Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/104/2022 Identifikačné číslo spisu: 5919201669 Dátum vydania rozhodnutia: 29.09.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 74Zákonníka práce v nadväznosti na ustanovenie § 68 ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnanca L. Y. t.j. žalobcu, pričom ako dôvod uviedla, že zamestnanec L. Y. porušil závažne pracovnú disciplínu tým, že „

1. a)použil pracovné prostriedky SSD na vykonanie prác pre iné osoby na zariadení vo vlastníctve súkromných - fyzických osôb a vykonával činnosti a aktivity nesúvisiace s činnosťou zamestnávateľa,
2. b)konal v rozpore s pokynmi nadriadeného,
3. c)nevyužil pracovný čas na prácu pre zamestnávateľa,
4. d)pri vyhodnotení prác v evidenčnom systéme nepravdivo uviedol informácie,
5. e)prerušil distribúciu elektrickej energie odberateľom bez ich predchádzajúceho upovedomenia, čím boli porušené štandardy kvality". ZO ECHOZ SSR a.s. žalovanej listom zo dňa 07. augusta 2019 zaslal stanovisko, z ktorého vyplýva, že došlo k stretnutiu zástupcov žalovanej a predsedu ZO I.. U., kde predmetom bola otázka prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu so zástupcom zamestnancov. Vychádzajúc z predmetných zistení súdu prvej inštancie a zhodne aj odvolací súd konštatoval, že zamestnávateľ na platné prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce musí disponovať uznesením výboru (nestačí len prerokovanie s predsedom ZO), že výbor na svojom zasadnutí prerokoval skončenie pracovného pomeru toho ktorého zamestnanca. Odlišný postup nemožno hodnotiť ako platné prerokovanie skončenia pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce. Samotná žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zamestnanca by mala obsahovať zákonom predpísané náležitosti v zmysle Zákonníka práce, a to osobitne vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru, pričom tento musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Neuvedenie bližších podrobností súvisiacich so skončením pracovného pomeru do samotnej žiadosti malo za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Nedostatok základných údajov poskytnutých zástupcovi zamestnancov nie je možné odstrániť vynakladaním ich snahy, šetreniami získať bližšie a konkrétnejšie údaje o skutku, osobitne pri zohľadnení krátkosti zákonnej lehoty na prerokovanie skončenia pracovného pomeru. K predmetnému odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia dodal (viď bod 7 rozhodnutia), že „...samotné okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka, adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisu formálne náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medzi iným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie dané zamestnancovi je hmotno-právnou podmienkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú, len ak je pri prerokovaní dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú potom len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovaný príslušnému zástupcovi zamestnancov alebo odborovému orgánu obsahuje náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vymedzené v súlade s § 70 Zákonníka práce, to znamená dôvod vymedzený tak, aby ho nebolo možno zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Účelom uloženia tejto povinnosti zamestnávateľovi (vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov skončenie pracovného pomeru) je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa...". Odvolací súd vec uzatvoril tak, že prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca L. Y. je popísané v Žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého

§ 74Zákonníka práce (viď č.l.

7 spisu) len všeobecne. Nie je uvedené, ani kedy ku skutku malo dôjsť, kde konkrétne sa mal konania, v ktorom zamestnávateľ videl závažné porušenie, dopustiť, prípadne, čo konkrétne a akým spôsobom mal porušiť vo vzťahu k zamestnávateľovi. Odvolací súd sa potom v kontexte týchto skutkových okolností stotožnil s tým, že odborový orgán na základe tak všeobecne uvádzaných dôvodov závažného porušenia pracovnej disciplíny v žiadosti zo dňa

1. augusta 2019 nemohol v zmysle hmotno-právnych podmienok § 74 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru prerokovať. Zamestnávateľ je pritom organizáciou, ktorá vo svojich štruktúrach disponuje právnym oddelením, a pokiaľ mu v čase prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru boli známe všetky okolnosti ohľadom závažného porušenia pracovnej disciplíny (zo dňa
2. júla 2019), tieto mal v žiadosti o prerokovanie z
3. augusta 2019 koncipovať tak, aby bolo jednoznačné, kým, kde a kedy a akým spôsobom došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Pokiaľ tieto údaje v žiadosti neboli, nie je možné následne považovať za splnenú podmienku, že okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom bolo v súlade s právnou úpravou prerokované so zástupcami, resp. odborovou organizáciou. 16.
4. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 16.
5. Osobitne pokiaľ ide námietku o arbitrárnom výklade ustanovení Zákonníka práce týkajúceho sa povinnosti zamestnávateľa prerokovať okamžitého skončenia pracovného pomeru s odborovým orgánom a náležitostí tohto právneho úkonu, ktorým okamžite končí pracovný pomer so zamestnancom dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií správne skúmali predpoklady pre uplatnenie dôvodu

