zák., § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, písm. c/ a písm. j/ Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného L. J. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 3. júla 2009, sp. zn. 5T 4/2009, uznal obvinených D. B., L. J. a A. Q. za vinných z pokračovacieho zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
zák., § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že 1/ dňa
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a § 46 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 104 (stoštyri) mesiacov a
2 písm. b/ Tr. zák. ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia, - obvineného L. J.
2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. d/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 Tr. zák. a § 46 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 66 (šesťdesiatšesť) mesiacov a
2 písm. a/ Tr. zák. ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a - obvineného A. Q.
2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a § 46 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 104 (stoštyri) mesiacov a
2 písm. a/ Tr. zák. ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
2 písm. c/ Tr. zák. uložil obvinenému A. Q. ochranné opatrenia - ústavné protialkoholické liečenie.
1 písm. e/ Tr. zák. uložil okresný súd ochranné opatrenie - zhabanie veci - drevenej guľatej tyče.
1 Tr. por. súd poškodených T. S., nar. XX. J. XXXX, T. N., nar. XX. L. XXXX, T. A., nar. XX. L. XXXX, F. P., nar. XX. M. XXXX, T. W., nar.
por. ako nedôvodné zamietol. Okresnému súdu Banská Bystrica bolo 18. januára 2012 doručené dovolanie obvineného L. J., ktoré podal prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Evy Segečovej. Dovolanie, v ktorom obvinený L. J. uplatnil dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., smeruje nielen proti uzneseniu odvolacieho súdu, ale „aj proti rozsudku súdu prvého stupňa". Obvinený L. J. vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu namietal právnu kvalifikáciu skutku ako pokračovacieho zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. tvrdiac, že v prípade jeho osoby nebolo ani v prípravnom konaní, ani v súdnom konaní hodnoverne preukázané, že by konal v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Uviedol, že nepopiera, že fyzicky napadol dve osoby, no týmto nespôsobil žiadne zranenia, pričom trvá na tom, že nikdy nemal úmysel zmocniť sa ich vecí a ani tak neučinil. Tento jeho úmysel nebol v konaní preukázaný žiadnym dôkazom. V dovolaní teoreticky rozobral obsah trestnoprávnych pojmov „úmysel" a „zavinenie" a poukázal na rozhodnutie R 19/1971.
názoru obvineného L. J. ani v prípade, ak by takýto úmysel aj bol preukázaný u ostatných obvinených, nemôže sa ich úmysel priamo týkať jeho osoby a byť mu na ťarchu. Opakovane zdôraznil, že on taký úmysel nemal a ani mu nebol preukázaný. V petite dovolania obvinený L. J. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací „
por. vyslovil, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu zákona a napadnuté rozhodnutie zrušil a aby
1 Tr. por. vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica, aby ju v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol." Predseda senátu okresného súdu v súlade s ustanovením § 376 ods. 1 Tr. por. doručil odpis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté s upozornením, že sa k nemu môžu v stanovenej lehote písomne vyjadriť. K dovolaniu obvineného L. J. sa v súdom určenej lehote vyjadril písomne iba prokurátor Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Ten navrhol dovolanie obvineného L. J.
c/ Tr. por. odmietnuť s odôvodnením, že je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod nie je daný. V obsiahlom vyjadrení v podstate uviedol, že okresný i krajský súd postupovali správne a v súlade so zákonom a otázkou zavinenia obvineného L. J. sa súdy náležite vysporiadali. Dovolanie obvineného L. J. bolo spolu so spisovým materiálom predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
por. Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších (mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. Z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. obvinený L. uplatnil dôvod
1 písm. i/ Tr. por.
