Najvyšší súd 5 Cdo 144/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J.S., bývajúcej v D., zastúpenej JUDr. Š.K., advokátom so sídlom v S., pro

§ 150O.s.p.

Na odvolanie ţalobkyne (vo veci samej) a ţalovaných 1/ a 2/ ( proti výroku o náhrade trov konania) Krajský súd v Košiciach rozsudkom z

1. októbra 2009 sp. zn. 2 Co 273/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobkyňu určil vlastníčkou parcely č. X. vo výmere 95 m², zastavanej plochy v katastrálnom území D., vytvorenej geometrickým plánom znalca Ing. M.H. č. X. z
2. novembra 2007, overeného Správou katastra S. dňa
3. januára 2008 pod č. X., ktorý je súčasťou doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 4/2003 a ktorý tvorí súčasť rozsudku; v časti o určenie hranice pripustil späťvzatie ţaloby, v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil; účastníkom konania a štátu nepriznal náhradu trov konania. Po zopakovaní dokazovania (znaleckým posudkom č. 4/2003 s doplnkom č. 1, pozemnokniţnými vloţkami č. X., č. X. a č. X.) a jeho doplnení (oboznámením spisov Okresného súdu Spišská Nová Ves Pr 648/64, N 407/64) odvolací súd dospel k záveru, ţe právnym predchodcom ţalobkyne nesvedčila dobromyseľná drţba v období rokov 1931 – 1964, pretoţe v roku 1964 nadobudli zámenou zmluvou (od J.S. ml. M.S.) parcelu č.X., ktorá bola včlenená do parcely č. X. bezprostredne susediacej s parcelami ţalovaných. Po smrti rodičov ţalobkyne (otca v roku 1978 a matky v roku 1982) sa výlučnou uţívateľkou nehnuteľnosti stala ţalobkyňa. Dedičské rozhodnutie mohlo u ţalobkyne ako vlastníčky vyvolať presvedčenie dobromyseľnej drţby po dobu 10 rokov (od februára 1982 5Cdo 144/2010 3 do februára 1992, ak pozemok (parcelu č. X.) nadobudla v takom rozsahu v akom bol uţívaný, teda vrátane novooznačenej parcely č. X.. Parcela č. X. bola spôsobilým predmetom vydrţania, keďţe boli splnené všetky zákonné podmienky vydrţania (v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka § 116 ods. 1, 2

§ 129ods.

1, § 145 ods. 1,2, § 566 ods. 1,2, § 854, § 868), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a v tejto časti ţalobe vyhovel. Ţalobkyňa v časti o určenie hranice v priebehu odvolacieho konania vzala ţalobcu späť a ţalovaní s čiastočným späťvzatím súhlasili, odvolací súd podľa § 208 O.s.p. v tejto časti pripustil späťvzatie ţaloby, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil. O trovách konania a trovách štátu rozhodol podľa § 142 O.s.p., §146 ods. 2 O.s.p., § 148 ods. 1 O.s.p.

§ 150O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ aţ 3/ dovolanie z dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu bola ţalovanému 3/ odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhli, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. K odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť tým, ţe odvolací súd ţalovanému 3/ neumoţnil vyjadriť sa k čiastočnému späťvzatiu ţaloby o určenie hraníc ku ktorému došlo na odvolacom pojednávaní

1. októbra 2009, ktorého sa ţalovaný 3/ nezúčastnil a nebol ani na pojednávaní zastúpený zástupcom. Dovolatelia namietali nesprávnosť skutkových zistení odvolacím súdom o uţívaní parcely č. X. ţalobkyňou. V konaní bolo nesporne preukázané, ţe ţalobkyňa nikdy neuţívala parcelu č. X., túto od roku 1963 uţívali ţalovaní, dôkazom toho je i skutočnosť, ţe parcela č. X. je zastavaná rodinným domom súpisné číslo č. X. vo vlastníctve ţalovaných a tvoria ju tieţ parcely č. X., č. X. a č. X., ktoré uţívajú ţalovaní vzhľadom na plot situovaný od miestnej komunikácie aţ po koniec ich záhrad. Z uvedeného dôvodu nedošlo k splneniu podmienok o dobromyseľnej nerušenej drţby dotknutej parcely ţalobkyňou po dobu 10 rokov v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1,
2. Ţalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných zamietol z dôvodu, ţe 5Cdo 144/2010 4 v konaní nedošlo k namietanej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nie sú dané ani dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaných je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa § 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej /res judikata/ alebo uţ prv začatého konania /litispendencia/, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p, pričom dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania podaného ţalovanými je zaloţená na ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. 5Cdo 144/2010 5 V dovolaní dovolatelia netvrdili, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia takej vady v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolatelia uviedli, ţe v konaní bola postupom odvolacieho súdu ţalovanému 3/ odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu týchto práv dochádza v dôsledku nesprávneho – zákonu sa priečiaceho postupu súdu, ktorým je účastník vylúčený z ich realizácie. Judikatúra dovolacieho súdu za prípad odňatia moţnosti pred súdom konať označuje aj taký postup, kedy sa súd odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odmietne odvolanie) i keď procesné predpoklady pre taký postup nie sú splnené (viď napríklad R 4/2003, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. zn. 1 Cdo 41/2000, sp.zn. 2 Cdo 119/2004, sp.zn. 3 Cdo 108/2004, sp.zn. 3 Cdo 231/2008, sp.zn. 3 Cdo 57/2008, sp.zn. 4 Cdo 20/2001, sp.zn. 3 Cdo 138/2009 ). O prípad odňatia moţnosti konať ide aj vtedy, keď odvolací súd v zmysle § 208 O.s.p. pripustí späťvzatie návrhu na začatie konania, rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a konanie zastaví, hoci podmienky pre postup podľa tohto ustanovenia neboli dané. Podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môţe vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. V zmysle § 96 ods. 2 O.s.p. súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Podľa § 96 ods. 3 O.s.p. nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, neţ sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je. 5Cdo 144/2010 6 V zmysle § 208 O.s.p. platí, ţe ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď uţ rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie dosiaľ nie je právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozitívny procesný úkon navrhovateľa, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, ţe na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, ţe o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom meritórne rozhodnuté (viď tieţ § 96 ods. 1 O.s.p.). Pretoţe späťvzatie návrhu môţe byť v rozpore so záujmom odporcu, aby konanie bolo dokončené meritórnym rozhodnutím súdu, odporca má procesné právo (oprávnenie) vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom navrhovateľa (viď tieţ § 96 ods. 2 O.s.p.). Uvedenému procesnému právu odporcu zodpovedá procesná povinnosť súdu vyzvať odporcu pred rozhodnutím o tomto úkone navrhovateľa, aby sa vyjadril, či so späťvzatím návrhu súhlasí. V konaní na súde prvého stupňa platí, ţe ak odporca so späťvzatím návrhu na začatie konania účinne prejaví svoj nesúhlas z váţnych dôvodov, súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný v prípadoch uvedených v § 96 ods. 3 O.s.p.). Rovnako je tomu aj vtedy, keď k späťvzatiu návrhu na začatie konania dôjde (aţ) po rozhodnutí súdu prvého stupňa, musí byť rešpektované procesné oprávnenie odporcu vyjadriť sa k procesnému úkonu navrhovateľa, ktorým prejavil vôľu vziať späť návrh na začatie konania (viď § 208 O.s.p.). Odvolací súd musí odporcovi vytvoriť procesnú moţnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu navrhovateľa vţdy, teda aj vtedy, ak so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky konania moţno predpokladať, ţe odporca neprejaví nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania. Súhlasom alebo nesúhlasom odporcu so späťvzatím návrhu na začatie konania po rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe byť len jeho procesný úkon, ktorý je tak z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska časového jeho reakciou na výzvu súdu, aby sa vyjadril k procesnému úkonu navrhovateľa, ktorým vzal späť návrh na začatie konania. Zo samotnej skutočnosti, ţe odporcovia takýto návrh povaţovali za nedôvodný, nemoţno bez ďalšie vyvodiť ich súhlas s procesným úkonom navrhovateľa, ktorým po rozhodnutí súdu prvého stupňa prejavil vôľu vziať späť návrh na začatie konania celkom alebo v jeho časti. 5Cdo 144/2010 7 Na základe vyššie uvedeného moţno v danej veci – s dopadom na ustanovenie § 208 O.s.p. a právo ţalovaného 3/ vyjadriť nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania – uzavrieť, ţe k čiastočnému späťvzatiu ţaloby ţalobkyňou ( o určenie hranice) došlo do zápisne súdu na odvolacom pojednávaní
3. októbra 2009 (čl. 327 spisu) bez účasti ţalovaného 3/ , na ktorom odvolací súd rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia ţaloby, zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a zastavení konania skôr, ako vyzval ţalovaného 3/ na vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu ţaloby a zabezpečil si jeho stanovisko, preto ide o nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, priečiaci sa ustanoveniu § 208 O.s.p., ktorý mal za následok odňatie moţnosti ţalovaného 3/ konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. zakladá vţdy prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní zaťaţenom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tieţ vo vzťahu k procesným vadám inej závaţnej povahy (tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto procesnej vade. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto procesnej vade. Dovolatelia vytýkajú odvolaciemu súdu nesprávnosť rozhodných skutkových zistení pre správne právne posúdenie veci - o uţívaní novovytvorenej parcely č. X. geometrickým plánom ţalovanou, ktorú tvoria i časti pozemkov (parciel č. X.,X. a č. X.) zastavané stavbou - rodinným domom súpisne č. X. vo vlastníctve i v uţívaní ţalovaných, ku ktorým ţalobkyňa v konaní netvrdí, ţe k nim nadobudla vlastnícke právo vydrţaním. 5Cdo 144/2010 8 V zmysle § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavba nie je súčasťou pozemku, čím sa popiera tradičná rímskoprávna zásada superficies solo cedit. Pri úvahách o vydrţaní časti parcely je dôleţitá i problematika súčasti pozemku (napr. porasty, ako aj priestor pod a nad povrchom pozemku). Z uvedeného hľadiska nemoţno vylúčiť, ţe aj existencia stavby na pozemku môţe brániť existencii dobrej viery (bona fides) drţiteľa stavbou zastavaného pozemku. Tvrdenie drţiteľa o tom, ţe mu vec patrí a ţe s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podloţené konkrétnymi okolnosťami z ktorých sa dá usúdiť, ţe toto presvedčenie drţiteľa bolo po celú vydrţaciu dobu dôvodné (R 8/91). Drţiteľom je ten kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Týmto je vyjadrený tak corpus possessionos ( nakladanie vecou – výkon práva) i animus possidendi (ako s vlastnou – pre seba). O vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa pri zisťovaní skutkového stavu, ktoré v podstatnej časti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní povaţuje tieţ prípad, ak v rozpore s § 120 O.s.p. neboli vôbec zisťované okolnosti rozhodné pre správne posúdenie veci, i keď tieto boli tvrdené a k ich preukázaniu boli navrhované dôkazy, alebo hoci rozhodné okolnosti pre posúdenie veci tvrdené neboli, avšak mali byť zisťované ako skutkový podklad pre posúdenie skutočností, ktoré je súd povinný zisťovať z úradnej povinnosti (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd na základe splnenia podmienok vydrţania vrátane oprávnenej drţby určil vlastnícke právo ţalobkyne k parcele č. X. o výmere 95 m² zastavaná plocha vytvorenej geometrickým plnom č. X. z
4. novembra 2007 vypracovaným Ing. M.H. , a to vyčlenením 45 m² z parcely č. X. zastavaná plocha pôvodne vo výmere X.², vyčlenením X.² z parcely č. X. záhrada pôvodne vo výmere 361 m² a vyčlenením 18 m² z parcely č. X. zastavaná plocha pôvodne vo výmere X.². Ţalobkyňa oprávnenosť drţby ako základného predpokladu vydrţania spornej časti pozemku skutkovo zdôvodnila postavením dreveného plotu v roku 1931, ktorý ohraničoval bezprostredne susediace pozemky. Vo vyjadrení k dovolaniu (čl. 346 spisu) výslovne uviedla: ... „ práve plot určoval hranicu a priestor za plotom smerom k môjmu domu“ ... . Predmetom vydrţania z pohľadu skutkových tvrdení uvádzaných ţalobkyňou, je časť parcely ohraničená pôvodne dreveným plotom postaveným v roku 1931 medzi susediacimi 5Cdo 144/2010 9 pozemkami, ktorú ţalovaná uţíva po právnych predchodcoch. Ţalobkyňa netvrdila a v konaní nepreukazovala oprávnenú drţbu k časti pozemku (parcele č. X.a č. X.) zastavaného stavbou – na ktorom podľa vyjadrenia ţalovaných je postavený dom súpisné číslo č. X., o ktorom ţalovaní tvrdia, ţe je ich vlastníctvom a tento od roku 1963 uţívajú. Odvolací súd neprihliadol na rozhodnú skutočnosť, ktorá v konaní vyšla najavo – t. j. ţe predmetom vydrţania nie sú plochy zastavané stavbou, o ktorých doposiaľ ani samotná ţalobkyňa netvrdí, ţe je ich oprávnenou drţiteľkou. Z uvedeného vyplýva, ţe konanie pred odvolacím súdom je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
5. marca 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta