1, 4 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a iné, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
1, ods. 4 písm. a/ Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. súd odkázal poškodenú spoločnosť UNIMONT Banská Bystrica, s r.o. so sídlom ul. Horná č. 67 Banská Bystrica, IČO 31 611 940, so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie obžalovaný Ing. U. T. a okresný prokurátor. Obžalovaný Ing. T. podal odvolanie proti výroku o vine a treste, týkajúce sa spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák. Odvolanie okresného prokurátora smerovalo proti časti oslobodzujúceho výroku a proti výroku o treste za spoločne prejednávaný zbiehajúci sa trestný čin podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák., pretože tieto výroky v napadnutom rozsudku považoval za odporujúce zákonu. V dôsledku podaných odvolaní, Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaného Ing. U. T. a krajského prokurátora zamietol. Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podal podľa § 369 ods. 2 písm. a/ Tr. por. v zákonnej lehote dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky s tým, že právoplatným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici a predchádzajúcemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, bol porušený zákon v ustanovení § 319 Trestného poriadku, § 15 písm. a/ Trestného zákona, § 14 ods. 1 k § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona a predchádzajúcim konaním v ustanoveniach § 285 písm. b/ Trestného poriadku, v prospech obžalovaného Ing. U. T. z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, vyslovil porušenie zákona v prospech obvineného, zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2 To 235/2011, zo dňa 12. januára 2012 vo výroku, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Krajského prokurátora Banská Bystrica. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 1 T 51/2010, z 25. februára 2011 vo výroku, ktorým bol obžalovaný Ing. U. T. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby krajského prokurátora Banská Bystrica, sp. zn. Kv 78/08-32, z 29. apríla 2010 pre skutok právne kvalifikovaný v bode 1/ obžaloby ako obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V rozsiahlom písomnom odôvodnení dovolateľ namieta primárne výrok oslobodzujúci, ktorý, podľa jeho názoru, iba preberá skutok tak, ako ho prezentovala obžaloba, teda, konajúce súdy sa vo svojich skutkových zisteniach od obžaloby zásadne neodchýlili, naopak ňou prezentované zistenia bez významnejších korekcií ako správne a úplné prevzali. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí okresného a krajského súdu možno zistiť, že k prijatiu oslobodzujúceho výroku konajúce súdy viedlo nenaplnenie znakov subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, konkrétne zavinenia, a to ani vo forme nedbanlivostnej, ktorú predpokladá ustanovenie § 238 Trestného zákona. Dovolateľ ďalej poukazuje na jednotlivé ustanovenia Obchodného zákonníka, tieto rozoberá s tým, že v konkrétnej dôvodovej argumentácii súdy neprezentujú žiadne zistenia skutkovej povahy, ktoré by prítomnosť zavinenia a v jeho obsahu existenciu aktívneho vôľového vzťahu obvineného ku konaniu porušujúcemu povinnosť v § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a z neho hroziacemu, trestnoprávne významnému následku, vylučovali. V závere generálny prokurátor uvádza, že skutkový stav, ktorý bol na základe dokazovania na hlavnom pojednávaní ustálený súdom prvého stupňa a potvrdený druhostupňovým súdom, nebol po právnej stránke konajúcimi súdmi správne posúdený a porušenie ustanovení Trestného zákona zásadným spôsobom ovplyvnilo postavenie obvineného. K dovolaniu generálneho prokurátora sa písomne vyjadril obvinený prostredníctvom svojho obhajcu, pričom uviedol, že pokiaľ sa týka bodu 1/ obžalobného návrhu - obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, cíti sa nevinný, čo svojim rozhodnutím potvrdil okresný a následne Krajský súd v Banskej Bystrici. Obvinený uviedol, že svojím konaním nemohol naplniť a ani nenaplnil všetky obligatórne a fakultatívne znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti podľa § 237 Trestného zákona, keďže svojim konaním neporušil všeobecne záväzným právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu jemu uloženú alebo zmluvne prevzatú povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Poukázal na to, že pri uskutočnenom výklade ustanovení Trestného zákona dovolateľom, by boli braní na zodpovednosť a boli by trestne zodpovední všetci konatelia, ktorí by uskutočnili transakciu za protihodnotu odlišujúcu sa od neskôr zistenej hodnoty takejto transakcie podľa znaleckého dokazovania. Takémuto postupu bráni, podľa názoru obhajoby, ustanovenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a z tohto dôvodu došlo, podľa jeho názoru, k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, (§ 377 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je dôvodné. Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil okresný súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa ktorého u obvineného Ing. U. T. došlo tak zo strany okresného, ako i krajského súdu, k vysloveniu záveru, že skutok v bode 1/ obžaloby kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, nie je trestným činom, nakoľko oba súdy nedospeli k jednoznačnému záveru, že by konanie obvineného bolo potrebné kvalifikovať tak, ako to požadoval okresný prokurátor. Krajský súd v rámci odvolacieho konania skonštatoval, že ani po vrátení veci okresnému súdu, by sa už v skutkových okolnostiach nedali zistiť iné skutočnosti, keďže okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy. Uviedol však, že súd tieto vyhodnotil iným spôsobom, ako si to predstavoval prokurátor. Z uvedeného dôvodu preto aj krajský súd musel aplikovať zásadu „in dubio pro reo", a preto v tejto časti napadnutého rozsudku súd prihliadol k tvrdeniam obhajoby. Z uvedeného dôvodu odvolanie krajského prokurátora pre skutok v časti 1/ obžaloby zamietol. Najvyšší súd len dodáva, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ nemôže napĺňať ani poukaz dovolacieho súdu na to, že nebola v predmetnom konaní preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž nepredstavuje nič iné, ako vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu. Tento vzťah nie je možno skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktorý je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Neuniklo pozornosti dovolacieho súdu, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pritom zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako i okolnosti svedčiace v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonával dôkazy nečakajúc na návrhy strán. Na základe takto vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por. dospel prvostupňový súd k správnemu záveru, že z vykonaných dôkazov vyplýva záver, že žalovaný skutok v bode 1/ obžaloby nie je trestným činom. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého, ale i druhého stupňa, v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. vyslovili, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opreli a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si vzájomne odporovali (napr. znalecké posudky pri určení všeobecnej hodnoty spornej nehnuteľnosti). Spôsobu, ktorým súd prvého stupňa a následne i odvolací krajský súd hodnotili vykonané dôkazy, nemožno podľa názoru najvyššieho súdu nič vytknúť a ich vyhodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia. Najvyšší súd si preto plne osvojil výrok o oslobodení obvineného spod obžaloby okresného prokurátora uvedený pod bodom 1/ obžaloby kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a v podrobnostiach najvyšší súd na tieto závery odkazuje. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že najvyšší súd nemôže dávať záväzné pokyny súdu prvého ani druhého stupňa k tomu, ako má hodnotiť jednotlivé dôkazy, a k akým záverom má dôjsť pri hodnotení dôkazov. Je oprávnením iba odvolacieho súdu dať súdu prvého stupňa záväzné pokyny znova vykonať dôkazy alebo vykonať nové dôkazy. V posudzovanej veci ani samotný prokurátor v odvolaní nenavrhol vykonanie ďalších dôkazných prostriedkov, aby tak podporil svoje rozdielne závery od záverov súdu prvého stupňa. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.por. potom môže byť už len nesprávne posúdenie takto ustáleného skutku súdom prvého stupňa v skutkovej vete jeho rozhodnutia a ktorú dovolací súd nemôže nijako dopĺňať alebo meniť. Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa možnosť podania dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Už samotné konštatovanie súdov nižšieho stupňa, že skutok pod bodom 1/ obžaloby právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, nie je trestným činom, ako to vyplýva z oslobodzujúceho dôvodu ustanovenia § 285 písm. b/ Tr. por., je otázkou skutkovou a tomu zodpovedá aj takto uvedená právna kvalifikácia. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný. Keďže z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok generálneho prokurátora Slovenskej republiky nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.