← Slovensko

240 987,85 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2ObdoV/7/2022 Identifikačné číslo spisu: 1001899171 Dátum vydania rozhodnutia: 23.11.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 23Hospodárskeho zákonníka, (obdobne zrušujúce uznesenie NS SR z 29. apríla 2010, č. k. 1MObdo

V/13/2009-440). Keďže pôvodný právny dôvod odpadol, Fond národného majetku SR podľa § 123 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka získal neoprávnený majetkový prospech, ktorý mu nepatrí a musí ho vydať SIMAC Holding, a. s., na úkor ktorej bol získaný. Nakoľko Fond národného majetku SR akcie predal, podľa ustanovenia § 123 ods. 3, Hospodárskeho zákonníka je povinný nahradiť žalobcovi cenu podľa času získania. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný je univerzálny nástupca všetkých práv a povinností zrušeného podniku Stavoindustria Bratislava š. p., a to i záväzkov vzniknutých v budúcnosti, dospel súd prvej inštancie k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného v tomto konaní je daná.

  1. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania dospel súd prvej inštancie k záveru, že právna vada plnenia, na ktoré sa zaviazal Stavoindustria Bratislava š. p., bola zrejmá až na základe právoplatného rozhodnutia Krajského súdu Bratislava zo dňa
  2. mája 2000, č. k. 19Co/381/1999-
  3. Na premlčanie uplatneného nároku sa v súlade s § 763 Obchodného zákonníka aplikujú príslušné ustanovenia Hospodárskeho zákonníka. Pre uplatnenie nároku zo zodpovednosti za právne vady nie je ustanovená prekluzívna lehota a vzťahuje sa na ňu všeobecná dvojročná premlčacia lehota v súlade s § 131a Hospodárskeho zákonníka. Keďže žaloba bola podaná dňa
  4. marca 2001, t. j. pred uplynutím všeobecnej premlčacej lehoty, bolo zrejmé, že právo žalobcu bolo uplatnené na súde včas. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa o neoprávnenom majetkovom prospechu dozvedel až z potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  5. mája 2000, č. k. 19Co/381/99-
  6. Keďže žaloba bola podaná dňa
  7. marca 2001, t. j. pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty, právo žalobcu v tomto spore bolo uplatnené na súde včas podľa § 131b ods. 2, Hospodárskeho zákonníka. Vznesená námietka premlčania preto nebola dôvodná.
  8. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 240.987,85 eur, a to z titulu neoprávneného majetkového prospechu zo zmluvy o nepeňažnom vklade (§ 123 Hospodárskeho zákonníka) a tento nárok je podľa konajúceho súdu nepochybne dôvodný ako nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom nepeňažného vkladu, pričom tento vklad v rozsahu nehnuteľností o výmere 4.840 m2 netvorí majetok žalobcu, a teda v tejto časti FNM získal neoprávnený majetkový prospech, pretože v súlade so zmluvou o nepeňažnom vklade zo dňa
  9. marca 1991 boli na FNM prevedené v procese privatizácie akcie v počte 170.064 ks, ktorých počet a hodnota bola medzi stranami dojednaná aj s ohľadom na hodnotu nehnuteľností o výmere 4.840 m
  10. V prípade, ak plynutím času sa zmenila hodnota nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom nepeňažného vkladu, tak táto skutočnosť nemá vplyv na posudzovaný nárok, pretože pri inej hodnote vkladaných nehnuteľností by mohlo dôjsť k zjavnému nepomeru medzi hodnotou nehnuteľností a počtom a hodnotou vydaných a následne predaných akcii. Podľa názoru konajúceho súdu bol preto dôvodný nárok žalobcu na doplatenie ceny za nepeňažný vklad, ktorý sa nedostal do dispozície žalobcu, na základe zmluvy o nepeňažnom vklade zo dňa
  11. marca
  12. Výšku náhrady mal súd preukázanú na základe ust. § 15 ods. 1 písm. a/ vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov, podľa ktorej cena za 1 m2 pozemku alebo jeho časti určeného na stavbu alebo na zriadenie záhrady alebo pozemku vedeného v evidencii nehnuteľností ako zastavaná plocha, nádvorie, záhrada a pozemkov zastavaných líniovými stavbami je v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave 1 500,- Sk (4.840 m2 x 1.500,- Sk = 7.260.000 Sk / Kčs = 240.987,85 eur).
  13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že podaním zo dňa
  14. septembra 2007 si žalobca v súlade s § 369 v spojení s ust. § 502 Obchodného zákonníka uplatnil úrok z omeškania vo výške 14,2 % zo žalovanej sumy ročne od
  15. novembra 2000 až do zaplatenia. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného ohľadne uplatneného nároku úrokov z omeškania. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Obo/232/1997, ak k uzavretiu zmluvy došlo podľa Hospodárskeho zákonníka, ide o právny vzťah, ktorý vznikol ešte pred účinnosťou Obchodného zákonníka. Ak v nadväznosti na uvedené si oprávnený uplatnil aj úroky ako príslušenstvo pohľadávky, súd úrok neprizná lebo „Hospodársky zákonník tento nárok ako príslušenstvo pohľadávky nepoznal,“ a v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1MObdoV/13/2009, v zmysle ktorého „Hospodársky zákonník nepozná pojem príslušenstvo pohľadávky“, poplatok z omeškania, resp. aj akákoľvek iná dojednaná sankcia je samostatným nárokom, ktorý sa musí riadne pred uplynutím premlčacej lehoty uplatniť, inak neuplatnením v 6-mesačnej premlčacej lehote a po vznesení námietky premlčania ho už nemožno priznať. Súd vzhľadom na vyššie uvedené a stotožňujúc sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nárok na zaplatenie úroku z omeškania zamietol.
  16. Tento rozsudok krajského súdu, ako súdu prvej inštancie, napadol vo vyhovujúcej časti - vo výroku I. a III. odvolaním žalovaný. V odvolaní namietol, že nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože FNM, na základe Privatizačného projektu š. p. Stavoindustria previedol v roku 1994 a 1997 všetky akcie tohto š. p. v spoločnosti SIMAC Holding, a. s. na tretie osoby, čo malo nepochybne dopad na pasívnu legitimáciu FNM, resp. následne žalovaného, v prejednávanej veci. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že 33 % akcií previedol na spoločnosť Maculan GmbH, na základe kúpnej zmluvy zo dňa
  17. apríla 1992 a 17 % akcií na spoločnosť Sibainvest, a to na základe kúpnej zmluvy č. 1739/1997 zo dňa
  18. februára
  19. Uviedol, že na základe lex specialis - zákona o veľkej privatizácii a jeho ust. § 15 ods. 1 s vlastníckym právom k prevádzanému majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s prevádzaným majetkom, vrátane neznámych. Všeobecný prechod práv a povinností, bez možnosti ich vylúčenia, bol kompenzovaný zákonným ručením predávajúceho vo vzťahu k nadobúdateľovi, po dobu jedného roka. Uviedol, že akcionár je povinný zaplatiť spoločnosti hodnotu akcií, prípadne aj nepeňažným vkladom do základného imania. Táto povinnosť je spojená s vlastníctvom akcií, a preto v zmysle § 15 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii prešli spolu s prevádzanými akciami aj všetky práva a povinnosti akcionára na nového majiteľa akcií, a to v celom rozsahu univerzálneho nástupníctva. Uvedené je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov. Záväzok, ktorý prešiel na nových akcionárov je i záväzok splatiť hodnotu akcií nepeňažným vkladom, resp. záväzok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, a preto sú títo noví akcionári pasívne legitimovaní v prejednávanej veci.
  20. Žalovaný v odvolaní tiež namietol, že súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil námietku premlčania. Tým, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmá právna kvalifikácia nároku žalobcu, nie je možné správne určiť moment, v ktorom došlo k premlčaniu žalovaného nároku. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako nárok na vydanie „neoprávneného majetkového prospechu“ z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol, pričom v rozpore s týmto záverom súd prvej inštancie charakterizuje vklad pozemku do základného imania žalobcu ako plnenie s „právnou vadou“, pričom na tento nárok aplikoval všeobecnú dvojročnú premlčaciu dobu podľa príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka od subjektívneho okamihu poznania nároku. Podľa žalovaného nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu sa premlčal dňa
  21. marca 2001 v objektívnej 10 ročnej premlčacej dobe, a to podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka plynúcej od vzniku záväzku vložiť vklad. Záväzok na vklad bývalému š. p. Stavoindustria vznikol v zmysle Zákona o akciových spoločnostiach prijatím rozhodnutia valného zhromaždenia dňa
  22. marca
  23. Následnými zmluvami - Zmluvou o spôsobe splácania peňažitého vkladu a Zmluvou o nepeňažnom vklade boli len upresnené konkrétne detaily vkladu, ale na vznik záväzku vplyv nemali.
  24. Žalovaný v odvolaní tiež namietol, že výška prípadného nároku žalobcu mala vychádzať z hodnoty nepeňažného vkladu do základného imania žalobcu v čase jeho realizácie, a to výlučne na základe vzájomnej dohody medzi žalobcom a š. p. Stavoindustria. Hodnota nepeňažného vkladu bola určená podľa znaleckého posudku tak, že cena pozemkov bola určená na základe jednotkovej ceny vo výške 500,- Kčs za 1 m2, preto predmetný nepeňažný vklad - pozemok o výmere 4.840 m2 mal hodnotu 2.420.000,-Kčs, t. j. 80.329,28 eur. Tým, že pozemok nebol vložený do základného imania žalobcu, š. p. Stavoindustria sa bezdôvodne obohatila v rozsahu hodnoty vydaných akcií za tento pozemok, a to vo výške 80.329,28 eur. Súd prvej inštancie nevysvetlil prečo na tento znalecký posudok neprihliadol a prečo aplikoval len ustanovenia Vyhlášky z roku 1991, v zmysle ktorej cena pozemku niekoľkonásobne prevyšuje hodnotu akcií, teda protihodnoty za pozemok. Naviac táto vyhláška nadobudla účinnosť až
  25. januára 1992, avšak záväzok na vklad vznikol dňa
  26. marca 1991 a jeho detaily boli bližšie špecifikované v Zmluve o nepeňažnom vklade dňa
  27. marca 1991, teda predmetná vyhláška v tom čase ešte nebola účinná.
  28. Žalovaný v odvolaní namietol aj nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, a to najmä v spôsobe akým sa súd vysporiadal s argumentami žalovaného týkajúcimi sa rozporu v právnej kvalifikáciisúdu, ktorá bola zásadná pre posúdenie premlčania; ďalej sukcesie práv FNM, v dôsledku ktorej nie je daná jeho pasívna legitimácia, resp. pasívna legitimácia žalovaného; k argumentácii týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o nepeňažnom vklade, z ktorého dôvodu z nej nemôžu vzniknúť nároky z vád a k námietkam týkajúcim sa stanovenia hodnoty predmetného pozemku. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie nie je daná odpoveď ani na jeden argument žalovaného. Tým zaťažil konanie vadou nedostatočného odôvodnenia rozsudku, a teda jeho nepreskúmateľnosti.
  29. Na základe tohto odvolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 2Obo/8/2019 zo dňa
  30. januára 2022 rozsudok súdu prvej inštancie č. k.49Cb/30/2001-689 zo dňa
  31. apríla 2019 v napadnutej časti, po zopakovaní dokazovania, na pojednávaní, zmenil (podľa § 388 C. s. p.) tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 80 329,28 eur a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 33,34 %. Odvolací súd vec posudzoval podľa § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 21 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb., § 23, § 123, § 131a veta prvá, § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, § 15 ods. 1, § 28 ods. 1, § 29 zákona č. 92/1991 Zb.
  32. K odvolacej námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd uviedol, že Zmluvu o nepeňažnom vklade mal v časti nepeňažného vkladu - pozemku parcela č. XXXXX/XX za neplatnú podľa §

§ 23

Hospodárskeho zákonníka od počiatku z dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

  1. mája 2000, č. k. 19Co/381/1999-142 bolo určené, že táto parcela patrí Poľnohospodárskemu podielnickému družstvu Rača. Z toho vyplýva, že š. p. Stavoindustria nevložil tento nepeňažný vklad tak, ako to určovala Zmluva o nepeňažnom vklade zo dňa
  2. marca
  3. Po zrušení š. p. Stavoindustria bez likvidácie k
  4. apríla 1992 (rozhodnutím Ministerstva výstavby a stavebníctva SR č. 221-258/1992 zo dňa
  5. marca 1992) nadobudol podľa § 11 zákona č. 92/1991 Zb. FNM SR celý privatizovaný majetok š. p. Stavoindustria, so všetkými právami a záväzkami, aktívami a pasívami, t. j. vrátane 50 %-tného podielu na základnom imaní žalobcu. FNM SR podľa vládou schváleného privatizačného projektu (uznesenie vlády č. 194/1992 zo dňa
  6. marca 1992) tieto akcie prevádzal (priamym predajom) na tretie osoby. Keďže FNM SR predal aj akcie, ktoré neboli splatené nepeňažným vkladom š. p. Stavoindustria, získal podľa § 123 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka neoprávnený majetkový prospech a ten je podľa § 123 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka povinný žalobcovi nahradiť vo výške ceny podľa času získania. Odvolací súd uzavrel, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný vzhľadom k tomu, že záväzok vložiť nepeňažný vklad v časti predmetnej parcely je od začiatku neplatný, t. j. neexistujúci, a tak nemohol podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. prejsť v rámci privatizácie na právnych nástupcov. Nesúhlasil tak s argumentáciou žalovaného, že následnou realizáciou prevodov akcií prešli v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. na spoločnosť Maculan GmbH a na Sibainvest spolu s privatizovaným majetkom (akciami) aj všetky práva a záväzky s ním súvisiace. Poukázal aj na čl. IV, bod 1.2., 1.
  7. v spojení s bodom 2 kúpnej zmluvy o predaji akcií zo dňa
  8. apríla 1992 - Garancie predávajúceho (FNM SR), že nadobúdateľ nadobudol plné a nezaťažené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, budovám a ostatným predmetom, ktoré štátny podnik Stavoindustria vložil do spoločnosti zmluvou o vecnom vklade zo dňa
  9. marca 1992 a že na nich neviaznu žiadne nároky (reštitučné, či na odškodnenie, či iné) tretích osôb. V prípade, že taký prípad nastane predávajúci nebude kupujúceho žalovať, ani vymáhať náhradu škody. Záverom odvolací súd uviedol, že odvolacia námietka žalovaného ohľadom argumentácie, že „v prípade nesplatenia emisného kurzu akcionárom účinný zákon umožňoval buď požadovať vrátenie dočasného listu (akcie) alebo oznámiť upisovateľovi, že jeho dočasný list (akcia) sa vyhlasuje za neplatný“ je novotou v zmysle § 366 C. s. p., pretože tento argument uviedol žalovaný až v odvolaní, hoci tak mohol učiniť skôr. Preto odvolací súd sa touto argumentáciou nemohol zaoberať.
  10. Ohľadne odvolacej námietky žalovaného týkajúcej sa premlčania žalovaného nároku z titulu neoprávneného majetkového prospechu odvolací súd uviedol, že nárok nie je premlčaný. 10 - ročná objektívna premlčacia lehota podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka začala plynúť od uzavretia zmluvy o vecnom vklade zo dňa
  11. marca 1991 a žaloba bola podaná
  12. marca 2001, teda lehota bola zachovaná. Aj keby sa malo vychádzať z uznesenia Valného zhromaždenia, kedy bol prevzatý záväzok na vklad - tam bola stanovená lehota najneskôr do
  13. marca 1991, takže tiež lehota je dodržaná podaním žaloby dňa
  14. marca
  15. Subjektívnu lehotu mal súd za ustálenú tak ako uviedol v bode
  16. rozsudku súd prvej inštancie (od právoplatnosti rozsudku KS o určení vlastníckeho práva).
  17. Za opodstatnenú odvolací súd však uznal námietku žalovaného týkajúcu sa výšky plnenia. Súd uzavrel, že hodnota nepeňažného vkladu bola v čase získania ustálená znaleckým posudkom Výskumno-poradenskej a informačnej agentúry INTERCONSULT z marca 1991 (ktorý určil hodnotu 1 m2 pozemkov na sumu 500,-Sk, čo je pri rozlohe pozemku 4.840 m2 celkom suma 2.420.000,-Sk, čo je v prepočte 80.329,28 eur) a z neho vychádzal pri výške plnenia. Vyhlášku č. 465/1991 Zb. nemohol súd aplikovať, pretože nadobudla účinnosť dňom
  18. januára 1992 a majetkový prospech vznikol dňa
  19. marca
  20. Z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok v časti priznanej istiny zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi oproti žalobou uplatnenému nároku len sumu vo výške 80 329,28 eur.
  21. Vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu sp. zn. 2Obo/8/2019 v tomto konaní predchádzali 4 rozsudky krajského súdu ako súdu prvej inštancie, 4 rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a 1 rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ide o tieto rozhodnutia: 20.
  22. V poradí prvý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvej inštancie - rozsudok č. k. 49Cb/30/2001-369 zo dňa
  23. júla 2008 (č. l. 369) - žalobe vyhovel v časti istiny v celom rozsahu a v časti príslušenstva len v časti zaplatenia 14,13 % p.a. od
  24. septembra 2007 do zaplatenia. Vo zvyšku príslušenstva žalobu zamietol. Súd posudzoval vec podľa § 764 Obchodného zákonníka a § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka - ak spoločnosť nenadobudla vlastnícke právo k vecnému vkladu, na vloženie ktorého sa spoločník zaviazal, je povinný do 90 dní zaplatiť jeho hodnotu v peniazoch. Ak š. p. Stavoindustria prevzal záväzok na zvýšenie základného imania spoločnosti žalobcu, na žalovaného ( FNM SR) uvedený záväzok prešiel v súlade s obsahom privatizačného projektu, na základe zákona - § 2 a § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. K námietkam žalovaného týkajúcim sa aplikácie § 15 zákona č. 92/1991 Zb., že jeho záväzok nevznikol ani ex lege, ani zo zmluvy, súd poukázal na § 15 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 92/1991 Zb. účinného k
  25. marca 1992 - fond ručí svojim majetkom za splnenie záväzku nadobúdateľom privatizovaného majetku. V predmetnej veci žalobca v rámci privatizácie nenadobudol žiaden vecný majetok, keďže predmetom privatizácie bola podľa privatizačného projektu majetková účasť š. p. Stavoindustria Bratislava v spoločnosti SIMAC Holding, a. s. FNM sa na základe privatizačného projektu stal 50 % akcionárom žalobcu, a teda aj so záväzkom na splatenie nesplatenej časti vkladu na zvýšenie základného imania. Ustanovenie § 15 zákona č. 92/1991 Zb. je preto podľa súdu v tejto veci neaplikovateľné. K úroku z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil od
  26. novembra 2000 vo výške 14,2 % uviedol, že nepriznal úrok v časti po akceptovaní námietky premlčania. 20.
  27. V poradí prvé rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho - rozsudok NS SR zo dňa
  28. februára 2009, sp. zn. 2Obo/149/2008 (č. l. 428) - zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol v celom rozsahu, a to z dôvodu premlčania. Uviedol, že je zrejmé, že vkladová zmluva medzi š. p. Stavoindustria a spoločnosťou žalobcu z roku 1991 bola v časti sporného pozemku neplatná, keďže štátny podnik Stavoindustria nebol jeho vlastníkom. Premlčacia lehota preto podľa § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka začala plynúť odo dňa, kedy k plneniu došlo - zmluva je neplatná ex tunc a k premlčaniu nároku žalobcu došlo v roku 1995, t. j. v čase podania žaloby už bol nárok premlčaný. 20.
  29. V poradí prvé rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho - uznesenie NS SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn. 1MObdoV/13/2009 zo dňa
  30. apríla 2010 (č. l. 440) - zrušil rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo/149/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd mal vec posudzovať podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, vzhľadom na okamih uzavretia zmluvy o vklade, ako aj zákona č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach, a to s poukazom na § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka. Námietka premlčania preto bola nesprávne posúdená, a tiež nie je jasné, či ide o záväzok z vadného plnenia (§ 133 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka) alebo ide o neoprávnené obohatenie, keďže zmluva je v časti prevodu pozemku neplatná (§ 21 Hospodárskeho zákonníka). 20.
  31. V poradí druhé rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu - uznesenie NS SR sp. zn. 1Obo/92/2010 zo dňa
  32. augusta 2010 (č. l. 446) - zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  33. júla 2008, č. k. 49Cb/30/2001-369 zo dňa
  34. júla 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v dôvodoch zopakoval právny názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu. 20.
  35. V poradí druhý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súdu prvej inštancie - rozsudok č. k. 49Cb/30/2001-502 zo dňa
  36. novembra 2012 (č. l. 502) - vyhovel žalobe v časti o zaplatenie 80 329,28 eur s príslušenstvom od
  37. septembra 2003 do zaplatenia a vo zvyšku zamietol. Súd posudzoval vec v zmysle pokynu súdu vyššej inštancie. K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že je daná, pretože právo na plnenie, ktoré malo právne vady (§ 133 HZ) prešlo na žalovaného ako na univerzálneho nástupcu. K námietke týkajúcej sa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. uviedol, že toto ustanovenie sa na vec nevzťahuje, pretože toto zákonné ručenie, obmedzené na 1 rok, sa vzťahuje na nadobúdateľov privatizovaného majetku a v predmetnej veci ide o plnenie zo zmluvy o nepeňažnom vklade a nie o prevod práv k privatizovanému majetku. Hospodársky zákonník a ani zákon o akciových spoločnostiach uvedené neupravoval. Až Obchodný zákonník uvedené upravil v § 59 ods. 2 Obchodného zákonníka. Premlčanie posúdil podľa § 131a Hospodárskeho zákonníka a konštatoval, že k premlčaniu nedošlo. Pri výpočte ceny vychádzal zo znaleckého posudku Výskumno-poradenskej a informačnej agentúry INTERCONSULT z marca 1991, v ktorom je cena pozemku vyčíslená na 500,-Sk za 1 m2 (4.840 m2 x 500,- Sk = 2.420.000,- Sk/Kčs, čo je 80 329,28 eur). Uzavrel, že v zmluve bola jednoznačne cena pozemku a hodnotu vkladu dohodnutá a na to plynutie času nemôže mať vplyv. Úrok priznal len od
  38. septembra 2003, lebo od
  39. novembra 2000 do
  40. septembra 2003 sú úroky premlčané. 20.
  41. V poradí tretie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho - uznesenie sp. zn. 2Obo/11/2013 zo dňa
  42. októbra 2015 (č. l. 551) - zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  43. novembra 2012, č. k. 49Cb/30/2001-502 a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru vo vzťahu k záveru na koho sa vzťahuje § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., k nesprávnemu záveru, že práva spojené s akciami, ktoré žalovaný prevádzal a sú upravené v § 176a a nasl. Obchodného zákonníka sú odlišné od práv univerzálneho nástupcu, na ktorého prechádzajú práva a povinnosti podniku. Odvolací súd uviedol, že ak FNM realizoval predaj akcií, na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o privatizácii š. p. Stavoindustria, mohol týmto právnym úkonom vstúpiť do právnych vzťahov s inými subjektmi len spôsobom upraveným v zákone o veľkej privatizácii (92/1991), preto všetky právne vzťahy vzniknuté z realizovania rozhodnutia o privatizácii š. p. Stavoindustria, vrátane jeho prípadných ručiteľských záväzkov za uplatnenú pohľadávku, nech už je veriteľom ktokoľvek a z akéhokoľvek právneho dôvodu, môže byť posudzovaný len podľa zákona, ktorý činnosť FNM špeciálnou právnou úpravou upravuje, t. j. zákona č. 92/1991 Zb. Vytkol súdu prvej inštancie, že bez náležitého odôvodnenia a právneho posúdenia prebral kvalifikáciu ešte generálneho prokurátora z mimoriadneho dovolania, že v danom prípade ide o záväzok zo zmluvy, a to záväzok z vadného plnenia, keďže predmet plnenia mal právne vady, ale kvalifikáciu právneho dôvodu záväzku nadobúdateľa voči prevodcovi neuviedol. Pohľadávka podľa odvolacieho súdu vznikla zo zmluvy o nepeňažnom vklade, ktorá je neplatná v časti prevodu predmetného pozemku od počiatku (§ 37 Občianskeho zákonníka). Z neplatnej zmluvy nemožno vyvodzovať zodpovednosť za vád, pretože zmluva, ktorá je neplatná nemôže mať právne vady. Súd dostal za úlohu opätovne posúdiť pasívnu legitimáciu žalovaného, či ručí žalobcovi za nesplnenie záväzku predchodcu podľa zákona č. 92/1991 Zb., pričom pokiaľ zistí jeho zodpovednosť z ručenia v zmysle zákona o veľkej privatizácii, zistí kvalifikáciu právneho dôvodu zodpovednosti a túto podľa Hospodárskeho zákonníka posúdi, ako aj námietku premlčania. 20.
  44. V poradí tretí rozsudok Krajského súdu v BA ako súdu prvej inštancie - rozsudok č. k. 49Cb/30/2001-600 zo dňa
  45. februára 2016 (č. l. 600) - žalobu zamietol v celom rozsahu. Uviedol, že keďže zmluva o nepeňažnom vklade je v časti prevodu predmetnej parcely neplatná od počiatku, nemohlo dôjsť k prechodu práva na dispozíciu s touto parcelou na FNM. S poukazom na § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. žalobca nepreukázal, že využil všetky právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi - nadobúdateľovi privatizovaného majetku. FNM je viazaný § 11 zákona č. 92/1991 Zb. a nevystupuje v procese privatizácie ako nadobúdateľ privatizovaného majetku. Akéhokoľvek plnenia z hospodárskej zmluvy zo dňa
  46. marca 1991 uzavretej pred schválením privatizačného projektu je možné sa domáhať len od nadobúdateľov uvedeného privatizovaného majetku. Žalovaný preto nie je pasívne legitimovaný. 20.
  47. V poradí štvrté rozhodnutie NS SR ako súdu odvolacieho - uznesenie NS SR sp. zn. 2Obo/14/2016 zo dňa
  48. novembra 2017 (č. l. 664) - zrušil rozsudok č. k. 49Cb/30/2001-600 zo dňa
  49. februára 2016 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Uviedol, že Zmluva o nepeňažnom vklade zo dňa
  50. marca 1991 je v časti vkladu - pozemku parcela č. 23060/1 o výmere 4.840 m2 od počiatku neplatná, a to s poukazom na §

§ 23Hospodárskeho zákonníka.

Keďže právny dôvod odpadol, FNM podľa § 123 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka získal neoprávnený majetkový prospech, ktorý mu nepatrí a musí ho vydať žalobcovi, na úkor ktorej bol získaný. Nakoľko FNM akcie predal, podľa § 123 ods. 3 HZ je povinný nahradiť žalobcovi cenu podľa času získania. O neoprávnenom majetkovom prospechu sa žalobca dozvedel z potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

  1. mája 2000, č. k. 19Co/381/99-
  2. Keďže žalobu podal
  3. marca 2001, podal ju pred uplynutím 2 ročného obdobia podľa § 131 b/ ods. 2 Hospodárskeho zákonníka. Námietka premlčania je nedôvodná. Súd mal posúdiť právnu kvalifikáciu nároku žalobcu, vrátane ručenia žalovaného. Toto nebránilo súdu vec posúdiť nad rámec § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vec preto nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. 20.
  4. V poradí štvrtý rozsudok KS v BA ako súdu prvej inštancie (uvedený aj v úvodných bodoch tohto odôvodnenia) - rozsudok č. k. 49Cb/30/2001-689 zo dňa
  5. apríla 2019 (č. l. 689) - vyhovel žalobe v časti celej uplatnenej istiny vo výške 240 987,85 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Na vzťah medzi žalobcom a š. p. Stavoindustria aplikoval v súlade s ust. § 763 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka príslušné ustanovenia Hospodárskeho zákonníka. Uzavrel, že š. p. Stavoindustria si nesplnila svoju povinnosť v časti vloženia parcela č. 23060/21 do základného imania žalobcu (pretože táto parcela bola vo vlastníctve PD podielnického v Rači ako to vyplynulo z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  6. mája 2000, č. k. 19Co/381/99-142), teda nesplnila časť svojho záväzku zo zmluvy o nepeňažnom vklade zo dňa
  7. marca
  8. Na FNM dňom
  9. mája 1992 prešiel majetok š. p. Stavoindustria so všetkými právami, povinnosťami, záväzkami, aktívami a pasívami, a preto je žalovaný v spore pasívne legitimovaný. Súd uviedol, že treba oddeliť nároky uplatnené podľa § 133 Hospodárskeho zákonníka od nárokov, ktoré vznikli v procese privatizácie. Dospel k záveru, že právo na zaplatenie ceny za plnenie, ktoré malo právne vady, prešlo na žalovaného ako na univerzálneho nástupcu. Za nedôvodné vyhodnotil tvrdenie žalovaného, že ručil za bezvadné plnenie voči nadobúdateľom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. len po dobu 1 roka. Predmetom je plnenie zo zmluvy o nepeňažnom vklade, nejde o nárok z procesu privatizácie, či prevod práv k privatizovanému majetku. Súd uviedol, že FNM prevádzal akcie š. p. Stavoindustria v spoločnosti žalobcu - 17 % podiel - 57 839 akcií zmluvou zo dňa
  10. apríla 1992 (čl. 149) a 33 % podiel - 112.275 ks akcií zmluvou č. 1739/1997 zo dňa
  11. februára 1997 - čím previedol celý 50 % podiel bývalého š. p. Stavoindustria na tretiu osobu a tieto akcie neprešli na právnych nástupcov - na tri novovzniknuté spoločnosti - a. s. Stavoindustria ZSP a Sibamac a. s. Mal teda jednoznačne prospech z ich predaja FNM. Súd podľa názoru odvolacieho súdu uzavrel, že zmluva o nepeňažnom vklade je v časti týkajúcej sa parcela č. 23060/1 podľa §

§ 23Hospodárskeho zákonníka neplatná, a že podľa § 123 ods.

1 Hospodárskeho zákonníka získal FNM neoprávnený majetkový prospech, ktorý musí žalobcovi podľa § 123 ods. 3 HZ nahradiť vo výške ceny podľa času získania. FNM je podľa súdu univerzálnym právnym nástupcom š. p. a je preto pasívne legitimovaný. Výšku plnenia mal súd za preukázanú podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Vyhláška č. 465/1991 Zb. - 1.500,- Sk/m2, t. j. 4.840 m2 x 1,500,- Sk = 7.260.000,- Sk, čo je 240.987,85 eur. Úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka nepriznal, pretože ide o nárok z Hospodárskeho vzťahu podľa HZ a ten úrok z meškania neupravuje, nepozná ani príslušenstvo pohľadávky, preto ho nemožno priznať. Poplatok z omeškania je samostatným nárokom, ktorý sa musí riadne v premlčacej lehote podľa HZ uplatniť.

  1. Proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2Obo/8/2019 zo dňa
  2. januára 2022 v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, podal žalovaný dovolanie. V dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p., pretože súdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovali jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie tohto dôvodu žalovaný vidí v nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, považuje ho za arbitrárne, zmätočné a nelogické, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného nie je zrejmé ako odvolací súd dospel k záveru, že je súvis medzi nárokom žalobcu na zaplatenie časti nepeňažného vkladu a neoprávneným majetkovým prospechom žalovaného z predaja akcií; ako aj, ako dospel k záveru, že nárok na zaplatenie nepeňažného vkladu sa má uspokojiť vydaním prospechu z predaja akcií; že niektoré právne a skutkové závery nevyplývajú z vykonaného dokazovania; že odvolací súd sa s poukazom na novotu odmietol zaoberať argumentom žalobcu, že práva a povinnosti žalobcu voči akcionárovi v prípade nesplatenia emisného kurzu akcií sú určené zákonom, čo mal súd sám právne kvalifikovať, takže uvedené nemôže byť novotou; že súd nezistil dostatočne skutkový stav, nakoľko nezistil, či žalovaný nárok má súvis s majetkom š. p. Stavoindustrie, ktorý bol predmetom privatizácie, ako aj, že nezdôvodnil prečo sa s argumentáciou žalovaného o súvise predmetného nároku na zaplatenie nepeňažného vkladu s akciami ako privatizovaným majetkom vôbec nezaoberal. Uviedol, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že by nebol privatizovaný celý majetok š. p. Stavoindustria, čo by mohol byť predpoklad pre záver súdu, že sa FNM SR stal nástupcom a že žalovaný nárok s privatizovaným majetkom nesúvisí a FNM SR je povinný plniť žalobcovi. V rámci tohto dôvodu namietol aj nesprávnu interpretáciu § 15 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii (túto námietku však uvádza aj pri dovolacom dôvode podľa § 421 ods. 1 C. s. p.). Vytkol tiež, že v odôvodnení absentuje úvaha súdu, že z dôvodu absolútnej neplatnosti Zmluvy o nepeňažnom vklade musel žalovanému vzniknúť voči žalobcovi „nový záväzok“ s iným obsahom, a to nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, či nárok na náhradu škody.
  3. Žalovaný v dovolaní tiež tvrdí aj existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte nebola vyriešená. Teda namietol nesprávne právne posúdenie veci pre odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú v dovolaní uvádza s poukazom na jedno rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/88/1997, resp., ak by uvedené rozhodnutie nepredstavovalo ustálenú rozhodovaciu prax, tak ide o nesprávne riešenie právnej otázky podstatnej pre rozhodnutie, ktorá nebola doteraz riešená.
  4. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v nesprávnej aplikácii § 15 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii (zákona č. 92/1991 Zb.) vo vzťahu k okruhu záväzkov, ktoré prechádzajú na nadobúdateľov privatizovaného majetku, pričom právny dôvod vzniku týchto záväzkov na prechod na nadobúdateľa privatizovaného majetku nemá vplyv, ani to, či boli osobitne uvedené v dokumentácii tvoriacej súčasť privatizačného projektu. Tieto záväzky prechádzajú ex lege, automaticky, spolu s privatizovaným majetkom. FNM SR zo zákona ručí vo vzťahu k nadobúdateľom privatizovaného majetku po dobu jedného roka. Právnu otázku podstatnú pre vyriešenie sporu (resp. pasívnej legitimácie žalovaného) žalovaný v dovolaní položil nasledovne: „Pokiaľ bol predmetom privatizácie celý majetok privatizovaného subjektu, prešli v zmysle § 15 ods. 1 zákona o veľkej privatizácii na nových vlastníkov tohto majetku všetky záväzky (bez ohľadu na právny dôvod ich vzniku), z ktorých by v prípade, ak by nedošlo k privatizácii jeho majetku, bol zaviazaný priamo privatizovaný subjekt?“ V tejto súvislosti poukázal na odklon najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/88/97, podľa ktorého nadobúdateľ privatizovaného majetku je univerzálnym právnym nástupcom privatizovaného subjektu. Podľa žalovaného odvolací súd mylne uzavrel, že § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii sa vzťahuje len na zmluvné záväzky existujúce v čase prevodu privatizovaného majetku. Vnímanie FNM SR ako univerzálneho právneho nástupcu je podľa žalovaného nesprávne, pretože toto nástupníctvo zákon spája s nadobúdateľom privatizovaného majetku. Ak mal š. p. Stavoindustria ako akcionár žalobcu voči nemu nejaké povinnosti, tieto prešli na nadobúdateľa privatizovaného majetku a nie na FNM SR.
  5. V dovolaní žalovaný požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku, pretože žalobca podľa údajov z FINSTAT-u nevykazuje zisk a predmetná pohľadávka nie je v malej výške a predstavovala by podstatnú záťaž pre finančnú situáciu žalovaného. Má obavu, že ak by došlo k úhrade tejto pohľadávky žalobcovi, ktorý svoju existenciu udržuje len za účelom inkasovania tejto pohľadávky a dlhodobo nevykazuje žiaden zisk, v prípade úspechu v dovolaní, sa nebude vedieť žalovaný spätne domôcť vydania bezdôvodného obohatenia. Poukázal aj na skutočnosť, že toto konanie trvá už viac ako 20 rokov, preto niekoľkomesačný odklad vykonateľnosti už vo veci veľmi nezaváži. V závere dovolania navrhol napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu, prípadne rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
  6. K dovolaniu sa žalobca vyjadril tak, že podľa neho sa otázke pasívnej legitimácie žalovaného súdy počas trvania sporu viac ako 20 rokov náležite venovali a v rozhodnutiach, ktoré na seba nadväzovali vychádzali z predchádzajúcich zistení a záverov. Skutkový stav bol zistený dostatočne, pričom podľa žalobcu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že by nebol pasívne legitimovaným subjektom. Poukázal na to, že predmetom prevodu boli len akcie a s nimi spojené práva a povinnosti definované v § 155 Obchodného zákonníka, resp. § 15 ods. 1 zákona č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach. Iné povinnosti na nadobúdateľa previesť nemohol. Námietky žalovaného k odôvodneniu rozsudku nie sú takého charakteru, aby mali zásadný význam pre celkové rozhodnutie a v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca pripomenul, že neuhradená časť základného imania jedného z akcionárov mu spôsobovala závažné problémy a ovplyvnila jeho podnikateľské aktivity. Aj napriek tomu, že priznaná suma odvolacím súdom nezodpovedá hodnote, o ktorú žalobca prišiel, nepodal dovolanie proti zamietajúcej časti, pretože už naozaj má záujem na ukončení nesmierne dlho trvajúceho sporu. Dovolanie žalovaného považuje žalobca za neprípustné a navrhol, aby ho dovolací súd odmietol.
  7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), zastúpenou v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p. skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.
  8. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  9. Podľa § 431 ods. 1 a 2 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.
  10. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 C. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
  11. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z § 420 C. s. p. alebo z § 421 C. s. p., a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 C. s. p.
  12. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania žalovaného podaného z dôvodu § 420 písm. f/ C. s. p. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. možno zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (t. j. nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, pričom k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou- viď, napr. II. ÚS 419/2021), na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). V súvislostiach vymedzenia prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu pojem „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C. s. p. by bol naplnený, ak súd jednak svojou faktickou činnosťou alebo svojou nečinnosťou, či samotnou procedúrou prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožnil strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, či zmaril možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia spočívajúcu v jeho nedostatočnosti, nezrozumiteľnosti, nepresvedčivosti, či svojvoľnosti, ktorá nezabezpečuje všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z
  13. januára 2021, body
  14. až 41.).
  15. Dovolateľ v dovolaní ako dôvod, z ktorého vyvodzuje jeho prípustnosť, uvádza ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p., pričom táto vada konania je podľa neho naplnená nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, teda v nedostatku jeho odôvodnenia spočívajúceho v jeho arbitrárnosti, nelogickosti a zmätočnosti.
  16. Podľa žalovaného z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé ako odvolací súd dospel k záveru, že je daný súvis medzi nárokom žalobcu na zaplatenie časti nepeňažného vkladu a neoprávneným majetkovým prospechom žalovaného z predaja akcií a že nárok na zaplatenie nepeňažného vkladu sa má uspokojiť vydaním prospechu z predaja akcií; a taktiež, že v odôvodnení absentuje úvaha, podľa ktorej z dôvodu absolútnej neplatnosti Zmluvy o nepeňažnom vklade musel žalovanému vzniknúť voči žalobcovi „nový záväzok“ s iným obsahom, a to nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, či nárok na náhradu škody. K tejto dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že namietanej úvahe sa odvolací súd venuje v bode
  17. a
  18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (súd prvej inštancie sa týmto otázkam venuje v bode
  19. a
  20. odôvodnenia), a naviac táto námietka svojim obsahom je polemikou so záverom súdu a jeho ne/správnosťou, čo nie je možné podľa § 420 písm. f/ C. s. p. posudzovať. Námietka nesprávnosti právneho posúdenia zisteného skutkového stavu by mohla spadať pod dovolací dôvod uvedený v § 421 ods. 1 C. s. p. (ktorý dovolateľ v tejto časti dovolania neuplatnil), avšak bolo by nevyhnutné v tomto dôvode zadefinovať právnu otázku podstatnú pre rozhodnutie súdu v tejto veci, ktorej nesprávneho riešenia sa podľa dovolateľa súd dopustil a uviesť podľa dovolateľa jej správne riešenie. Tieto náležitosti dovolanie žalovaného pri týchto dovolacích námietkach neobsahuje, takže nie je možné skonštatovať prípustnosť dovolania v tejto časti.
  21. Žalovaný tiež namietol v rámci dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p., že v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu uvedené skutkové a právne závery nevyplývajú z vykonaného dokazovania a na druhej strane namietol, že súd nezistil dostatočne skutkový stav, nakoľko nezistil, či žalovaný nárok má súvis s majetkom š. p. Stavoindustrie, ktorý bol predmetom privatizácie. Namietol tiež, že z dokazovania nevyplynulo, že by nebol privatizovaný celý majetok š. p. Stavoindustria, čo by mohol byť predpoklad pre záver súdu, že sa FNM SR stal nástupcom a že žalovaný nárok s privatizovaným majetkom nesúvisí a FNM SR je povinný plniť žalobcovi. Dovolací súd považuje v prvom rade aj k tejto časti dovolania za potrebné uviesť, že správnosť právneho záveru súdu podľa uvedeného dovolacieho dôvodu (§ 420 f/ C. s. p.) nie je možné posudzovať (nesprávne právne posúdenie možno namietať pri splnení konkrétnych zákonných náležitostí podľa § 421 ods. 1 C. s. p.). Taktiež dovolací súd uvádza, že v odôvodnení súd nekonštatoval, že by nebol privatizovaný celý majetok Stavoindustrie š. p. so záverom, že z tohto dôvodu sa stal FNM SR jeho nástupcom. Je to hypotetická námietka, nezodpovedajúca obsahu napadnutého rozhodnutia, a preto ide o námietku irelevantnú. Súd uviedol, že časť majetku bývalého š. p. Stavoindustria prešiel na 3 nástupnícke subjekty, časť majetku - byty boli samostatne prevádzané na iné subjekty , a taktiež na iné subjekty boli samostatne prevádzané akcie, ktoré bývalý š. p. vlastnil, a to akcie žalobcu. K časti námietky smerujúcej k vadám v dokazovaní dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/03). Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila. Aj nová procesnoprávna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Tieto kritériá odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, podľa dovolacieho súdu spĺňa. Naviac rozhodnutie súdu prvej inštancie a druhej inštancie je potrebné vnímať ako celok a pri posudzovaní zrozumiteľnosti a úplnosti dôvodov súdneho rozhodnutia t

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.