Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/256/2020 Identifikačné číslo spisu: 7118200918 Dátum vydania rozhodnutia: 27.10.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 435

CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

1. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
2. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by tak mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Len polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
3. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017). 15.
4. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikovaný právny záver ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 172/03), v zmysle ktorého „ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípade zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane“. Aj z ďalších rozhodnutí ústavného súdu (napr. nálezy sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) vyplýva požiadavka na náležité posúdenie dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti - „pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzí právnu otázku, je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane nesmie ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu právnej otázky“. V tomto kontexte ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky.
5. Zároveň je potrebné uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.
6. Z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmé, že žalobkyňa zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) nepostupovala v súlade s vyššie definovanými požiadavkami pre uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď jasne nevymedzila konkrétnu právnu otázku, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie a neoznačila kvalifikovaným spôsobom žiadne konkrétne rozhodnutie, stanovisko, judikát najvyššieho súdu (ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu) od záverov, ktorého sa mal odvolací súd odkloniť a neuviedol, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Dokonca mylne označila (sp. zn. 5Cdo/195/2015 z
7. marca 2015) to rozhodnutie najvyššieho súdu, z ktorého odvolací súd „čerpal“ svoje právne východiská. Pretože ako vyplýva z ods. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku, rozhodnutie, z ktorého krajský súd citoval základné kautely umožňujúce priznanie ušlého zisku v sporovom súdnom konaní, je rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/1/2011 z
8. októbra 2012, časť odôvodnenia ktorého citoval a z ktorého o. i. vyplýva, že: „...ušlý zisk ako druh majetkovej ujmy (škody) spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda znamená stratu očakávaného prínosu. Pri posudzovaní ušlého zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými.“ 17.
9. Dovolateľka v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedla iba všeobecnú charakteristiku nesprávností zo strany odvolacieho súdu, ktorý podľa jej názoru, nepovažoval za potrené dať najavo, že pozná rozdiel medzi hypotetickým a reálne dosiahnuteľným ziskom a jednak presvedčivo nevyargumentoval, čo v konkrétnom prípade považuje, či nepovažuje za „pravidelný beh vecí“. Namietala nesprávne právne posúdenie predpokladov pre vznik škody s poukazom na doktrínu ušlého zisku a jeho všeobecnú pojmovú charakteristiku, keď okrem iného zdôrazňovala, že ušlý zisk je z povahy veci vždy hypotetický, pretože jeho ustálenie si vyžaduje zodpovedanie otázky, čo by sa stalo, k protiprávnemu konaniu (škodovej udalosti) nebolo došlo. Dovolateľka tiež uviedla, že v jej postavení neexistovalo žiadne „keby“, bez splnenia ktorého by nemohla pri riadnom a pravidelnom chode vecí dosahovať zisk s tým, že infantilné námietky žalovaného nemožno považovať za dôkaz opaku. V čom konkrétne sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu však dovolateľka neuviedla a uvedené vymedzenie nebolo možné ani vyabstrahovať z dovolania ako celku, bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana (žalovaný). Generalizujúca a strohá oponentúra žalobkyne, že právne hodnotenie zisteného skutkového stavu odvolacím súdom je ďaleko od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nie je sama osebe spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 17.
10. Ako už bolo vyššie uvedené, len polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky napr. tým, že ak nič nesvedčí o opaku toho, že pri normálnom behu vecí vynakladá každý vo svojich záležitostiach náležitú starostlivosť, možno na základe skúseností vychádzať z akejsi mimozákonnej domnienky, že žalobkyňa ako poškodená by dosiahla zisk rovnako, ako ho dosiahli a dosahujú vlastníci parkovísk alebo vhodných dvorov, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017). 17.
11. Pre úplnosť považuje dovolací súd za žiaduce zdôrazniť, že krajský súd rozhodnutie založil predovšetkým na konštatovaní, že zvýšenie majetku poškodeného v budúcnosti musí byť stanovené naisto, že pokiaľ pri pravidelnom behu vecí by nebolo protiprávneho konania škodcu, poškodená mohla dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku; z vykonaného dokazovania takáto skutočnosť pre krajský súd (reálne dosiahnuteľný prospech) nevyplynula, nakoľko dôkazy uvádzané okresným súdom svedčia iba o tom, že tri subjekty prejavili záujem v dňoch
12. a
13. mája 2015 a
14. októbra 2015 o parkovacie miesta, ktoré ale nezodpovedajú žalovanému obdobiu, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok za ušlý zisk (
15. februára 2013 až
16. februára 2015). K tomu hodno poznamenať, že otázka splnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, teda to, či v konkrétnom prípade boli vznik škody a príčinná súvislosť preukázané alebo nepreukázané, nie je otázkou interpretácie práva (s možnými rôznymi prístupmi k nej), ale otázkou dostatku či naopak nedostatku skutkových zistení pre jeden alebo druhý možný záver - a teda primárne vecou dokazovania (vyhodnotenia skutkových zistení potrebných pre formulovanie následného právneho záveru, či je zodpovednosť za škodu daná alebo nie). V takomto prípade sa potom dovolaciemu súdu javí, že námietky dovolateľky smerovali skôr k vyhodnoteniu jednotlivých skutkových okolností, čo sa samo osebe vymyká z rámca pojmu „právna otázka“.
17. Dôvodom pre odmietnutie dovolania je skutočnosť, že dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolateľka zastúpená advokátom, totiž označila za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, no podľa názoru dovolacieho súdu podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP neboli splnené, keď žalobkyňa v dovolaní nekonkretizovala právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a neoznačila rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd vo svojich rozhodnutiach. Z tohto dôvodu dovolací dôvod nebol žalobkyňou vymedzený spôsobom uvedeným §

§ 435CSP.

Absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP. 19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v §

§ 435CSP.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.