§ 68ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce a tieto aj správne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súd posúdili. Judikatúra najvyššieho súd je konštantná v názore spočívajúcom v tom, „že účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ". Tento názor bol zhmotnený aj v podobe judikátu uverejnenom v Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR v roku 2007 pod č. 47 (uznesenie najvyššieho súd sp. zn. 1Cdo/72/2006 z 28. septembra 2006). Na toto rozhodnutie nadviazala rozhodovacia prax dovolacieho súdu v nezmenenej podobe (sp. zn. 4Cdo/160/2012, sp. zn. 5Cdo/255/2008 - R 51/2009, sp. zn. 5Cdo/140/2010, sp. zn. 1MCdo/2/2008, sp. zn. 5Cdo/95/2019). Uvedený názor je aj z pohľadu dovolacieho súdu opodstatnený v preskúmavanej veci. Žalovaná sa vo svojej argumentácii s poukazom na prílišný formalizmus snaží „zľahčovať" tú skutočnosť, že jej žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru s odborovou organizáciou neobsahovala náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom (resp. že neuviedla doslovné dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru do tejto žiadosti). V spore pritom nebolo preukázané ani to, že by k žiadosti bolo pripojené samotné okamžitého skončenia pracovného pomeru (č.l. 9 spisu), ktoré už na rozdiel od žiadosti bližšie konkretizuje v čom malo spočívať závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom/zamestnancom. S poukazom na vyššie uvedené závery, ku ktorým dospela súdna prax preto neobstojí argumentácia o arbitrárnosti výkladu použitých ustanovení Zákonníka práce tak, ako bola prezentovaná súdmi nižších inštancii. Napokon aj z dôvodovej správy k zákonu č. 361/2012 Z.z. (ktorým bol novelizovaný Zákonník práce) vyplýva, že v navrhovanom ustanovení § 74 „sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej, v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce, spôsobuje neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru". S ohľadom na skutkové zistenia v danej veci neobstojí ani námietka, že žiadosť bola riadne prerokovaná so zástupcom zamestnancov. O okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaná nerokovala s výkonným výborom odborovej organizácie, ale len s jeho štatutárnym zástupcom. V uvedenom smere súdy nižších inštancií náležite podali výklad ustanovenia § 237 Zákonníka práce (viď bod 12 rozsudku okresného súdu). Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že rozhodnutia súdov nižších inštancii spočívajú na arbitrárnom výklade aplikovaných ustanovení Zákonníka práce. 17. Dovolací súd považuje za potrebné ešte dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. 18. Dovolací súd napokon zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP), preto dovolanie žalovanej, ktorým namietala vady zmätočnosti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 20. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP dovolací súd pristúpil k posúdeniu jej dovolania aj z hľadiska ďalšieho ňou uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. V danej súvislosti citovala ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, a síce, že „dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací súd odklonil od ustanovenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". 21. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 22. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia, ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 23. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa takto sleduje zámer minimalizovať nežiadúce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. 23.1. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je charakteristický odklon jej riešenia, zvoleného odvolacím súdom, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, sp. zn. 3Cdo/235/2016, sp. zn. 4Cdo/95/2017 a sp. zn. 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ:
4. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
5. b)vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
6. c)uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená". 24. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd (so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej) uvádza, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 01.01.1993 pod pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 06. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") ako judikát R 71/2018]. 25. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ ide o otázku zásadného právneho významu, t. j. takú, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR a f/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné. 26. Dovolateľka argumentovala proti právnemu posúdeniu otázky (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolacím súdom s poukazom na znenie ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP „dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešenie sa odvolací súd odklonil od ustanovenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". 27. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka pri vymedzení dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nepostupovala, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol konkrétnu právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol ako ju riešil odvolací súd a v čom sa jeho riešenie odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe ani to, ako mala byť táto právna otázka riešená správne. Podľa názoru dovolacieho súdu v súvislosti s vymedzením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľka iba polemizoval s vyhodnotením dokazovania súdmi nižších inštancií. Takéto vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia však nespĺňa zákonom stanovenú požiadavku kladenú na spôsob jeho vymedzenia v zmysle § 432 ods. 2 CSP. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedá kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Nedostatok tejto náležitosti Civilný sporový poriadok považuje za dôvod pre odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP. 28. V preskúmavanej veci dovolateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) ďalší dovolací dôvod (podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP) nevymedzila spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Žiadnym spôsobom nenastolila, nevymedzila, neformulovala, nepomenovala právnu otázku zásadného významu, ani prípadne neoznačila rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne. Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mala dovolateľka na mysli. Za týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný, či odvolací súd. 29. Pre prípade, že by dovolateľka svojou argumentáciou v podanom dovolaní namietala odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od ňou uvádzaných rozhodnutí Ústavného súdu SR (konkrétne Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.augusta 2017 a uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2018 zo dňa 16. októbra 2017) dovolací súd (poznajúc závery vyplývajúce z uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017 sp. zn. 6Cdo/129/2017, v zmysle ktorého „s prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie") uvádza, že obe citované rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú prílišného formalizmu pri výklade právnych predpisov súdmi, avšak sú všeobecné/univerzálne platné, pričom podľa dovolacieho súdu o takýto prípad v preskúmavanej veci nešlo. V uvedenom smere dovolací súd v plnom rozsahu odkazuje na svoju argumentáciu tak, ako je uvedená v bode 16 tohto rozhodnutia. 30. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že na podklade dovolania žalovanej nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 31. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 32. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c/ CSP (v časti, v ktorej namietala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP) a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP. 33. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: