Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Nc/3/2016 Identifikačné číslo spisu: 9016898539 Dátum vydania rozhodnutia: 21.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Janka Cisárová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9016898539.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ B. T. a 2/ N. T., oboch bývajúcich v O., Z.-K. X, zastúpených Mgr. Jurajom Jancom, advokátom v Ilave, Mierové námestie 52/6, proti žalovanému M. B., bývajúcemu v O., Z.-K. X, o určenie priebehu hranice pozemkov, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 6 C 55/2009, o vylúčení sudkýň Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 17 Co 142/2016, takto rozhodol: Sudkyne Krajského súdu v Trenčíne B.. N. J., B.. W. B. Q. B.. M. Z. n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 142/2016 (vec Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 C 55/2009). Odôvodnenie Žalovaný vo svojom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Trenčíne
- marca 2016, ktoré následne doplnil podaním z
- marca 2016, vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyniam vo veci konajúceho senátu 17 Co Krajského súdu v Trenčíne, tvrdiac, že majú pomer k veci, účastníkom konania a k právnemu zástupcovi žalobcov. Uviedol, že tento senát rozhodol aj vo veci samej, a to bez toho, aby sa zákonným spôsobom vysporiadal s odvolaním a dôkazmi, ktoré preukazovali nezákonný postup súdu a znalkyne a bez nariadenia pojednávania a riadneho odôvodnenia potvrdil neobjektívny a nezákonný rozsudok súdu prvého stupňa. Mal za to, že spomínaný senát pri rozhodovaní veci lživo zavádzal a v odôvodnení rozsudku len nekriticky prevzal nekvalifikované tvrdenie právneho zástupcu žalobcov. Napokon poukazoval aj na to, že Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd (vrátane senátu 17 Co) si nesplnil zákonnú povinnosť rozhodnúť o námietke zaujatosti smerujúcej voči sudcovi prejednávajúceho vec na prvom stupni. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne (§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
- k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo
- k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
- Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Z obsahu podanej námietky je zrejmé, že žalovaný vyvodzuje zaujatosť sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu v Trenčíne výlučne len z ich predchádzajúceho postupu a rozhodovania vo veci Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 C 55/2009, a to najmä v odvolacom konaní vo veci samej, ale aj v súvislosti s rozhodovaním tohto krajského súdu o námietkach zaujatosti vznesených žalovaným voči sudcovi prejednávajúcemu vec na súde prvého stupňa. Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto spojitosti poukazuje na rozhodnutie sp. zn. Nc 72/03, v ktorom uviedol: Pokiaľ sa sudcovi výnimočne, napriek uvedeným požiadavkám nepodarí predísť vzniku situácie, v ktorej jedna procesná strana prezentuje svoje pochybnosti o jeho nezaujatosti a vyvodzuje ich preukázateľným spôsobom zo skutočnosti vyvolaných samotným sudcom tým, že mu v prejednávanej veci opakovane vadným jednostranným procesným postupom znemožnil realizáciu niektorého zákonného procesného práva a v dôsledku toho tiež porušil povinnosť zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, treba tieto pochybnosti považovať za závažné a priznať im význam aj bez priameho preukázania existencie pomeru sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom. Nadriadený súd posudzoval analyzovanú situáciu uvádzanú žalovaným aj so zreteľom na obsah citovaného rozhodnutia a dospel k záveru, že v danom prípade niet dôvodu pochybovať o nezaujatosti namietaných sudkýň senátu 17 Co. Z predloženého spisového materiálu totiž nevyplýva, že by pri rozhodovaní tohto senátu o námietke zaujatosti žalovaného (č. l. 200) a následne o jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa došlo zo strany spomenutých sudkýň k takému vadnému jednostrannému procesnému postupu, ktorým by sa žalovanému znemožnila realizácia niektorého zákonného procesného práva, resp. by bola porušená povinnosť súdu zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Samotný subjektívny názor žalovaného, že u týchto sudkýň sú dané okolnosti vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania veci, nemôže bez ďalšieho zakladať dôvod pre legitímne obavy z ich nestranného a nezaujatého rozhodovania. Napokon, aj z vyjadrení sudkýň senátu 17 Co je zrejmé, že sa necítia byť vo veci zaujaté, nakoľko v nich zhodne uviedli, že nie sú v žiadnom vzťahu k účastníkom konania, ani k ich zástupcom a nemajú žiadny záujem na výsledku prejednávanej veci. Vzhľadom na to, že v danom prípade neboli z námietky žalovaného a ani z ďalšieho obsahu spisu zistené žiadne okolnosti relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by boli spôsobilé spochybniť nezaujatosť sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu v Trenčíne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sudkyne tohto senátu B.. N. J., B.. W. B. Q. B.. M. Z.ú z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.