Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17.02.2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009]. Je nesporné, že žalobca za účelom ďalšej liečby po závažnom poranení nervovo-cievneho systému pravej hornej končatiny absolvoval konzultáciu u špecialistu žalovanej dňa 10.10.2007, na neurochirurgickej klinike FNsP Bratislava u P.. Q.. B. Q., D.. Následne sa v mesiaci november, december 2007 uskutočnili ďalšie vyšetrenia a konzultácie a až v januári, 15.01.2008, bola indikovaná operačná revízia a bol zaradený, zapísaný do poradovníka na vykonanie operačného zákroku. Namietaný zásah do osobnostných práv žalobcu na ochranu jeho zdravia neposkytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej správne nastal v okamihu, keď žalovaná včas neindikovala a neuskutočnila potrebný operačný zákrok, prípadne neoznámila nemožnosť jeho uskutočnenia informovaním pacienta o možnosti vykonania tohto operačného zákroku v inom zdravotníckom zariadení. S prihliadnutím na závery vyhotoveného znaleckého posudku, v zmysle ktorých v súlade s najnovšími poznatkami medicíny mala byť prevedená revízia poškodených nervov v intervale medzi tretím až šiestym mesiacom od úrazu, došlo tak k neposkytnutiu adekvátnej starostlivosti už v čase prvého vyšetrenia žalobcu u žalovanej dňa 10.10.2007, realizovaného viac ako tri mesiace po úraze. Opakovane k takémuto konaniu dochádzalo aj pri ďalších vyšetreniach. Žalovaná pokračovala v konzervatívnej liečbe, a to až do 15.01.2008, keď došlo k indikácii operačnej revízie poškodenia a zaradenia žalobcu do poradovníka na operáciu, pričom od úrazu uplynula doba dlhšia ako šesť mesiacov. Vtedy nastal moment, že skoršie nevykonanie operácie malo za následok „stratu nádeje“ žalobcu na obnovenie lepšej funkčnosti jeho ruky, prípadne na vytvorenie vhodnejších podmienok na regeneráciu. Skutočnosť, že iné zdravotnícke zariadenie konštatovalo tento stav až dňa 23.06.2008, ako i nadobudnutie vedomosti žalobcu o uvedenom, nie je v tejto veci podstatná. Pri premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch subjektívna premlčacia doba žiadna neplynie, keďže takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu, že konanie žalovanej sa protiprávnym nestalo hneď pri prvej návšteve žalobcu (u žalovanej), ani pri jeho ďalších návštevách, ale až v dobe, kedy už nastal ten moment, že skoršie nevykonanie operácie malo za následok neobnovenie lepšej funkčnosti jeho pravej ruky a takýto stav prinajmenej nastal ku dňu 23.06.2008, kedy iné zdravotnícke zariadenie tento stav konštatovalo a len vtedy mohol žalobca objektívne takýto stav zistiť a prípadné nároky s tým súvisiace uplatňovať. Nebolo by to v súlade so záverom znaleckého posudku znaleckej organizácie LEGE ARTIS,
ktorého vytvorenie podmienok na možnosť obnovy funkcie končatiny alebo aspoň jej zlepšenia, mala byť revízia prevedená v intervale medzi tretím a šiestym mesiacom od doby úrazu. S poukazom na uvedené nevykonal doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním na ustálenie momentu, kedy sa postup žalovanej stal protiprávnym pre jeho nadbytočnosť. Žalobca mohol svoje práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát dňa 11.10.2007 a najneskôr dňa 16.01.
1 Občianskeho zákonníka za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať. Z tohto dôvodu súd naplnenie predpokladu pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu ďalej neposudzoval a žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v žalovanej výške zamietol (výrok I.). Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody na zdraví, žalovanej náhradu trov konania nepriznal (§ 255 CSP). Čo sa týka nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, žalovanej, ktorá si náhradu trov konania pri tomto nároku uplatnila, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Intervenientovi, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal, keďže mu zo spisu žiadne trovy konania nevyplývajú. V konaní vznikli aj trovy znaleckého dokazovania, preto súd rozhodol, že štát má voči v konaní neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 11. decembra 2019 sp. zn. 19Co/28/2019 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil (I. výrok), výrok III. zmenil tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (II. výrok), výrok V. zmenil tak, že štátu náhradu trov konania nepriznal (III. výrok) a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (IV. výrok). V odôvodnení uviedol, že
súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu (a
tvrdenia samotného žalobcu v žalobe) žalobca „po takejto negatívnej skúsenosti s postupom zo strany FNsP Bratislava sa na odporúčanie lekára - neurológa, u ktorého bol v zdravotnej starostlivosti“, obrátil na neurochirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice Banská Bystrica, kde absolvoval lekárske vyšetrenie dňa 19.05.2008, pričom primár tejto kliniky po zhodnotení aktuálneho zdravotného stavu žalobcu skonštatoval, že jediným východiskom pre zlepšenie zdravotného stavu je rekonštrukcia poškodených nervových zväzkov, pričom zároveň žalobcu upozornil, že takáto operácia v Slovenskej republike nebola ešte uskutočnená a ponúkol mu, že zistí možnosť vykonania takejto operácie v Českej republike. Z toho vyplýva, že už v čase konzultácie s neurológom, u ktorého bol v zdravotnej starostlivosti a najneskôr v čase, keď sa obrátil na neurochirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice Banská Bystrica, musel mať žalobca minimálne dôvodnú pochybnosť o správnosti postupu žalovanej, pričom z tejto pochybnosti sa najneskôr v deň vyšetrenia žalobcu na neurochirurgickej klinike Fakultnej nemocnice Banská Bystrica (t. j. dňa 19.05.2008) stala vedomosť o nesprávnom (a teda protiprávnom) postupe žalovanej. Odvolací súd však (zhodne so súdom prvej inštancie) zdôrazňuje, že premlčacia doba
Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, má povahu objektívnej premlčacej doby, teda plynie nezávisle od vedomosti oprávneného (žalobcu) o protiprávnosti konania, či nekonania inej osoby (žalovanej), ktoré malo za následok vznik nemajetkovej ujmy. Na rozdiel od práva na náhradu škody (§ 106 Občianskeho zákonníka) pri práve na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy neexistuje subjektívna premlčacia doba, ktorá by bola viazaná na deň, keď sa poškodený dozvie o škode (v tomto prípade o ujme) a o tom, kto za ňu zodpovedá. Nesprávnosť postupu žalovanej možno vidieť (vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaná nerozporovala) v tom, že pri prvom vyšetrení žalobcu (dňa 10.10.2007), hoci odporúčala operáciu - nevysvetlila žalobcovi riziká operácie, ale do záznamu uviedla, že pacient s operáciou nesúhlasí, následne po oznámení žalobcu, že s operáciou aj bez ďalšieho vysvetlenia rizík súhlasí, nezaradila žalobcu hneď do poradovníka na operáciu, ďalej v tom, že ani po ďalších vyšetreniach v novembri a decembri 2007 nezaradila žalobcu do poradovníka na operáciu, a napokon aj v tom, že aj keď po vyšetrení 15.01.2008 zaradila žalobcu do poradovníka na operáciu, túto operáciu napriek jej akútnosti po dobu viac ako štyroch mesiacov nevykonala (to, či žalovaná mohla žalobcu operovať skôr - vzhľadom na obranu žalovanej povinnosťou dodržiavať čakacie lehoty - by mohlo byť predmetom skúmania vo veci samej, ak by nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu). Každé z uvedených dielčích konaní, resp. nekonaní žalovanej mohlo prispieť k strate nádeje na zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, a to každé inou intenzitou. Odvolací súd ponechal preto bokom diskusiu, či každé z týchto dielčích konaní, resp. nekonaní žalovanej predstavovalo samostatný zásah do osobnostných práv žalobcu alebo ide o jeden zásah, keďže považuje záver o premlčaní nároku žalobcu za správny v oboch prípadoch. Zásah žalovanej do osobnostných práv žalobcu totiž síce začal dňom 10.10.2007 (nesprávnym postupom pri prvom vyšetrení žalobcu), tento zásah však uvedeným dňom neskončil, naopak nezákonný postup žalovanej pokračoval ďalej (dielčím konaním, resp. nekonaním, ako uviedol v bode
Občianskeho zákonníka začala plynúť až dňa 20.05.2008 a v čase podania žaloby (03.06.2011) bol žalobcom uplatnený nárok už premlčaný. Pre posúdenie premlčania nebolo rozhodujúce to, po akom čase od úrazu došlo u žalobcu k takej degenerácií poškodených nervov, že vykonanie operačného zákroku by už neprinieslo zlepšenie ich stavu, ale to, kedy (odkedy-dokedy) trval protiprávny zásah žalovanej do osobnostných práv žalobcu. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovanou navrhované znalecké dokazovanie, zamerané na určenie času, v akom by už vykonanie operácie neprinieslo zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, ako nadbytočný nevykonal. O náhrade trov konania žalovanej a štátu rozhodol
1 písm. h) CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom uplatnil dovolací dôvod
1 písm. b) CSP. Namietal, že považuje za nesprávny právny záver odvolacieho súdu o tom, že dňom 19.05.2008, kedy na základe vlastného rozhodnutia absolvoval vyšetrenie a konzultáciu na neurochirurgickej klinike Fakultnej nemocnice Banská Bystrica, došlo k ukončeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti mu zo strany žalovanej a zároveň, že týmto dňom získal vedomosť o nesprávnom, a teda protiprávnom postupe žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti mu zo strany žalovanej. Dovolateľ sa len za stavu existencie dlhodobého nekonania žalovanej (odkladania operačného zákroku) pokúsil sám riešiť svoju ťažkú situáciu tým, že navštívil iné zdravotnícke zariadenie za účelom zistenia možnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti od takéhoto iného poskytovateľa. Teda až do vykonania operačného zákroku na neurochirurgickej klinike Fakultnej nemocnice Královské Vinohrady v Prahe dňa 11.06.2008 tak nepochybne nečinnosť žalovanej zakladajúca jej protiprávne konanie voči nemu naďalej trvala. Z tohto dôvodu až dňom 11.06.2008 sa mohlo skončiť protiprávne konanie, či nekonanie žalovanej, pretože až týmto dňom došlo k uskutočneniu zdravotníckeho výkonu (poskytnutia zdravotnej starostlivosti). Preto, ak
názoru odvolacieho súdu objektívna premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
Občianskeho zákonníka začala plynúť dňom skončenia protiprávneho konania či nekonania žalovanej, tak za tento deň možno
dovolateľa považovať až deň 11.06.2008, pretože až do tohto dňa bol čakateľom na operáciu u žalovanej, ktorá bola sústavne odkladaná a až tento deň bola takáto operácia z jeho vlastnej iniciatívy vykonaná v inom zdravotníckom zariadení. Až týmto dňom sa nečinnosť žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zakladajúca neoprávnený zásah do jeho práva na život a zdravie mohla subjektívne skončiť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaná považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za správne, v celom konaní bol riadne zistený skutkový stav, boli vykonané všetky navrhované dôkazy, predmetný skutkový stav bol správne a riadne právne posúdený a bolo rozhodnuté v súlade s právnym poriadkom a ustálenou judikatúrou. Navrhla, aby predmetné dovolanie dovolací súd
CSP odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti alebo v prípade, že dovolací súd dovolanie pripustí, aby ho
5. Najvyšší súd ako súd dovolací, (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalobca, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. 6.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
1 písm. b) CSP. Za podstatnú právnu otázku považuje to, „či konanie, resp. nekonanie žalovanej bolo ukončené dňom, kedy žalobca absolvoval vyšetrenie vo Fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici a súhlasil so sprostredkovaním operácie mimo územia Slovenskej republiky, alebo až v čase uskutočnenia predmetnej operácie“.
jeho názoru má byť táto otázka vyriešená tak, že až do vykonania operačného zákroku v Prahe, dňa 11.06.2008, trvala nečinnosť žalovanej zakladajúca jej protiprávne konanie. 11. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval dovolací súd za podstatné to, či táto otázka, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, bola alebo nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Dospel pri tom k záveru, že uvedená právna otázka nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, a preto je dovolanie žalobcu v danom prípade procesne prípustné. Dovolací súd ďalej skúmal, či dovolateľ dôvodne odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako to v dovolaní namieta. 12.
1, 2 veta prvá a druhá Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Preto je ho potrebné zaradiť medzi práva majetkové, ktoré premlčaniu podliehajú
2 Občianskeho zákonníka. K rovnakému záveru dospel aj najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2Cdo/278/2007 z 01.11.2008,
ktorého právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď tento nárok mohol byť po prvý krát uplatnený. Pre vyhodnotenie námietky premlčania je
názoru súdu rozhodujúce ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Citované zákonné ustanovenie teda určuje počiatok plynutia a dĺžku premlčacej doby. Začiatok plynutia premlčacej doby je v citovanom ustanovení vymedzený slovom, keď sa právo „mohlo“ vykonať po prvý raz. Tento okamih je teda daný objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/44/97 z 15.05.1997). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je
Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie najvyššieho súdu zo 17.02.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009). 13. Premlčacia doba
Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, má povahu objektívnej premlčacej doby, teda plynie nezávisle od vedomosti oprávneného (žalobcu) o protiprávnosti konania, či nekonania inej osoby (žalovanej), ktoré malo za následok vznik nemajetkovej ujmy. Na rozdiel od práva na náhradu škody (§ 106 Občianskeho zákonníka), pri práve na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy neexistuje subjektívna premlčacia doba, ktorá by bola viazaná na deň, keď sa poškodený dozvie o škode (v tomto prípade o ujme) a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Občianskeho zákonníka začala plynúť dňa 20.05.2008 a v čase podania žaloby (03.06.2011) bol žalobcom uplatnený nárok už premlčaný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.