Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/13/2022 Identifikačné číslo spisu: 8314210590 Dátum vydania rozhodnutia: 30.11.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 420písm.

f) CSP. V priebehu dovolacieho konania žalobcovia 1 až 4 vzali svoje dovolanie v celom rozsahu späť (č.l. 546). 4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 5 až 7 (ďalej aj „dovolatelia“),

§ 420písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, navrhujúc zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu. Porušenie práva na spravodlivý proces vidia v zmätočnosti a duplicitnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní žalobcov, keď vo výroku I. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch 1 až 7, zároveň vo výroku II. odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch 1 až 7. Dovolatelia tiež namietajú nedostatočnosť odôvodnenia, považujú ho za nepreskúmateľné, formalistické, v otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodnutia súdov v obdobnej veci (rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo 18/2016 vo veci Okresného súdu Humenné sp.zn. 15C 27/2011), kde bola priznaná suma 23.000,- eur, ako aj ďalšie rozhodnutia (7 Cdo 170/2016, 3 CdoGp 1/2016, judikatúra ESĽP), odvolací súd dostatočne nezohľadnil relevantné okolnosti vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. Dovolatelia namietali právny názor odvolacieho súdu vyslovený v bode 59. odôvodnenia, tento považujú za porušenie práva na spravodlivý proces, rovnako nesúhlasia s právnym posúdením otázky spoluzavinenia. 5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 3 (ďalej aj „dovolateľ“),

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP, navrhujúc zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu. Za zásadné právne otázky, ktoré riešil odvolací súd, považuje otázky: 1. Má podanie žaloby v civilnom konaní na súde účinky spočívania plynutia premlčacej doby aj voči inému subjektu ako žalovanému (voči vedľajšiemu účastníkovi podľa Občianskeho súdneho poriadku)? Mohol byť subjekt označený žalobcami v žalobe ako vedľajší účastník účastníkom konania v procesnej pozícii vedľajší účastník aj bez toho, že by do konania z vlastného rozhodnutia vstúpil (z vlastnej iniciatívy alebo na podnet iného účastníka), resp. aj proti svojej vôli? 2. Začína premlčacia doba ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy plynúť až dňom právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní vedenom voči pôvodcovi zásahu (hoci aj samotná okolnosť, že bol pôvodcom zásahu nebola nikdy sporná) resp. má prerušenie civilného konania do právoplatného skončenia trestného konania vedenom voči pôvodcovi zásahu za následok začatie plynutia novej premlčacej doby dňom nasledujúcim po právoplatnom skončení trestného konania? 3. V prípade, ak si pozostalý po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla uplatní v trestnom konaní v rámci adhézneho konania nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči pôvodcovi zásahu, dôjde k spočívaniu plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania vedeného proti pôvodcovi zásahu aj voči poisťovateľovi prevádzky tohto motorového vozidla (zvlášť v situácii, kedy v prípade figurovalo len jedno vozidlo, ktorého poisťovateľ bol od počiatku známy)? 5.1. Prípustnosť dovolania je daná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že trojročná premlčacia doba (nárokov uplatnených v konaní žalobcami 2/, 3/, 4/, 5/, a 7/) vo vzťahu k žalovanému 3/ neplynula v čase od podania žaloby (10. 09. 2014) do podania návrhu na pripustenie vstupu žalovaného 3/ do konania dňa 07. 07. 2016 (bod 67. rozsudku). Odvolací súd teda dospel k záveru, že spočívanie (neplynutie) premlčacej doby pôsobilo aj vo vzťahu k (neskoršiemu) žalovanému 3/ a to ešte aj v čase, kedy tento nebol v konaní žalovaným. Právne posúdenie odvolacieho súdu, že spočívanie (neplynutie) premlčacej doby pôsobí aj proti inému subjektu ako žalovanému v konaní, je nesprávne, v rozpore s ust. § 112 prvá veta OZ. Uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobou v civilnom konaní nemohlo dôjsť k prerušeniu plynutia (spočívaniu) premlčacej doby voči iným osobám ako žalovaným, a teda ani vo vzťahu k prípadnému vedľajšiemu účastníkovi. Premlčacia doba spočíva iba vo vzťahu medzi účastníkmi civilného sporu. Premlčacia doba spočíva pristúpením ďalšieho účastníka do konania. Ak ide o vstup do konania na strane žalobcu v zmysle § 79 OSP, k vstupu do konania dochádza okamihom, kedy taký žalobca vysloví voči súdu so vstupom do konania súhlas, nie dňom, kedy jeho pristúpenie navrhol pôvodný žalobca. Týmto okamihom dochádza tiež k uplatneniu práva v konaní na účely plynutia premlčacej doby (Rc 57/2008). Účinky zastavenia plynutia premlčacej doby sa týkajú vždy účastníkov prebiehajúceho konania a netýkajú sa tretích osôb, ktoré do konania nevstúpili. V danej súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 09. 2008 sp. zn. 3Cdo 168/2008 publikované v zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2014, ktorého závery sú za rozhodné aj v súvislosti s vyššie formulovanou právnou otázkou: keďže vedľajší účastník má podľa § 93 ods. 3 O. s. p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, súd s ním koná obdobne ako s účastníkom konania (doručuje mu písomnosti, predvoláva ho na pojednávania a pod.). „Rovnaké práva a povinnosti“ sa ale v tomto ustanovení majú na mysli výlučne z hľadiska procesného - vedľajší účastník má v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník konania. Vyplýva to z postavenia vedľajšieho účastníka a tiež podstaty jeho (vedľajšej) účasti na konaní. I keď teda vedľajší účastník môže byť rozhodnutím súdu zaviazaný na náhradu trov konania (rovnako mu môže byť priznaná náhrada trov konania), je vylúčené, aby mu rozhodnutím súdu vo veci samej bolo prisúdené právo alebo uložená povinnosť, ktoré tvoria predmet sporu. Poisťovňu ako vedľajšieho účastníka nemožno zaviazať v konaní na žiadne plnenia (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR, zv. IV s. 621). Ak je teda vylúčené, aby vedľajšiemu účastníkovi bola uložená povinnosť na plnenie v zmysle žalobného návrhu, je zrejmé, že uplatnením takéhoto nároku v konaní voči iným žalovaným nemohlo dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej doby voči ďalšiemu subjektu, hoci (
3. by)aj mal tento v konaní postavenie vedľajšieho účastníka. Až uplatnením žaloby aj voči tomuto subjektu ako žalovanému (v danom prípade návrhom na pripustenie zmeny okruhu žalovaných, ktorým ho žalobcovia rozšírili o žalovaného 3/), došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby (
4. aj)voči nemu. 5.2 S uvedeným posúdením úzko súvisí aj otázka, či subjekt môže (mohol) byť účastníkom konania ako vedľajší účastník aj proti svojej jasne deklarovanej vôli. Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) založili svoje zdôvodnenie neuplynutia premlčacej doby aj na tej otázke, že žalovaný 3/ bol do pripustenia jeho vstupu do konania ako žalovaného vedľajším účastníkom resp. intervenientom v konaní. Pri hodnotení premlčania uplatneného nároku žalobcov 2/, 3/, 4/, 5/ a 7/ vo vzťahu k žalovanému 3/ považuje dovolateľ za nesprávny tento záver odvolacieho súdu, že žalovaný 3/ v konaní mal postavenie vedľajšieho účastníka do momentu podania návrhu na jeho pripustenie do konania ako žalovaného, s poukazom na bod 67. rozsudku. Je nesporné, že žalobcovia označili žalovaného 3/ v podanej žalobe ako vedľajšieho účastníka. Zároveň je nesporné, že žalovaný 3/ namietal opakovane proti svojmu vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka žalovaných (písomné podania zo dňa 16. 10. 2014 a 25. 06. 2015), pričom sa jednoznačne vyjadril tak, že do konania nevystupuje a na výsledku sporu nemá žiadny právny záujem. Podľa § 93 ods. 4 v čase podania žaloby platného Občianskeho súdneho poriadku na vstup vedľajšieho účastníka do konania bola potrebná jeho vlastná iniciatíva alebo podnet od niektorého z účastníkov konania, kde však podnet nemožno zamieňať s pojmom návrh na vstup do konania (viď napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo 254/2010). K uvedenej právnej otázke zaujal aj dovolací súd (od záverov odvolacieho súdu odlišné) stanovisko a to vo viacerých svojich rozhodnutiach: Vedľajší účastník môže do konania vstúpiť buď z vlastnej iniciatívy alebo z iniciatívy účastníka konania. Ak účastník konania navrhne, aby určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník, súd oboznámi s uvedeným návrhom tento subjekt a vyzve ho, aby sa k nemu vyjadril a oznámil, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Pokiaľ označený subjekt urobí procesný úkon prejavujúci jeho vôľu vstúpiť do konania, stáva sa vedľajším účastníkom vo chvíli, keď súdu dôjde jeho písomné oznámenie alebo keď svoj úkon urobí ústne do súdnej zápisnice; k vzniku vedľajšieho účastníctva sa nevyžaduje rozhodnutie súdu. Pokiaľ účastníkom navrhnutý subjekt neprejaví vôľu vstúpiť do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka, nevzniká jeho vedľajšie účastníctvo; nikoho totiž nemožno nútiť, aby sa stal vedľajším účastníkom konania (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 01. 2014, sp. zn. 3Cdo 295/2014). Proti vôli vedľajšieho účastníka nie je možný jeho neformálny, ale ani formálny vstup do konania a to bez ohľadu, na ktorej strane v spore má vystupovať. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. februára 2011, sp. zn. 5 Cdo 113/2010). S poukazom na uvedené je dovolateľ toho názoru, že až prejavením vôle príslušného subjektu konania sa zúčastniť (buď z podnetu vlastného alebo iného účastníka konania) dochádza k vstupu (účasti) takéhoto subjektu v konaní v pozícii vedľajšieho účastníka. Až následne môže dôjsť k rozhodovaniu o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva aj to len na návrh niektorej sporovej strany. Nie opačne, ako argumentuje odvolací súd, že do rozhodnutia o neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka súdom prvej inštancie bol (neskorší) žalovaný 3/ účastníkom konania v pozícii vedľajšieho účastníka aj napriek absencii vôle konania sa v tomto procesnom postavení zúčastniť. Právny názor odvolacieho súdu, že na plynutie premlčacej doby malo vplyv postavenie žalovaného 3/ do 30. 06. 2016 ako vedľajšieho účastníka nemôže obstáť z dôvodu, že jednak žalovaný 3/ vedľajším účastníkom v konaní nebol a na druhej strane samotné vedľajšie účastníctvo by nemalo žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby voči vedľajšiemu účastníkovi. Z uvedeného potom vyplýva, že premlčacia doba nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnená žalobcami v konaní vo vzťahu k žalovanému 3/ začala plynúť dňom 25. 09. 2012 (smrťou blízkych príbuzných žalobcov, ktorá súčasne predstavovala moment zásahu do osobnostnej sféry žalobcov), a že podaním žaloby (len) proti žalovaným 1/ a 2/ nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby vo vzťahu k (neskoršiemu) žalovanému 3/ už dňom podania žaloby, t. j. dňom 10. 09. 2014 napriek tomu, že v predmetnej žalobe bol označený ako vedľajší účastník. Účinky spočívania premlčacej doby podľa § 112 OZ uplatnením práva na súde vo vzťahu k žalovanému 3/ mohol mať až návrh na pripustenie žalovaného 3/ do konania zo dňa 07. 07. 2016, avšak tento bol podaný až po uplynutí premlčacej doby. 5.3 Prípustnosť dovolania je ďalej daná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj v časti ide o právnu otázku, ktorá nebola ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Odvolací súd vyriešil túto otázku tak, že z jeho odôvodnenia nie je jednoznačne zrejmé, či svoje závery o začatí plynutia premlčacej doby od právoplatnosti trestného rozsudku založil na úvahe, že premlčacia doba ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a/ začína plynúť (až) dňom právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní vedenom voči pôvodcovi zásahu (v danom prípade vodičovi motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu spôsobil) alebo, b/ že prerušenie civilného konania o náhradu nemajetkovej ujmy do právoplatného skončenia trestného konania voči pôvodcovi zásahu má za následok spočívanie resp. pretrhnutie a následné začatie plynutia (novej) premlčacej doby pri pokračovaní v civilnom konaní. Aj z tohto dôvodu dovolateľ vymedzil samostatné právne otázky pod bodmi 2. a 3. Zo samotného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento uvedenú právnu otázku posúdil tak, že žalobcom 1/ a 6/ tým, že uplatnili svoj nárok v trestnom konaní vedenom voči žalovanému 1/, premlčacia doba ohľadom nimi uplatneného nároku až do právoplatného skončenia trestného konania neplynula, resp. (ako výslovne uviedol odvolací súd) “začala plynúť” až po právoplatnom skončení trestného konania. Uvedené je zreteľné z odôvodnenia rozsudku v bode 63. Právny názor vyjadrený odvolacím súdom, že premlčacia doba ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostnej sféry fyzickej osoby začína plynúť až dňom právoplatného skončenia trestného konania vedeného proti pôvodcovi zásahu, považuje dovolateľ za nesprávny, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, poukazujúc najmä na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 11. 2012, sp. zn. 2Cdo/194/2011 publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 58/2014: Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Otázka, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a kedy začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenia práva, je v rozhodovacej praxi už vyriešená (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 1Cdo/100/2009, 8Cdo/24/2017, 8Cdo/119/2017 a vyššie uvedené rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/194/2011 - R 58/2014) tak, že pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci moment neoprávneného zásahu, pričom premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tomto dni. Napriek tomu sa odvolací súd od záverov tejto rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu odklonil, keď skonštatoval, že premlčacia doba začína plynúť od úplne iného momentu a to od právoplatnosti rozsudku v trestnej veci vedenom voči pôvodcovi zásahu (žalovanému 1/). 5.4 V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného 1/ bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život príbuzných žalobcov, ktorý zásah nastal momentom smrti týchto osôb pri dopravnej nehode dňa 25. 09. 2012. Žalobcovia mohli tak svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 26. 09. 2012. Žalobcovia (všetci) však svoj nárok voči žalovanému 3/ uplatnili až 7. 7. 2016, teda po uplynutí premlčacej doby. Za včasné uplatnenie nároku voči žalovanému 3/ nie je podľa dovolateľa možné považovať ani jeho uplatnenie v adhéznom konaní (trestnom konaní vedenom len voči žalovanému 1/), ani jeho uplatnenie podaním žaloby na súd dňa 10. 04. 2014 voči inému okruhu žalovaných, keď žalovaný 3/ do 07. 07. 2016 nebol účastníkom tohto konania. Okruh strán sporu určujú vždy žalobcovia, preto skutočnosť, že vo vzťahu k žalovanému 3/ uplatnili kvalifikovane nárok až po uplynutí premlčacej doby, nemôže ísť na ťarchu žalovaného 3/. 5.5 Prípustnosť dovolania je daná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, s poukazom na bod 63. rozsudku. Prípadný záver odvolacieho súdu o neplynutí premlčacej doby počas trestného konania vo vzťahu k žalovanému 3/ neobstojí, pretože je založený na nesprávnej právnej úvahe, v rozpore s rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu. Uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom konaní má za následok spočívanie premlčacej doby len voči subjektu, voči ktorému je samotné trestné konanie vedené, nie voči okruhu ďalších, v trestnom konaní nijako nezúčastnených osôb, t. j. ani voči poisťovateľovi, poukazujúc najmä na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23. 04. 2020 publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2020, v ktorom dovolací súd riešil otázku možného spočívania (dočasného zastavenia) plynutia premlčacej doby ohľadom nároku na náhradu škody prípadne nemajetkovej ujmy počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi a to aj s ohľadom na znenie § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. v platnom znení. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že ani s prihliadnutím na cit. ust. nie je možná taká interpretácia, že eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Objektívne môže nastať situácia (ako v prejednávanom spore), keď si poškodený (resp. poškodení) uplatnil (uplatnili) nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi), a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby (len) vo vzťahu k tejto osobe. Hoci svoje závery v danej veci dovolací súd akcentoval s poukazom na ust. § 15 ods. 2 cit. zák., tieto závery sú plne aplikovateľné aj v súvislostiach vyššie vymedzenej právnej otázky. Podľa dovolateľa teda aj prípadné riadne a včasné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcami 1/ a 6/ v adhéznom konaní vedenom (len) proti žalovanému 1/, mohlo mať účinky spočívania premlčacej doby len voči žalovanému 1/, ale nemohlo mať účinky spočívania premlčacej doby ohľadom tohto nároku voči iným subjektom, teda ani voči žalovanému 3/. Z odôvodnenia odvolacieho súdu vôbec nevyplýva, či a ako mal za preukázané včasné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcami 1/ a 6/ v trestnom konaní, keď len takéto uplatnenie nároku mohlo mať relevanciu k plynutiu premlčacej doby. 6. Žalobcovia 1 až 4 vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného 3 toto navrhli zamietnuť ako nedôvodné, stotožnili sa s právnym posúdením súdov nižších inštancií v otázke vznesenej námietky premlčania ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 3, ktorého povinnosť plniť vyplýva z ust. § 11 ods. 5 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001. Zároveň poukázali na rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ. 7. Žalobcovia 5 až 7 vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného 3 toto navrhli odmietnuť ako nedôvodné, stotožnili sa s právnym posúdením súdov nižších inštancií, s poukazom na zodpovednosť žalovaného 3 titulom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zároveň potvrdili poskytnutie plnenia zo strany žalovaného 3 v rozsahu rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. 8. Žalovaný 1 vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov 5 až 7 toto navrhol ako nedôvodné zamietnuť, považoval ho za založené na nepravdivých skutočnostiach. 9. Žalovaný 2 vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov 5 až 7 toto navrhol ako nedôvodné zamietnuť, považoval ho za založené na nepravdivých skutočnostiach. 10. Žalovaný 3 vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov 5 až 7 toto navrhol odmietnuť. Uznal, že výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je formulovaný neštandardne, vhodnejšie by sa javilo vyjadriť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v jednom výroku, i tak však možno dospieť k jednoznačnej výške súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzajúc pritom aj z odôvodnenia a v takomto rozsahu žalovaný 3 aj plnil. Dovolací dôvod podľa § 421 písm.
5. a)CSP nebol nijako vymedzený. 11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že všetky tri dovolania podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolacie konanie v časti dovolania žalobcov 1 až 4 je potrebné z dôvodu späťvzatia dovolania zastaviť, dovolanie žalobcov 5 až 7 je potrebné ako neprípustné odmietnuť a dovolanie žalovaného 3 ako prípustné a zároveň dôvodné odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 3. 12. Vzhľadom na to, že proti vyhovujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie len žalovaný 3, žalovaní 1 a 2 dovolanie nepodali, vo vzťahu k nim preto zostáva rozsudok odvolacieho súdu nedotknutý, nakoľko v danom spore nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 77 CSP (predmetom sporu nie je taká spoločná povinnosť žalovaných, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého zo žalovaných), ale ide o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 76 CSP (zodpovednosť každého zo žalovaných je založená na samostatnom právnom titule, m.m. 5 Cdo 191/2019). Kasačné účinky tohto rozhodnutia dovolacieho súdu preto nastávajú len vo vzťahu medzi žalobcami 1 až 7 a žalovaným 3 vo vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku. 1/ Dovolanie žalobcov 1 až 4 13. Podľa § 446 CSP ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd dovolacie konanie zastaví. 14. Dovolací súd so zreteľom na právne účinný dispozitívny úkon žalobcov 1 až 4, ktorým vzali svoje dovolanie späť, konanie o ich dovolaní zastavil. 2/ Dovolanie žalobcov 5 až 7 15. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 16. Dovolatelia 5 až 7 prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali prioritne z ust. § 420 písm.
6. f)CSP. 17. Podľa § 420 písm.
7. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
8. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 19. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021). 20. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (por. 9 Cdo/72/2020, 9 Cdo/260/2021). 21. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03]. 22. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
9. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10, 9 Cdo 248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 23. Dovolatelia porušenie práva na spravodlivý proces vidia v zmätočnosti a duplicitnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní žalobcov, keď vo výroku I. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch 1 až 7, zároveň vo výroku II. odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výrokoch 1 až 7. 24. Dovolací súd do určitej miery zdieľa výhradu dovolateľov k formulácii výrokov rozhodnutia odvolacieho súdu, keď naozaj na prvý pohľad, resp. prvé prečítanie môže vzniknúť dojem o nejasnosti, resp. rozpornosti výrokov I. a II., keď podľa výroku I. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s dopĺňacím rozsudkom) a zároveň podľa výroku II. odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s dopĺňacím rozsudkom) tak, že žalovaných 1 až 3 zaviazal na zaplatenie uvedených súm a v prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok potvrdil. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je však jednoznačne a nepochybne zrejmé, že potvrdzujúci výrok I. sa týka vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie a zmeňujúci výrok II. sa týka zamietajúcej časti, čiže odvolací súd potvrdil priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom - rodičom poškodených každému sumu 7.500,- eur a žalobcom - súrodencom poškodených každému sumu 2.000,- eur a v prevyšujúcej zamietajúcej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že okrem už súdom prvej inštancie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa výroku I. priznal žalobcom ešte ďalšiu náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom - rodičom poškodených každému sumu 2.500,- eur a žalobcom - súrodencom poškodených každému sumu 1.300,- eur. Rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu bola žalobcom - rodičom poškodených spolu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému v sume 10.000,- eur a žalobcom - súrodencom poškodených každému v sume 3.300,- eur. V takomto rozsahu aj žalovaný 3 plnil žalobcom, ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného 3 s preukázaním vyplatenia rozsudkom priznaných súm, ako aj z vyjadrenia žalobcov 5 - 7. Dovolací súd preto konštatuje, že v tomto smere nedošlo k takému procesnému pochybeniu, ktoré by predstavovalo porušenie práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. 25. Dovolatelia ďalej namietali nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, považujú ho za nepreskúmateľné, formalistické, v otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodnutia súdov v obdobnej veci (rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo 18/2016 vo veci Okresného súdu Humenné sp.zn. 15C 27/2011), kde bola priznaná suma 23.000,- eur, ako aj ďalšie rozhodnutia (7 Cdo 170/2016, 3 CdoGp 1/2016, judikatúra ESĽP), odvolací súd dostatočne nezohľadnil relevantné okolnosti vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcov. 26. Z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením ústavou a Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. A to z viacerých aspektov dotýkajúcich sa kvalitatívnej stránky odôvodňovania súdnych rozhodnutí. 26.1. Z čiastkových analýz doterajšej judikatúry možno vyvodiť niektoré nasledujúce požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré by mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia rešpektovať. Medzi tieto možno zaradiť požiadavky o zákaze vnútornej rozpornosti argumentácie (požiadavka relevantnosti, jasnosti presnosti a konkrétnosti argumentu), povinnosť odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry, povinnosti „vyrovnať sa“ s ústavnoprávnym argumentom a názormi právnej vedy, možnosti odvolacieho súdu prevziať argumenty prvostupňového súdu a iné. 26.2. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). Dovolací súd nezistil opodstatnenosť tvrdenia dovolateľov o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvej inštancie. 26.3. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd čiastočne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Odvolací súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, poskytol primerané odpovede na odvolacie námietky; jeho úvahy a z nich vyvodené závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odvolací súd teda procesne nekonal nesprávne, spôsobom zmätočným, ktorým by dovolateľom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov. 26.4. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že súd prvej inštancie a odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnili spôsobom zodpovedajúcim zákonu. K rozhodujúcej otázke výšky nemajetkovej ujmy sa dostatočne vyjadril súd prvej inštancie (body 37. - 49., 66. odôvodnenia), keď zohľadnil základné všeobecné kritériá a konkrétne preukázané skutkové okolnosti prejednávanej veci, následne odvolací súd tieto všeobecné kritériá špecifikoval ešte podrobnejšie (body 50. - 52. odôvodnenia), zároveň sa veľmi podrobne vysporiadal s konkrétnou situáciou jednotlivých žalobcov, ktorí boli v postavení rodičov, resp. súrodencov poškodených, usmrtených v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej žalovaným 1 ako vodičom vozidla (body 53. - 59. odôvodnenia), pričom zohľadnil tiež preukázané spoluzavinenie poškodených v rozsahu 33% (podporne poukazujúc aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 38/2007 a 3 Cdo 250/2018), ako aj rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch (podporne poukazujúc aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 7 Cdo 154/2018), keď za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy pozostalého rodiča je možné považovať sumu 15.000,- eur (v prejednávanom spore po zohľadnení spoluzavinenia v rozsahu 33% vo výške 10.000,- eur) a za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy pozostalého súrodenca je možné považovať sumu 5.000,- eur (v prejednávanom spore po zohľadnení spoluzavinenia v rozsahu 33% vo výške 3.300,- eur). Dovolací súd nezdieľa názor dovolateľov o arbitrárnosti, zmätočnosti, či nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 26.5. Dovolatelia špecificky namietali bod 59. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd špecificky reagoval na odvolaciu námietku vo vzťahu k posúdeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 6, matky poškodeného, ktorá bola v dôsledku posttraumatických udalostí následne uznaná invalidnou, pričom odvolací súd k tejto otázke skonštatoval, že samotné stanovenie psychiatrickej diagnózy neodôvodňuje v porovnaní s inými príbuznými priznanie vyššieho odškodnenia nemajetkovej ujmy, nakoľko nie je možné uplatniť akési „bodové ohodnotenie smútku“. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje za riadne a presvedčivo odôvodnený, zohľadňujúc špecifikum otázky posúdenia výšky nemajetkovej ujmy, bez akéhokoľvek náznaku nelogickosti, či arbitrárnosti. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). Dovolací súd nezistil opodstatnenosť tvrdenia dovolateľov o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie. 27. Dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a tiež 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010, 8 ECdo 170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je ani po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (l Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018, 9 Cdo 278/2020, 9 Cdo 248/2021). Právne posúdenie môže zakladať dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo skutkových podstát uvedených pod písmenom a/ až c/ (§ 421 ods. 1 CSP). Skutočnosť, že dovolatelia majú odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 28. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že žalobcovia 5 až 7 nedôvodne namietajú vadu zmätočnosti. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ CSP. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôso