Obsah (5)

§ 19a§ 419§ 420§ 431§ 432

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoV/5/2021 Identifikačné číslo spisu: 1015200715 Dátum vydania rozhodnutia: 19.10.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 19aods.

3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona absolútnu neplatnosť tých právnych úkonov, pri ktorých nadobúdateľ nakladal s finančnými prostriedkami - pôvodne získanými zmluvou o prevode privatizovaného majetku uzavretou s predchádzajúcim súhlasom Fondu podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona - iným spôsobom ako na úhradu svojich záväzkov voči Fondu. III. Porušenie povinnosti nadobúdateľa privatizovaného majetku použiť finančné prostriedky od tretej osoby na úhradu svojich záväzkov voči Fondu

19a ods. 3 privatizačného zákona nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobúdateľ ako predávajúci získal od tretej osoby ako kupujúceho (pôvodne privatizovaného majetku) peňažné prostriedky a ktorá bola uzatvorená s predchádzajúcim súhlasom Fondu podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona.“ 12. K vyššie uvedenému odvolací súd doplnil, že v ust. § 19a ods. 2 privatizačného zákona je upravené obmedzenie nadobúdateľa nakladať s privatizovaným majetkom do okamihu uhradenia celej kúpnej ceny fondu, keď nakladanie s týmto majetkom je podmienené súhlasom fondu (resp. absenciou odopretia súhlasu fondu v 60-dňovej lehote od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa privatizovaného majetku). Nerešpektovanie tohto obmedzenia nadobúdateľom privatizovaného majetku má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode privatizovaného majetku, uzavretej medzi pôvodným nadobúdateľom tohto majetku a treťou osobou podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona. Tento následok, hoci už je upravený v ods. 2, opätovne je uvedený aj v ods. 4 § 19a privatizačného zákona. Ustanovenia § 19a ods. 3 privatizačného zákona naopak ukladá nadobúdateľovi privatizovaného majetku (úpadcovi) v prípade existencie súhlasu fondu podľa ods. 2 povinnosť použiť získané prostriedky (kúpnu cenu za predávaný majetok) na úhradu svojich záväzkov voči fondu s tým, že ak nadobúdateľ privatizovaného majetku (úpadca) postupuje v rozpore s uvedenou povinnosťou, sú nasledovné úkony nadobúdateľa privatizovaného majetku absolútne neplatné

§ 19aods.

4 privatizačného zákona. Z uvedeného je zrejmé, že ods. 2 predmetného zákonného ustanovenia dopadá na odlišný okruh právnych vzťahov než ods. 3, hoci porušenie povinnosti vyplývajúcej tak z odseku 2, ako aj z odseku 3, je sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, avšak len toho právneho úkonu, ktorého sa dôvod neplatnosti týka.

1. Pre priblíženie a lepšie vysvetlenie odvolací súd uviedol, že ak nadobúdateľ privatizovaného majetku, ktorý si nesplnil všetky záväzky voči fondu, uzavrie ako predávajúci s treťou osobou ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je privatizovaný majetok, a to bez predchádzajúceho súhlasu fondu, tak táto zmluva je absolútne neplatná pre jej rozpor s § 19a ods. 2 privatizačného zákona. Rovnako tak sú absolútnou neplatnosťou postihnuté právne úkony nadobúdateľa privatizovaného majetku, ktorý nakladá s prostriedkami získanými od tretej osoby z predaja privatizovaného majetku iným spôsobom, než na úhradu svojich záväzkov voči fondu, a to pre ich rozpor s § 19a odsekom 3 v spojení s § 19a ods. 4 privatizačného zákona. Porušenie povinnosti nadobúdateľa privatizovaného majetku použiť prostriedky získané od tretej osoby na úhradu svojich záväzkov voči fondu podľa § 19a ods. 3 privatizačného zákona však nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou nadobúdateľ ako predávajúci získal od tretej osoby ako kupujúceho (pôvodne privatizovaného majetku) peňažné prostriedky a ktorá bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom fondu podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona. Aj pri logickom výklade ods. 2 a 3 ust. § 19a privatizačného zákona musí nadobúdateľ privatizovaného majetku najprv nadobudnúť prostriedky, na základe platnej zmluvy uzavretej podľa ods. 2 so súhlasom fondu a až následne si môže tento nadobúdateľ splniť svoju povinnosť podľa ods.
2. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku poruší svoju povinnosť podľa ods. 3, sú neplatné tie právne úkony, pri ktorých nakladal so získanými finančnými prostriedkami iným spôsobom, ako na úhradu svojich záväzkov voči fondu. Porušenie povinnosti nadobúdateľa podľa ods. 3 však nemôže pôsobiť spätne a založiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy s treťou osobou, pri uzavretí ktorej boli splnené všetky zákonné podmienky, vrátane podmienky podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona. Uvedené v okolnostiach rozhodovaného sporu znamená, že by bola nanajvýš neplatná dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok z
3. februára 2001, resp. ďalšie právne úkony, pri ktorých úpadca nakladal s peňažnými prostriedkami získanými od spoločnosti KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o., na základe kúpnej zmluvy z
4. februára 2001 pre jej rozpor so zákonom (§ 19a ods. 3 privatizačného zákona). Predmetné konštatovanie platí bez ohľadu na to, že spoločnosť KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o. bola účastníkom dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Neplatnosť právneho úkonu

§ 19aods.

