Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/9/2021 Identifikačné číslo spisu: 1217216320 Dátum vydania rozhodnutia: 26.10.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 420písm.

f) C. s. p. dovolatelia uviedli, že v rámci prejednávanej veci bolo predmetom skúmania súdov to, či postup žalovanej bol lege artis. Otázka, či poskytnutá zdravotná starostlivosť bola lege artis, je otázkou medicínskou, t. j. odbornou (nie právnou), a preto v rámci sporového konania zohráva veľmi dôležitú úlohu znalecké dokazovanie znalcom z príslušného medicínskeho odboru. Súdy nižšej inštancie pri hodnotení dôkazov nevzali do úvahy znalecký posudok vykonaný znalcom psychiatrom, ktorý svedčil v prospech žalobcov. Nebolo povinnosťou súdov tento znalecký posudok bezvýhradne akceptovať, ale bolo ich povinnosťou vysporiadať sa v rozhodnutí s jeho závermi. Súdy nižšej inštancie opreli svoj záver o otázke postupu lege artis výhradne o závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a orgánov činných v trestnom konaní. Bolo preto ich povinnosťou vyhovieť dôkaznému návrhu dovolateľov na pripojenie a oboznámenie spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. V odôvodnení ich rozhodnutí absentuje odpoveď na otázku, do akej miery je súd pri svojom právnom posúdení viazaný závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a orgánmi činnými v trestnom konaní, a či predmet skúmania týchto orgánov je totožný s otázkou, ktorú súd skúma v tomto konaní. Zodpovednosť za ochranu osobnosti môže vzniknúť aj takým konaním či opomenutím, ktoré nie je trestným činom alebo postupom relevantným pre posúdenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tieto orgány sa preto nezaoberali tou otázkou, ktorá je kľúčová pre posúdenie zodpovednosti za ochranu osobnosti dovolateľov. Navyše, výstup z konania pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je rozhodnutím, ktoré by bolo pre dovolateľov zaväzujúce, resp. voči ktorému by mali právo sa akokoľvek brániť. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou totiž prípad uzavrel listom, a nie rozhodnutím ako individuálnym správnym aktom. Ak sa teda voči záverom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dovolatelia nemohli brániť, nemožno im toto právo uprieť v civilnom sporovom konaní. Takýmto procesným postupom tak došlo k porušeniu práva dovolateľov na súdnu ochranu v časti ich práva participovať na dokazovaní. Dovolatelia ďalej vo vzťahu k otázke otvárateľnosti okna pri nemocničnej posteli pacienta uviedli, že pokiaľ pri riešení skutkovej otázky dospeje nižší súd k záverom celkom zjavne nelogickým a arbitrárnym, takýmto postupom zasiahne do práva na spravodlivý proces. Takáto interpretácia skutkových otázok je z pohľadu ústavného práva dovolateľov neudržateľná. Oba súdy nižšej inštancie dospeli k záveru, že okno bolo proti otvoreniu dostatočne zabezpečené. Uvedené je však v príkrom rozpore so zisteným skutkovým dejom, podľa ktorého pacient okno bez akéhokoľvek náradia či dlhšieho času otvoril a preliezol ním. Súdy nižšej inštancie nedali v odôvodnení svojich rozhodnutí odpoveď na otázku, ako mohol pacient predmetné okno otvoriť, ak bolo podľa názoru súdov dostatočne zabezpečené proti otvoreniu. Takýto záver je nelogický, arbitrárny a svojvoľný, Medzi stranami pritom nebolo sporné a žalovanou nebolo popreté, že pri hospitalitácii pacienta okná z hľadiska otvárateľnosti nikto nekontroloval. 3.1 Vo

§ 421ods.

1 písm. a) C. s. p. dovolatelia naformulovali právnu otázku, či na vznik práva žalobcov domáhať sa ochrany osobnosti v súlade s § 13 Občianskeho zákonníka postačí neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie zodpovednostného subjektu. Poukázali pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Cdo 77/2009, v zmysle ktorého „v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.“ Dovolací súd tak nestotožňuje vznik tohto práva oprávnenej osoby so zavinením na strane povinnej osoby. Odvolací súd však stotožnil vznik zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti so vznikom zodpovednosti za škodu, t. j. aj pri žalobou uplatnenom nároku hľadal na strane zodpovednostného subjektu zavinenie a neaplikoval objektívnu zodpovednosť. Podstatný rozdiel medzi zodpovednosťou za nemajetkovú ujmu a zodpovednosťou za škodu je, že v rámci posúdenia občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej za ujmu na osobnostných právach žalobcov sa u pracovníkov žalovanej nemusí skúmať zavinenie, ale postačí zistenie napr. podstatných systémových nedostatkov, ktoré viedli k zásahu do osobnostných práv žalobcov. 3.2 Vo

§ 421ods.

1 písm.

1. b)C. s. p. dovolatelia nastolili právnu otázku, či hospitalizácia pacienta po pokuse o samovraždu v zdravotníckom zariadení tak, že tento je umiestnený do výškovej budovy zdravotníckeho zariadenia bez zodpovedajúceho zabezpečenia do najvyššej možnej miery predchádzajúceho dokonanie samovražedného úmyslu pacienta skokom z výšky, je postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti lege artis alebo nie je postupom lege artis. Táto otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená a odvolací súd ju vyriešil nesprávne. Od žalovanej totiž bolo spravodlivé očakávať, že bude riešiť nielen stav po intoxikácii liekmi pacienta, ale aj stav súvisiaci s jeho suicidálnymi sklonmi. Žalovanej nič nebránilo v tom, aby možnosti dokonania samovraždy pacienta eliminovala na minimum, hoci aj veľmi jednoduchými a rýchlymi technickými úkonmi (odmontovanie kľučky z okna alebo jeho zaskrutkovaním, umiestnenie pacienta do izby bez okien alebo k oknu s mrežami a pod.). Súdy tak nesprávne vyhodnotili, že nebolo v možnostiach žalovanej zabrániť pacientovi vo vykonaní samovraždy. Pokiaľ súdy u žalovanej akceptovali, že na ochranu života pacienta po pokuse o samovraždu postačovala vnútorná domnienka personálu o tom, že okno sa nedá otvárať, bez vykonania skúšky a technickej asistencie, takýto záver je nesprávny. Ďalšia otázka, ktorú dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, bola podľa dovolateľov otázka, či môže nedostatočné zabezpečenie pacienta proti zopakovaniu pokusu o samovraždu pri jeho hospitalizácii znamenať porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenej v § 415 Občianskeho zákonníka na strane zdravotníckeho zariadenia, a teda založiť zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za zásah do ochrany osobnosti. Ak odvolací súd zotrvával na nutnosti preukázať protiprávny úkon na strane žalovanej a až na základe jeho preukázania by pripustil vznik občianskoprávnej zodpovednosti, mal na daný prípad aplikovať ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Dovolatelia najvyššiemu súdu navrhli, aby zrušil rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym a skutkovým posúdením veci odvolacím súdom a dovolanie žalobcov považuje za účelové a právne a skutkové závery žalobcov za nesprávne. Žalobcovia len zopakovali svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku odvolacieho súdu. Poukázala na body 9. a 13. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorých tento ozrejmil správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie žalobcov zamietol ako nedôvodné. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strany sporu zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné. 6. Podľa § 420 písm.
2. f)C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov, ako napr. právnej istoty, legitímneho očakávania, legality a pod., ktoré sú obsahom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). 8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 9. Žalobcovia v dovolaní namietali v prvom rade vadu konania podľa § 420 písm.
3. f)C. s. p., t. j., že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Táto vada podľa ich názoru spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k ich odvolacím námietkam k nedostatočne vykonanému dokazovaniu a zisťovaniu skutkového stavu súdom prvej inštancie, najmä vzhľadom na závery znaleckého dokazovania a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. 10. Vyššie citované ustanovenie zakladá prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Pod ustanovením § 420 písm.
4. f)C. s. p. koncipovaným porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému procesnoprávnemu rozmeru, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
5. f)C. s. p., treba považovať aj taký postup súdu, ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné, a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 11. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. 12. V súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. 13. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 420 písm.
6. f)C. s. p.), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 14. Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019). 15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dáva odpoveď na všetky podstatné argumenty uvedené žalobcami v odvolaní. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov ohľadom vyžiadania spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedol, že z vykonaných dôkazov vyplynuli natoľko detailné, presné a úplné skutkové závery ohľadne priebehu udalostí predchádzajúcich úmrtiu pacienta, že vykonanie takéhoto dokazovania treba za daného stavu považovať za nadbytočné. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov ohľadom posúdenia otvárateľnosti okna odvolací súd uviedol, že za rozhodujúce považuje skutočnosti zistené z výsluchov personálu žalovanej, ktoré spolu s ostatnými dôkazmi plne odôvodňujú záver, že okno, cez ktoré sa pacientovi napokon podarilo preniknúť na balkón, bolo zabezpečené dostatočne pred otvorením. 16. Je potrebné uviesť, že pri posudzovaní otázky, či bol konkrétny postup lege artis, zohráva významnú úlohu znalecké dokazovanie. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie bol žalobcami predložený znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie (v bode 24.) vykonal hodnotenie tohto dôkazu, z ktorého vyplynulo, že za lege artis u pacienta, ktorý spĺňa podmienky vysokého rizika opakovania samovraždy, je indikované dodržiavanie nasledujúceho liečebného postupu: 1) hospitalizácia na uzatvorenom psychiatrickom oddelení, a to i nedobrovoľná (tu mohlo byť ovplyvnené nutnosťou predchádzajúceho riešenia somatického stavu), 2) zamedzenie možnosti realizácie samovraždy, kde patrí bezpečné zaistenie okien a dverí, elektrických rozvodov, topných telies, toaliet a sociálnych zariadení, 3) odstránenie z okolia pacienta všetko, čo by mohol použiť k realizácii samovraždy - ostré predmety, zbrane, opasky, povrazy, toxické látky, dohľad v kúpeľni (kde môže hroziť utopenie), 4) intenzívna liečba pacienta. Znalec ďalej uviedol, že v takýchto prípadoch pacientov so sklonmi k samovražde je potrebné týchto intenzívne liečiť podávaním antidepresív, či sedatívnych antipsychotík. V prejednávanej veci mohli byť výber a použitie psychofarmatík ovplyvnené stavom po intoxikácii farmatikami, použitím krízovej intervencie pobytom na internom oddelení. Je veľmi pravdepodobné, že po odznení sedatívneho účinku farmatík, ktorými sa predtým pacient intoxikoval a vynechaní skôr ordinovaných tlmivých a skľudňujúcich psychofarmatík (vrátane antidepresív), došlo jednak k nárastu úzkosti a emočného napätia ako súčasti doloženej ťažkej depresívnej epizódy s pretrvávajúcimi akútnymi samovražednými tendenciami, a tiež k nárastu energie potrebnej k tomu, aby pacientovi umožnila realizáciu samovraždy skokom z výšky. Podľa názoru dovolacieho súdu nedal znalec v znaleckom posudku dostačujúcu odpoveď na pre predmet konania relevantné skutočnosti. Jeho závery sú formulované skôr vo všeobecnej rovine bez priamej nadväznosti na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Je potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok bol predložený žalobcami, a teda súd prvej inštancie nemal možnosť ovplyvniť formuláciu otázok znalcovi položených. Súdy nižšej inštancie však neuložili znalcovi, aby podal vysvetlenie a vyjadril sa k doplňujúcim otázkam, či námietkam strán k znaleckému (odbornému) posudku a týmto postupom tak v procese zisťovania skutkového stavu časť skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo náležitým spôsobom nezhodnotili v celom súhrne posudzovaných skutočností, a tak svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili realizáciu žalobcom patriacich procesných v práv v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. 17. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že urobiť záver, či zdravotnícke zariadenie postupovalo alebo nepostupovalo de lege artis medicinae, je záverom právnym, a preto spadá do kompetencie nezávislého súdu. Znalecký posudok, resp. konštatovanie znalca, môže byť len skutkovým podkladom pre právny záver súdu o postupe zdravotníckeho zariadenia lege artis alebo non lege artis - pretože je len jedným z dôkazov vykonaných v konaní, ktorý podlieha hodnoteniu súdu v zmysle zásad uvedených v čl. 15 a § 191 C. s. p. - a jeho závery nemôžu byť súdom iba mechanicky preberané, pretože by to vo svojich dôsledkoch jednak znamenalo popretie možnosti súdu hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, privilegovanie znaleckého dôkazu a prenesenie zodpovednosti za skutkovú správnosť súdneho rozhodnutia na znalca, čo je postup z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a jednak „pri takomto postupe by sa totiž mohli medicínske spory ponechať iba dišputáciám lekárskych kapacít (spolu so všetkými rizikami vyplývajúcimi zo stavovskej solidarity) a sudcovia by ich závery za štát iba formálne stvrdzovali“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3937/18). 18. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta. 19. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne nielen za podmienky, že bola poskytnutá štandardnými postupmi v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, ale súčasne za podmienky, že bola poskytnutá pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta. Len takýto postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (zdravotníckeho zariadenia) pri vykonávaní zdravotného výkonu možno považovať za postup de lege artis medicinae. 20. Dovolací súd si plne uvedomuje, že sudca nie je odborne kvalifikovaný v oblasti medicíny a mnohé pojmy, poznatky, metódy a postupy sú preňho neznáme, ale ani to ho nezbavuje povinnosti urobiť všetko pre to, aby rozhodol spor zákonne a spravodlivo - v súlade so zásadou rozumného a spravodlivého usporiadania vzťahu medzi stranami, a to obzvlášť v prípade, kedy obidve sporové strany mu v konaní argumentujú a predkladajú vlastný pohľad na riešenie vzniknutej situácie. Zodpovedanie otázky, či ten-ktorý zvolený medicínsky postup, ktorý je síce v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy, bol pre konkrétneho pacienta vzhľadom na jeho individuálny stav dostatočne vhodný a primeraný, a či nebolo v danej situácii vhodnejšie zvoliť (použiť) iný, modifikovaný postup, ktorý by dokázal možno viac minimalizovať riziká a s väčšou pravdepodobnosťou dosiahnuť želaný výsledok, si vyžaduje odborné lekárske znalosti, a preto súd nemôže túto otázku posúdiť sám, ale musí pre to ustanoviť znalca z odboru zdravotníctva. Súd síce nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov vyjadrených znalcom, avšak tieto závery nemôže ani nekriticky preberať, ale v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ich musí zhodnotiť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov, čiže či znalec prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal vysporiadať, či sú jeho závery podložené výsledkami konania a logicky odôvodnené, a či nie sú v rozpore s výsledkami ostatných vykonaných dôkazov. Ak vzniknú alebo ďalej pretrvávajú o niektorej odbornej otázke pochybnosti, súd ich nemôže sám odstrániť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby (písomne alebo v rámci jeho výsluchu) podal vysvetlenie a vyjadril sa k doplňujúcim otázkam, či námietkam strán k znaleckému (odbornému) posudku, prípadne znalcov (odborne kvalifikované osoby) vzájomne konfrontovať (4 Cdo 140/2019). 21. So zreteľom na uvedené teda pre náležité zistenie skutkového stavu má presnosť a výstižnosť znalcovi položených otázok mimoriadny význam, pretože odpovede na tieto otázky majú súdu slúžiť ako podklad pre jeho rozhodnutie. Súd by pri tejto činnosti nemal rezignovať v tom smere, že formuláciu otázok pre znalca celkom „prenechá“ na pacienta, ktorý je v medicínskoprávnych sporoch pre svoje odborné a materiálne značne nevýhodnejšie postavenie v porovnaní so zdravotníckym zariadením tou slabšou sporovou stranou, ale s ohľadom na zásadu rovnosti strán, ktorá je jedným z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, by mal z obsahu jeho vyjadrení a (laickej) argumentácie vyabstrahovať, k čomu jeho tvrdenia, námietky a výhrady smerujú (čo sa nimi vytýka) a podľa toho v rámci svojho dopytovacieho a vysvetľovacieho oprávnenia pri materiálnom vedení konania a dokazovania sám otázky znalcovi presne a výstižne naformulovať a položiť, pretože jednak sa to javí ako potrebné pre zistenie správneho a úplného skutkového stavu, a jednak sudca (a nie strana) je ten, ktorý musí vedieť, zodpovedanie akej odbornej otázky je relevantné pre náležité objasnenie skutkového stavu. Bolo by v rozpore s právom na spravodlivý proces, ak by pacient bol v spore neúspešný len z toho dôvodu, že odborná odpoveď, ktorá sa vyžadovala pre rozhodnutie v merite veci, nebola v spore podaná, pretože pacient dostatočne presne a výstižne nenaformuloval otázku znalcovi, alebo ak by jeho tvrdenia a vyjadrenia týkajúce sa odborných otázok boli ignorované len preto, že je v odbore medicíny laikom (4 Cdo 140/2019). 22. Vo vzťahu k námietke žalobcov ohľadom vyžiadania spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je potrebné prisvedčiť ich argumentácii uvedenej v dovolaní, v zmysle ktorej ak súdy nižšej inštancie opreli svoj záver o otázke postupu žalovanej lege artis predovšetkým o jeho závery, žalobcovia majú právo oboznámiť sa s obsahom spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Uvedené platí o to viac, keď Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou prezentoval svoje závery v liste, a nie v individuálnom správnom akte, proti ktorému by bolo možné brániť sa. Žalobcovia tak nemali možnosť oboznámiť sa s predmetom skúmania zo strany Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako ani s podkladmi ním prijatých záverov, a teda ani účinne proti nim argumentovať. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie návrhu žalobcov na pripojenie spisu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyhovieť a dokazovanie v tomto smere doplniť. 23. Dovolací súd dodáva, že charakteristickou črtou v sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), a ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V týchto typoch konaní je aplikácia štandardného typu dôkazného sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože inak sú na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo určitým spôsobom kompenzované (II. ÚS 716/2016). 24. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcov ako nárok na náhradu škody, hoci títo si ho uplatňovali ako nárok zo zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Odvolací súd síce vykonal porovnanie predpokladov vzniku nárokov z oboch uvedených právnych dôvodov a konštatoval, že tieto sú obdobné, nemožno ich však považovať za nároky totožné. Odlišná je ich právna úprava, jej výklad, ako aj nadväzujúca judikatúra, bude preto úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní nárok žalobcov posudzovať (tak, ako ho uplatnili) ako nárok zo zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. 25. Obiter dictum (na okraj) dovolací súd uvádza, že v prípade, ak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie zdravotníckej starostlivosti), ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné, je takýto subjekt potom povinný vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne uvažujúcej a primerane obozretnej a informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie. V prípade, ak sa následne takéto riziko materializuje, potom možno zmysluplne predpokladať, že všetky opatrenia potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie vykonané neboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s. 249 - 251, rozhodnutie Spolkového súdu Švajčiarska z 29.7.1994). Vo vzťahu k posúdeniu otázky otvárateľnosti okna v nemocničnej izbe pacienta nebolo v konaní sporné, že otvárateľnosť okna nikto z personálu žalovanej nekontroloval; vychádzalo sa z domnienky, že okno je zaseknuté, a že sa ním bežne nevetrá. Najmä s ohľadom na konštatovanie znalca, že po odznení sedatívneho účinku liekov, ktorými sa pacient intoxikoval a vynechaní tlmivých liekov, vrátane antidepresív, mohlo dôjsť k nárastu úzkosti a emočného napätia a k nárastu energie potrebnej na realizáciu samovraždy skokom z výšky, aj s prihliadnutím na pretrvávajúce samovražedné tendencie verbalizované pacientom počas návštevy žalobcov, ako aj pred lekármi žalovanej, je namieste úvaha, či s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu z hľadiska bezpečného zaistenia okien zo strany žalovanej nebolo možné očakávať viac, ako spoliehanie sa na domnienku, že okná boli v minulosti zaseknuté a nepoužívajú sa na vetranie. Posúdenie predmetnej skutkovej otázky však bude (s ohľadom na nariadené doplnenie dokazovania) predmetom ďalšieho konania pred súdom prvej inštancie, ktorého výsledky dovolací súd v žiadnom prípade nemôže prezumovať. 26. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 a 2 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). 27. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je prípustné, a zároveň dôvodné, v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.). 28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). 29. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.