reklamácie v stave, ktorý nevyhnutne potreboval opravu. Žalobca ďalšou výzvou zo dňa 21. júna 2010 reklamoval u žalovanej zvlhnutý múr a vlhkosťou poškodené parkety v komore. Nakoľko žalovaná na reklamácie žalobcu nereagovala, žalobca pristúpil k oprave hydroizolácie, pričom náklady na opravu uplatnil voči žalovanej žalobou. 1.2 Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odkázal na článok VII. bod 7.1 a článok XIV bod 14.3 zmluvy o dielo a ustanovenia § 52 ods. 1, 2 a 3, § 420 ods. 1, § 644, § 645 ods. 1, § 646 ods. 3 a § 647 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Skonštatoval, že z obsahu podanej žaloby vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanej vyplývajúci zo zmluvy o dielo. V dôsledku výskytu vád a následného zatekania do objektu žalobca tieto vady v zákonnej záručnej dobe reklamoval u žalovanej. Nakoľko žalovaná na výzvy nereagovala a vzniknuté vady neodstránila, žalobca na vlastné náklady pristúpil k oprave hydroizolácie. Z vypracovaných znaleckých posudkov jasne vyplýva, že práce, ktoré vykonala žalovaná, neboli zrealizované v požadovanej kvalite a rozsahu, zatekanie do objektu bolo spôsobené nevhodným zrealizovaním hydroizolačnej sústavy, kde na niektorých miestach táto úplne chýbala. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že do objektu zatekalo z boku cez steny do pivnice v dôsledku chýbajúcej izolácie. Objekt bol proti vlhkosti izolovaný nopovou fóliou, pričom na jednej strane domu pod touto fóliou chýbala hydroizolácia. Táto fólia mala chrániť hydroizoláciu pred mechanickým poškodením. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že zásyp objektu už vykonával žalobca sám vo svojej réžii. Pokiaľ žalovaná ďalej dôvodila, že žalobca si nadmerným zaťažením terasy palivovým drevom a neodborným zásypom okolo objektu vady v izolácii spôsobil sám, takýto výklad práv a povinností v zmluvných vzťahoch je
súdu prvej inštancie nesprávny a neudržateľný. Chýbajúcu časť hydroizolácie, ktorá bola iba prekrytá fóliou, nemožno subsumovať a dávať do súvislosti so zásypom objektu v réžii žalobcu. Neodborným konaním žalovanej a porušením jej povinností vyplývajúcich zo zmluvy vznikla žalobcovi škoda. K výške uplatneného nároku uzavrel, že žalovaná uznala iba časť požadovanej sumy, o ktorú žalobca petit žaloby rozšíril, teda sumu 1.200 eur. Pokiaľ ide o sumu vo výške 6.420,19 eur, bolo
súdu prvej inštancie jednoznačné, že žalobca náklady vo výške žalovanej istiny uplatnil dôvodne v príčinnej súvislosti so zatekaním vody do objektu, teda príčinnej súvislosti s vadne vykonaným dielom. Žalovaná bola povinná vzniknuté a reklamované vady opraviť, a preto vzniknuté náklady zavinila žalovaná. Následkom vadného konania žalovanej je vznik škody, za ktorý je žalovaná zodpovedná, pričom náklady, ktoré vynaložil žalobca, boli
súdu prvej inštancie v plnom rozsahu opodstatnené a preukázané. Ak by žalobca tieto práce nevykonal, objekt by ďalej nebol spôsobilý na užívanie. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná bola povinná v záručnej dobe vytknuté a reklamované vady odstrániť, čo nevykonala. Žalobca ju na odstránenie týchto vád vyzval, avšak žalovaná svoju povinnosť nesplnila, čím sa dostala do omeškania. Žalobca jednostranným úkonom (výzvou) vytvoril predpoklady na omeškanie žalovanej, a preto mu priznal zákonný úrok z omeškania tak, ako si ho uplatnil v žalobe, nakoľko ho považoval za dôvodný. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd" alebo „krajský súd") v záhlaví označeným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu sumy 1.200 eur a v prevyšujúcej časti ho zmenil tak, že žalobu zamietol. Žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že v septembri 2012 žalobca zrealizoval vo vlastnej réžii stavebné práce za celkovú fakturovanú sumu 6.420,19 eur. Žalobca si voči žalovanej uplatnil túto čiastku titulom zodpovednosti za škodu, resp. zodpovednosti za ujmu, ktorá mu vznikla vynaložením týchto nákladov v dôsledku porušenia právnej povinnosti dodať dielo v dohodnutej kvalite (bez vád). Súdny znalec v znaleckom posudku k obsahu a rozsahu predmetných sanačných prác vykonaných žalobcom z hľadiska ich opodstatnenosti uviedol, že tieto práce spočívali vo výmene strešných vrstiev pochôdznej strechy nad pivnicou. Tieto práce nijako nesúviseli s prejavmi porúch v pivnici domu na obvodových stenách (zatekanie cez steny). Z citovaného znaleckého posudku teda možno prijať skutkový záver, že uplatnené sanačné práce neboli realizované ako dôsledok reklamovanej vady diela. Za tohto skutkového záveru potom žalobca nemôže s úspechom tvrdiť, že uplatnená ujma/škoda v rozsahu 6.420,19 eur mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanej. Odvolací súd tak dospel k záveru, že žaloba nie je v tejto časti istiny a súvisiaceho príslušenstva (úrokov z omeškania) dôvodná. Pokiaľ ide o samotnú výšku škody, odvolací súd však musel prisvedčiť skutkovému tvrdeniu žalovanej, že sanáciou terasy došlo k jej kvalitatívnemu zhodnoteniu oproti projektu (zvolením drahších a kvalitnejších materiálov), čo nemôže byť na ťarchu žalovanej ako zhotoviteľa diela. 2.1 Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 1.200 eur, odvolací súd tento právne posúdil ako nárok na úhradu nákladov na odstránenie reklamovaných vád diela, a nie ako nárok na náhradu škody. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná nenastúpila na riadne odstránenie reklamovanej vady do siedmich dní od výzvy žalobcu, vzniklo žalobcovi