3 v spojení s § 19a ods. 4 privatizačného zákona však nedopadá na kúpnu zmluvu z

1. februára 2001, uzavretú medzi úpadcom ako predávajúcim a spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o. ako kupujúcim, ktorá bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom fondu podľa § 19a privatizačného zákona a na základe ktorej mal úpadca získať finančné prostriedky predpokladané ustanovením § 19a ods.
2. Pritom je nepodstatné, akým spôsobom bola dohodnutá splatnosť kúpnej ceny v kúpnej zmluve. Pre platnosť kúpnej zmluvy (okrem získania predchádzajúceho súhlasu fondu podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona) bolo povinnosťou zmluvných strán dohodnúť sa na podstatných náležitostiach zmluvy (t. j. predmet kúpy a kúpna cena) a dodržať zákonom predpísanú formu zmluvy, pričom uvedené náležitosti žalovaný v spore nespochybňoval.
3. Argumentáciu žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Na svojom konštatovaní zotrval bez ohľadu na existujúce rozhodnutia (napr. sp. zn. 2Obo/76/2012, 2Obo/6/2013, 4Obo/66/2012), keď za správny považoval právny názor vyslovený v bodoch 26 a 27 svojho odôvodnenia, a nie názor prezentovaný žalovaným.
4. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže kúpna zmluva medzi úpadcom a spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o. bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom fondu podľa § 19a ods. 2 privatizačného zákona a zároveň na predmetnú zmluvu nedopadá neplatnosť podľa § 19a ods. 4 privatizačného zákona pre porušenie povinnosti úpadcu podľa ods. 3, spoločnosť KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o. ako vlastník predmetných nehnuteľností bola oprávnená s nimi nakladať a následne previesť vlastnícke právo k nim kúpnou zmluvou z
5. júna 2005 na žalobcu. Kúpna zmluva z
6. júna 2005 predstavuje platný právny úkon a na jej základe žalobca platne nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dňa
7. júla 2005, na základe rozhodnutia Správy katastra Nitra č. 3735/
8. Odvolací súd mal preto za preukázané, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktorých vylúčenia sa domáhal žalobou v predmetnom spore. Žalobca v predmetnom excindačnom spore preukázal, že mu patrí subjektívne právo k predmetným nehnuteľnostiam (vlastnícke právo), ktoré spochybňuje (a zároveň vylučuje) oprávnenosť ich zaradenia žalovaným do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie excindačnej žalobe podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj „ZKV“) správne vyhovel. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Intervenientovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
9. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. Uviedol, že právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, je otázka: „Vzťahuje sa sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa § 19a ods. 4 v spojení s porušením povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov na právny úkon - prevod privatizovaného majetku z dlžníka fondu na tretiu osobu alebo až na použitie finančných prostriedkov z kúpnej zmluvy?“
10. V úvodnej časti dovolania dovolateľ uviedol skutkové vymedzenie a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a odvolacím súdom. Pozornosť upriamil na to, že predmetom sporu je vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, pričom dôvodom zápisu predmetných nehnuteľností do súpisu majetku úpadcu boli pochybnosti správcu o platnosti prevodu privatizovaných nehnuteľností dlžníkom fondu (t. č. úpadcom) krátko pred vyhlásením konkurzu, a to z dôvodu porušenia povinností uložených v § 19a privatizačného zákona. Predmetné nehnuteľnosti súd vylúčil na samostatné konanie, keď v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Cbi/28/2010 rozsudkom z
11. októbra 2014 zamietol žalobu, ktorej predmetom bolo vylúčenie iných sporných nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu (rozsudok v pôvodnom konaní je právoplatný, pričom konanie bolo právoplatne skončené v prospech žalovaného).
12. Rozsudkom č. k. 2Cbi/1/2015-103 z
13. marca 2020 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vylúčiť predmetné nehnuteľnosti zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu. Aj keď súd prvej inštancie vychádzal zo skutkovej situácie zistenej v pôvodnom konaní, v ktorom žalobu zamietol, v prejednávanej veci vylúčenie predmetných nehnuteľností právne odôvodnil s odkazom na zrušujúce uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/108/2011 z
14. novembra 2012 a následný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/44/2013 z
15. septembra 2014 v inom, súvisiacom konaní žalobcu Ing. L. U., v ktorom súd žalobe vyhovel a sporné nehnuteľnosti vylúčil zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu (sp. zn. 6Cbi/31/2010). Súd prvej inštancie mal vedomosť o tom (vyplýva to z obsahu pôvodného spisu), že postupom podľa § 19 ZKV a s odkazom na porušenie § 19a privatizačného zákona bolo vyvolaných 12 súdnych sporov, pričom vo všetkých bola pre rozhodnutie zásadnou otázka aplikácie § 19a privatizačného zákona na zistený skutkový stav. Žalobca v pôvodnom aj v tomto konaní splnenie povinnosti podľa § 19a ods. 2 odvodzoval od písomného súhlasu fondu z
16. augusta 2000 a splnenie povinnosti podľa § 19a ods. 3 preukazoval započítaním pohľadávok, na základe dohody o postúpení a započítaní pohľadávok z
17. februára 2000, uzavretej medzi úpadcom, spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o. a fondom.
18. Súd prvej inštancie v pôvodnom konaní žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neosvedčil vlastnícke právo k vylučovaným nehnuteľnostiam (vec právne posúdil tak, že fond síce udelil písomný súhlas na prevod nehnuteľností, čím došlo k splneniu povinnosti podľa § 19a ods. 2, ale dohodou o započítaní nedošlo k splneniu povinnosti prednostnej úhrady kúpnej ceny na záväzky voči fondu podľa § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4, avšak v predmetnej veci, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie, rovnakú skutkovú a dôkaznú situáciu posúdil právne odlišne. V odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie preto poukázal na protichodnosť rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave v pôvodnom konaní a v konaní vylúčenom na samostatné konanie. Rozhodovacia súdna prax Krajského súdu v Bratislave, ako aj odvolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odmietla dohodu o započítaní ako právny úkon (k započítaniu pohľadávok medzi fondom a úpadcom nedošlo z dôvodu, že úpadca nemal započítania schopnú vzájomnú pohľadávku), pričom okrem senátu 5O žiadny iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky započítanie pohľadávok, na základe dohody o započítaní neakceptoval, resp. ho odmietol. Pri aplikácii § 19a na skutkový stav v pôvodnej veci, ako aj veci vylúčenej na samostatné konanie Krajský súd v Bratislave vychádzal zo všeobecne akceptovanej hypotézy, že pre platnosť právneho úkonu, ktorým dlžník prevádzal majetok získaný privatizáciou, museli byť splnené povinnosti uložené v § 19a ods. 2 a ods. 3 privatizačného zákona kumulatívne, pričom porušenie povinnosti podľa § 19a ods. 3 zakladalo sankciu neplatnosti právneho úkonu podľa ods.
20. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, avšak na základe iného právneho posúdenia, a to odlišného výkladu § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že kogentné ustanovenie privatizačného zákona neumožňuje fondu udeliť súhlas na predaj privatizovaného majetku ako podmienený, pričom súhlas fondu z
21. augusta 2000 vyhodnotil ako nepodmienený a povinnosť upravenú v § 19a ods. 2 privatizačného zákona považoval za splnenú. K námietke nesprávneho právneho posúdenia spornej otázky započítania vzájomných pohľadávok na základe dohody o započítaní sa odvolací súd nevyjadril. Skonštatoval však, že kúpna zmluva z
22. februára 2000, ktorou úpadca previedol sporné nehnuteľnosti spoločnosti KOVOSPOL NITRA, spol. s r.o., je platný právny úkon, avšak nie z dôvodu splnenia povinnosti úpadcu podľa § 19a ods. 3 privatizačného zákona dohodou o započítaní, ale z dôvodu odlišného právneho výkladu § 19a odseku 3 na právne vzťahy súvisiace s prevodom privatizovaného majetku. Námietku žalovaného o nesplnení povinnosti použiť kúpnu cenu za predaj privatizovaných nehnuteľností prednostne na úhradu záväzkov voči fondu podľa § 19a ods. 3 privatizačného zákona odvolací súd odmietol z dôvodu, že „nezohľadňuje vnútornú systematiku ustanovenia § 19a privatizačného zákona“, pričom citoval právne závery z nepublikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/23/2004 z
23. mája 2005 a právne závery dovolacieho súdu vyslovené v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
24. februára 2021, ktoré následne doplnil o vlastné právne úvahy, uvedené v bodoch 26 a 27 odôvodnenia rozhodnutia. Procesný postup pri prejednaní odvolania, ako aj právne posúdenie veci ohľadom § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona, považoval dovolateľ za nesprávny.
25. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že zákonom č. 190/1995 Zb. s účinnosťou od
26. septembra 1995 bolo do privatizačného zákona vložené ustanovenie § 19a, ktoré vytvorilo obmedzenie pre prevod privatizovaného majetku dlžníkom fondu pred zaplatením celej kúpnej ceny fondu s tým, že porušenie povinností uložených v § 19a ods. 2 a ods. 3 zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Nie je sporné, že § 19a ukladá dlžníkovi fondu, ktorý nadobudol majetok privatizačnou zmluvou (v texte § 19a sa používa termín „nadobúdateľ prevádzaného majetku“ alebo „nadobúdateľ“) pri prevádzaní privatizovaného majetku pred splnením povinností z privatizačnej zmluvy na inú osobu: i/ vyžiadať si predchádzajúci súhlas fondu podľa § 19a ods. 2 a ii/ prednostne použiť výťažok z predaja na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu podľa § 19a ods.
27. Porušenie týchto podmienok spôsobuje neplatnosť právneho úkonu podľa § 19a ods. 2, poslednej vety a podľa ods.
29. Právnou otázkou podstatnou pre rozhodnutie sporov o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty, ktoré nehnuteľnosti úpadca ako dlžník fondu previedol na iné osoby, bola otázka splnenia povinností uložených v § 19a ods. 2 a ods. 3 privatizačného zákona, t. j. výklad písanej normy, jej vnútorná skladba a vzájomná korelácia práv a povinností vyjadrených v písanom texte právnej normy. Medzi stranami bolo už pri prejednávaní veci v pôvodnom konaní sporné, aké úkony sú postihnuté neplatnosťou v prípade porušenia druhej povinnosti podľa § 19a ods. 3 privatizačného zákona. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že pre platnosť právneho úkonu - prevod privatizovaných nehnuteľností musia byť splnené obidve podmienky podľa § 19a, t. j. aj povinnosť podľa § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4, pričom povinnosť podľa ods. 3 súd prvej inštancie považoval za splnenú, na základe dohody o započítaní pohľadávok.
30. Na pojednávaní dňa
31. júna 2021 odvolací súd zopakoval dokazovanie a vyzval žalovaného, aby sa k veci vyjadril. S prihliadnutím na doručené uznesenie Najvyšší súd SR sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
32. februára 2021 žalovaný už pred pojednávaním predložil odvolaciemu súdu písomné nesúhlasné stanovisko k spôsobu, akým dovolací súd v tomto rozhodnutí interpretoval § 19a ods. 4 privatizačného zákona v skutkovo obdobnej veci, pričom na pojednávaní zdôraznil, že otázka výkladu § 19a privatizačného zákona už bola v iných rozhodnutiach Najvyšší súd SR odlišným spôsobom opakovane posudzovaná, pričom tento výklad je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Za právnu otázku, ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, považoval otázku výkladu § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona.
33. Dovolateľ ďalej uviedol, že dovolaciemu súdu sú z vlastnej rozhodovacej činnosti známe skutkové a právne závery, vyslovené v súvislosti s porušením povinností uložených v § 19a privatizačného zákona v súvisiacich sporoch o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu. Dovolaciemu súdu je tiež známe, že úpadca krátko pred vyhlásením konkurzu previedol takmer celý nehnuteľný majetok, ktorý nadobudol privatizačnou zmluvou, na tretie osoby za kúpnu cenu viac ako 46 000 000,-Sk, pričom ani v jednom prípade nepoužil kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči fondu. Rovnako je dovolaciemu súdu známe, že proti žalovanému bolo vyvolaných 12 súdnych sporov o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, pričom v čase rozhodovania odvolacieho súdu v predmetnom spore boli všetky súdne spory právoplatne skončené, s výnimkou sporu vedeného žalobcami - manželmi Lörincovými a Bickovými, v ktorom dovolací súd uznesením sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
34. februára 2021 zrušil právoplatný rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo všetkých sporoch bolo namietané nielen splnenie povinnosti podľa § 19a ods. 2, ale aj splnenie povinnosti podľa § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona, pričom splnenie povinnosti podľa § 19a ods. 3 žalobcovia vo všetkých sporoch odôvodňovali uzavretím vyššie uvedenej dohody o započítaní.
35. Podľa názoru dovolateľa, dovolací súd v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
36. februára 2021 rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, hoci v ním posudzovanej veci nevyšli najavo iné skutkové alebo právne osobitosti. Odvolací súd v posudzovanom prípade závery dovolacieho súdu prevzal bez toho, aby svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyšší súd SR dôkladne odôvodnil. Zdôraznil tiež, že rozhodovacia prax Najvyšší súd SR k výkladu § 19a privatizačného zákona vo všetkých súvisiacich konaniach bola súladná s právnym posúdením povinností uložených v § 19a súdom prvej inštancie, ktorým je Krajský súd v Bratislave a rovnako v iných konaniach vedených na Krajskom súde v Banskej Bystrici alebo Krajskom súde v Košiciach.
37. Dovolateľ tiež namietal, že vo veci vedenej pod sp. zn. 2ObdoV/9/2020 dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., teda od „právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Dovolací súd síce citoval zo staršieho rozhodnutia občiansko-právneho senátu v dovolacom konaní sp. zn. 1Cdo/238/2004, avšak uviedol, že na toto rozhodnutie neprihliadal, nakoľko nebolo zverejnené a ani publikované v žiadnom verejne dostupnom registri. Dovolací súd argumentáciu žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú bez toho, aby odlišný právny názor žalovaného, opierajúci sa o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v obdobných, už právoplatne skončených konaniach, akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil. Podľa názoru dovolateľa má rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR v odvolacom konaní význam v zásade porovnateľný s rozhodnutím trojčlenného senátu v dovolacom konaní, v ktorom Najvyšší súd SR (v rovnakom zložení) rozhoduje o dovolaní proti napadnutým (aj keď už právoplatným) rozsudkom krajských súdov. Rozhodovaciu prax Najvyšší súd SR v konkurzných veciach, aj keď „len v odvolacom konaní“ nie je možné jednoducho „vytesniť“. Význam rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR v odvolacích konaniach nesporne dokumentuje aj tá skutočnosť, že mnohé rozhodnutia senátov Najvyššieho súdu SR v odvolacích konaniach sú zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej aj „Zbierka“) a považujú sa za judikáty, ktoré zjednocujú rozhodovaciu prax nielen súdov nižšej inštancie, ale aj vlastnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Ani jedno z rozhodnutí, v ktorých Najvyšší súd SR v odvolacom konaní posudzoval dopad nesplnenia povinností podľa § 19a privatizačného zákona na kúpnu zmluvu, uzavretú medzi úpadcom ako dlžníkom a tretími osobami, nebolo zverejnené ako judikát v Zbierke, avšak len z toho dôvodu, že povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas fondu (§ 19a ods. 2) a pod sankciou neplatnosti použiť kúpnu cenu prednostne na úhradu záväzkov dlžníka voči fondu (§ 19a ods. 3 v spojení s ods. 4) nebola posudzovaná odlišne krajskými súdmi a ani senátmi obchodno-právneho kolégia Najvyššieho sudu SR. Na potvrdenie uvedenej skutočnosti dovolateľ poukázal na spory uvedené v dovolaní pod písm. a/ až g/. Otázkou porušenia povinností podľa § 19a ods. 2 a ods. 3 privatizačného zákona sa Najvyšší súd SR zaoberal nielen ako odvolací súd, ale aj ako dovolací súd v dovolacom konaní (napr. sp. zn. 2ObdoV/15/2017, sp. zn. 1ObdoV/3/2020). Rozhodovacia prax Najvyšší súd SR poskytuje k otázke výkladu § 19a privatizačného zákona - pri posúdení skutkovo rovnakých alebo podobných vecí - také množstvo rozhodnutí, ktoré nie je možné ignorovať len z toho dôvodu, že v týchto veciach rozhodovali trojčlenné senáty Najvyšší súd SR (len) ako odvolacie senáty, a naopak prijať ako správny záver trojčlenného dovolacieho senátu občiansko-právneho kolégia z roku 2005, z ktorého vychádzal dovolací senát v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/9/
38. Podľa jeho názoru, výklad ust. § 19a privatizačného zákona v nepublikovanom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2004 je nesprávny, prekonaný neskoršou rozhodovacou praxou obchodno-právneho kolégia Najvyšší súd SR, pričom práve týmto rozhodnutím občiansko-právneho kolégia sa inšpiroval dovolací súd v konaní sp. zn. 2ObdoV/9/
40. K namietanému nesprávnemu výkladu § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona odvolacím súdom, dovolateľ uviedol, že výklad odvolacieho súdu odkazuje na vnútornú systematiku a logický výklad § 19a, s ktorým však nemôže súhlasiť. S odkazom na dôvodovú správu k § 19a privatizačného zákona považuje za nesporné, že zákonodarca má na mysli tie úkony nadobúdateľa (dlžníka fondu, teda v danom prípade úpadcu), ktorými nakladal s privatizovaným majetkom a všetky na ne nadväzujúce úkony, ktoré sa rovnako týkajú privatizovaného majetku. Ak by sa prijal výklad odvolacieho súdu, potom by: a/ neplatné boli úkony, ktorými dlžník fondu ako predávajúci nakladal s výťažkom predaja privatizovanej veci, t. j. ktorými použil kúpnu cenu a b/ neplatné by boli na ne nadväzujúce úkony, teda úkony, ktorými ďalšie osoby použili peniaze od dlžníka fondu, a to v rámci ďalších obchodných záväzkových vzťahov, prípadne iných vzťahov. Neplatnosť právnych úkonov by sa týkala ad absurdum aj prípadného plnenia záväzkov dlžníkom alebo inými osobami voči verejnoprávnym inštitúciám. Teda, ak by sa prijal výklad odvolacieho súdu, potom by boli neplatné úkony, ktorými úpadca (dlžník fondu) použil finančné prostriedky z predaja dotknutých nehnuteľností a úkony ďalších osôb, ktoré tieto finančné prostriedky ďalej použili. Predmetný záver odvolacieho súdu je potrebné odmietnuť aj z dôvodu, ktorý logicky nastúpi v prípade, ak by dlžník fondu uzavrel kúpnu zmluvu s tým, že kúpna cena by nebola uhradená vôbec. Podľa výkladu odvolacieho súdu by potom neplatnosť podľa odseku 4 dopadala na právne úkony, ktoré by neboli nikdy vykonané, čo zjavne nebolo úmyslom zákonodarcu. Podľa jeho názoru, zo žiadneho spôsobu výkladu právnej normy, na ktorý odkazuje odvolací súd, nie je možné dospieť k právnym záverom, ktoré vyslovil odvolací súd. Účelom zavedenia § 19a do privatizačného zákona bola nesporne ochrana záujmov fondu (ako celospoločenský záujem) na plnení záväzkov z privatizácie majetku štátu. Ak by si odvolací súd položil otázku, či ním predložený výklad § 19a je aplikovateľný aj v reálnej praxi, musel by dospieť k záveru, že použiteľný nie je. Je objektívne vylúčené a zároveň objektívne nemožné, aby fond v prípade, ak pri následnej kontrole po udelení súhlasu zistí, že nadobúdateľ privatizovaného majetku nepoužil kúpnu cenu na úhradu záväzkov voči fondu, musel najskôr „pátrať“, akým spôsobom dlžník fondu s kúpnou cenou nakladal a následne sa musel domáhať neplatnosti týchto ďalších právnych úkonov a všetkých na ne nadväzujúcich právnych úkonov. Ako by postupoval fond, ak by úpadca ako dlžník fondu použil kúpnu cenu z predaja privatizovaného majetku, napr. na úhradu miezd a odvodov svojich zamestnancov alebo by časť kúpnej ceny vybral z bankového účtu a použil na hotovostné úhrady, napr. by zaplatil za služby, alebo by nakúpil suroviny do výroby a následne by výrobky predal? Nie je zrejmé, akým spôsobom by fond zisťoval spôsob použitia kúpnej ceny ďalšou osobou. Pokiaľ aj má fond kontrolnú právomoc vyplývajúcu z § 19a ods. 1 privatizačného zákona voči dlžníkovi fondu, tak voči ďalším osobám takúto právomoc nemá, s čím súvisí otázka, akým spôsobom by preukazoval neplatnosť „na ne nadväzujúcich právnych úkonov“, týkajúcich sa použitia finančných prostriedkov, ktorých neplatnosti by sa mal domáhať.
41. Z uvedeného pohľadu sú závery odvolacieho súdu absolútne nepochopiteľné, keď na jednej strane odvolací súd poskytuje ochranu účastníkovi zmluvného vzťahu, t. j. osobe, ktorá s dlžníkom fondu uzavrela kúpnu zmluvu napriek tomu, že pri kúpe privatizovaného majetku od dlžníka fondu je vedomosť kupujúceho o povinnostiach vyplývajúcich z § 19a privatizačného zákona objektívna, zatiaľ čo na strane druhej absolútnou neplatnosťou postihuje úkony ďalších osôb (ktorých môžu byť desiatky), ktorých obchodno-záväzkové alebo akékoľvek iné vzťahy vôbec nesúvisia s privatizovaným majetkom. Ak by mali byť neplatné len právne úkony súvisiace s použitím týchto finančných prostriedkov, napr. použitie kúpnej ceny zloženej na bankový účet dlžníka fondu, bolo by predsa nemožné zistiť, ktoré finančné prostriedky sú práve tie, ktoré boli získané predajom privatizovaného majetku, a to s poukazom na pohyby na účte či už dlžníka fondu alebo ďalších osôb, ktorým boli uhrádzané konkrétne sumy za dodanie tovaru alebo služieb (na ne nadväzujúce úkony). Ak by aj fond zistil, akým spôsobom dlžník fondu použil kúpnu cenu za privatizovaný majetok, bolo by priam nemožné žalovať desiatky osôb, ktoré mohli byť následným použitím kúpnej ceny dotknuté, pričom zároveň je s poukazom na § 137 C. s. p. sporné, aký charakter by mali mať žaloby a spornou je aj otázka formulácie žalobného petitu. Odvolací súd vo svojich úvahách ani len nepripustil možnosť interpretovať porušenie povinnosti podľa § 19a ods. 3 privatizačného zákona ako rozväzovaciu podmienku platnosti právneho úkonu prevodnej zmluvy, uzavretej medzi dlžníkom fondu a treťou osobou, ale naopak neplatnosťou právneho úkonu bez akéhokoľvek právne akceptovateľného odôvodnenia zaťažil ďalšie osoby, ktoré s privatizovaným majetkom nemajú nič spoločné. Podľa tvrdenia odvolacieho súdu nie je podstatné, akým spôsobom bola medzi úpadcom ako dlžníkom a kupujúcim privatizovaného majetku dohodnutá splatnosť kúpnej ceny. Podľa takejto úvahy, ak by k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo vôbec, alebo ak by bola dohodnutá splatnosť kúpnej ceny až o niekoľko rokov, tak privatizovaný majetok by užívala tretia osoba, avšak záväzky z privatizačnej zmluvy by dlžník fondu nielen nemal z čoho zaplatiť, ale ani nemusel zaplatiť. Takáto interpretácia § 19a privatizačného zákona sa úplne míňa úmyslu zákonodarcu postihovať tie právne úkony, ktorými dlžník fondu nakladá s privatizovaným majetkom pred zaplatením svojich záväzkov fondu.
42. Dovolateľ tiež poukázal na to, že systematický prístup k výkladu § 19a privatizačného zákona nie je možné odtrhnúť od účelu a zmyslu, k čomu je možné dospieť použitím teleologického výkladu, čo vo svojich rozhodnutiach viackrát formuloval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (III. ÚS 341/07, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010), resp. Ústavný súd Českej republiky (PL. ÚS 33/97). Výklad ustanovenia § 19a ods. 3 v spojení s ods. 4 privatizačného zákona odvolacím súdom dovolateľ odmieta ako výklad nesprávny, zmätočný a v kontexte s cieľom, ktorý zákonodarca sledoval zavedením § 19a do privatizačného zákona, aj ako výklad arbitrárny a svojvoľný. Pokiaľ odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí ignoroval vlastnú, ustálenú rozhodovaciu prax obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a nevyjadril sa k námietkam žalovaného k nesprávnemu právnemu výkladu ustanovenia § 19a v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
43. februára 2021, ktorého výklad prevzal, zaťažil svoje konanie vadou nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 v spojení s § 432 C. s. p., ale aj vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ v spojení s § 431 C. s. p.
44. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a žalobu zamietol (v prípade, ak ÚS SR sťažnosť žalovaného prijme na ďalšie konanie, vyhovie jej a napadnuté uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
45. februára 2021 zruší z dôvodu nesprávneho výkladu právnej normy v § 19a privatizačného zákona a vec vráti dovolaciemu súdu na ďalšie konanie), alebo aby vec predložil na rozhodnutie veľkému senátu obchodno-právneho kolégia (v prípade, ak ÚS SR ústavnú sťažnosť neprijme z dôvodu, že sťažnosť sa týka uznesenia, ktorým sa konanie nekončí, pričom dovolanie žalovaného posúdi ako dôvodné a s právnymi závermi vyslovenými v dovolaním napadnutom rozhodnutí sa nestotožní).
46. K dovolaniu žalovaného zaslal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol ako nedôvodné. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vynesené po náležitom zistení skutočného stavu a správnom právnom posúdení veci. Žalovaný síce rozsiahle odôvodnil svoje dovolanie, avšak dostatočne skutkovo nevymedzil, v čom spočíva vada zmätočnosti napadnutého rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci.
47. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p. a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. 33.

§ 419C. s.

p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 34.

§ 420písm.

f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 35.

§ 431ods.

1 a 2 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade, uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 36.

421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 37.

§ 432ods.

1 a 2 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

1. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ ho podal proti celému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda vrátane výroku I., ktorým odvolací súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania. Keďže toto uznesenie (subsumované ako výrok I. do rozsudku odvolacieho súdu) nie je rozhodnutím vo veci samej a nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (vo veci vymedzenej žalobou) končí, nie je proti nemu prípustné dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP. Zároveň nie je proti nemu prípustné dovolanie ani podľa § 421 ods. 1 C. s. p., keďže jeho prípustnosť vylučuje § 421 ods. 2 C. s. p. Dovolací súd preto v tejto časti dovolanie žalovaného odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C. s. p.
2. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.
3. V rámci vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ C. s. p. namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu pri prejednaní jeho odvolania, spočívajúci v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní ignoroval vlastnú ustálenú rozhodovaciu prax Najvyšší súd SR v obdobných veciach a nevyjadril sa k námietkam žalovaného voči nesprávnemu právnemu posúdeniu § 19a privatizačného zákona v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
4. februára 2021, ktorého výklad prevzal do svojho rozhodnutia.
5. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu

§ 420písm.

f/ C. s. p. sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva.

