nie je Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra, preto nemôže vykonávať vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie i keby išlo o trestnú činnosť policajtov. Ak by zákonodarca chcel, aby orgánom činným v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku bol aj policajt alebo štátny zamestnanec ministerstva vnútra, vyjadril by to novelizáciou Trestného poriadku minimálne v ustanoveniach § 10 ods.1, 8, resp. 10 Tr. por. expressis verbis. Minister vnútra, ako už bolo konštatované, nedostal legislatívne splnomocnenie, aby rozhodol o zrušení inšpekčnej služby v Policajnom zbore a vytvorení inšpekčnej služby na ministerstve vnútra. Navyše ustanovenie s názvom Organizácia Policajného zboru v § 4 ani v jednom z odsekov 1, 2, 3 nepredpokladá existenciu policajných služieb a útvarov mimo Policajného zboru. Kľúčovým východiskom pre tieto závery je aj porovnanie účelu Trestného poriadku s účelom zákona o Policajnom zbore. Na tomto závere nič nemení ani na podklade § 10 ods. 10 Pri všetkých alternatívach ide stále o príslušníka, policajta Policajného zboru a nie o subjekt ministerstva vnútra. Navyše
2 písm. i/ vyhlášky policajt je oprávnený v rozsahu
Táto vyhláška neustanovuje Sekciu kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby ministerstva vnútra za subjekt vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní
Trestného poriadku. Rovnako nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 175 z 30. decembra 2010 o vymedzení príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov ministerstva vnútra pri odhaľovaní trestných
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.