Z. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p., s ohľadom na úspech účastníkov v konaní. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p., v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Tvrdenie odporcu, že súd prvého stupňa procesné pochybil, pokiaľ vec posúdil
Z, a nie
OZ, ako žiadal navrhovateľ, a odňal tým možnosť odporcovi konať pred súdom, označil za nepodstatné, pretože ak by aj k procesnému pochybeniu súdom prvého stupňa došlo, rozhodnutie samotné je vecne správne, pričom na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalšiu námietku odporcu, a to nedostatok pasívnej legitimácie, nakoľko pohľadávku aj so záložným právom navrhovateľa previedol na tretiu osobu, neuznal ako opodstatnenú, nakoľko žiadne ust. zák. č. 7/2005 Z. z. nezbavuje odporcu postavenia účastníka konania ako ručiteľa v zmysle ust. § 477 ods. 3 ObZ. Dôvody uvedené v odvolaní odporcu odvolací súd považoval za účelové, a účelovým sa mu javil aj postup odporcu v súvislosti s prevodom časti podniku na tretiu osobu FAKTUM trade, s.r.o., na ktorú bol následne vyhlásený konkurzov snahe zbaviť sa svojho záväzku voči navrhovateľovi.
prehlásenia navrhovateľa jeho pohľadávka tak zo strany odporcu, ani zo strany spoločnosti FAKTUM trade, s.r.o. doteraz nebola ani čiastočne uhradená. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia, ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľovi trovy odvolacieho konania nepriznal s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., hoci by na ne mal nárok, vzhľadom k ust. § 151 ods. 1, 2 O. s. p., nakoľko navrhovateľ si síce náhradu trov právneho zastúpenia uplatnil, avšak tieto v zákonom stanovenej trojdňovej lehote do spisu nevyčíslil. Odvolací súd ďalej uviedol, že odporca odvolaním napadol aj uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku č. k. 30Cb/11/2010-129 zo dňa
1, 2 O. s. p. potvrdil. Odporca dovolaním napadol výroky rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2013, č. k. 2Cob/41/2013-160, 2Cob/42/2013, 2Cob/43/2013 / rozhodnutie č. 1 / a to výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 03. 2012, č. k. 30Cb/11/2010-90 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. 05. 2012 č. k. 30Cb/11/2010-99 / rozhodnutie č. 2 /, výrok ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 12. 2012, č. k. 30Cb/11/2010-129 rozhodnutie č. 3/. Napadnuté rozhodnutia 1 a 2 napadol v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm.
názoru odporcu sú napadnuté rozhodnutia 1, 2 a 3 celkom zjavne postihnuté viacerými vadami zakladajúcimi dôvod na ich zrušenie, nakoľko súd prvého stupňa i odvolací súd svojim postupom odňali odporcovi možnosť konať pred súdom, keď odporcovi neumožnili vyjadriť sa, relevantne argumentovať, a predložiť ku svojim tvrdeniam dôkazy k zmenenej právnej kvalifikácii žaloby. Ako vyplýva z obsahu žaloby, navrhovateľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal zaplatenia sumy 597.490,54 eur s prísl. od odporcu z dôvodu, že tomuto na základe Zmluvy o pôžičke poskytol pôžičku, pričom odporca mu túto pôžičku nevrátil, a teda domáhal sa plnenia od odporcu s poukazom na ust. § 657 OZ. Odporca sa k veci samej vyjadril vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
ust. § 477 ods. 3 ObZ. teda nie z titulu, že by bol odporca dlžníkom navrhovateľa
ust. § 657 OZ, ako to v celom prvostupňovom konaní prezentoval navrhovateľ, ale z titulu ručenia. Z uvedeného vyplýva, že súd nielenže predmetnú vec svojvoľne právne prekvalifikoval, ale odporcovi žiadnym spôsobom neumožnil akokoľvek sa k takejto inej právnej kvalifikácii vyjadriť. Odporca sa o zmenenej právnej kvalifikácii zo strany prvostupňového súdu dozvedel až po vyhlásení rozsudku vo veci samej, kedy už nemal žiadnu možnosť predniesť pred prvostupňovým súdom svoje argumenty, a predložiť dôkazy ohľadom tejto zmenenej právnej kvalifikácie danej veci. Ustálená judikatúra Slovenskej republiky / uznesenie NS SR zo dňa 9. 6. 2010, sp. zn. 5Cdo/210/2009 / považuje vyššie popísaný postup súdu prvého stupňa, ktorým vec právne posúdi
ustanovenia právneho predpisu, ktoré v doterajšom konaní nebolo vôbec použité, pričom vôbec neumožní účastníkom konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, jednoznačne za postup, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. V dôsledku popísaného postupu prvostupňového súdu odporca totiž nemal absolútne žiadnu možnosť, akokoľvek vyvrátiť právny názor súdu, a navrhnúť na preukázanie svojich tvrdení relevantné dôkazy. Odvolací súd i napriek tomu, že bol na túto vadu napadnutého rozhodnutia 2 zo strany odporcu upozornený v odvolaní voči rozhodnutiu 2, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správny, dokonca sa s postupom, právnym názorom a odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožnil bez toho, aby sa relevantným spôsobom vyrovnal s argumentmi odporcu, uvedenými v jeho odvolaní. Odporca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa i odvolací súd vec neprávne právne posúdili, keď navrhovateľovi priznali peňažné plnenie, na ktoré navrhovateľ ako formu splnenia záväzku zo Zmluvy o pôžičke nemá nárok (nakoľko navrhovateľ má nárok výlučne na alternatívne plnenie vo forme prevodu nehnuteľnosti), ako aj keď odporcu zaviazali na plnenie voči navrhovateľovi z titulu ručenia, hoci dlžník nie je v omeškaní so splnením hlavného záväzku voči navrhovateľovi. V Zmluve o pôžičke (čl. II., bod 3b a 3c) bola totiž možnosť splatenia záväzku navrhovateľovi stanovená alternatívne, a to buď vo forme peňazí, alebo vo forme prevodu nehnuteľností odporcu na navrhovateľa. Odporca ešte v čase, keď bol dlžníkom navrhovateľa, ako spôsob splnenia záväzku navrhovateľovi z titulu Zmluvy o pôžičke zvolil formu prevodu nehnuteľností, v dôsledku čoho spôsob splnenia záväzku formou vrátenia peňažného plnenia zanikol. Nakoľko v Zmluve o pôžičke nebolo exaktne stanovené, ktorý z účastníkov má právo určiť spôsob plnenia záväzku, v zmysle ust. § 561 ods. 1 OZ právo voľby patrilo dlžníkovi, tzn. odporcovi. Odporca si ako spôsob plnenia svojho záväzku voči navrhovateľovi zvolil alternatívu prevodu nehnuteľnosti, tzn. nepeňažné plnenie. Táto skutočnosť mala za následok, že nárok navrhovateľa na splnenie záväzku zo Zmluvy o pôžičke vo forme peňažného plnenia zanikol, pričom navrhovateľ, ako veriteľ, nie je oprávnený zvolený spôsob splnenia záväzku meniť, resp. od zvoleného spôsobu zániku záväzku odstúpiť.
odporcu prvostupňový súd i odvolací súd vec zaťažili vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď na predmetnú vec vôbec neaplikovali aj príslušné ustanovenia ZKR. V tejto súvislosti poukázal, že navrhovateľ si prihláškou zo dňa
ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním odporcu, nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je
1 až 3 O. s. p. procesné prípustné. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania
ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia odporcu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Tvrdil, že v dôsledku zmeny v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa, mu bola znemožnená reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať v konaní ohľadne nového právneho názoru.
f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že v ňom uvedený dôvod prípustnosti dovolania je daný vtedy, ak účastníkovi možnosť konať pred súdom sa postupom súdu odňala vôbec, napr. ak by účastník bol v konaní zastúpený zástupcom alebo opatrovníkom, ktorého záujmy sú v rozpore s jeho záujmami alebo ak by bol účastníkovi ustanovený opatrovník, hoci by neboli pre také opatrenia zákonné predpoklady, alebo ak by súd prejednal vec a rozhodol konečným rozhodnutím napriek tomu, že účastníka na pojednávanie nepredvolal. Podmienka prípustnosti dovolania
f/ O. s. p. nie je však splnená, ak sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania a do tej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatnil právo na peňažné plnenie. Súd prvého stupňa vo veci vytýčil pojednávanie na
ustanovenia § 657 OZ a súd prvého stupňa vec posúdil
Z, pričom nemal možnosť vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu v odôvodnení rozhodnutia zaujal stanovisko. Nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo navrhovateľovi riadne doručené a podaním odvolania v odvolacom konaní uplatnil svoj vplyv na výsledok konania, dovolací súd dospel k záveru, že podmienka prípustnosti dovolania
f/ O. s. p. nebola splnená. Dovolací súd sa ďalej zameral aj na otázku opodstatnenosti tvrdenia odporcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa sú arbitrárne, čím mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod
ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania
uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s jeho odvolacími dôvodmi, teda s nesprávnou aplikáciou ustanovení o ručení, s nesprávne posúdenou vecnou pasívnou legitimáciu odporcu a opomenutím aplikovať ZKV.
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. / pre odvolacie konanie v spojení s § 211 O. s. p. / v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z obsahu odvolania vyplýva, že odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodov, ktoré uviedol aj vo svojom dovolaní, t.j. že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenie o ručení, a jeho aplikáciou mu súčasne odňal možnosť konať pred súdom, nesprávne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu odporcu a neaplikoval ZKV. Odvolací súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa stotožnil. Na odvolacie dôvody v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne reagoval, čo je zrejmé z konštatačnej časti tohto rozhodnutia. Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie
predstáv odporcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani odporcom napádané právne závery, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že odporca nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností jeho tvrdenie, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie je opodstatnené. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia odporcom tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. v napadnutom rozsudku, ale ani v napadnutom uznesení, ktoré taktiež nie je možné označiť za arbitrárne, a že najavo nevyšla ani žiadna iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd uzavrel, že prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odporcu odmietol
ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti. Úspešnému navrhovateľovi vzniklo
ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov dovolacieho konania. Advokát vec prevzal na základe plnej moci z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.