1. V posudzovanom prípade dovolací súd nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane dovolateľa, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Dovolateľ podal proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie, o ktorom rozhodoval odvolací súd, ktorý na pojednávaní dňa
2. júna 2021 vec prejednal v prítomnosti dovolateľa, ktorý sa k veci vyjadril na pojednávaní, ako aj predtým v písomnom vyjadrení zo dňa
3. júna
4. Skutočnosť, že odvolací súd vyhodnotil argumentáciu dovolateľa ako neopodstatnenú, pretože v rámci právneho posúdenia veci zaujal odlišný právny názor v otázke výkladu ustanovenia § 19a privatizačného zákona, nepredstavuje procesný postup súdu, ktorým by dovolateľovi ako strane sporu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, a to v takej miere (intenzite), že by tým došlo k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý proces. Nesúhlas dovolateľa s právnym posúdením veci dovolacím súdom v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
5. februára 2021, ako aj jeho nesúhlas s právnym posúdením predmetnej veci odvolacím súdom, resp. nesúhlas s vyhodnotením jeho argumentov vo vzťahu k ustanoveniu § 19a privatizačného zákona nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., keďže nesprávne právne posúdenie môže založiť prípustnosť dovolania len podľa § 421 C. s. p. S poukazom na uvedené dovolací súd uzaviera, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je daná.
6. Dovolateľ ďalej prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p., tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Poukázal na to, že ohľadom ním vymedzenej právnej otázky existuje ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach (väčšinou už právoplatne skončených), v ktorých rozhodoval Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, ale aj ako súd dovolací, pričom výnimkou je uznesenie sp. zn. 5Obo/108/2011 z
7. novembra 2012 a následný rozsudok sp. zn. 5Obo/44/2013 z
8. septembra 2014, uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
9. februára 2021 a posudzovaný prípad, kedy odvolací súd prevzal právny záver dovolacieho súdu, vyslovený v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 vo vzťahu k výkladu § 19a ods. 3 a 4 privatizačného zákona. Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, dovolateľ navrhol, aby v prípade, ak dovolací súd posúdi dovolanie ako dôvodné, predložil vec na rozhodnutie veľkému senátu obchodno-právneho kolégia NS SR.
10. K vyššie uvedenej požiadavke na postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu dovolací súd uvádza, že predmetná právna vec bola v prvej inštancii rozhodnutá Krajským súdom v Bratislave, pričom o odvolaní žalovaného rozhodol v rámci inštančného postupu Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 470 ods. 1 a 4 C. s. p.). V prípade, ak o odvolaní rozhodne trojčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí, že o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodne tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, avšak v päťčlennom dovolacom senáte (na obchodno-právnom kolégiu NS SR pôsobia dva také senáty 1O-V a 2O-V). Keďže ustanovenie § 48 C. s. p. upravuje len prípad, kedy veľkému senátu predkladá vec na rozhodnutie trojčlenný dovolací senát, tak v posudzovanom prípade nie je možné vec postúpiť na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu obchodno-právneho kolégia NS SR podľa § 48 C. s. p. Neumožňuje to najmä ods. 2 citovaného ustanovenia, ktorý upravuje zloženie veľkého senátu, ktorý je 7-členný, pričom predsedom veľkého senátu je predseda príslušného kolégia a členmi veľkého senátu sú sudcovia senátu najvyššieho súdu, ktorý vec postúpil veľkému senátu a traja sudcovia kolégia určení rozvrhom práce NS SR. Zákon nepočíta s možnosťou, aby veľkému senátu bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie päťčlenným dovolacím senátom, ale iba trojčlenným dovolacím senátom. Absenciu právnej úpravy v prípade, keď by mal vec veľkému senátu predložiť päťčlenný dovolací senát obchodno-právneho kolégia NS SR - podľa názoru tohto dovolacieho senátu - nie je možné preklenúť ani postupom v zmysle analógie legis, keďže C. s. p. neumožňuje, aby veľký senát NS SR rozhodoval v inom zložení, než výslovne upravuje v ustanovení § 48 ods. 2 C. s. p.
11. Dovolací súd nesúhlasí s názorom dovolateľa, že ohľadom ním nastolenej právnej otázky existuje viacero rozdielnych rozhodnutí dovolacieho súdu, a teda že uvedená právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, čo by zakladalo prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p. a súčasne povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu NS SR. V dovolaní vymedzená právna otázka bola výslovne riešená len v jednom rozhodnutí dovolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
12. februára 2021), pretože v ďalších prípadoch, v ktorých boli podané dovolania (či už zo strany žalobcov - vylučovateľov alebo žalovaného správcu v obdobných veciach, týkajúcich sa toho istého úpadcu), tieto boli dovolacím súdom odmietnuté ako procesne neprípustné, teda bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal riešením uvedenej právnej otázky. Ohľadom dovolateľom nastolenej právnej otázky teda neexistuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.
13. Dovolateľ má pravdu v tom, že ohľadom ním vymedzenej právnej otázky existuje ustálená rozhodovacia prax na úrovni odvolacích súdov, dôkazom čoho je veľký počet rozhodnutí (aj právoplatných) krajských súdov, vrátane odvolacích senátov NS SR, ktoré v obdobných veciach týkajúcich sa vylúčenia nehnuteľností patriacich do súpisu majetku konkurznej podstaty rovnakého úpadcu, sa zaoberali (ne)splnením zákonných podmienok na prevod/predaj privatizovaného majetku úpadcu podľa § 19a privatizačného zákona (viď. napr. rozhodnutia, ktoré uviedol dovolateľ v dovolaní pod písm. a/ až g/). Právna úprava C. s. p. pri posudzovaní (ne)prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 odsek 1 C. s. p.) však považuje za relevantnú len rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
14. Dovolací súd poukazuje na to, že dovolateľ v dovolaní riadne vymedzil a presne sformuloval právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v posudzovanom prípade. Zároveň dovolací súd pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 2ObdoV/9/2020 z
15. februára 2021, čo predstavuje prípad predpokladaný v ustanovení § 48 ods. 1 C. s. p., t. j. postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu NS SR. Tento postup však nie je však možný, keďže právna úprava C. s. p. nepočíta s možnosťou, že veľkému senátu vec postúpi päťčlenný dovolací senát. Vzhľadom na riadne a relevantné vymedzenie právnej otázky dovolateľom v dovolaní a rešpektujúc princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ako aj článok 4 odsek 1 C. s. p. (Základné princípy), dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania v posudzovanom prípade je možné vyvodiť z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, podľa ktorého pojem ,,otázka vyriešená“, ktorý používa ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., treba správne vykladať ako ,,vyriešená ustálene“ (k uvedenému porovnaj nález sp. zn. I. ÚS 115/2020 zo dňa
16. októbra 2020, ktorý bol publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 33/2020).
17. Dovolací súd sa preto následne zaoberal posúdením právnej otázky dovolateľa, ktorú dovolateľ vymedzil nasledovne: „Vzťahuje sa sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa § 19a ods. 4 v spojení s porušením povinnosti podľa § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov na právny úkon - prevod privatizovaného majetku z dlžníka fondu na tretiu osobu alebo až na použitie finančných prostriedkov z kúpnej zmluvy?“
18. O nesprávnu aplikáciu právneho predpisu ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 50.

§ 19aods.

1 privatizačného zákona, do splatenia celej kúpnej ceny je nadobúdateľ privatizovaného majetku povinný odo dňa účinnosti zmluvy strpieť, aby fond kontroloval stav a nakladanie s privatizovaným majetkom a na ten účel nahliadal do účtovných dokladov nadobúdateľa privatizovaného majetku. 51.

§ 19aods.

2 privatizačného zákona, do splatenia celej kúpnej ceny je prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho založenie v prospech tretích osôb možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným majetkom nevyjadrí písomný súhlas, má sa za to, že súhlas bol udelený. Predchádzajúci písomný súhlas fondu je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní akciovej spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdat