Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/236/2020 Identifikačné číslo spisu: 1215221186 Dátum vydania rozhodnutia: 29.11.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 420písm.

1. f)CSP 5. Dovolateľky namietali nedostatok odôvodnenia, nepresvedčivosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia s ohľadom na nevysporiadanie sa s odvolacou argumentáciou žalobkýň uvedenou v odvolaní a odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe. 6. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97). 7. Dovolací súd súčasne pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 8. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
2. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkýň, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti. 9. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
3. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). 10. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Jadrom dovolacej argumentácie dovolateliek bola námietka, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil rozhodnutie a nevysporiadal sa s ich odvolacou argumentáciou. V predmetnej veci obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd a súd prvej inštancie svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. Dovolací súd mal za to, že súdy nižšej inštancie zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedli dôvody, ktoré ich viedli k prijatému rozhodnutiu; postup odvolacieho súdu, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. 11. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku náležite vysporiadal s argumentáciou žalobkýň uvádzanou v odvolacom konaní, keď uviedol, že pre uplatnenie úroku z omeškania je potrebné uplatniť úrok riadne, t. j. jeho špecifikáciou, pretože o úroku z omeškania súd nerozhoduje z úradnej povinnosti, ale ide o návrhové konanie, pričom žalobkyne si v trestnom konaní úrok z omeškania riadne neuplatnili. Mal za to, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky a musí sledovať rovnaký režim ako samotná pohľadávka a zároveň poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu 6MCdo/22/2011 a 7MCdo/15/2011. Ako vyplývalo zo zisteného skutkového stavu žalovaná sa do omeškania dostala dňa 01.06.2006, pričom žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania bola na súde podaná až dňa 03.09.2015. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba úrokov z omeškania počas trestného konania spočívala, nakoľko žalobkyne si v trestnom konaní riadne neuplatnili úroky z omeškania, uplatnili si ich až samotnou žalobou a doručenie žaloby žalovanej bolo potrebné posudzovať za uplatnenie nároku (11.12.2015), preto podľa odvolacieho súd bol nárok dovolateliek na zaplatenie úrokov z omeškania premlčaný. Odvolací súd zároveň poukázal aj na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie, kde zaujal stanovisko aj k otázke uplatňovania dobrých mravov. 12. Dovolateľky v rámci § 420 písm.
5. f)CSP namietali zároveň to, že sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe v otázke premlčania, dĺžky a plynutia premlčania a porušil ich právo na právnu istotu a predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. 13. Pokiaľ dovolateľky (kvalifikovane zastúpené advokátom, pozn.) považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP nesprávny právny záver súdov nižších inštancií (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe), dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcom tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP 14. Dovolateľky prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali aj z ustanovení § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP, by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP. 15. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (1Cdo/206/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/27/2017, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/27/2017, 6Cdo/35/2017, 7Cdo/7/2018). Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, alebo neoznačí rozhodnutia, v ktorých bola konkrétna právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017). 16. Za nesprávne právne posúdenie, pri ktorom sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej rozhodnutiami 4Obo/319/99, 2Obdo/36/2010, 4Obdo/25/2009 považovali dovolateľky ,,premlčanie úrokov z omeškania automaticky pri premlčaní istiny“ Podľa nich bol tento záver odvolacieho súdu nesprávny a mali za to, že úroky z omeškania sa premlčujú samostatne vždy vo vzťahu ku každej jednotlivej dennej splátke úroku z omeškania v trojročnej premlčacej dobe nezávisle od istiny. Vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam dovolací súd uvádza, že v týchto rozhodnutiach najvyšší súd vychádzal z odlišného skutkového stavu, nakoľko v nich išlo o posúdenie premlčania úrokov z omeškania v obchodnoprávnom vzťahu v zmysle § 393 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Podľa najvyššieho súdu v danej veci nie je možné aplikovať tieto rozhodnutia, nakoľko sa netýkali premlčania úrokov z omeškania v zmysle uplatňovanej náhrady škody ako hlavného záväzku v trestnom konaní. Najvyšší súd zároveň poukazuje na rozhodnutie 7Mcdo/15/2011, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd a v zmysle ktorého ,,Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi právoplatne priznaná v adhéznom konaní (§ 287 a 288 Trestného poriadku) ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu.“ Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, práve naopak postupoval v súlade s ňou, keď mal za to, že úrok z omeškania tvorí príslušenstvo pohľadávky a musí sledovať rovnaký právny režim ako samotná pohľadávka v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu škody bol určený už v trestnom konaní, preto bolo potrebné podľa odvolacieho súdu uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto dovolací súd nevzhliadol pri posudzovaní premlčania úrokov z omeškania pri náhrade škody uplatnenej v rámci adhézneho konania odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 17. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľky neopodstatnene tvrdia dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP majúc za to, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyriešením otázky premlčania úrokov z omeškania automaticky pri premlčaní istiny. Súdy v základnom konaní sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky podľa ustanovení občianskeho práva neodchýlili, práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektovali.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 18. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). K položeným právnym otázkam poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkami nastolené právne otázky už boli v praxi dovolacieho súdu vyriešené, a preto posudzoval prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. 19. K otázke ,,Či je potrebné úroky z omeškania samostatne uplatniť v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok?“ poukazuje dovolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu 7Mcdo/15/2011 v ktorom uviedol, že ,, Pokiaľ bola pohľadávka žalobcovi právoplatne priznaná v adhéznom konaní (§ 287a 288 Trestného poriadku) ako náhrada škody, nemožno v občianskom súdnom konaní jej príslušenstvo posudzovať podľa iného právneho režimu.“ Z uvedeného vyplýva, že príslušenstvo pohľadávky a teda aj úroky z omeškania sa riadia podľa právneho režimu pohľadávky, t. j. náhrady škody v trestnom konaní. Z ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že poškodený je povinný si uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, pričom z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Do majetkovej škody sa zarátavajú aj úroky z omeškania, pričom rozhodujúcim faktorom pre ich priznanie je zistenie doby rozhodnej pre ich priznanie. Podľa najvyššieho súdu odvolací súd v napadnutom rozhodnutí postupoval správne keď vyhodnotil, že úroky z omeškania neboli dovolateľkami v trestnom konaní riadne uplatnené (ich špecifikáciou) a teda premlčacia doba na uplatnenie úrokov z omeškania nespočívala, pričom k ich uplatneniu došlo až doručením žaloby žalovanej dňa 11.12.2015, preto nárok na uplatnenie úrokov z omeškania bol premlčaný. 20. Najvyšší súd nad rámec uvádza, že v prípade ak by si dovolateľky uplatnili úroky z omeškania v rámci trestného konania riadne, t. j. ich špecifikáciou, malo by to následne vplyv pre posúdenie nároku v občianskom súdnom konaní, pričom počas trestného konania by premlčacia doba spočívala a na úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky by sa v občianskom súdnom konaní uplatnila dvojročná premlčacia doba, keďže na úroky z omeškania sa vzťahuje rovnaký právny režim ako na samotnú náhradu škody. 21. K druhej dovolateľkami položenej otázke ,,Či rozhodnutie súdu v trestnom konaní o náhrade škody je pre súd, ktorý rozhoduje v občianskom súdnom konaní záväzné?“ dovolací súd uvádza, že výrokom trestného rozsudku o náhrade škody súdy v občianskom konaní nie sú viazané (R 22/1979). Civilný súd je viazaný odsudzujúcim rozsudkom výlučne v tom smere, že je ním preukázané spáchanie trestného činu a osoba páchateľa ( § 193 CSP). Civilný súd však nie je vôbec viazaný výškou škody (ani v prípade, že je minimálna výška škody kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu), ako ani skutkovým základom uplatneného nároku tak, ako ho zistil trestný súd. Civilný súd je v rámci svojej právomoci podľa ustanovenia § 3 CSP vždy oprávnený zisťovať a posudzovať celý uplatnený nárok čo do jeho základu aj výšky bez viazanosti trestným rozsudkom. Z uvedeného vyplýva, že v danej veci odvolací súd nebol viazaný tým, že dovolateľky boli v trestnom konaní zo zvyškom škody odkázané na občianske súdne konanie. 22. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobkýň v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
3. f)CSP odmietol podľa § 447 písm.
4. c)CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm.
5. f)CSP. 23. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovanej na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.