1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
1 Občianskeho zákonníka prípad, keď niekto druhému hrozí niečím, čo má skutočne právo urobiť. Preto konštatoval, že pokiaľ v danom prípade zamestnávateľ (žalovaná) upozornil žalobkyňu na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení rôznych sťažností a správania sa žalobkyne, bol teda nepochybne oprávnený tak urobiť a upozornenie nemohlo byť bezprávnou vyhrážkou. Odvolací súd zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaná žalobkyni vyhrážala skončením pracovného pomeru výpoveďou, žalobkyňa uviedla, že chce skončiť pracovný pomer dohodou a takúto dohodu aj podpísala. Jej obranu a tvrdenie, že dohodu podpísala len preto, aby mala k dispozícii nejaký „papier“ na účely súdnej žaloby, odvolací súd považoval za „detinskú“. Poukázal na to, že žalobkyňa je spôsobilá na právne úkony a každý si musí uvedomiť, že za svoje úkony musí niesť aj právne dôsledky. Predmetná dohoda pritom
názoru odvolacieho súdu neobsahuje diskriminačné klauzuly a stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že v porovnaní s inými obdobnými prípadmi u žalovanej nie je možné usudzovať, že by v tomto prípade žalobkyňa podpísaním dohody konala k svojmu neprospechu. Odvolací súd uzavrel, že v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu, aby dohodu podpísala, a teda v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu
1 Občianskeho zákonníka. Dodal, že neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že ak požadovala prítomnosť právnika, mala to žalovaná považovať za žiadosť o prítomnosť zástupcu zamestnancov, pričom nič nebránilo žalobkyni nepodpísať dohodu, poradiť sa s právnikom, ktorého služby mohla vyhľadať a
uváženia konať. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že nie sú prítomné také okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že ide o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom, a preto sa uzavretie predmetnej dohody nepriečilo ani dobrým mravom. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
1 a 2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci). Namietala, že odvolací súd v odôvodnení nedal dostatočnú odpoveď na jej námietky uvedené v odvolaní týkajúce sa skutkových okolností priebehu jednania o uzatvorení predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru. Uvedená vada mala
nej za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a porušenie jej práva na spravodlivý proces. Dovolateľka ďalej v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom
1 písm. a/ CSP mala za to, že konajúce súdy sa pri právnom posúdení bezprávnej vyhrážky odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď aplikovali iba jedno z troch kritérií, ktoré majú byť
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu relevantné pre posúdenie toho, či sa vo veci jedná o bezprávnu vyhrážku. Poukázala pritom na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/306/2009, v ktorom dovolací súd formuloval doktrinálne požiadavky na posudzovanie bezprávnej vyhrážky. Dovolateľka v tomto kontexte súdom vytkla, že v konaní výhradne posudzovali len otázku, či má jedna zo strán oprávnenie k tomu, čím druhej strane hrozí, a to izolovane, nesystematicky a oddelene od súvisiacich kritérií formulovaných dovolacím súdom. Tiež uviedla, že vyhrážka upozornením na porušenie pracovnej disciplíny nemala právnu súvislosť s dosiahnutím akceptácie dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne, pričom zároveň nebolo možné takouto vyhrážkou akceptáciu v rozpore so zásadou zmluvnej slobody vynucovať. Dovolateľka súčasne poukázala na predchádzajúce diskriminačné incidenty žalovanej voči žalobkyni, ktoré
nej mali vplyv na posilnenie obavy z dôsledkov udelenia upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny ako kroku smerujúceho k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. b/ CSP uviedla, že doposiaľ neboli vyriešené v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu otázky, či v prípade, ak zamestnanec pri jednaní o skončení pracovného pomeru vyjadrí vôľu konzultovať obsah zamestnávateľom predložených materiálov s „právnikom“, je povinný zamestnávateľ prerušiť jednanie a poskytnúť zamestnancovi dostatočný priestor, aby uvedené realizoval, prípadne zabezpečiť prítomnosť zástupcu zamestnancov na takomto jednaní; a či znamená takéto narušenie kontraktačného procesu neplatnosť takto uzatvorenej dohody. Žalobkyňa mala za to, že žalovaná bola v danom prípade povinná prerušiť jednanie a poskytnúť jej dostatočný časový priestor pre využitie nezávislej právnej pomoci. Ak tak neurobila, bola minimálne povinná umožniť prítomnosť zástupcov zamestnancov na tomto jednaní. Keďže žalovaná tak neurobila a naďalej trvala na pokračovaní jednania a uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru,
názoru dovolateľky je možné takéto konanie žalovanej hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a teda predmetnú dohodu je z tohto dôvodu nutné považovať za absolútne neplatnú. Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa v tejto súvislosti dôsledne zaoberal skutkovými okolnosťami veci, pričom konštatoval, že nemal na základe nich za preukázané, že sa žalovaná žalobkyni vyhrážala skončením pracovného pomeru výpoveďou a pokiaľ žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyňu upozornila na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení sťažností a správania sa žalobkyne, bola tak nepochybne oprávnená urobiť a v danom prípade sa nemohlo jednať o bezprávnu vyhrážku. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne ohľadom jej diskriminácie zo strany žalovanej uviedol, že žalobkyni bolo ponúknuté viacero možností riešenia jej nespokojnosti s pomermi u zamestnávateľa, ale aj nespokojnosti niektorých spolupracovníkov a zákazníkov s jej osobou, pričom sama uviedla, že chce ukončiť pracovný pomer dohodou, ktorú aj sama podpísala a ktorá neobsahovala diskriminačné klauzuly. Dodal, že žalobkyňa podpísala dohodu bez výhrad a pokiaľ požadovala mať v dohode uvedený dôvod, mala na výber takúto dohodu nepodpísať a ak si to následne rozmyslela, nerobí to dohodu neplatnou. Odvolací súd zároveň ozrejmil, že v danom prípade vychádzajúc zo skutkového základu zisteného súdom prvej inštancie nevyplývajú také okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že ide o prípad vymykajúci sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom, z čoho vyvodil záver o súlade dohody s dobrými mravmi. 14. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 CSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 19. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
jej názoru zo strany žalovanej v rámci kontraktačného procesu vedúceho k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru.
jej názoru sa pri riešení uvedenej otázky odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 23.
1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. 24.
1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. 26. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších inštancií sa náležite vysporiadali s doterajšou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke bezprávnej vyhrážky, ktorú aj s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu správne posúdili. 27. Dovolací súd v preskúmavanej veci vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdmi nižších inštancií, ktorým je viazaný (§ 442 CSP), nevzhliadol také skutočnosti, ktoré by zakladali existenciu bezprávnej vyhrážky zo strany žalovanej a s tým spojenú neplatnosť uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru. Zo záverov vykonaného dokazovania totiž nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu. Je zrejmé, že žalovaná predmetné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nepodmieňovala podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru, ale týmto úkonom len uplatňovala jej patriace oprávnenie, ktoré jej priznával Zákonník práce, a to v nadväznosti na množiace sa sťažnosti a správanie žalobkyne na pracovisku. Vzhľadom na to nebola preukázaná predovšetkým kauzálna súvislosť medzi potenciálnou bezprávnou vyhrážkou a vynucovaným úkonom - dohodou o skončení pracovného pomeru, ako jeden z predpokladov bezprávnej vyhrážky. Navyše, ako správne poukázal odvolací súd, pokiaľ by aj bola preukázaná hrozba žalovanej v súvislosti s daním upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, nemohlo by ísť o „kvalifikovaný“ nátlak majúci za následok neplatnosť právneho úkonu
1 Občianskeho zákonníka, keďže zamestnávateľ (žalovaná) mal aj s prihliadnutím na okolnosti danej veci skutočne právo upozorniť zamestnanca (žalobkyňu) na porušovanie pracovnej disciplíny, ergo takéto upozornenie nemohlo mať povahu bezprávnej vyhrážky. Okrem toho,
názoru dovolacieho súdu upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nie je okolnosťou takej intenzity, ktorá by objektívne bola spôsobilá vzbudiť u konajúcej dotknutej osoby pohnútku pre skončenie pracovného pomeru dohodou. Je tomu tak preto, že to, čím sa hrozí (upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny), smeruje k značne miernejšiemu právnemu následku, ako to, čo je vynucované (skončenie pracovného pomeru). V okolnostiach prejednávanej veci sa preto aj z hľadiska logiky javí ako nepravdepodobné, že by žalobkyňa podpisom predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru neprejavila svoju skutočnú a vážnu vôľu. S ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že nie je možné závery súdov nižších inštancií považovať za nesúladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. 28. Uplatnený dovolací dôvod
1 písm. a/ CSP preto dovolací súd nepovažoval za relevantný z hľadiska prípustnosti dovolania, keďže napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia bezprávnej vyhrážky (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/306/2009 a 3Cdo/58/2012). 29. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania ďalej vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 30. Dôvod prípustnosti dovolania
1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od
1 písm. b/ CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 32. Otázkou relevantnou
1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou
tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia.
názoru dovolacieho súdu dovolateľkou nastolená právna otázka toto kritérium nespĺňa, keďže v danom prípade nešlo o právnu otázku rozhodujúcu (kľúčovú) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. V prejednávanej veci súdy vzhľadom na námietky žalobkyne, že pri jednaní so žalovanou bol na ňu vyvíjaný nátlak, že nemala skutočnú vôľu uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, prípadne že uzavretá dohoda obsahovala diskriminačné klauzuly, konštatovali, že v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovanej na žalobkyňu, žalobkyňa podpísala predmetnú dohodu bez výhrad a v danej veci neboli splnené podmienky neplatného právneho úkonu
1 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa zaoberali námietkou žalobkyne, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny malo povahu bezprávnej vyhrážky a dospeli pritom k záveru, že pokiaľ zamestnávateľ (žalovaná) žalobkyňu upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení rôznych sťažností a správania sa žalobkyne, bol nepochybne oprávnený tak urobiť, keďže pokiaľ niekto druhému hrozí niečím, čo má skutočne právo urobiť, nemôže ísť o bezprávnu vyhrážku. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom výklade, súdy sa riadne a správne vysporiadali s týmito pre vec kľúčovými otázkami a možno teda konštatovať, že predmetná „dovolacia“ otázka sa v okolnostiach tohto dovolacieho konania netýkala takého záveru, výlučne na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie. Od vyriešenia dovolateľkou nastolenej právnej otázky (či prípadne iných právnych otázok) rozhodnutie odvolacieho súdu v spore nezáviselo a jej vyriešenie dovolacím súdom by neovplyvnilo rozhodnutie vo veci samej a právne postavenie žalobkyne v spore (tzn. jej vyriešenie v kontexte vykonaného dokazovania nemôže priniesť zmenu záverov konajúcich súdov a pre dovolateľku pozitívny výsledok v spore). Takto dovolateľkou nastolená otázka má v danom prípade povahu (len) akademickú, ktorej zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP). 36. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalobkyni priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.