1 písm. i/ Tr. por., dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Tento dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávažnejších, v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú tie alternatívy, že skutok mal byť správne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
4 veta prvá Tr. por., dôvody
1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Tu treba hneď uviesť, že táto podmienka dovolania bola v danom prípade splnená, lebo rovnakú argumentáciu ako v dovolacom konaní, použil obvinený L. J. aj v odvolacom konaní s tým rozdielom, že v dovolaní priamo nenamietal nesprávne skutkové zistenia. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. možno námietku nesprávneho právneho posúdenia skutku považovať za právne relevantnú len vtedy, pokiaľ sa ňou dovolateľ domáha iného hmotnoprávneho posúdenia skutku s ohľadom na tie skutkové zistenia, ktoré v pôvodnom konaní ustálili súdy oboch stupňov. V opačnom prípade, teda ak sa dovolateľ domáha zmeny právnej kvalifikácie poukazujúc na vlastné a obsahovo iné, ako súdmi ustálené skutkové závery, ktoré dovolaciemu súdu zároveň predostiera, ide o námietku, ktorá obsahovo nenapĺňa nielen dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., ale ani žiadny iný dôvod dovolania
por. Obvinený L. J. v texte dovolania nepredostieral vlastnú verziu skutkového deja, poukázal len na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery vyššie uvedené tak preskúmal, či skutkový stav ustálený v skutkovej vete výroku rozsudku okresného súdu bol správne právne kvalifikovaný, resp. či bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušné hmotnoprávne ustanovenia. Trestného činu lúpeže
1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto proti inému použije násilie ale hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci.
2 Tr. zák. odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a/ a bezprostredne ním ohrozí život alebo zdravie viacerých osôb, b/ a spôsobí ním väčšiu škodu, c/ závažnejším spôsobom konania, d/ na chránenej osobe, alebo e/ z osobitného motívu.
zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu a/ so zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy
, vraždy
, zabitia
a § 148, usmrtenia
, ublíženia na zdraví
, § 156 a § 157, b/ po dlhší čas, c/ surovým alebo trýznivým spôsobom, d/ násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy, e/ vlámaním, f/ ľsťou, g/ využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti, h/ porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu
zákona, i/ organizovanou skupinou, alebo j/ na viacerých osobách. Objektívna stránka tohto trestného činu, ktorý má dva objekty (jednak osobnú slobodu a jednak majetok, ktorého sa chce páchateľ zmocniť) spočíva v použití násilia alebo hrozby bezprostredného násilia ako prostriedku k prekonaniu kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej osoby. Násilím sa rozumie použitie fyzickej sily, ale i uvedenie obete do stavu bezbrannosti ľsťou. Hrozba bezprostredného násilia je hrozba takým násilím, ktoré má byť vykonané ihneď, ak sa napadnutý nepodrobí vôli útočníka. Hrozba nemusí byť vyjadrená výslovne, postačí i konkludentné konanie, ak je z neho, ako i z ďalších okolností dostatočne zrejmé, že násilie sa uskutoční ihneď, ak sa napadnutý nepodrobí vôli útočníka. Násilie alebo hrozba bezprostredného násilia je teda prostriedkom nátlaku na vôľu napadnutého. Nie je podmienkou, aby napadnutý poškodený kládol skutočný odpor, napr. keď si je vedomý fyzickej prevahy útočníka. Násilie alebo hrozba bezprostredného násilia sú prostriedkom na zmocnenie sa cudzej veci (to je cieľom páchateľa), pričom násilie alebo hrozba musia zmocneniu sa veci predchádzať. Zmocnením sa cudzej veci sa rozumie, že páchateľ si zjedná možnosť s takouto veci disponovať a tým vylúči z dispozície vecou toho, kto mal vec doposiaľ u seba. Nie je pritom rozhodné, či úmysel smeruje k trvalej alebo prechodnej dispozícii s vecou. Ide o faktické prevzatie moci nad vecou zo strany páchateľa. Za zmocnenie sa veci sa považuje nielen stav, kedy páchateľ sám napadnutému vec odníme, ale i stav, keď mu napadnutý vec vydá sám pod vplyvom hrozby bezprostredného násilia alebo samotného násilia.
zák. pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti. Trestný čin lúpeže
zák. je trestným činom úmyselným, pričom úmysel páchateľa sa musí vzťahovať nielen na násilné konanie, ktorým chcel páchateľ prekonať alebo znemožniť odpor obete, ale aj na zmocnenie sa cudzej veci.
zák. trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Zavinením vo všeobecnosti rozumieme vnútorný psychický vzťah páchateľa ku skutočnostiam tvoriacim trestný čin. Zavinenie tvorí obligatórnu zložku subjektívnej stránky skutkovej podstaty každého trestného činu. Je podstatnou náležitosťou trestnej zodpovednosti fyzickej osoby, čím je vyjadrená zásada, že bez viny (zavinenia) niet trestného činu ani trestu. Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, vedomostnej (intelektuálnej) a vôlovej. Je nevyhnutné, aby obidve tieto zložky zavinenia zahŕňali skutočnosti tvoriace objekt a objektívnu stránku trestného činu (chránený záujem, konanie, následok i príčinný vzťah medzi konaním a následkom). V prípade zavinenia vo forme úmyslu rozlišujeme medzi úmyslom priamym (dolus directus) a nepriamym (dolus eventualis). Rozlišovacím kritériom medzi nimi je vôľová zložka, keďže vedomostná zložka je v oboch prípadoch rovnaká. Pri priamom úmysle páchateľ priamo chce porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Chcenie sa chápe ako najvyšší prejav vôle. Pri nepriamom úmysle páchateľ priamo nechce porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ale pre prípad, že taký následok spôsobí, je s ním uzrozumený. Uzrozumenie sa preto chápe ako najnižšia zložka vôle. O nepriamy úmysel pôjde aj vtedy, ak ľahostajnosť páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane, vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam. Ako zložka rozumová (intelektuálna), tak aj zložka vôľová nemusia celkom presne zodpovedať objektívnej realite, nemusia vždy presne odrážať skutočnosti predpokladané príslušnými ustanoveniami osobitnej časti Trestného zákona a nemusia sa vzťahovať ku všetkým podrobnostiam, ktoré sú pre daný trestný čin charakteristické. Postačí, keď skutočnosti spadajúce pod zákonné znaky skutkovej podstaty sú zahrnuté v predstave páchateľa aspoň vo všeobecných (hrubých) rysoch.
zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.
trestnoprávnej náuky ako i ustálenej rozhodovacej praxe súdov, o spáchanie trestného činu spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov ide vtedy, ak - každý zo spolupáchateľov svojím konaním naplnil všetky znaky konania uvedeného v príslušnom ustanovení osobitnej časti, alebo - každý zo spolupáchateľov naplnil len niektorý zo znakov konania uvedeného v niektorom ustanovení osobitnej časti, avšak súhrn konania spolupáchateľov napĺňa všetky znaky uvedené v ustanovení osobitnej časti, alebo ak - jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe konanie nenapĺňajú, ale vo svojom súhrne už predstavujú konanie opísané v príslušnom ustanovení osobitnej časti (inak povedané, ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťazca, pričom jednotlivé činnosti smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a iba vo svojom celku tvoria skutkovú podstatu a pôsobia súčasne). Spolupáchateľstvo ako spoločné konanie dvoch alebo viacerých osôb vždy musí naplňovať znaky konania opísaného v príslušnej skutkovej podstate toho istého trestného činu. K naplneniu pojmu spolupáchateľstvo nie je potrebné, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Stačí aj čiastočné prispenie, trebárs aj v podriadenej roli, ak je konanie spolupáchateľa vedené tým istým úmyslom ako konanie ostatných spolupáchateľov a je tak objektívne i subjektívne zložkou deja tvoriaceho vo svojom celku trestné konanie. Úmysel pri spolupáchateľstve teda musí smerovať k spáchaniu trestného činu spoločným konaním, pričom ale dohoda spolupáchateľov nemusí byť výslovná. Postačí, keď si je spolupáchateľ vedomý, že konanie ostatných spolupáchateľov smeruje spoločne s jeho vlastným konaním k spáchaniu trestného činu, a je s tým v danom prípade uzrozumený. Obvinený L. J. v súvislosti s otázkou zavinenia poukázal v dovolaní na rozhodnutie R 19/1971,
ktorého záver o zavinení páchateľa sa musí vždy preukázať výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť, pričom záver o tom, či tu je zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme je právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu, musí sa však zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Skutočnosti duševného (psychického) života významné pre právny záver o tom, či tu zavinenie je a v akej forme, sú predmetom dokazovania tak isto, ako všetky ostatné okolnosti napĺňajúce znaky trestného činu. To, že v predmetnom prípade obvinení spoločným konaním za použitia násilia získali od bezdomovcov finančné prostriedky, ako aj iné veci, vyplynulo z vykonaného dokazovania. Rovnako bolo preukázané, že obvinení konali po predchádzajúcej vzájomnej dohode a že úmysel zmocniť sa týchto vecí (peňazí, vína atď.) poňali obvinení už pred samotnými útokmi. Vyplynulo to predovšetkým z výpovedí obvinených A. Q. a L. J., kde práve na základe ich výpovedí mal odvolací súd za preukázané (str. 8 uznesenia), že dohoda medzi obvinenými existovala už pred oboma čiastkovými útokmi. V konaní nebolo preukázané a obvinený L. J. v rámci svojej obhajoby v pôvodnom konaní ani netvrdil, že by pri jednotlivých útokoch vyjadril nejakým spôsobom svoj zásadný nesúhlas s konaním spoluobvinených, keď títo brali poškodeným bezdomovcom za použitia násilia veci a peniaze, za ktorých okolností by inak bolo možné v teoretickej rovine uvažovať o prípadnom vybočení z medzí dohody s iným obsahom (o tzv. excese). Obvinení teda bez pochýb konali spoločne a v spoločnom úmysle, aj keď je pravdou, že miera účasti obvineného L. J. na útoku pod bodom 2/ výroku bola nižšia, ktorú skutočnosť ale súdy následne správne zohľadnili pri ukladaní trestu. Právnemu záveru o konaní obvineného L. J. v priamom úmysle svedčí ďalej fakt, že išlo o pokračovací trestný čin, pozostávajúci z dvoch čiastkových útokov, čo spoľahlivo vyvracia tvrdenia obvineného L. J., lebo pri druhom útoku už tento musel byť minimálne uzrozumený (vzhľadom na priebeh a okolnosti predchádzajúceho útoku i miestnu a časovú súvislosť) s tým, že za bezdomovcami nejdú „len tak", ale ako minule aj teraz s jasným spoločným úmyslom odcudziť im za použitia násilia veci a peniaze, ktoré by následne opätovne spoločne minuli na jedlo a alkohol. Spoločný úmysel s ostatnými obvinenými za použitia násilia získať uvedeným spôsobom finančné prostriedky dokresľuje aj skutočnosť, že obvinený L. J. po prvom útoku bez výhrad súhlasil s tým, aby takto odcudzené peniaze minuli na jedlo a víno spoločne. Hodnotiac skutkové zistenia ustálené v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku v kontexte vyššie uvedeného právneho výkladu i judikátu R 19/1971, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že súdy oboch stupňov nepochybili, keď konanie obvineného L. J. kvalifikovali ako pokračovací zločin lúpeže formou spolupáchateľstva
zák., § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, písm. c/ a písm. j/ Tr. zák. Správne posúdili aj otázku zavinenia, keď na základe vykonaného dokazovania ustálili, že obvinený L. J. spolu s ostatnými obvinenými konali vo forme priameho úmyslu
a/ Tr. zák. Pre úplnosť treba uviesť, že okresný súd vo výroku rozsudku v právnej vete bližšie neuviedol, v čom konkrétne spočíval závažnejší spôsob konania obvinených, v dôsledku čoho následne ani v právnej kvalifikácii nepoukázal na príslušné ustanovenie § 138 Tr. zák., ktoré pochybenie nenapravil ani odvolací súd. Tieto okolnosti ale vyplývajú zo skutkovej vety, a tak okresný, ako aj krajský súd ich bližšie rozviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí konštatujúc, že závažnejší spôsob konania obvinených spočíval
okresného súdu v spáchaní trestného činu na viacerých osobách (§ 138 písm. j/ Tr. zák.) a v surovom a trýznivom spôsobe jeho spáchania (§ 138 písm. c/ Tr. zák.) a
krajského súdu aj v tom, že trestný čin spáchali sčasti so zbraňou (§ 138 písm. a/ Tr. zák.). Senát 5Tdo už v minulosti (viď uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Tdo 10/2009, zo 14. mája 2009) vyslovil právny názor, že ak niektoré skutkové okolnosti významné pre právne posúdenie skutku sú bližšie špecifikované v odôvodnení rozsudku a možno na základe nich urobiť zodpovedajúci právny záver týkajúci sa kvalifikačného znaku trestného činu, nejde o dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ak z rozhodnutia ako celku vyplýva, že právna kvalifikácia skutku je správna.
c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych záverov konštatuje, že je zrejmé, že v trestnej veci obvineného L. J. dôvod dovolania predpokladaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. splnený nie je, preto s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného L. J. odmietol. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.