← Slovensko

o náhradu škody

Obsah (6)§ 243f§ 243a§ 242§ 167§ 237§ 243b

Najvyšší súd 5 M Cdo 13/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M. D., bývajúceho v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K.K., s.r.

rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho potvrdenej časti (o povinnosti ţalovanej 2/ zaplatiť ţalobcovi 4 473 112,35 € s príslušenstvom a náhradou trov konania 89 139,35 €) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého na ďalšie konanie z dôvodu, ţe tieto v dovolaním napadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 234e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na nesprávne závery súdov ohľadne otázky ušlého zisku, pre priznanie ktorého neboli naplnené predpoklady pre vznik škody a príčinnej súvislosti podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Ţalobca si uplatnil ušlý zisk ako originálny veriteľ, kde súdny znalec vyčíslil jeho výšku ako rozdiel medzi očakávaným ziskom ţalobcu z jeho obchodného podielu ako spoločníka spoločnosti a cenou, za ktorú ţalobca obchodný podiel predal. Pritom spoločnosť aj po predaji obchodného podielu podnikala a dosahovala zisky. Preto je nesprávny výklad (interpretácia) ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ţe ak štát spôsobí škodu obchodnej spoločnosti, potom aj pokles trhovej hodnoty obchodného podielu spoločníka tejto spoločnosti je škodou spôsobenou v priamej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo postupom. Vo všeobecnosti platí, ţe ak škodca zodpovedá za škodu obchodnej spoločnosti, potom bez ďalšieho nie je daná jeho zodpovednosť a pokles hodnoty majetkových účastí spoločníkov, ak spoločnosti vznikne škoda a spoločnosť pokračuje vo svojej činnosti, škodu vymáha spoločnosť. Ak je škoda vymoţiteľná, hodnota podielu spoločníka nie je dotknutá. Ak je škoda nevymoţiteľná z dôvodov na strane škodcu, potom je síce hodnota podielu spoločníka dotknutá, avšak konštruovaním priameho nároku spoločníka voči škodcovi by nápravu aj tak nebolo moţné zjednať. Ak spoločnosti vznikne škoda do takej miery, ţe nemôţe pokračovať v ďalšej činnosti, potom pohľadávku z ušlého zisku pre ukončenie činnosti vymáha na škodcovi spoločnosť, hoci v štádiu likvidácie alebo konkurzu. Ak je nárok na ušlý zisk dôvodný a vymoţiteľný, potom sa spoločník z výsledku likvidácie uspokojí rovnako, ako by sa uspokojil zo zisku, ktorý by spoločnosť získala, ak by škoda nenastala. Nárok ţalobcu na zaplatenie ušlého zisku je nedôvodný, nakoľko predpoklady vyţadované v ustanovení § 1 9 5 M Cdo 13/2010 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to vznik škody a príčinná súvislosť, nie sú splnené. To, ţe sa ţalobca rozhodol predať za kúpnu cenu 3 732 405 Sk obchodný podiel v spoločnosti, ktorá mala (podľa jeho tvrdenia – ak by nepokračovala v činnosti) pohľadávku voči štátu na úhradu ušlého zisku cca stodvadsať miliónov slovenských korún, nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Okrem iného z odôvodnení rozsudkov nie je jednoznačné, ktorý subjekt ušlý zisk utrpel (či spoločnosť alebo ţalobca), odôvodnenia sú nezrozumiteľné a protichodné (viď strana 2 ods. 1 rozsudku súdu prvého stupňa, strana 15 ods. 3 rozsudku odvolacieho súdu). Správny význam slovného spojenia „dozvedieť sa o škode“ v ustanovení § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je ten, ţe poškodený sa dozvie o škode dňom, kedy nadobudne vedomosť o relevantných skutočnostiach, bez ohľadu na to, či poškodený (ne)má subjektívnu vedomosť o právnom význame týchto skutočností, teda či vie relevantné skutočnosti správne právne posúdiť. Poškodenému vznikla škoda z dôvodu, ţe nemohol uplatniť odpočet DPH za sluţby v období od

  1. februára 2003 do
  2. septembra 2003, pretoţe v tomto období nebol registrovaným platcom DPH. O škode zodpovedajúcej výške odpočtu DPH sa poškodený dozvedel najneskôr do konca uvedeného obdobia. Poškodený, potom čo bol zaregistrovaný za platcu DPH od
  3. septembra 2003 uplatnil si v prvom daňovom priznaní aj odpočet DPH za spätné obdobie za prijaté sluţby, hoci právny poriadok to neumoţňoval. Poškodený v dôsledku svojho právneho omylu postupoval spôsobom, ktorý nebol určený na dosiahnutie nápravy. Deň
  4. júl 2004 nemá pre vyhodnotenie vedomosti poškodeného o škode právny význam. Poškodený sa o nesprávnom úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, ţe bol určitý úradný postup vykonaný. To, či je vykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako „nesprávny“, je otázka právna. Netreba, aby nesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci. Súd posudzuje nesprávnosť úradného postupu ako otázku predbeţnú. Rovnako súdy nesprávne vyloţili § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko začiatok plynutia premlčacej lehoty viazali na vedomosť poškodeného o vykonaní nesprávneho úradného postupu ako aj na vedomosť, kto za škodu zodpovedá. Podľa citovaného ustanovenia je pri škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom iba jediné kritérium pre začatie plynutia premlčacej lehoty, a to vedomosť poškodeného o škode. Zistenie zodpovednostného subjektu pritom nie je pre začatie plynutia premlčacej lehoty relevantné (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z
  5. apríla 2004 sp. zn. 25 Cdo 754/2003). Podaním z
  6. augusta 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky v zmysle § 93 ods. 3 O.s.p. navrhol prostredníctvom súdu, aby spoločnosť R. sa dovolacieho konania zúčastnila ako vedľajší účastník na strane ţalobcu z dôvodu získania pohľadávky jej postúpením. 10 5 M Cdo 13/2010 Ţalovaná 2/ sa stotoţnila s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vţdy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval 11 5 M Cdo 13/2010 senát. V konaní o mimoriadnom dovolaní bola zistenia existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tieţ „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tieţ „dohovor“) povaţujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2011). Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele 12 5 M Cdo 13/2010 druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúţia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej 13 5 M Cdo 13/2010 ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) totiţ vyţaduje, aby súdy zaloţili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.; obdobne tomu je aj v prípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať poţiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p. Judikatúra ESĽP nevyţaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na kaţdý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyţaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

  1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
  2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z
  3. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  4. februára 1998). Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní mimo iného namietal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa z hľadiska určenia toho, od kedy v prejednávanej veci začala plynúť premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a aké skutočnosti ju spôsobujú (súd prvého stupňa za začiatok plynutia premlčacej doby povaţoval
  5. november 2005, kedy Daňové 14 5 M Cdo 13/2010 riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutie správcu dane o zamietnutí ţiadosti o registráciu; odvolací súd za rozhodujúci povaţoval
  6. október 2005, kedy ministerstvo financií konštatovalo nesprávnosť úradného postupu správcu dane a
  7. júl 2004, kedy sa poškodený dozvedel o škode, t.j. definitívne sa dozvedel, ţe mu v daňovom konaní nebude vrátený nadmerný odpočet DPH). Nesprávnosť právneho posúdenia veci vyvodzoval z toho, ako súdy posúdil otázku „vedomosti poškodeného o škode“, s ktorou sa podľa jeho názoru mal spájať začiatok plynutia premlčacej doby. Vychádzal z toho, ţe poškodený sa o nesprávnom úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, ţe bol určitý úradný postup vykonaný; nie je potrebné, aby otázku nesprávneho úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci; nevyţaduje sa ani vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá. O škode sa poškodený dozvedel najneskôr do konca obdobia (od
  8. februára 2003 do
  9. marca 2003), kedy si nemohol uplatniť odpočet DPH, pretoţe v tomto období nebol registrovaným platiteľom DPH. Na tomto mieste treba uviesť, ţe ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania voči ţalovanej pohľadávke, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa súd prioritne zaoberá jej zodpovedaním, aţ následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napr. o výške nároku a pod.), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná. Obsah ţaloby (jej body A aţ D) skutkovo vymedzuje uplatnený nárok na náhradu škody „nevykonaním povinnej registrácie daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty nevydaním osvedčenia o registrácii s uvedením daňového identifikačného čísla (DIČ) v období od
  10. februára 2003 do
  11. septembra 2003, v dôsledku čoho daňový subjekt nemal moţnosť poţiadať správcu dane o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, keď na základe neskoršej registrácie a podaného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (za mesiac október 2003) nemal zákonný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu (pokiaľ ide o poskytnuté sluţby). Posúdenie toho, či ţalobou uplatnený nárok bol spôsobený nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ţalobca ponechal súdu (viď podanie ţalobcu z
  12. februára 2008 č.l. 100-102 spisu). Neskôr v konaní výslovne uviedol, ţe nárok na náhradu škody si uplatňuje tak titulom nezákonného rozhodnutia, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu (viď podanie ţalobcu z
  13. marca 2008 - č.l. 122 spisu alebo podanie ţalobcu z
  14. februára 2009 - č.l. 163 spisu) „bez toho, aby sám bliţšie špecifikoval konkrétne nezákonný postup, resp. konkrétne nezákonné rozhodnutie vo vzťahu 15 5 M Cdo 13/2010 ku konkrétnej škode. Je totiţ veľmi dôleţité zistiť, či škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, lebo tieto nároky sa uplatňujú rozdielne. Totiţ škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím treba v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vopred prerokovať s ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, na rozdiel od škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“, ktorá sa predbeţne (podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) neprerokováva. V nadväznosti na uvedené treba ďalej uviesť, ţe aj počiatok premlčacej doby je ustanovený odlišne pre prípady, kedy podmienkou nároku je zrušenie nezákonného rozhodnutia. Z vyjadrenia právneho zástupcu ţalobcu na pojednávaní súdu z
  15. februára 2009 vyplýva, ţe špecifikácia ušlého zisku v ţalobnom petite pozostáva zo škody, ktorá vznikla na základe nezákonných rozhodnutí správcu dane (viď č.l. 178 spisu). Dovolací súd zdôrazňuje (berúc pritom na zreteľ, ţe súd síce nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou v ţalobe), ţe účastník konania je vţdy povinný v ţalobe uviesť skutkové tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoj nárok a označiť na to dôkazy (§ 79 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p.). Ak ţaloba trpí nedostatkom označenia konkrétnych skutkových tvrdení vo vzťahu k uplatnenému nároku (resp. nárokom, ak ich je viac), prípadne ak skutkové tvrdenia nie sú úplné, určité alebo sú nejasné, je súd povinný skôr, neţ pristúpi k vecnému prerokovaniu veci tento nedostatok odstrániť postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. Len odstránenie uvedených nedostatkov je predpokladom (východiskom) spravodlivého súdneho procesu, v ktorom súd zabezpečuje právo na súdnu ochranu (v materiálnom zmysle) porušeným alebo ohrozeným právam viazaný pritom ţalobným návrhom. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú škodu príslušným orgánom, predstavujú relatívne samostatné nároky odlišujúce sa okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik, obsah (rozsah), právne následky s nimi spojené, zánik, vrátane premlčania týchto práv. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môţu ale i nemusia vzájomne súvisieť, preto je v takýchto prípadoch dôleţité zrozumiteľne a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za vzniknutú škodu. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môţe byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je potrebné rozlišovať, či príčinou vzniku škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup. 16 5 M Cdo 13/2010 V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa (str. 10 ods. 2 a str. 12 ods. 2) sa mimo iného uvádza: “Predmetná škoda bola spôsobená v priamej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí ... .“ „Návrh voči odporcom v
  16. rade a v
  17. rade súd zamietol, nakoľko sa jednalo o nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, čo je zodpovednosťou osobitného druhu upravenou zákonom č. 58/1969 Zb., kde je pasívne legitimovaný len odporca v
  18. rade ..... .“ V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu (str. 15 ods. 2,3 a str. 18 ods. 1) sa uvádza: „Skutočnosť, že v rámci nesprávneho úradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, ktoré boli neskôr zrušené ... , nie je z pohľadu zodpovednosti štátu skutočnosťou relevantnou, ... .“ „Nakoniec porušenie zákona správcom dane a jeho nesprávny postup pri plnení jeho úloh ...., vyplýva aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky ..., ktoré viedli v priamej príčinnej súvislosti k vzniku škody na strane navrhovateľa. „V tomto momente bolo subjektívne jasné, ţe išlo o nezákonne vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a ţe je moţné ţalovať odporcu v
  19. rade titulom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.“ Nárok uplatnený ţalobcom v tomto konaní súdy síce zhodne posudzovali ako nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) avšak bez toho, aby si ozrejmili postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., na základe akých okolností si ţalobca uplatňuje nárok na náhradu škody pozostávajúcej z viacerých častí, ako aj nárok na náhradu ušlého zisku. Závery súdu prvého stupňa (i odvolacieho súdu, ktorý ako vecne správne potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa), vzhľadom na poţiadavky jednoznačnosti, zrozumiteľnosti i preskúmateľnosti kladené na obsahové náleţitosti písomného odôvodnenia rozhodnutí, nedávajú dostatočný a nepochybný záver o tom, z akého právneho dôvodu (titulu) súdy vychádzali pri priznaní náhrady škody a ušlého zisku a akými konkrétnymi úvahami sa pritom riadili. Celkom jasne neuviedol, z akých dôvodov nárok na náhradu škody voči ţalovanej 2/ povaţovali za dôvodný; v odôvodnení sa nejasne prelína zodpovednosť za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím so škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom a nevyplývajú z neho jednotlivé prvky toho - ktorého zodpovednostného vzťahu. Vzhľadom na doterajší priebeh konania, najmä však z hľadiska prezentovaných stanovísk účastníkov konania, bolo legitímnym očakávaním, ţe uvedenú zásadnú právnu otázku jednoznačne zodpovie uţ súd prvého stupňa. Tak súd prvého stupňa ako i odvolací súd v písomnom odôvodnení rozhodnutí 17 5 M Cdo 13/2010 dôsledne nerozlišujú medzi zodpovednosťou za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zodpovednosťou vyplývajúcou z vydania nezákonného rozhodnutia, čo sa premieta aj do ich úvah o (ne)premlčaní ţalobou uplatneného práva (teda i pri posúdení začiatku plynutia premlčanej doby). Zmätočne pôsobia závery súdu prvého stupňa, ktorý na jednej strane vznik škody, na ktorú zaviazal ţalovaného 2/ spája len s vydaním nezákonných rozhodnutí (str. 10 ods. 2 odôvodnenia), ďalej však za priamu príčinu vzniku škody povaţuje protiprávny úkon - konanie daňového úradu (ţalovaného 3/) v rozpore so zákonom č. 289/1995 Z.z., ktorým tento nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona o DPH a svojvoľne prekvalifikovaval ţiadosť platiteľa DPH a bezdôvodne odmietol jeho registráciu (strana 12 ods. 3 odôvodnenia) a napokon vychádzajúc z nezmeneného skutkového stavu zamietnutie ţaloby voči ţalovaným 1/ a 3/ odvodzuje tak z nezákonného rozhodnutia ako aj z nesprávneho úradného postupu, bez bliţšieho vysvetlenia (strana 12 ods. 2 odôvodnenia). Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd ako vecne správny potvrdil, keď vychádzal z toho, ţe objektívna zodpovednosť štátu na náhradu škody bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. Skutočnosť, ţe v rámci nesprávneho úradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, nepovaţoval za relevantnú s vysvetlením, ţe vydanie nezákonných rozhodnutí bolo len jedným z výsledkov, či následkov nesprávneho úradného postupu. Avšak ani táto argumentácia nedáva zrozumiteľnú a jasnú odpoveď o existencii a predpokladoch toho - ktorého zodpovednostného vzťahu a navyše protirečí s vysloveným názorom odvolacieho súdu vychádzajúcim z toho, ţe „úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia ... (str. 14 ods. 4 odôvodnenia). Pokiaľ odvolací súd vychádzal z toho, ţe zodpovednosť za nesprávny úradný postup nastáva, ak úkony úradného postupu k vydaniu rozhodnutia nevedú a v jeho obsahu sa priamo neodrazia, potom z logického hľadiska je protirečivým jeho hlavný argument, ţe z hľadiska zodpovednosti štátu nie je relevantné, ak nesprávny úradný postup je čo i len jediným následkom vydaných rozhodnutí, ktoré odvolací súd označil za nezákonné. Pri posúdení otázky premlčania (v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) odvolací súd uvádza (na strane 18 ods. 1 odôvodnenia uvádza: .... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá nadobudol poškodený aţ dňa 17.10.2005, kedy Ministerstvo financií zrušilo registračné rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť.“ ... „V tomto momente bolo subjektívne jasné, ţe išlo o nezákonné registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a ţe je moţné ţalovať odporcu v
  20. rade ....“ ... ). Odvolací súd ani pri posúdení otázky premlčania uplatneného práva v tomto prípade dôsledne nerozlíšil 18 5 M Cdo 13/2010 medzi titulmi zakladajúcimi zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., hoci práve toto zistenie je dôleţité aj z hľadiska či uplatnený nárok, resp. nároky treba posudzovať ešte podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo uţ podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Totiţ v zmysle § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (t.j. pred
  21. júlom 2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, spravuje doterajšími predpismi. Správna aplikácia hmotnoprávnej úpravy súdom závisí od vzniku škody, t.j. okamihom kedy malo ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dôjsť. Pokiaľ k nej došlo pred uvedeným dňom (
  22. júlom 2004), treba za "doterajší predpis" v zmysle uvedeného ustanovenia povaţovať zákon č. 58/1969 Zb. Vychádzajúc z tvrdení v ţalobe, ţe k vzniku škody došlo v období od
  23. februára 2003 do
  24. septembra 2003, uplatnený nárok by bolo treba posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd pri posúdení otázky premlčania vychádzal z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. platí, ţe pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné, riadia sa právne vzťahy ním upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v ustanovenej dobe; na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, ţe by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môţe povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlţníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane poskytnúť dlţníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlţníkom účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka 19 5 M Cdo 13/2010 premlčania môţe byť úspešne uplatnená len za predpokladu, ţe sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby nedomáhal uplatnením na súde. Podľa § 22 ods. 1 aţ 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbeţne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania ţiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania ţalobou uplatneného práva uţ v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa zaoberali v odôvodnení rozsudkov i súdy niţších stupňov (viď str. 10 ods. 6 rozsudku súdu prvého stupňa a str. 17 ods. 2 aţ str. 18 rozsudku odvolacieho súdu). Súd prvého stupňa nepovaţoval za dôvodnú námietku premlčania vychádzajúc z tohto, ţe začiatok plynutia premlčacej doby spájal so zrušením rozhodnutia správcu dane o zamietnutí ţiadosti o registráciu rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/222/12011- 84695/2005/991031-4 – t.j.
  25. novembrom 2005 (str. 10 ods. 6 rozhodnutia) bez toho, aby bliţšie vysvetlil svoje právne úvahy najmä pokiaľ ide o subsumciu uvedenej skutočnosti pod príslušné zákonné ustanovenie. Pokiaľ uvedené zdôvodnenie chýba, nie je moţné preskúmať správnosť právneho záveru, ktoré zaujal súd prvého stupňa k otázke premlčania. Navyše, predmetné rozhodnutie bolo vydané
  26. novembra 2005 (nie
  27. novembra 2005 ako to uvádza súd prvého stupňa). Dovolací súd mohol preto len hypoteticky dedukovať, ţe súd prvého stupňa vychádzal z rozhodnej právnej skutočnosti uvedenej v ustanovení § 22 ods. 1 vety druhej zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorej, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Na rozdiel od toho odvolací súd uviedol, ţe nadobudnutie „vedomosti o škode“ predstavuje zistenie poškodeného, ţe k určitej majetkovej ujme v konkrétnej výške došlo, aj vedomosť o tom, kto za túto škodu zodpovedá (ustálil, ţe najskôr
  28. júla 2004 sa poškodený definitívne dozvedel o nemoţnosti nadmerného odpočtu 20 5 M Cdo 13/2010 dane z pridanej hodnoty v rámci daňového konania a
  29. októbra 2005 získal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, kedy Ministerstvo financií SR zrušilo rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR o nevyhovení protestu prokurátora z
  30. júla 2007); teda za rozhodnú právnu skutočnosť povaţoval kumulovanú vedomosť poškodeného o vzniku škody, jej výške, a o tom, kto za škodu zodpovedá, čo by mohlo navodzovať snahu o aplikáciu ustanovenia § 22 ods. 1 vetu prvú zákona č. 58/1969 Zb. V takom prípade bolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p., čo však z obsahu spisu ale nevyplýva. Avšak i takto vyslovený predbeţný záver by mal korešpondovať s nepochybne ustáleným právnym titulom. Odvolací súd túto dôleţitú právnu väzbu vo svojom zdôvodnení nerozvádza, ani bliţšie nevysvetľuje. Formulácia jeho dôvodov (záverov) nepôsobí jednoznačne ale skôr protichodne. I keď najprv odvolací súd vychádza z toho, ţe v prejednávanom prípade sa jedná o nesprávny úradný postup, keď za podstatné nepovaţuje zrušenie registračných rozhodnutí, pri otázke premlčania práva na náhradu škody ohľadom začatia plynutia premlčacej doby uţ svoj názor modifikuje (... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá nadobudol poškodený aţ dňa 17.10.2005, kedy Ministerstvo financií zrušilo registračné rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť.“ ... „V tomto momente bolo subjektívne jasné, ţe išlo o nezákonné vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a ţe je moţné ţalovať odporcu v
  31. rade ....“ ... ). Ustálenie správneho titulu uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. vrátane jasne definovaných a formulovaných jej jednotlivých obligatórnych obsahových náleţitostí predurčuje právnu úpravou, ktorou sa potom bude riadiť otázka premlčania tohto práva. Základom je vţdy dokonalý (určitý a zrozumiteľný) ţalobný návrh (§ 79 O.s.p.), ku ktorému následne pristupuje rozhodovacia činnosť súdov, správnosť ktorej (vo vzájomnej spojitosti) môţe byť predmetom posúdenia v opravnom konaní. Ak totiţ podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety druhej zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade, premlčacia doba odo dňa podania ţiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel 21 5 M Cdo 13/2010 od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiţ nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyţaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vţdy štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých moţno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu. Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o otázku začatia plynutia premlčacej doby pri náhrade škody uplatnenej v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, ţe nespĺňajú náleţitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p

§ 167ods.

2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p. a rovnako poţiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V nadväznosti na uvedené treba uviesť, ţe ak je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný, pretoţe nedošlo k rešpektovaniu zásad uvedených v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a § 132 O.s.p. (čo je aj tento prípad), musí odvolací súd takéto rozhodnutie zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v inom prípade (pokiaľ dôjde k jeho potvrdeniu – v danom prípade došlo k potvrdeniu takého rozhodnutia) konanie zaťaţil vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho 22 5 M Cdo 13/2010 súdu zavŕšený potvrdzujúcim rozsudkom a rovnako i postup súdu prvého stupňa v mimoriadnom dovolaní napadnutej časti (rozsahu) je zaťaţený vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/

§ 237písm.

f/ O.s.p. a písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 243i ods. 2

§ 243bods.

2,ods. 3 O.s.p. zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku o povinnosti ţalovanej 2/ zaplatiť ţalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od

  1. júla 2007 do zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 € i rozhodnutie súdu prvého stupňa v potvrdenom výroku o povinnosti ţalovanej 2/ zaplatiť ţalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od
  2. júla 2007 do zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 €) a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Generálny prokurátor podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania (§ 93 O.s.p.)

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.