článku XIV, ods. 14.4 zmluvy o dielo právo zabezpečiť si odstránenie vád diela inou organizáciou. Uvedené aj žalobca zrealizoval prostredníctvom prác v zmysle záverov znalca. Z takto dojednaného práva logicky vznikol žalobcovi nárok na náhradu týchto nákladov, pretože sa nimi v zmysle odporúčania znalca uvedeného v znaleckom posudku odstraňovala reklamovaná vada diela (prejavujúca sa v zatekaní /vlhnutí múrov v priestorov pivnice), ktorú znalec odborne definoval ako „nevyhovujúce zrealizovanie hydroizolačnej vrstvy spodnej stavby prejavujúcej sa v suteréne domu". Pokiaľ ide o odvolacie námietky ohľadom neurčitosti faktúry týkajúcej sa predmetných prác, dospel odvolací súd k záveru, že tento listinný doklad je ohľadom vykonaných prác a miesta realizácie diela dostatočne určitý (z faktúry je zrejmé, že boli vykonané na objekte hydroizolačné práce tlakovou mikroinjektážou, plošná impregnačná injektáž) a v kontexte s ostatnými súvisiacimi dôkazmi (výpoveď žalovanej, závery znaleckého posudku) ho nemožno prehliadnuť. 2.2 O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd
2 v spojení s § 396 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „C. s. p.") a vzhľadom na čiastočný úspech a neúspech každej zo sporových strán (zohľadniac aj zásadu spravodlivosti) rozhodol tak, že žiadnej z nich nárok na ich náhradu nepriznal. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu jeho potvrdzujúcej časti a výroku o náhrade trov konania podala dovolanie žalovaná a jeho prípustnosť odôvodnila dovolacími dôvodmi
názoru žalovanej chýbali podstatné náležitosti, a to vrátane čísla dokladu a podpisu príjemcu). K tomuto dôkazu sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nijako nevyjadril, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, čo je dôvodom na jeho zrušenie
f) C. s. p. Z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, či považoval odvolací súd úhradu predmetnej sumy za vykonanú na základe príjmového dokladu alebo na základe iných dôkazov. Žalovaná ďalej doplnila, že už z povahy veci nie je možné priznať nárok na náhradu prostriedkov na odstránenie vád, pokiaľ tieto prostriedky neboli ešte vynaložené, resp. pokiaľ sa nepreukázalo ich vynaloženie. Uvedené platí o to viac, pokiaľ zmluvné dojednania medzi stranami nezakladajú nárok na zaplatenie sumy už pred vynaložením týchto prostriedkov. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") sa touto právnou otázkou nezaoberala. 3.1 Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, odvolací súd síce konštatoval, že obe sporové strany mali v konaní čiastočný úspech, avšak toto konštatovanie nie je dostatočné, pretože z neho nevyplýva pomer úspechu a neúspechu sporových strán. Je pritom zrejmé, že žalobca uspel v časti istiny vo výške 1.200 eur, ale žalovaná v časti istiny 5.220,19 eur a v celom príslušenstve, a teda žalovaná mala jednoznačne vyšší pomer úspechu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu však nie je zrejmé, či takýto pomer úspechu považoval za zistený alebo vychádzal z iného pomeru. Odvolací súd len konštatoval, že zohľadnil aj zásadu spravodlivosti, ale nijako nešpecifikoval, ako túto zásadu aplikoval, a čo bolo jej náplňou. Uviedol, že postupoval
ustanovenia § 255 ods. 2 C. s. p., ktoré nezohľadňuje iné kritériá ako pomer úspechu. Predmetné ustanovenie síce pripúšťa, aby súd nepriznal náhradu trov konania ani jednej strane, ale v zmysle judikatúry dovolacieho súdu (sp. zn. 6 M Cdo 19/2010) ho nemožno vykladať inak, než, že k nepriznaniu náhrady trov konania súd pristúpi, len ak pomer úspechu a neúspechu oboch strán je rovnaký, resp. nepatrne iný. Uvedené pochybenie zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Zároveň sa odvolací súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia
1 C. s. p. Dovolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol aj v časti istiny 1.200 eur a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
predchádzajúcej vety realizoval pre navrhovateľa dodávateľ Ing. Róbert Petriska AQUAIZOLING, IČO: 17 826 870, ktorý za vykonané práce navrhovateľovi vyúčtoval sumu v celkovej výške 1.200 eur (faktúra č. 1400051 zo
1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku." Zmeny v právnej úprave dovolania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať za aktuálne a použiteľné. V danom prípade obsah spisu dal podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Dovolací súd zistil, že išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí § 393 ods. 2 C. s. p., ktorým došlo k porušeniu práva sporových strán na spravodlivý proces. 9. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala v prvom rade nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov - od
1 C. s. p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 12.
p. prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 13.
2 prvá veta C. s. p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. 14. V prejednávanej veci je potrebné otázku úhrady nákladov na odstránenie reklamovaných vád diela vo výške 1.200 eur zo strany žalobcu považovať za tak rozhodujúcu, že bolo úlohou odvolacieho súdu sa s ňou v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, a to navyše za situácie, že vo vzťahu k tejto otázke doplnil dokazovanie. V napadnutom rozhodnutí sa však odvolací súd k tejto otázke nevyjadril, čo zaťažuje jeho rozhodnutie vadou zmätočnosti
p., keďže žalovaná toto skutkové tvrdenie poprela až vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu však nie je zrejmé, či skutkové tvrdenie žalobcu o úhrade nákladov na odstránenie reklamovaných vád diela vo výške 1.200 eur považoval za nesporné, resp. či považoval úhradu predmetnej sumy žalobcom za preukázanú z iných dôvodov. Je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 186 ods. 2 prvá veta C. s. p., v zmysle ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Ak odvolací súd dopĺňal dokazovanie vo vzťahu k úhrade nákladov vo výške 1.200 eur z dôvodu, že mal dôvodnú pochybnosť o pravdivosti zhodného tvrdenia strán o ich úhrade, bude potrebné, aby tieto svoje závery v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia uviedol a riadne odôvodnil. Odvolací súd sa preto bude musieť v ďalšom konaní vysporiadať aj s touto rozhodujúcou skutočnosťou a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. 17.
1 a 2 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 18. Dovolací súd zistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Ako uviedla žalovaná v dovolaní, odvolací súd síce v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že obe sporové strany mali v konaní čiastočný úspech, avšak toto konštatovanie nie je dostatočné, pretože z neho nevyplýva pomer úspechu a neúspechu sporových strán. Je pritom zrejmé, že žalobca uspel v časti istiny vo výške 1.200 eur, ale žalovaná v časti istiny 5.220,19 eur a v celom príslušenstve, a teda žalovaná mala jednoznačne vyšší pomer úspechu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu však nie je zrejmé, či takýto pomer úspechu považoval za zistený alebo vychádzal z iného pomeru. Odvolací súd len neurčito konštatoval, že zohľadnil aj zásadu spravodlivosti, ale nijako nešpecifikoval, ako túto zásadu aplikoval, a čo bolo jej náplňou. Uviedol, že postupoval
ustanovenia § 255 ods. 2 C. s. p., ktoré nezohľadňuje iné kritériá ako pomer úspechu. Predmetné ustanovenie síce pripúšťa, aby súd nepriznal náhradu trov konanie ani jednej strane, ale v zmysle judikatúry dovolacieho súdu (sp. zn. 6 M Cdo 19/2010) ho nemožno vykladať inak, než, že k nepriznaniu náhrady trov konania súd pristúpi, len ak pomer úspechu a neúspechu oboch strán je rovnaký, resp. nepatrne iný. Uvedený nedostatok zaťažuje rozhodnutie odvolacieho súdu vadou zmätočnosti
f) C. s. p. aj vo výroku o náhrade trov konania. Bude preto úlohou odvolacieho súdu výrok o náhrade trov konania riadne odôvodniť tak, aby spĺňal požiadavky na odôvodnenie rozsudku
2 C. s. p. 19. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). 20. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám
f) C. s. p., ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.